Výsledky hľadania: 702-716
702 Od začiatku až po „plnosť času“ (Gal 4,4) zostáva spoločné poslanie Slova a Otcovho Ducha skryté, ale stále pôsobí. Medzitým Boží Duch pripravuje čas Mesiáša (122) a obaja, hoci ešte nie sú plne zjavení, sú už prisľúbení, aby ich ľudia očakávali a prijali, keď sa zjavia. Preto keď Cirkev číta Starý zákon, skúma, čo nám Duch, ktorý „hovoril skrze prorokov“, (107) chce povedať o Ježišovi Kristovi.
Slovom „proroci“ tu viera Cirkvi (243) rozumie všetkých tých, ktorých Duch Svätý inšpiroval pri živom ohlasovaní a pri písaní svätých kníh tak Starého, ako aj Nového zákona. Židovská tradícia rozlišuje Zákon (prvých päť kníh alebo Pentateuch), Prorokov (naše takzvané historické a prorocké knihy) a Spisy (najmä poučné knihy a Žalmy).
703 Božie Slovo a Boží Dych sú na začiatku jestvovania (292) a života každého stvorenia:
„Duchu Svätému prináleží vládnuť, posväcovať a oživovať stvorenie, lebo on je Boh jednej podstaty s Otcom a Slovom… Jemu patrí moc nad životom, lebo ako Boh zachováva stvorenie v Otcovi skrze Syna.“ (291)
704 „Človeka utvoril [Boh] vlastnými rukami [čiže Synom a Duchom Svätým]… a na stvárnenom tele vyobrazil svoju podobu, aby aj to, čo je viditeľné, malo na sebe Božiu podobu.“ (356)
705 Človek znetvorený hriechom a smrťou (410) ostáva „na Boží obraz“, na obraz Syna, ale chýba mu „Božia sláva“ (Rim 3,23) , je pozbavený Božej „podoby“. Prisľúbením, ktoré dostal Abrahám, sa začína ekonómia spásy. Na jej konci sám Syn vezme na seba „obraz“ (2809) a obnoví ho v jeho „podobe“ s Otcom tým, že mu vráti slávu, Ducha „Oživovateľa“.
706 Proti všetkej ľudskej nádeji Boh Abrahámovi sľubuje potomstvo (60) ako ovocie viery a moci Ducha Svätého. V ňom budú požehnané všetky národy zeme. Týmto potomstvom bude Kristus, v ktorom vyliatie Ducha Svätého zhromaždí v jedno „rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52) . Keď sa Boh zaväzuje prísahou, zaväzuje sa už darovať svojho milovaného Syna, ako aj „prisľúbeného Ducha Svätého… na vykúpenie tých, ktorých si získal“ (Ef 1,13-14) .
707 Teofánie (zjavenia Boha) osvetľujú cestu prisľúbenia od patriarchov po Mojžiša a od Jozueho až po videnia, ktorými sa začína poslanie veľkých prorokov. Kresťanská tradícia vždy uznávala, že v týchto teofániách sa dávalo vidieť a počuť Božie Slovo, zjavené a súčasne „zatienené“ v oblaku Ducha Svätého.
