MORÁLNE SVEDOMIE
6. článok
MORÁLNE SVEDOMIE
1776 „V hlbinách svedomia človek odkrýva zákon, (1954) ktorý si on sám nedáva, ale je povinný ho poslúchať. Jeho hlas ho neprestajne vyzýva, aby miloval a konal dobro a vyhýbal sa zlu, a keď treba, zaznieva mu v hĺbke srdca… Lebo človek má v srdci Bohom vpísaný zákon… Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“
I. Úsudok svedomia
1777 Morálne svedomie, ktoré je v srdci človeka, mu v pravej chvíli prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Posudzuje aj konkrétne voľby: schvaľuje tie, ktoré sú dobré, a odsudzuje tie, ktoré sú zlé. Svedčí o autorite pravdy vzhľadom na najvyššie Dobro, (1766, 2071) ktorého príťažlivosť človek zakúša a ktorého príkazy prijíma. Keď rozvážny človek počúva morálne svedomie, môže počuť Boha, ktorý hovorí.
1778 Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, (1749) ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia:
„Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej,… Je poslom toho, ktorý nám hovorí akoby cez závoj vo svete prírody, ako aj vo svete milosti, ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov.“
1779 Pre každého je dôležité, aby bol dostatočne v sebe sústredený, a tak mohol počuť hlas svojho svedomia a riadiť sa ním. (1886) Táto potreba zvnútornenia je o to naliehavejšia, že život nás často vystavuje nebezpečenstvu, že zanecháme akékoľvek uvažovanie, skúmanie seba alebo vstúpenie do seba:
„Vstúp do svojho svedomia a spytuj sa ho… Vstúpte teda, bratia, do [svojho] vnútra, a vo všetkom, čo robíte, hľaďte na svedka – Boha.“
1780 Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe a vyžaduje správnosť morálneho svedomia. Morálne svedomie zasa zahŕňa vnímanie princípov morálnosti (synderesis), ich aplikáciu v daných okolnostiach praktickým rozlišovaním dôvodov a dobier a napokon úsudok o konkrétnych činoch, ktoré sa majú vykonať, alebo už boli vykonané. Pravda o morálnom dobre vyjadrená v zákone rozumu sa prakticky a konkrétne poznáva rozvážnym úsudkom svedomia. Človek, ktorý si volí v súlade s týmto úsudkom, (1806) sa označuje za rozvážneho (prudens).
1781 Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť (1731) za vykonané činy. Ak človek spácha zlo, správny úsudok svedomia môže v ňom ostať ako svedok univerzálnej pravdy o dobre a zároveň ako svedok o zle jeho jednotlivej voľby. Výrok úsudku svedomia je zárukou nádeje a milosrdenstva. Tým, že svedčí o spáchanom priestupku, pripomína, že treba prosiť o odpustenie, naďalej konať dobro a s pomocou Božej milosti neprestajne pestovať čnosť.
„Podľa toho poznáme, že sme z pravdy a upokojíme si pred ním srdce. Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3,19-20) .
1782 Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. „Preto nie je dovolené nútiť [človeka], aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia, (2106) najmä v náboženskej oblasti.“
II. Formovanie svedomia
1783 Svedomie musí byť poučené a morálny úsudok osvietený. Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Výchova svedomia je nevyhnutná, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku a odmietli učenie predkladané autoritou (Cirkvi). (2039)
1784 Výchova svedomia je celoživotná úloha. Už od prvých rokov vedie dieťa k poznávaniu a zachovávaniu vnútorného zákona vnímaného morálnym svedomím. Rozumná výchova učí čnostiam, ochraňuje alebo oslobodzuje od strachu, sebectva a pýchy, od nezdravých pocitov viny a hnutí samoľúbosti, ktoré pochádzajú z ľudskej slabosti a z ľudských chýb. (1742) Výchova svedomia zaručuje slobodu a prináša pokoj srdca.
1785 Pri formovaní svedomia je Božie slovo svetlom na našej ceste. Máme si ho osvojovať vierou a modlitbou a uvádzať ho do života. Takisto si máme spytovať svedomie, majúc na zreteli Pánov kríž. Pomáhajú nám pritom dary Ducha Svätého, ako aj svedectvá a rady (890) iných a vedie nás učenie predkladané autoritou Cirkvi.
III. Voliť podľa svedomia
1786 Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a s Božím zákonom, alebo naopak, mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje.
1787 Človek sa niekedy nachádza v situáciách, ktoré spôsobujú, že morálny úsudok je menej istý a rozhodovanie je ťažké. Musí však vždy hľadať to, čo je správne a dobré, a rozoznávať Božiu vôľu (1955) vyjadrenú v Božom zákone.
1788 Aby to človek dosiahol, snaží sa vysvetľovať fakty skúsenosti a znamenia čias pomocou čnosti rozvážnosti, (1806) rady rozvážnych ľudí a s pomocou Ducha Svätého a jeho darov.
1789 Niektoré pravidlá platia vo všetkých prípadoch:
— Nikdy nie je dovolené robiť zlo, (1756) aby z toho vzniklo dobro.
— „Zlaté pravidlo“: (1970) „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“ (Mt 7,12) .
— Láska sa vždy prejavuje úctou k blížnemu (1827) a rešpektovaním jeho svedomia: (1971) „Keď takto hrešíte proti bratom a zraňujete ich slabé svedomie, hrešíte proti Kristovi“ (1Kor 8,12) . „Dobré je… [nerobiť] nič, čo pohoršuje tvojho brata“ (Rim 14,21) .
IV. Mylný úsudok
1790 Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti a vynáša mylné úsudky o činoch, ktoré človek hodlá vykonať alebo už vykonal.
1791 Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Stáva sa to vtedy, „keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra (1704) a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia svedomie“. V týchto prípadoch je človek zodpovedný za zlo, ktoré pácha.
1792 Nepoznanie Krista a jeho evanjelia, (133) zlé príklady iných, otročenie vášňam, nárok na zle pochopenú nezávislosť svedomia, odmietanie autority Cirkvi a jej učenia, nedostatok (chýbanie) obrátenia a lásky môžu byť príčinou vybočení úsudku v morálnom správaní.
1793 Ak je, naopak, nevedomosť neprekonateľná (1860) alebo morálny subjekt nie je zodpovedný za mylný úsudok, zlo, ktorého sa dopustil, sa mu nemôže pričítať. Ale aj tak zostáva zlom, nedostatkom, nezriadenosťou. Preto sa treba usilovať o nápravu omylov morálneho svedomia.
1794 Dobré a čisté svedomie osvecuje pravá viera. Lebo láska vychádza súčasne „z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“ (1Tim 1,5) .
„Čím viac teda prevláda správne svedomie, (1751) tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami morálnosti.“
Zhrnutie
1795 „Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.“
1796 Morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu.
1797 Pre človeka, ktorý spáchal zlo, ostáva výrok jeho svedomia zárukou obrátenia a nádeje.
1798 Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť. Každý má používať prostriedky na formovanie svojho svedomia.
1799 Keď je svedomie postavené pred morálnu voľbu, môže vyniesť alebo správny úsudok, ktorý sa zhoduje s rozumom a Božím zákonom, alebo naopak, môže vyniesť mylný úsudok, ktorý sa od nich vzďaľuje.
1800 Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia.
1801 Morálne svedomie môže zostať v nevedomosti alebo vynášať mylné úsudky. Táto nevedomosť a tieto omyly nie sú vždy bez viny.
1802 Božie slovo je svetlom na našej ceste. Máme si ho osvojovať vierou a modlitbou a uvádzať ho do života. Tak sa formuje morálne svedomie.
