SVÄTÉ PÍSMO
3. článok
SVÄTÉ PÍSMO
I. Ježiš Kristus – jediné Slovo Svätého písma
101 Aby sa Boh vo svojej láskavej dobrote zjavil ľuďom, hovorí im ľudskými slovami. „Božie slová totiž, vyjadrené ľudskými jazykmi, sa stali podobnými ľudskej reči, tak ako sa kedysi Slovo večného Otca stalo podobné ľuďom, keď si vzalo krehké ľudské telo.“
102 Boh všetkými slovami Svätého písma hovorí iba jedno Slovo, svoje jediné Slovo, v ktorom vyslovuje celého seba: (65, 2763)
„Pamätajte, že vo všetkých Písmach sa rozvíja jediné Božie Slovo (426-429) a cez mnohé ústa svätopiscov zaznieva jediné Slovo. A keďže je na počiatku Bohom u Boha, nepotrebuje slabiky, lebo je mimo času.“
103 Z tohto dôvodu Cirkev mala vždy v úcte Božie písma, (110, 1184) ako si uctieva aj Pánovo telo. Neprestáva podávať veriacim Chlieb života, vzatý zo stola tak Božieho slova, ako aj Kristovho tela. (1378)
104 Vo Svätom písme Cirkev neprestajne nachádza svoj pokrm a svoju silu, lebo v ňom nedostáva iba ľudské slovo, ale to, čím ono naozaj je: slovo Božie. „Veď v posvätných knihách Otec, ktorý je na nebesiach, ide s veľkou láskou v ústrety svojim deťom a zhovára sa s nimi.“
II. Inšpirácia a pravdivosť Svätého písma
105 Autorom Svätého písma je Boh. „Čo Boh zjavil a písomne sa nachádza a predkladá vo Svätom písme, bolo zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého.“
„Svätá matka Cirkev na základe apoštolskej viery pokladá všetky knihy Starého a Nového zákona i všetky ich časti za posvätné a kánonické, pretože, napísané z vnuknutia Ducha Svätého, majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi.“
106 Boh inšpiroval ľudských autorov posvätných kníh. „Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí, ktorými si poslúžil, aby jeho pôsobením v nich a skrze nich napísali ako praví autori všetko to a len to, čo chcel on, pričom použili svoje schopnosti a sily.“
107 Inšpirované knihy učia pravdu. „Keďže teda všetko, čo tvrdia inšpirovaní autori čiže svätopisci, sa má pokladať za tvrdenie Ducha Svätého, treba vyhlásiť, že knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, (702) ktorú Boh chcel, aby bola zaznačená v posvätných spisoch na našu spásu.“
108 Kresťanská viera nie je však „náboženstvom knihy“. Kresťanstvo je náboženstvom Božieho „Slova“, ktoré „nie je napísané a nemé slovo, ale Slovo vtelené a živé“. Aby slová Písma nezostali akoby mŕtvou literou, je potrebné, aby nám Ježiš Kristus, večné Slovo živého Boha, skrze Ducha Svätého otvoril myseľ, žeby sme porozumeli Písmu.
III. Duch Svätý vykladá Písmo
109 Vo Svätom písme Boh hovorí človeku ľudským spôsobom. Pre správny výklad Písma treba teda dávať pozor na to, čo mali ľudskí autori v úmysle naozaj povedať a čo nám chcel Boh ich slovami skutočne zjaviť.