708 Táto Božia pedagógia (1961-1964) čiže výchova sa prejavuje najmä v dare Zákona. Zákon bol daný ako „vychovávateľ“, aby viedol ľud ku Kristovi. (122) Ale neschopnosť Zákona spasiť človeka pozbaveného Božej „podoby“ a hlbšie poznanie hriechu, ktoré poskytuje Zákon, vzbudzujú túžbu po Duchu Svätom. Svedčia o tom vzdychy žalmov. (2585)
709 Zákon, znamenie prisľúbenia a zmluvy, mal riadiť srdce a ustanovizne národa, ktorý sa zrodil z Abrahámovej viery. „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete… kráľovským kňazstvom a svätým národom“ (Ex 19,5-6) . Ale po Dávidovi Izrael podľahol pokušeniu stať sa kráľovstvom ako iné národy. Kráľovstvo, ktoré bolo predmetom prisľúbenia daného Dávidovi, (2579) bude však dielom Ducha Svätého; bude patriť chudobným podľa Ducha. (544)
710 Zanedbávanie Zákona a nevernosť Zmluve vedú k smrti: prichádza vyhnanstvo, ktoré je zdanlivým zmarením prisľúbení, no v skutočnosti je to tajomná vernosť Boha spasiteľa a začiatok prisľúbenej obnovy, ale podľa Ducha. Bolo potrebné, aby Boží ľud pretrpel túto očistu. Vyhnanstvo už vnáša do Božieho plánu tieň kríža a „zvyšok“ chudobných, ktorý sa z vyhnanstva vráti, je jedným z najpriezračnejších predobrazov Cirkvi.
711 „Hľa, ja robím niečo nové“ (Iz 43,19) : začínajú sa črtať dve prorocké línie; jedna sa zameriava na očakávanie Mesiáša, (64, 522) druhá na zvestovanie nového Ducha. Zbiehajú sa v malom „zvyšku“, v ľude chudobných, ktorý v nádeji očakáva „potechu Izraela“ a „vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,25.38) .
Už sme videli, ako sa na Ježišovi splnili proroctvá, ktoré sa na neho vzťahovali. Tu sa obmedzíme na tie, v ktorých zreteľnejšie vidno vzťah medzi Mesiášom a jeho Duchom.
712 Charakteristické črty očakávaného Mesiáša (439) sa začínajú objavovať v knihe o Emanuelovi (Jn 12,41) , najmä v Iz 11, 1-2:
„Z pňa Jesseho vypučí ratolesť
a z jeho koreňov výhonok vykvitne.
A spočinie na ňom duch Pánov:
duch múdrosti a rozumu,
duch rady a sily,
duch poznania a bohabojnosti.“
713 Mesiášove črty sú zjavené najmä v spevoch o Služobníkovi. Tieto spevy ohlasujú zmysel Ježišovho umučenia (601) a ukazujú tak spôsob, akým vyleje Ducha Svätého, aby oživil mnohých: nie zvonka, ale tak, že prijme našu „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7) . Tým, že berie na seba našu smrť, môže nám udeľovať svojho vlastného Ducha života.
714 Preto Kristus začína ohlasovať dobrú zvesť tým, že vzťahuje na seba túto stať z Izaiáša (Lk 4,18-19) :
„Pánov Duch je nado mnou,
lebo ma pomazal,
aby som hlásal evanjelium chudobným.
Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení
a slepým, že budú vidieť;
utláčaných prepustiť na slobodu
a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
715 Prorocké texty priamo sa týkajúce zoslania Ducha Svätého sú prorocké výroky, v ktorých Boh hovorí k srdcu svojho ľudu rečou prisľúbenia, ktorá je podfarbená láskou a vernosťou. (214) Svätý Peter na turíčne ráno vyhlási, že sa tieto proroctvá splnili. Podľa týchto prisľúbení Pánov Duch obnoví v „posledných časoch“ srdcia ľudí tým, že do nich vpíše nový zákon; (1965) zhromaždí a zmieri rozptýlené a rozdelené národy; pretvorí prvé stvorenie a Boh tam bude prebývať s ľuďmi v pokoji.
716 Ľud „chudobných“, čiže ponížených a tichých, ktorí sú celkom odovzdaní do tajomných plánov svojho Boha, tých, čo očakávajú spravodlivosť nie od ľudí, ale od Mesiáša, je nakoniec veľkým skrytým dielom Ducha Svätého v čase prisľúbení na pripravenie Kristovho príchodu. Hodnota ich srdca, očisteného a osvieteného Duchom, (368) je opísaná v žalmoch. V týchto chudobných Duch pripravuje Pánovi „ochotný ľud“ (Lk 1,17) .
