DRUHÉ PRIKÁZANIE
2. článok
DRUHÉ PRIKÁZANIE
„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo!“ (Ex 20, 7; Dt 5, 11).“ „Otcom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať…‘ No, ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte!“ (Mt 5, 33-34).
I. Pánovo meno je sväté
2142 Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Podobne ako prvé, aj druhé prikázanie pochádza z čnosti nábožnosti a osobitnejšie určuje náš spôsob používania slova o svätých veciach.
2143 Medzi všetkými slovami Zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením jeho mena. (203) Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. „Pánovo meno je sväté.“ (435) Preto ho človek nesmie zneužívať. Musí ho uchovávať v pamäti v tichu adorácie plnej lásky. Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby ho velebil, chválil a oslavoval.
2144 Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samého Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína. Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti:
„Sú pocity bázne a posvätnej úcty kresťanské city alebo nie?… Nikto o tom nemôže rozumne pochybovať. Je to druh citov, ktoré by sme mali pociťovať – a to v intenzívnom stupni –, keby sme skutočne mali videnie všemohúceho Boha. Je to teda druh citov, ktoré by sme mali mať, keby sme si uvedomili jeho prítomnosť. V miere, v akej veríme, že je prítomný, máme ich mať. Nemať ich znamená neuvedomovať si, neveriť, že je prítomný.“
2145 Veriaci má svedčiť o Pánovom mene (2472) tým, že bez strachu vyznáva svoju vieru. (427) Kázanie a katechéza majú byť preniknuté adoráciou a úctou k menu nášho Pána Ježiša Krista.
2146 Druhé prikázanie zakazuje zneužívanie Božieho mena, to jest akékoľvek nevhodné používanie Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých.
2147 Prisľúbenia dané inému v Božom mene (2101) zaväzujú Božiu česť, vernosť, pravdivosť a autoritu. Treba ich dodržiavať z dôvodu spravodlivosti. Spreneveriť sa im znamená zneužiť Božie meno a istým spôsobom robiť z Boha luhára.
2148 Rúhanie je priamo proti druhému prikázaniu. Spočíva v tom, že sa proti Bohu vyslovujú – vnútorne alebo navonok – slová nenávisti, výčitky a provokácie, že sa o Bohu hovorí zle, že chýba k nemu úcta v reči a že sa zneužíva jeho meno. Svätý Jakub karhá tých, čo sa rúhajú „vznešenému menu [Ježiša], ktoré sa vzývalo“ nad nimi (Jak 2,7) . Zákaz rúhania sa vzťahuje i na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým alebo proti posvätným veciam. Rúhaním je aj odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, zotročovali národy, mučili alebo zabíjali ľudia. Zneužitie Božieho mena na spáchanie zločinu vyvoláva odmietnutie náboženstva.
Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu (1756) a jeho svätému menu. Svojou povahou je ťažkým hriechom.
2149 Preklínania, do ktorých sa vkladá Božie meno bez úmyslu rúhať sa, sú neúctivosťou voči Pánovi. Druhé prikázanie zakazuje aj používanie Božieho mena pri mágii.
„Božie meno je veľké tam, kde sa vyslovuje v zhode s veľkosťou Božej velebnosti. A tak Božie meno je sväté tam, kde sa vyslovuje s úctou a s bázňou neuraziť ho.“
II. Božie meno vyslovené nadarmo
2150 Druhé prikázanie zakazuje krivú prísahu. Prisahať znamená brať Boha za svedka toho, čo tvrdíme. Znamená dovolávať sa Božej pravdovravnosti ako záruky svojej vlastnej pravdovravnosti. Prísaha zaväzuje Pánovo meno: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, jemu budeš slúžiť a len v jeho mene budeš prisahať“ (Dt 6,13) .
2151 Odmietnuť krivú prísahu je povinnosťou voči Bohu. Boh ako Stvoriteľ a Pán je norma každej pravdy. (215) Ľudské slovo je v zhode alebo v rozpore s Bohom, ktorý je Pravda sama. Keď je prísaha pravdivá a oprávnená, osvetľuje vzťah ľudského slova k Božej pravde. Krivá prísaha volá Boha, aby dosviedčal lož.
