SLOBODA ČLOVEKA
3. článok
SLOBODA ČLOVEKA
1730 Boh stvoril človeka ako rozumovú bytosť a udelil mu dôstojnosť osoby obdarenej schopnosťou konať z vlastného popudu a byť pánom svojich činov. „Boh chcel totiž ponechať človekovi možnosť rozhodovať sa, aby sám od seba hľadal svojho Stvoriteľa a slobodne dosiahol plnú a blaženú dokonalosť tým, že sa k nemu primkne.“ (30)
„Človek je rozumová bytosť a tým je podobný Bohu; bol stvorený slobodným v rozhodovaní a pánom svojich činov.“
I. Sloboda a zodpovednosť
1731 Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť to alebo ono, a tak vykonať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Slobodnou vôľou každý disponuje sebou samým. Sloboda je v človekovi sila, ktorá mu umožňuje rásť a dozrievať v pravde a v dobre. Sloboda dosahuje svoju dokonalosť, keď je zameraná na Boha, (1721) ktorý je našou blaženosťou.
1732 Dokiaľ sloboda definitívne nezakotví v konečnom dobre, (396) ktorým je Boh, zahŕňa v sebe možnosť voliť medzi dobrom a zlom, teda možnosť rásť v dokonalosti alebo zlyhať a zhrešiť. (1849) Sloboda charakterizuje pravé ľudské činy. Stáva sa prameňom chvály alebo hany, zásluhy alebo viny. (2006)
1733 Čím väčšmi človek koná dobro, (1803) tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do otroctva hriechu.
1734 Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy (1036) v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Pokrok v čnosti, (1804) poznanie dobra a askéza posilňujú vládu vôle nad jej činmi.
1735 Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť, ba aj zrušiť nevedomosťou, nepozornosťou, násilím, strachom, (597) návykmi, nezriadenými náklonnosťami a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.
1736 Každý priamo chcený čin je pričítateľný tomu, kto ho vykonal:
Boh sa pýta Evy po hriechu v záhrade: „Čo si to urobila?“ (2568) (Gn 3,13) Takisto sa pýta aj Kaina. Podobne hovorí aj prorok Nátan kráľovi Dávidovi po tom, čo Dávid spáchal cudzoložstvo s Uriášovou manželkou a dal Uriáša zabiť.
Čin môže byť nepriamo chcený, ak je následkom nedbanlivosti človeka o to čo by mal poznať alebo konať, napríklad nehoda zapríčinená neznalosťou dopravných predpisov.
1737 Účinok možno tolerovať, ak ho ten, kto koná, nechce; (2263) napríklad ak sa matka vysilí pri lôžku svojho chorého dieťaťa. Zlý účinok nie je pričítateľný, ak nebol chcený ani ako cieľ, ani ako prostriedok konania: napríklad smrť, ktorá niekoho zastihla pri poskytovaní pomoci človekovi v nebezpečenstve. Aby bol zlý účinok pričítateľný, je potrebné, aby sa dal predvídať a aby ten, kto koná, mal možnosť sa mu vyhnúť: napríklad zabitie človeka, ktorého sa dopustí vodič v stave opitosti.
1738 Sloboda sa realizuje vo vzťahoch medzi ľuďmi. Každý človek je stvorený na Boží obraz, a teda má prirodzené právo, aby bol uznávaný ako slobodná a zodpovedná bytosť. Táto povinnosť vážiť si každého zaväzuje všetkých. Právo na používanie slobody (čiže právo slobodne rozhodovať a konať) je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti (2106) ľudskej osoby najmä v morálnej a náboženskej oblasti. (210) Toto právo musí občianska moc uznávať a chrániť v hraniciach spoločného dobra a verejného poriadku.
