Výsledky hľadania: 823-829
823 „Je predmetom viery, že Cirkev… je nezrušiteľne svätá. Lebo Kristus, Boží Syn, ktorý je s Otcom a Duchom Svätým zvelebovaný (459) ako ,jediný Svätý‘, miloval Cirkev ako svoju nevestu (796) a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil a spojil so sebou ako svoje telo a naplnil ju darom Ducha Svätého, na Božiu slávu.“ Cirkev je teda „svätý Boží ľud“ (946) a jej členovia sa volajú svätí“.
824 Cirkev je zjednotená s Kristom a on ju posväcuje; skrze neho a v ňom sa aj ona stáva posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje k posväcovaniu ľudí v Kristovi a k oslave Boha ako k svojmu cieľu. V Cirkvi sa nachádza „plnosť všetkých prostriedkov spásy“. (816) V nej „s pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť“.
825 „Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou, (670) hoci nedokonalou svätosťou.“ Vo svojich členoch musí dokonalú svätosť ešte len získavať: Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, (2013) sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.“
826 Dušou svätosti, na ktorú sme všetci povolaní, je láska: (1827) Ona „riadi všetky prostriedky posväcovania, oživuje ich a privádza k cieľu.“ (2658)
„Pochopila som, že ak má Cirkev telo zložené z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi (864) do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv… Pochopila som, že láska zahŕňa v sebe všetky povolania, že láska je všetko, že objíma všetky časy a všetky miesta…, slovom, že je večná!“
827 „Kým Kristus, ,svätý, nevinný a nepoškvrnený‘, (1425-1429) nepoznal hriech, ale prišiel jedine preto, aby odčinil hriechy ľudu, Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.“ (821) Všetci členovia Cirkvi, vrátane jej služobníkov, musia uznávať, že sú hriešnikmi. Vo všetkých je ešte pomiešaný – a to až do skončenia čias – kúkoľ hriechu s dobrým semenom evanjelia. Cirkev teda zhromažďuje hriešnikov, ku ktorým už prišla Kristova spása, ale sú ešte stále na ceste posväcovania:
Cirkev „je teda svätá, hoci má vo svojom lone hriešnikov, lebo nemá iný život ako život milosti: ak sa ním jej údy živia, posväcujú sa; ak sa mu odcudzia, upadajú do hriechov a nezriadeností, ktoré bránia, aby vyžarovala jej svätosť. Preto trpí a robí pokánie za tieto hriechy, z ktorých má však moc vyslobodzovať svoje deti Kristovou krvou a darom Ducha Svätého.“
828 Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) (1173) niektorých veriacich, čiže keď slávnostne vyhlasuje, že títo veriaci hrdinsky praktizovali čnosti a vo svojom živote boli verní Božej milosti, uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej, a udržiava nádej veriacich tým, že im ich dáva za vzor a za orodovníkov. „Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi.“ (2045) Veď „svätosť Cirkvi je tajomným prameňom a spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a jej misionárskeho zápalu“.
829 „Kým v preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť, (1172) vďaka ktorej je bez škvrny a vrásky, veriaci v Krista sa ešte snažia, aby zvíťazili nad hriechom a rástli vo svätosti. Preto upierajú oči na Máriu:“ v nej už je Cirkev celkom svätá. (972)
