Výsledky hľadania: 1382-1401
1382 Omša je súčasne a neoddeliteľne obetnou pamiatkou, v ktorej pretrváva obeta kríža, a posvätnou hostinou účasti (communio) na Pánovom tele a jeho krvi. Ale slávenie eucharistickej obety je celé zamerané na dôverné zjednotenie veriacich s Kristom (950) prostredníctvom svätého prijímania (communio). Prijímať znamená prijať samého Krista, ktorý sa obetoval za nás.
1383 Oltár, okolo ktorého je zhromaždená Cirkev (1182) pri slávení Eucharistie, predstavuje dve stránky toho istého tajomstva: obetný oltár a Pánov stôl, a to tým viac, že kresťanský oltár je symbolom samého Krista, ktorý je prítomný uprostred zhromaždenia svojich veriacich ako obeť prinášaná na naše zmierenie a zároveň ako nebeský pokrm, ktorý sa nám dáva. „Veď čo je Kristov oltár, ak nie obraz Kristovho tela?“ – pýta sa svätý Ambróz. A inde hovorí: „Oltár je obrazom [Kristovho] tela a Kristovo telo je na oltári.“ Liturgia vyjadruje túto jednotu obety a prijímania v mnohých modlitbách. Rímska cirkev sa napríklad vo svojej anafore modlí:
„Pokorne ťa prosíme, všemohúci Bože, prikáž svojmu svätému anjelovi preniesť tieto dary na tvoj nebeský oltár, pred tvár tvojej božskej velebnosti, aby nás všetkých, ktorí máme účasť na tejto oltárnej obete a prijmeme presväté telo a krv tvojho Syna, naplnilo hojné nebeské požehnanie a milosť.“
1384 Pán sa na nás obracia s naliehavou výzvou, aby sme ho prijímali (2835) vo sviatosti Eucharistie: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6,53) .
1385 Aby sme mohli odpovedať na túto výzvu, musíme sa na túto veľkú a svätú chvíľu pripraviť. Svätý Pavol povzbudzuje spytovať si svedomie: „Kto by jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie“ (1Kor 11,27-29) . Kto si je vedomý ťažkého hriechu, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia. (1457)
1386 Pred nesmiernou veľkosťou tejto sviatosti môže veriaci iba pokorne a s vrúcnou vierou opakovať stotníkove slová: „Domine, non sum dignus, ut intres sub tectum meum, sed tantum dic verbo et sanabitur anima mea – Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie.“ V božskej liturgii svätého Jána Zlatoústeho sa veriaci modlia v tom istom duchu:
„Prijmi ma dnes, Boží Synu, za spoločníka na svojej tajomnej večeri, (732) veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš, ale ako zločinec sa ti vyznávam: Pane, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
1387 Aby sa veriaci náležite pripravili na prijatie tejto sviatosti, majú zachovať pôst predpísaný v ich Cirkvi. (2043) Vonkajší postoj (pohyby, odev) má vyjadrovať úctu, slávnostný ráz a radosť tejto chvíle, keď sa Kristus stáva naším hosťom.
1388 Zodpovedá samému zmyslu Eucharistie, aby veriaci, ak majú potrebné dispozície, pristúpili k prijímaniu, keď sa zúčastnia na omši: „Veľmi sa odporúča tá dokonalejšia účasť na omši, ktorá spočíva v tom, že po kňazovom prijímaní veriaci prijímajú Pánovo telo z tej istej obety.“
1389 Cirkev ukladá veriacim povinnosť, (2042) aby sa v nedeľu a na prikázané sviatky zúčastnili na božskej liturgii, čiže svätej omši, a aby aspoň raz do roka prijali Eucharistiu, podľa možnosti vo veľkonočnom období, pripravení sviatosťou zmierenia. Cirkev však vrelo odporúča veriacim, aby prijímali svätú Eucharistiu v nedeľu a na prikázané sviatky, alebo ešte častejšie, aj každý deň. (2837)
1390 Vďaka Kristovej sviatostnej prítomnosti pod každým z oboch spôsobov možno prijímaním iba pod spôsobom chleba prijať celé ovocie milosti Eucharistie. Z pastoračných dôvodov sa v latinskom obrade táto forma prijímania právoplatne ustálila ako najbežnejšia. „Ale plnšie zvýraznenie znaku svätého prijímania sa dosiahne prijímaním pod obojím spôsobom. V tejto forme sa totiž dokonalejšie prejavuje znak eucharistickej hostiny.“ Takáto forma prijímania je bežná vo východných obradoch.