110 Aby sa zistil úmysel svätopiscov, treba vziať do úvahy podmienky ich doby a kultúry, „literárne druhy“, ktoré sa v tom čase používali, ako aj spôsob myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktorý bol bežný v tom čase. „Lebo pravda sa vždy ináč podáva a vyjadruje v textoch, ktoré sú rôznym spôsobom historické alebo prorocké, alebo poetické, alebo [sú napísané] v iných druhoch vyjadrovania.“
111 Ale keďže Sväté písmo je inšpirované, jestvuje aj iná zásada správneho výkladu, nie menej dôležitá ako predchádzajúca, bez ktorej by Písmo ostalo „mŕtvou literou“: „Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané.“
Druhý vatikánsky koncil uvádza tri kritériá na výklad Písma podľa Ducha, ktorý ho inšpiroval:
112 1. Ponajprv treba venovať veľkú pozornosť (128) „obsahu a jednote celého Písma“. Lebo hoci knihy, z ktorých sa skladá, sú veľmi odlišné, Písmo je jedno vzhľadom na jednotu Božieho plánu, ktorého Ježiš Kristus je stredobodom a srdcom, otvoreným od jeho Veľkej noci. (368)
„Pod Kristovým srdcom sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo srdce. Pred umučením bolo však zatvorené, lebo Písmo bolo nejasné, ale po umučení je otvorené, lebo tí, čo ho už chápu, uvažujú a rozlišujú, ako treba proroctvá vykladať.“
113 2. Ďalej treba Písmo čítať (81) „so zreteľom na živú Tradíciu celej Církvi“. Podľa výroku cirkevných Otcov Sväté písmo je napísané skôr v srdci Cirkvi ako na materiálnych prostriedkoch (sacra Scriptura principalius est in corde Ecclesiae quam in materialibus instrumentis scripta). Cirkev totiž nosí vo svojej Tradícii živú pamäť Božieho Slova a Duch Svätý jej dáva duchovný výklad Písma („… podľa duchovného zmyslu, ktorým Duch obdarúva Cirkev“ ).
114 3. Napokon treba brať do úvahy analógiu viery. (90) Pod „analógiou viery“ rozumieme spojitosť právd viery navzájom a v celom pláne Zjavenia.
ZMYSLY SVÄTÉHO PÍSMA
115 Podľa dávnej tradície možno rozlišovať dvojaký zmysel Písma: zmysel slovný a zmysel duchovný; druhý z nich sa delí ďalej na alegorický, morálny a anagogický. Hlboká zhoda všetkých štyroch zmyslov zaručuje živému čítaniu Písma v Cirkvi celé jeho bohatstvo:
116 Slovný zmysel. Je to zmysel, (110-114) ktorý dávajú slová Písma a ktorý odkrýva exegéza podľa zásad správneho výkladu. „Všetky zmysly [Svätého písma] sa zakladajú na jednom, totiž na slovnom.“
117 Duchovný zmysel. (1101) Vďaka jednote Božieho plánu znakom môže byť nielen text Svätého písma, ale aj skutočnosti a udalosti, o ktorých text hovorí.
l. Alegorický zmysel. Udalosti môžeme pochopiť hlbšie, keď spoznáme ich význam v Kristovi. Tak napríklad prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tým aj krstu.
2. Morálny zmysel. Udalosti, o ktorých sa hovorí v Písme, nás majú viesť k tomu, aby sme správne konali. Boli napísané „ako napomenutie pre nás“ (1Kor 10,11) .
3. Anagogický zmysel. Skutočnosti a udalosti možno takisto vidieť v ich večnom význame, lebo nás vedú (po grécky anagoge) smerom do našej vlasti. Takto je Cirkev na zemi znakom nebeského Jeruzalema.
118 Stredoveké dvojveršie zhŕňa význam týchto štyroch zmyslov Písma takto:
„Littera gesta docet, quid credas allegoria,
moralis quid agas, quo tendas anagogia.“
(„Slovo [slovný zmysel] učí, čo sa stalo, alegória, čo máš veriť,
morálny [zmysel], čo máš robiť, anagógia, kam máš smerovať.“)
119 „Je úlohou exegétov usilovať sa o hlbšie chápanie a výklad zmyslu Svätého písma podľa týchto smerníc, aby takto akoby na základe predchádzajúceho bádania, dozrievalo rozhodnutie Cirkvi. (94) Lebo všetko, čo súvisí s vykladaním Písma, podlieha nakoniec rozhodnutiu Cirkvi, ktorá plní Božie poverenie a Božiu službu zachovať a vysvetľovať Božie slovo.“
„Neveril by som evanjeliu, (113) keby ma k tomu nepobádala autorita Cirkvi ¬– Ego vero Evangelio non crederem, nisi me catholicae Ecclesiae commoveret auctoritas.“
IV. KÁNON SVÄTÉHO PÍSMA
120 Apoštolská Tradícia umožnila Cirkvi rozoznať, (1117) ktoré spisy majú byť započítané do zoznamu posvätných kníh. Tento úplný zoznam sa volá „kánon“ Svätého písma. Obsahuje 46 spisov Starého zákona (45, ak sa Jeremiáš a Náreky počítajú spolu) a 27 spisov Nového zákona. Sú to:
Knihy Starého zákona: Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri, Deuteronómium, Jozue, Sudcovia, Rút, Prvá a Druhá kniha Samuelova, Prvá a Druhá kniha kráľov, Prvá a Druhá kniha kroník, Ezdráš, Nehemiáš, Tobiáš, Judita, Ester, Jób, Žalmy, Príslovia, Kazateľ, Pieseň piesní, Múdrosť, Sirachovec, Izaiáš, Jeremiáš, Náreky, Baruch, Ezechiel, Daniel, Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš, Prvá a Druhá kniha Machabejcov.
