MORÁLNOSŤ ĽUDSKÝCH ČINOV
4. článok
MORÁLNOSŤ ĽUDSKÝCH ČINOV
1749 Sloboda robí z človeka morálny subjekt. Ak človek koná vedome a dobrovoľne, je takpovediac otcom svojich činov. (1732) Ľudské činy, t. j. činy slobodne zvolené na základe úsudku svedomia, možno morálne hodnotiť. Sú alebo dobré, alebo zlé.
I. Pramene morálnosti
1750 Morálnosť ľudských činov závisí:
— od zvoleného predmetu,
— od zamýšľaného cieľa čiže úmyslu,
— od okolností konania.
Predmet, úmysel a okolnosti sú „pramene“ alebo základné prvky morálnosti ľudských činov.
1751 Zvolený predmet je dobro, ku ktorému vôľa vedome smeruje. Je „matériou“ ľudského činu. Zvolený predmet morálne špecifikuje úkon vôle podľa toho, či rozum tento predmet poznáva a posudzuje ako zhodný alebo nezhodný s pravým dobrom. (1794) Objektívne normy morálnosti vyjadrujú racionálny poriadok dobra a zla, ktorý dosviedča svedomie.
1752 Na rozdiel od predmetu je úmysel v konajúcom subjekte. Keďže úmysel je pri prameni dobrovoľného konania a určuje toto konanie prostredníctvom cieľa, je podstatným prvkom morálneho hodnotenia činu. Cieľ je v úmysle prvý a označuje účel, ku ktorému konanie smeruje. Úmysel je hnutie vôle k cieľu; týka sa cieľa konania. (2520) Je zameraním sa na dobro, ktoré sa očakáva od podniknutého konania. Úmysel sa neobmedzuje iba na usmerňovanie našich jednotlivých činov, ale môže zameriavať na ten istý cieľ viaceré činy; môže usmerňovať celý život k poslednému cieľu. (1731) Napríklad cieľom poskytnutej služby je pomáhať blížnemu, ale zároveň ju môže podnecovať láska k Bohu ako poslednému cieľ všetkých našich činov. Ten istý čin môžu podnietiť viaceré úmysly: napríklad službu možno preukázať s úmyslom získať si priazeň alebo sa tým vystatovať.
1753 Dobrý úmysel (napríklad pomôcť blížnemu) nerobí ani dobrým, ani správnym konanie, ktoré je samo v sebe nezriadené (2479) (napríklad lož a ohováranie). Cieľ neospravedlňuje prostriedky. Nemožno napríklad ospravedlniť odsúdenie nevinného (596) ako oprávnený prostriedok na záchranu ľudí. Naopak, pridaný zlý úmysel (napríklad márnomyseľnosť) robí zlým čin, ktorý môže byť sám v sebe dobrý (napríklad dať almužnu).
1754 Okolnosti vrátane následkov sú druhotné prvky morálneho činu. Prispievajú k zväčšeniu alebo zmenšeniu morálneho dobra alebo zla ľudských činov (napríklad veľkosť sumy pri krádeži). Môžu aj oslabiť alebo zväčšiť zodpovednosť konajúceho (1735) (napríklad konať zo strachu pred smrťou). Okolnosti samy osebe nemôžu zmeniť morálnu akosť činov. Nemôžu urobiť dobrým ani spravodlivým čin, ktorý je sám v sebe zlý.
II. Dobré a zlé činy
1755 Morálne dobrý čin predpokladá, že je dobrý súčasne aj predmet, aj cieľ, aj okolnosti. Zlý cieľ pokazí čin, hoci jeho predmet je sám v sebe dobrý (Mt 6,5) .
Predmet voľby môže sám pokaziť celé konanie. Jestvujú konkrétne správania (napríklad smilstvo), ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo.
1756 Je teda nesprávne hodnotiť morálnosť ľudských činov, berúc do úvahy len úmysel, ktorý k nim dáva podnet, alebo len okolnosti (prostredie, spoločenský tlak, prinútenie alebo nevyhnutnosť konať atď.), ktoré tvoria ich rámec. Sú činy, ktoré samy osebe a samy v sebe, nezávisle od okolností a úmyslov, sú vždy závažne nedovolené (graviter illiciti) vzhľadom na svoj predmet; napríklad zlorečenie a krivá prísaha, (1789) vražda a cudzoložstvo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.
Zhrnutie
1757 Predmet, úmysel a okolnosti sú tri „pramene“ morálnosti ľudských činov.
1758 Zvolený predmet morálne špecifikuje úkon vôle podľa toho, či rozum tento predmet poznáva a posudzuje ako dobrý, alebo zlý.
1759 „Nemožno ospravedlniť nijaké zlo vykonané s dobrým úmyslom.“ Cieľ neospravedlňuje prostriedky.
1760 Morálne dobrý čin predpokladá, že je dobrý súčasne aj predmet, aj cieľ, aj okolnosti.
1761 Jestvujú konkrétne správania, ktorých voľba je vždy nesprávna, lebo zahŕňa v sebe nezriadenosť vôle, to jest morálne zlo. Nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.
