KKC 2106

2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený, (160) aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť, (1782) aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. (1738) Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok. Preto toto právo „pretrváva aj u tých, ktorí si neplnia povinnosť hľadať pravdu a prijať ju“.