Knihy Nového zákona: Evanjeliá podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána, Skutky apoštolov; listy svätého Pavla: Rimanom, Prvý a Druhý list Korinťanom, List Galaťanom, Efezanom, Filipanom, Kolosanom, Prvý a Druhý list Solúnčanom, Prvý a Druhý list Timotejovi, List Títovi, Filemonovi; List Hebrejom, Jakubov list, Prvý a Druhý Petrov list, Prvý, Druhý a Tretí Jánov list, Júdov list; Zjavenie apoštola Jána (Apokalypsa).
STARÝ ZÁKON
121 Starý zákon je neoddeliteľnou časťou Svätého písma. (1093) Jeho knihy sú inšpirované Bohom a zachovávajú si trvalú hodnotu, lebo Stará zmluva nebola nikdy odvolaná.
122 „Veď starozákonný poriadok spásy (702) bol zameraný predovšetkým na to, aby pripravil… príchod Krista, Vykupiteľa sveta.“ (763) Knihy Starého zákona „hoci obsahujú aj nedokonalé a prechodné veci“, dosvedčujú celú božskú výchovu (pedagógiu) Božej spasiteľnej lásky: (708) v nich je „uložené vznešené učenie o Bohu a spásonosná múdrosť o živote človeka i obdivuhodné poklady modlitieb“; v nich „sa napokon skrýva tajomstvo našej spásy“. (2568)
123 Kresťania majú v úcte Starý zákon ako pravé Božie slovo. Cirkev vždy rozhodne odmietala myšlienku zavrhnúť Starý zákon pod zámienkou, že ho Nový zákon urobil pominuteľným (marcionizmus).
NOVÝ ZÁKON
124 „Božie slovo, ktoré je Božou mocou na spásu každému, kto verí, je vynikajúcim spôsobom prítomné a prejavuje svoju silu v spisoch Nového zákona.“ Tieto spisy nám podávajú definitívnu pravdu Božieho zjavenia. Ich ústrednou témou je Ježiš Kristus, vtelený Boží Syn, jeho činy, učenie, umučenie a oslávenie, ako aj začiatky jeho Cirkvi pod vedením Ducha Svätého.
125 Evanjeliá sú srdcom celého Písma, (515) „lebo sú hlavným svedectvom o živote a učení vteleného Slova, nášho Spasiteľa“.
126 Pri zostavovaní evanjelií možno rozlišovať tri etapy:
1. Ježišov život a učenie. Cirkev pokladá za isté, že štyri evanjeliá, „ktorých historickosť bez váhania uznáva, verne podávajú to, čo Ježiš, Boží Syn, za svojho života medzi ľuďmi skutočne robil a učil na ich večnú spásu až do dňa, keď bol vzatý do neba“.