II. Ľudská sloboda v ekonómii spásy
1739 Sloboda a hriech. ľudská sloboda je ohraničená a omylná. A skutočne, človek zlyhal. Slobodne zhrešil. (387) Tým, že odmietol plán Božej lásky, oklamal sám seba; stal sa otrokom hriechu. Toto prvé odcudzenie privodilo množstvo ďalších. (401) Dejiny ľudstva už od svojich začiatkov svedčia o nešťastiach a utláčaniach, ktoré sa zrodili v srdci človeka ako následok zneužívania slobody.
1740 Ohrozenie slobody. (2108) Používanie slobody neznamená právo hovoriť a robiť čokoľvek. Je mylné predpokladať, že človek ako subjekt slobody „je sebestačný a má za cieľ uspokojenie vlastného záujmu používaním pozemských dobier“. Napokon, podmienky hospodárskeho, sociálneho, politického a kultúrneho rázu, ktoré sa vyžadujú na správne používanie slobody, sa príliš často zaznávajú a porušujú. (1887) Takéto situácie zapríčinené zaslepenosťou a nespravodlivosťou zaťažujú morálny život a vystavujú tak silných, ako aj slabých pokušeniu prehrešovať sa proti láske. Keď sa človek odvráti od morálneho zákona, siaha na vlastnú slobodu, stáva sa otrokom samého seba, rozbíja bratstvo so spolublížnymi a búri sa proti Božej pravde.
1741 Oslobodenie a spása. Kristus svojím slávnym krížom získal spásu pre všetkých ľudí. Vykúpil ich z hriechu, ktorý ich držal v otroctve: „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1) . V ňom máme účasť na „pravde“, ktorá nás „vyslobodí“ (782) (Jn 8,32) . Dostali sme Ducha Svätého a, ako učí Apoštol, „kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2Kor 3,17) . Už odteraz sa chválime účasťou „na slobode … Božích detí“ (Rim 8,21) .
1742 Sloboda a milosť. (2002) Kristova milosť vôbec nie je súperom našej slobody, keď je sloboda v súlade so zmyslom pre pravdu a dobro, ktoré Boh vložil do ľudského srdca. Naopak, ako o tom svedčí kresťanská skúsenosť najmä v modlitbe, (1784) čím sme vnímavejší na podnety milosti, tým väčšmi rastie naša vnútorná sloboda a istota v skúškach a takisto aj pred nátlakmi a donucovaniami vonkajšieho sveta. Duch Svätý nás pôsobením milosti vychováva k duchovnej slobode, aby z nás urobil slobodných spolupracovníkov na svojom diele v Cirkvi a vo svete:
„Všemohúci a milosrdný Bože, láskavo odvráť od nás všetky protivenstvá, aby sme bez vnútorných a vonkajších prekážok mohli plniť tvoju vôľu.“
Zhrnutie
1743 Boh ponechal človekovi „možnosť rozhodnúť sa“ (Sir 15,14) , aby sa mohol slobodne primknúť k svojmu Stvoriteľovi, a tak dosiahnuť dokonalú blaženosť.
1744 Sloboda je schopnosť konať alebo nekonať; a tak vykonať sám od seba vedomé a dobrovoľné činy. Dokonalosť svojho konania dosahuje vtedy, keď je zameraná na Boha, najvyššie Dobro.
1745 Sloboda charakterizuje ľudské činy v pravom zmysle slova. Robí človeka zodpovedným za činy, ktorých je dobrovoľne pôvodcom. Jeho vedomé a dobrovoľné konanie mu patrí ako vlastné.
1746 Pričítateľnosť nejakého činu a zodpovednosť zaň sa môžu znížiť; ba aj zrušiť nevedomosťou, násilím, strachom a inými psychickými alebo sociálnymi faktormi.
1747 Právo na používanie slobody je neoddeliteľnou požiadavkou dôstojnosti človeka najmä v náboženskej a morálnej oblasti. Ale používanie slobody nezahŕňa v sebe predpokladané právo hovoriť a robiť čokoľvek.
1748 „Túto slobodu nám vydobyl Kristus“ (Gal 5,1) .