1391 Prijímanie prehlbuje naše zjednotenie s Kristom. Prijímanie Eucharistie prináša ako hlavné ovocie dôverné zjednotenie s Ježišom Kristom. Veď Pán hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (460) (Jn 6,56) . Život v Kristovi má svoj základ v eucharistickej hostine: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, (521) aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6,57) .
„Keď veriaci prijímajú na [Pánove] sviatky Synovo telo, ohlasujú si navzájom dobrú zvesť, že je daný závdavok života, ako keď anjel povedal Márii [Magdaléne]: ,Kristus vstal z mŕtvych!‘ Hľa, aj teraz sa udeľuje život a vzkriesenie tomu, kto prijíma Krista.“
1392 Čo spôsobuje hmotný pokrm v našom telesnom živote, (1212) to obdivuhodným spôsobom uskutočňuje sväté prijímanie v našom duchovnom živote. Účasť na tele vzkrieseného Krista, tele „oživenom Duchom Svätým a oživujúcom“, zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste. Tento rast kresťanského života sa potrebuje živiť eucharistickým prijímaním, chlebom nášho putovania, až do chvíle smrti, keď ho dostaneme ako viatikum („pokrm na cestu“). (1524)
1393 Prijímanie nás odlučuje od hriechu. Kristovo telo, ktoré prijímame vo svätom prijímaní, „je obetované za nás“ a krv, (613) ktorú pijeme, „je vyliata za všetkých na odpustenie hriechov“. Preto nás Eucharistia nemôže zjednotiť s Kristom bez toho, aby nás zároveň neočistila od hriechov, ktoré sme spáchali, a neuchránila pred budúcimi hriechmi.
„Vždy, keď [ho] prijímame, zvestujeme Pánovu smrť. Ak zvestujeme [jeho] smrť, zvestujeme odpustenie hriechov. Ak vždy, keď sa vylieva [jeho] krv, vylieva sa na odpustenie hriechov, musím ju stále prijímať, aby mi stále odpúšťala hriechy. Ja, ktorý stále pácham hriechy, musím mať stále liek.“
1394 Podobne ako telesný pokrm slúži na obnovenie stratených síl, tak Eucharistia posilňuje lásku, (1863) ktorá v každodennom živote má sklon slabnúť. A táto oživená láska zotiera všedné hriechy. Keď sa nám Kristus dáva, oživuje našu lásku (1436) a robí nás schopnými pretrhnúť nezriadené lipnutia na stvoreniach a zakoreniť sa v ňom:
„Keďže teda Kristus zomrel za nás z lásky, keď si počas obety pripomíname jeho smrť, prosíme, aby prišiel Svätý Duch a udelil nám lásku. Úpenlivo prosíme, aby sme skrze tú lásku, z ktorej sa Kristus dal ukrižovať za nás, aj my mohli po prijatí milosti Svätého Ducha považovať svet za ukrižovaný pre nás a mohli byť ukrižovaní pre svet… Keďže sme dostali dar lásky, zomrime hriechu a žime Bohu!“
1395 Eucharistia nás tou istou láskou, ktorú v nás zapaľuje, chráni pred budúcimi smrteľnými hriechmi. (1588) Čím väčšiu účasť máme na Kristovom živote a čím väčšie pokroky robíme v priateľstve s ním, tým ťažšie sa od neho odlúčime smrteľným hriechom. (1446) Eucharistia nie je zameraná na odpúšťanie smrteľných hriechov. To je vlastné sviatosti zmierenia. Eucharistii je vlastné, že je sviatosťou tých, ktorí sú v plnom spoločenstve s Cirkvou.