2. Ústne podanie. „Apoštoli (76) po Pánovom nanebovstúpení odovzdali poslucháčom, čo hovoril a robil, s tým plnším poznaním, ktoré mali oni sami, poučení slávnymi Kristovými udalosťami a osvietení svetlom Ducha pravdy.“
3. Písané evanjeliá. „Svätopisci napísali štyri evanjeliá (76) tak, že niečo vybrali z mnohých vecí, ktoré boli ústne alebo už aj písomne odovzdané, niečo stručne zhrnuli alebo vysvetlili so zreteľom na stav cirkví, pričom ponechali kazateľskú formu, ale vždy tak, aby nám o Ježišovi podali pravdivé a úprimné veci.“
127 Evanjelium vo svojich štyroch podobách má v Cirkvi jedinečné miesto, ako o tom svedčí úcta, ktorú mu preukazuje liturgia, (1154) a neporovnateľná príťažlivosť, ktorou v každom čase pôsobilo na svätých:
„Nijaké učenie nie je väčšie ani lepšie, ani cennejšie, ani krajšie ako čítanie evanjelia. Na to hľaďte a toho sa držte, čo náš Pán a Učiteľ Ježiš Kristus učil slovami a uskutočňoval činmi.“
„Vo svojich modlitbách sa zaoberám predovšetkým evanjeliom; (2705) v ňom nachádzam všetko, čo potrebuje moja úbohá duša. Objavujem v ňom vždy nové svetlá, skryté a tajomné významy.“
JEDNOTA STARÉHO A NOVÉHO ZÁKONA
128 Cirkev už v apoštolskej dobe a potom stále vo svojej Tradícii vysvetľovala jednotu Božieho plánu v obidvoch Zákonoch typológiou. Typológia rozoznáva v Božích (1094) dielach vykonaných za čias Starej zmluvy predobrazy toho, čo Boh uskutočnil v plnosti času v osobe svojho vteleného Syna. (489)
129 A tak kresťania čítajú Starý zákon vo svetle zosnulého a vzkrieseného Krista. (651) Toto typologické čítanie ukazuje nevyčerpateľný obsah Starého zákona. Nemá však dať zabudnúť, že Starý zákon si zachováva vlastnú hodnotu Zjavenia, ktorú potvrdil sám náš Pán. (2055) Ostatne aj Nový zákon treba čítať vo svetle Starého. Prvotná kresťanská katechéza ho stále používala. Podľa dávneho výroku je Nový zákon skrytý v Starom a Starý je zjavný v Novom: In Vetere Novum latet et in Novo Vetus patet. (1968)
130 Typológia znamená dynamický pohyb k zavŕšeniu Božieho plánu, keď bude „Boh všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28) . Tak napríklad povolanie patriarchov a východ z Egypta nestrácajú svoju vlastnú hodnotu v Božom pláne preto, že sú zároveň jeho prechodnými etapami.
V. Sväté písmo v živote Cirkvi
131 „V Božom slove je taká sila a účinnosť, že ono je pre Cirkev oporou a životnou silou a pre deti Cirkvi posilou vo viere, pokrmom duše, čistým a nevysychajúcim prameňom duchovného života.“ „Veriacim v Krista má byť naširoko otvorený prístup k Svätému písmu.“
132 „Štúdium Svätého písma nech je akoby dušou posvätnej teológie. Ale to isté slovo Písma (94) je zdravým pokrmom a svätou posilou aj pre službu slova – čiže pre pastoračnú kazateľskú činnosť, katechézu a pre každé kresťanské poučovanie –, v ktorej má mať liturgická homília prvoradé miesto.“
133 Cirkev „veľmi naliehavo a osobitným spôsobom vyzýva… (2653) všetkých veriacich v Krista, aby častým čítaním Svätého písma nadobudli ,vznešenosť poznania Krista Ježiša‘ (Flp 3,8) . ,Lebo nepoznať Písmo znamená nepoznať Krista – Ignoratio enim Scripturarum ignoratio Christi est.‘“ (1792)
Zhrnutie
134 Celé Božie písmo je iba jedna kniha a tou jednou knihou je Kristus, „lebo celé Božie písmo hovorí o Kristovi a celé Božie písmo sa spĺňa v Kristovi“.
135 „Sväté písma… obsahujú Božie slovo, a pretože sú inšpirované, sú naozaj Božím slovom.“
136 Boh je autorom Svätého písma tak, že inšpiruje jeho ľudských autorov; pôsobí v nich a cez nich. Tak zaručuje, že ich spisy učia bez omylu spasiteľnú pravdu.
137 Výklad inšpirovaných Písem má predovšetkým venovať pozornosť tomu, čo chcel Boh prostredníctvom posvätných autorov zjaviť pre našu spásu. Čo pochádza od Ducha, možno plne pochopiť iba pôsobením Ducha.
138 46 kníh Starého zákona a 27 kníh Nového zákona Cirkev prijíma a má v úcte ako inšpirované.
139 Štyri evanjeliá majú ústredné miesto, lebo ich stredobodom je Ježiš Kristus.
140 Jednota Starého a Nového zákona vyplýva z jednoty Božieho plánu a Božieho zjavenia. Starý zákon pripravuje Nový a ten je splnením Starého; obidva sa navzájom objasňujú; obidva sú pravým Božím slovom.
141 Cirkev mala vždy v úcte Božie Písma tak ako samo Pánovo telo“; obidve živia a usmerňujú celý kresťanský život. „Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch“ (Ž 119,105) .
