CESTA MODLITBY
2. článok
CESTA MODLITBY
2663 V živej tradícii modlitby (1201) každá cirkev podľa historických, spoločenských a kultúrnych súvislostí predkladá svojim veriacim reč ich modlitby: slová, spevy, úkony a ikonografiu (obrazy a sochy). Patrí do kompetencie Učiteľského úradu Cirkvi rozlišovať, či sú tieto cesty modlitby verné Tradícii apoštolskej viery, a je úlohou duchovných pastierov a katechétov vysvetľovať ich zmysel, ktorý sa vždy vzťahuje na Ježiša Krista.
MODLITBA K OTCOVI
2664 Jedinou cestou kresťanskej modlitby je Kristus. Či je naša modlitba spoločná, alebo osobná, ústna, alebo vnútorná, má prístup k Otcovi len vtedy, ak sa modlíme v Ježišovom „mene“. (2780) Ježišova svätá ľudská prirodzenosť je teda cesta, prostredníctvom ktorej nás Duch Svätý učí modliť sa k Bohu, nášmu Otcovi.
MODLITBA K JEŽIŠOVI
2665 Modlitba Cirkvi, živená Božím slovom a slávením liturgie, nás učí modliť sa k Ježišovi Kristovi. (451) Aj vtedy, keď sa obracia predovšetkým na Otca, vo všetkých liturgických tradíciách obsahuje formy modlitby, ktoré sa obracajú na Krista. Niektoré žalmy, tak ako sú aktualizované v modlitbe Cirkvi, ako aj Nový zákon nám vkladajú do úst a vtláčajú nám do sŕdc tieto vzývania ku Kristovi: Boží Syn, Božie Slovo, Pán, Spasiteľ, Baránok Boží, Kráľ, milovaný Syn, Syn Panny, Dobrý Pastier, náš Život, naše Svetlo, naša Nádej, naše Vzkriesenie, Priateľ ľudí…
2666 Ale meno, ktoré obsahuje všetko, je meno, ktoré Boží Syn dostal pri svojom vtelení: JEŽIŠ. (432) Božie meno je pre ľudské pery nevysloviteľné, ale Božie Slovo, tým, že prijalo našu ľudskú prirodzenosť, nám ho odovzdáva a my ho môžeme vzývať: „Ježiš“, t. j. „YHWH [Jahve] spasí“. Ježišovo meno obsahuje všetko: (435) Boha aj človeka a celú ekonómiu stvorenia a spásy. Modliť sa k „Ježišovi“ znamená vzývať ho, volať k nemu v nás. Jedine jeho meno obsahuje „prítomnosť“, ktorú označuje. Ježiš je Zmŕtvychvstalý, a ktokoľvek vzýva jeho meno, prijíma Božieho Syna, ktorý ho miloval a seba samého vydal za neho.
2667 Toto celkom jednoduché vzývanie pochádzajúce z viery sa v tradícii modlitby na Východe i na Západe rozvinulo vo viacerých formách. Najbežnejšia formulácia, tradovaná duchovnými otcami (2616) na Sinaji, v Sýrii a na vrchu Athos, je vzývanie „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Toto vzývanie spája kristologický hymnus z Listu Filipanom (Flp 2,6-11) s prosbou mýtnika a tých, čo prosili o svetlo. Ním sa srdce uvádza do súladu s biedou ľudí a s milosrdenstvom ich Spasiteľa.
2668 Vzývanie Ježišovho svätého mena (435) je najjednoduchšou cestou ustavičnej modlitby. Ak ho pozorné srdce pokorne často opakuje, toto vzývanie sa nerozptyľuje v „mnohovravnosti“, ale zachováva slovo a s vytrvalosťou prináša úrodu. Toto vzývanie je možné „v každom čase“, lebo nie je zamestnaním popri inom, ale je jediným zamestnaním, totiž milovaním Boha, ktorý v Ježišovi Kristovi oživuje a pretvára každú činnosť.
2669 Modlitba Cirkvi (478) si uctieva a oslavuje aj Ježišovo srdce, tak ako vzýva Ježišovo najsvätejšie meno. Klania sa vtelenému Slovu a jeho srdcu, ktoré sa z lásky k ľuďom nechalo prebodnúť za naše hriechy. (1674) Kresťanská modlitba rada koná krížovú cestu v Spasiteľových šľapajach. Jej zastavenia od pretória (miestodržiteľovho paláca) po Golgotu a po hrob označujú cestu Pána Ježiša, ktorý svojím svätým krížom vykúpil svet.
„PRÍĎ, DUCHU SVÄTÝ“
2670 „Nik nemôže povedať: (683) ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3) . Vždy, keď sa začíname modliť k Ježišovi, Duch Svätý nás priťahuje na cestu modlitby svojou predchádzajúcou milosťou. (2001) Keďže nás učí modliť sa, pripomínajúc nám Krista, ako by sme sa nemali modliť aj k nemu samému? Preto nás Cirkev povzbudzuje, aby sme každý deň vzývali Ducha Svätého, najmä na začiatku a na konci každej dôležitej činnosti. (1310)
„Ak sa netreba klaňať Duchu Svätému, ako ma [potom] zbožšťuje krstom? Ak sa mu však treba klaňať či ho netreba uctievať?“
2671 Tradičnou formou prosby o Ducha Svätého je vzývanie Otca skrze Krista, nášho Pána, aby nám dal Ducha Tešiteľa. Ježiš zdôrazňuje túto prosbu vo svojom mene práve vo chvíli, keď sľubuje dar Ducha Pravdy. Ale tradičná je aj najjednoduchšia a najpriamejšia modlitba: „Príď, Duchu Svätý.“ Každá liturgická tradícia ju rozvinula v antifónach a hymnoch:
„Príď, Duchu Svätý, naplň srdcia svojich veriacich a zapáľ v nich oheň svojej lásky.“
„Nebeský kráľ, [Duch] Tešiteľ, Duch pravdy, ty si všade prítomný a všetko napĺňaš, ty si poklad všetkého dobra a prameň života, príď a prebývaj v nás, očisťuj nás a spas nás ty, ktorý si dobrý.“
2672 Duch Svätý, ktorého pomazanie preniká (695) celú našu bytosť, je vnútorným Učiteľom kresťanskej modlitby. Je tvorcom živej tradície modlitby. Nepochybne je toľko ciest modlitby, koľko je tých, čo sa modlia, ale ten istý Duch pôsobí vo všetkých a so všetkými. Práve v spoločenstve Ducha Svätého je kresťanská modlitba modlitbou v Cirkvi.