2152 Krivoprísažníkom (2476) je ten, kto pod prísahou urobí nejaký sľub s úmyslom nedodržať ho, alebo ten, kto nedodrží, čo sľúbil pod prísahou. Krivoprísažníctvo je ťažkým previnením proti úcte k Pánovi (1756) každého slova. Zaviazať sa prísahou vykonať nejaký zlý skutok sa protiví svätosti Božieho mena.
2153 Ježiš vysvetlil druhé prikázanie v reči na vrchu: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte… Ale vaša reč nech je: ,áno – áno‘, ,nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5,33-34.37) . Ježiš učí, že každá prísaha zahŕňa v sebe odvolávanie sa na Boha a že prítomnosť Boha a jeho pravda sa má uctievať v každom slove. Ohľaduplnosť pri odvolávaní sa na Boha v reči (2466) úzko súvisí s úctivou pozornosťou voči jeho prítomnosti, ktorú dosviedčame alebo hanobíme každým svojím tvrdením.
2154 Nasledujúc svätého Pavla, cirkevná Tradícia pochopila, že Ježišove slová nie sú proti prísahe, keď sa koná z vážneho a primeraného dôvodu (napríklad pred súdom). „Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy možno zložiť iba na základe pravdy, rozvážnosti a spravodlivosti.“
2155 Svätosť Božieho mena vyžaduje, aby sme sa k nemu neuchyľovali pre malicherné záležitosti a neskladali prísahu v takých okolnostiach, v ktorých by sa to mohlo vysvetľovať ako schvaľovanie moci, ktorá prísahu neprávom požaduje. Ak prísahu (1903) žiadajú nezákonné občianske autority, možno ju odmietnuť. Musí sa odmietnuť vtedy, keď sa vyžaduje na ciele, ktoré sa protivia dôstojnosti ľudskej osoby alebo spoločenstvu Cirkvi.
III. Kresťanské meno
2156 Sviatosť krstu (232) sa udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) . Pri krste Pánovo meno posväcuje človeka a kresťan dostáva svoje meno v Cirkvi. (1267) Môže to byť meno niektorého svätca, čiže učeníka, ktorý žil životom príkladnej vernosti voči svojmu Pánovi. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie. „Krstné meno“ môže vyjadrovať aj niektoré kresťanské tajomstvo alebo kresťanskú čnosť – „Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu.“
2157 Kresťan začína svoj deň, svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen“. (1235) Pokrstený zasväcuje svoj deň Božej sláve a vyprosuje od Spasiteľa milosť, ktorá mu ako dieťaťu nebeského Otca umožňuje konať v Duchu Svätom. (1668) Znak kríža nás posilňuje v pokušeniach a ťažkostiach.
2158 Boh volá každého po mene. Meno každého človeka je posvätné. Meno je ikona osoby. Vyžaduje úctu na znak dôstojnosti toho, kto ho nosí.
2159 Prijaté meno je meno na večnosť. V nebeskom kráľovstve zažiari v plnom svetle tajomný a jedinečný charakter každej osoby poznačenej Božím menom. „Tomu, kto zvíťazí… dám biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane“ (Zjv 2,17) . „Potom som videl, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca“ (Zjv 14,1) .
Zhrnutie
2160 „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž 8,2) .
2161 Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pánovo meno je sväté.
2162 Druhé prikázanie zakazuje akékoľvek nevhodné použitie Božieho mena. Rúhanie spočíva v používaní Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a svätých urážlivým spôsobom.
2163 Krivá prísaha volá Boha, aby dosvedčoval lož. Krivoprísažníctvo je ťažkým previnením proti Pánovi, ktorý je vždy verný svojim prisľúbeniam.
2164 „Nemá sa prisahať ani na Stvoriteľa, ani na nijaké stvorenie, iba ak sa súčasne vyskytujú: pravda, potreba a úcta.“
2165 Pri krste dostáva kresťan svoje meno v Cirkvi. Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa mu dalo kresťanské meno. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie.
2166 Kresťan začína svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen“.
2167 Boh volá každého po mene.