1396 Jednota tajomného tela: Eucharistia utvára Cirkev. (1118) Tí, čo prijímajú Eucharistiu, sú užšie zjednotení s Kristom. Preto ich Kristus spája so všetkými veriacimi do jedného tela – Cirkvi. Prijímanie Eucharistie obnovuje, posilňuje a prehlbuje toto včlenenie do Cirkvi, (1267) ktoré sa uskutočnilo už krstom. V krste sme boli povolaní, aby sme tvorili jedno telo. Eucharistia uskutočňuje toto povolanie: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele? Keďže je jeden chlieb, my mnohí sme jedno telo, lebo všetci máme podiel na jednom chlebe“ (790) (1Kor 10,16-17) .
„Ak ste Kristovým telom a jeho údmi, vaša sviatosť je položená na Pánovom stole: prijímate svoju sviatosť. Na to, čím ste, odpovedáte Amen [Áno, je to pravda] a svojou odpoveďou to podpisujete. (1064) Počuješ totiž ,Telo Kristovo‘ a odpovedáš Amen‘. Buď teda údom Kristovho tela, aby [tvoje] Amen bolo pravdivé.“
1397 Eucharistia zaväzuje voči chudobným. Aby sme v pravde prijímali Kristovo telo a jeho krv obetované za nás, (2449) musíme spoznať Krista v tých najchudobnejších, jeho bratoch.
„Ochutnal si Pánovu krv, a ani tak nepoznáš brata;… teraz však zneucťuješ aj sám stôl, keď nepokladáš za hodného ani tvojho pokrmu toho, ktorý bol uznaný za hodného mať účasť na tomto stole… Boh ťa oslobodil od všetkých tvojich [hriechov] a uznal ťa za hodného takého stola: a ty si sa ani tak nestal štedrejším.“
1398 Eucharistia a jednota kresťanov. Pred veľkosťou tohto tajomstva svätý Augustín zvolá: „Ó sviatosť milosrdenstva! Ó znak jednoty! Ó puto lásky!“ Čím bolestnejšie sa pociťujú rozdelenia Cirkvi, (817) ktoré prerušujú spoločnú účasť na Pánovom stole, tým naliehavejšie sú modlitby k Pánovi, aby sa vrátili dni úplnej jednoty všetkých, ktorí veria v neho.
1399 Východné cirkvi, (838) ktoré nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, slávia Eucharistiu s veľkou láskou: „Tie cirkvi, i keď sú oddelené, [majú] pravé sviatosti a najmä – na základe apoštolského nástupníctva – kňazstvo a Eucharistiu, ktorými sú s nami ešte stále spojení veľmi tesnými zväzkami.“ Preto „je istá účasť in sacris [na svätých veciach] nielen možná ale za vhodných okolností a so schválením cirkevnej vrchnosti sa aj odporúča“.
1400 Cirkevné spoločenstvá, ktoré vznikli z reformácie a sú oddelené od Katolíckej cirkvi, si nezachovali „pravú a neporušenú podstatu eucharistického tajomstv (1536) a najmä preto, že im chýba sviatosť posvätného stavu“. Z tohto dôvodu pre Katolícku cirkev nie je možná vzájomná účasť na Eucharistii (intercommunio) s týmito spoločenstvami. Keď si však tieto cirkevné spoločenstvá „pri Svätej večeri pripomínajú pamiatku Pánovej smrti a jeho zmŕtvychvstania, vyznávajú, že naznačuje život v spoločenstve s Kristom, a očakávajú jeho slávny príchod.“
1401 Keď sa podľa úsudku ordinára vyskytne naliehavá potreba, (1483) katolícki vysvätení služobníci môžu udeliť sviatosti (Eucharistiu, sviatosť pokánia a pomazanie chorých) aj iným kresťanom, ktorí nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou, ak o ne dobrovoľne požiadajú; v takom prípade je potrebné, aby vyznávali katolícku vieru, čo sa týka týchto sviatostí, a aby mali potrebné dispozície. (1385)