V SPOLOČENSTVE SO SVÄTOU BOHORODIČKOU
2673 V modlitbe nás Duch Svätý spája (689) s osobou jednorodeného Božieho Syna v jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti, skrze ktorú a v ktorej sa naša synovská modlitba spája v Cirkvi s Ježišovou matkou.
2674 Od súhlasu, ktorý Panna Mária dala s vierou (494) pri zvestovaní a bez váhania zachovala pod krížom, „sa jej materstvo rozširuje aj na bratov a sestry jej Syna, ktorí ešte putujú a nachádzajú sa v nebezpečenstvách a ťažkostiach“. Ježiš, jediný Prostredník, je cesta našej modlitby; Mária, jeho a naša Matka, ho necháva úplne presvitať: ona „ukazuje cestu“ (po grécky Hodegetria) a podľa tradičnej východnej i západnej ikonografie je jej „znakom“.
2675 Vychádzajúc z tejto jedinečnej Máriinej spolupráce (970) s pôsobením Ducha Svätého, kresťanské cirkvi postupne vytvorili modlitbu k svätej Božej Matke, pričom ju sústredili na Kristovu osobu, (512) ako sa prejavila vo svojich tajomstvách. V nespočetných hymnoch a antifónach, v ktorých sa táto modlitba vyjadruje, sa obyčajne striedajú dve zamerania: (2619) jedno „velebí“ Pána za „veľké veci“, ktoré urobil svojej poníženej služobnici a jej prostredníctvom všetkým ľuďom, druhé zveruje Ježišovej matke prosby a chvály Božích detí, pretože ona teraz pozná ľudstvo, ktoré si v nej zasnúbil Boží Syn.
2677 „Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás…“ (495) S Alžbetou sa čudujeme: „Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ (Lk 1,43) . Mária je Božia Matka i naša Matka, lebo nám dala Ježiša, svojho Syna. Môžeme jej zverovať všetky svoje starosti a prosby. Prosí za nás, ako prosila za seba: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38) . Keď sa zverujeme jej modlitbe, odovzdávame sa s ňou do Božej vôle: „Buď vôľa tvoja.“
„Pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.“ Keď žiadame Pannu Máriu, aby za nás prosila, uznávame, že sme úbohí hriešnici a obraciame sa na „Matku milosrdenstva“, na tú, ktorá je celá svätá. Zverujeme sa jej „teraz“, v dnešku nášho života. A naša dôvera sa rozširuje natoľko, že jej už odteraz zverujeme „hodinu našej smrti“. Nech je pri nej prítomná, ako bola prítomná pri smrti (1020) svojho Syna na kríži, a nech nás v hodine nášho prechodu do večnosti prijme ako naša Matka, aby nás priviedla k svojmu Synovi Ježišovi do raja.
2678 V stredovekej nábožnosti na Západe vznikla modlitba ruženca (971, 1674) ako ľudová náhrada za modlitbu liturgie hodín. Na Východe litániová forma „Akatistu“ a „Paraklézy“ zostala bližšia chórovému ofíciu byzantských cirkvách, kým arménska, koptská a sýrska tradícia dala prednosť chválospevom a ľudovým piesňam k Božej Matke. Ale v modlitbe Zdravas‘, Mária, v teotokiách (po grécky theotokia) a v hymnoch svätého Efréma alebo svätého Gregora z Nareku je tradícia mariánskej modlitby podstatne tá istá.
2679 Mária je dokonalá „orantka“ (modliaca sa žena), (967) obraz Cirkvi. Keď sa k nej modlíme, spolu s ňou súhlasíme s plánom Otca, ktorý posiela svojho Syna, aby spasil všetkých ľudí. Ako milovaný učeník Ján berieme si k sebe Ježišovu matku, ktorá sa stala matkou všetkých žijúcich. Môžeme sa modliť s ňou a k nej. Modlitba Cirkvi je akoby podopieraná Máriinou modlitbou, s ktorou je spojená v nádeji. (972)
Zhrnutie
2680 Modlitba sa obracia predovšetkým na Otca; takisto sa zameriava na Ježiša Krista, najmä vzývaním jeho svätého mena: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“
2681 „Nik nemôže povedať ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3) . Cirkev nás povzbudzuje, aby sme vzývali Ducha Svätého ako vnútorného Učiteľa kresťanskej modlitby.
2682 Cirkev sa rada modlí v spoločenstve s Pannou Máriou, a to pre jej jedinečnú spoluprácu s pôsobením Ducha Svätého, aby spolu s ňou zvelebovala veľké veci, ktoré v nej urobil Boh, a aby jej zverovala prosby a chvály.
