Listovať v Katechizme

V OBDOBÍ CIRKVI


3. článok
V OBDOBÍ CIRKVI

2623 V deň Turíc bol Duch prisľúbenia (731) vyliaty na učeníkov, ktorí „boli všetci vedno na tom istom mieste“ (Sk 2,1) a očakávali ho tak, že „jednomyseľne zotrvávali na modlitbách“ (Sk 1,14) . Duch, ktorý učí Cirkev a pripomína jej všetko, čo Ježiš povedal, bude ju vychovávať aj k životu modlitby.

2624 V prvom jeruzalemskom spoločenstve (1342) sa veriaci „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42) . Toto poradie je typické pre modlitbu Cirkvi: jej modlitba sa zakladá na viere apoštolov, overuje sa láskou a živí sa Eucharistiou.

2625 Sú to predovšetkým tie modlitby, ktoré veriaci počúvajú a čítajú v Písme, ale ich aktualizujú, najmä modlitby žalmov, počnúc ich splnením v Kristovi. Duch Svätý, ktorý takto pripomína Krista (1092) svojej modliacej sa Cirkvi, uvádza ju aj do plnej pravdy a vzbudzuje nové formulácie, ktoré vyjadria nevyspytateľné Kristovo tajomstvo pôsobiace v živote, vo sviatostiach a v poslaní jeho Cirkvi. Tieto nové formulácie sa rozvinú vo veľkých liturgických a duchovných tradíciách. (1200) Formy modlitby, ako sú zjavené v kánonických apoštolských spisoch, zostávajú normatívne pre kresťanskú modlitbu.

I. Velebenie a klaňanie sa

2626 Velebenie vyjadruje základnú dynamiku kresťanskej modlitby: (1078) je stretnutím Boha s človekom. Pri velebení sa Boží dar a jeho prijatie človekom navzájom vyžadujú a spájajú. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie dary. Pretože Boh požehnáva, môže srdce človeka ako odpoveď velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania.

2627 Túto dynamiku vyjadrujú dve základné formy: (1083) raz velebenie vystupuje v Duchu Svätom skrze Krista k Otcovi (my velebíme jeho za to, že nás požehnal); inokedy vyprosuje milosť Ducha Svätého, ktorá skrze Krista zostupuje od Otca (on požehnáva nás).

2628 Klaňanie sa (adorácia) (2096-2097) je základným postojom človeka, ktorý sa uznáva za tvora pred svojím Stvoriteľom. Oslavuje veľkosť Pána, ktorý nás stvoril, a všemohúcnosť Spasiteľa, ktorý nás oslobodzuje od zla. Adorácia je hlbokým sklonením sa ducha pred „Kráľom slávy“ (Ž 24,9-10) a úctivým mlčaním pred Bohom, ktorý „je vždy… väčší [ako my]“. Klaňanie sa trojsvätému a nanajvýš láskyhodnému Bohu (2559) nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru.

II. Prosebná modlitba

2629 Slová používané v Novom zákone na vyjadrenie prosby majú mnoho významových odtieňov: prosiť, dožadovať sa, naliehavo vyžadovať, vzývať, volať, kričať, ba aj „zápasiť v modlitbe“. Ale najbežnejšou formou je prosba, lebo je najspontánnejšia. Práve prosebnou modlitbou vyjadrujeme, že sme si vedomí svojho vzťahu k Bohu: (396) ako tvory nie sme ani príčinou svojho vzniku, ani pánmi nad protivenstvami, ani svojím posledným cieľom, ale keďže sme aj hriešnici, ako kresťania vieme, že sa odvraciame od nášho Otca. Prosba je už návratom k nemu.

2630 Nový zákon takmer neobsahuje modlitby nárekov, ktoré sa často vyskytujú v Starom zákone. Vo vzkriesenom Kristovi sa prosba Cirkvi už opiera o nádej, hoci ešte žijeme v očakávaní a musíme sa každodenne usilovať o obrátenie. (2090) Kresťanská prosba vyviera z celkom inej hĺbky, z hĺbky, ktorú svätý Pavol nazýva vzdychaním: je to vzdychanie stvorenia, ktoré „sa zvíja v pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22) , ale je to aj naše vzdychanie, kým „očakávame… vykúpenie svojho tela, lebo v nádeji sme spasení“ (Rim 8,23-24) ; a napokon sú to „nevysloviteľné vzdychy“ samého Ducha Svätého, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26) .

2631 Prosba o odpustenie (2838) je prvým krokom prosebnej modlitby. Je predpokladom správnej a čistej modlitby. Dôverujúca poníženosť nás znova stavia do svetla spoločenstva s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom i do spoločenstva medzi sebou, takže „dostaneme od neho všetko, o čo len budeme prosiť“ (1Jn 3,22) . Prosba o odpustenie je predpokladom eucharistickej liturgie, ako aj osobnej modlitby.

2632 Podľa Ježišovho ponaučenia kresťanská prosba (2816) je zameraná na túžbu po Kráľovstve, ktoré prichádza, a na jeho hľadanie. V prosbách je istá hierarchia. (1942) Predovšetkým sa prosí o Kráľovstvo a potom o to, čo je potrebné, aby sme ho mohli prijať a spolupracovať na jeho príchode. Táto spolupráca na poslaní Ježiša Krista a Ducha Svätého, ktoré je teraz poslaním Cirkvi, je predmetom modlitby apoštolského spoločenstva. Modlitba svätého Pavla, apoštola v plnom zmysle slova, nám ukazuje, ako má Božia starostlivosť o všetky Cirkvi prenikať kresťanskú modlitbu. Modlitbou každý pokrstený spolupracuje na príchode Božieho kráľovstva. (2854)

2633 Kto má takto účasť na spasiteľnej Božej láske, chápe, že každá potreba sa môže stať predmetom prosby. (2830) Kristus, ktorý vzal na seba všetko, aby všetko vykúpil, je oslávený prosbami, ktoré v jeho mene predkladáme Otcovi. Na základe tejto dôvery nás Jakub a Pavol povzbudzujú modliť sa pri každej príležitosti.

III. Modlitba orodovania

2634 Orodovanie je prosebná modlitba, ktorá nás zblízka pripodobňuje Ježišovej modlitbe. On je jediný orodovník u Otca za všetkých ľudí, najmä za hriešnikov. (432) „Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral“ (Hebr 7,25) . Sám Duch Svätý „sa prihovára za nás“ a „prihovára sa za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8,26-27) .

2635 Orodovať, (2571) prosiť za druhých, je od čias Abraháma príznačnou vlastnosťou srdca, ktoré je v súlade s Božím milosrdenstvom. V období Cirkvi má kresťanské orodovanie účasť na Kristovom orodovaní: je výrazom spoločenstva svätých. (2577) Kto sa modlí, pri orodovaní „nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných“ (Flp 2,4) , ba dokonca sa modlí aj za tých, ktorí mu robia zle.

2636 Prvé kresťanské spoločenstvá intenzívne prežívali túto formu solidarity. Apoštol Pavol im tak dáva účasť na svojej službe evanjeliu, ale sa za ne aj modlí. Orodovanie kresťanov nepozná hranice: „za všetkých ľudí, za… všetkých, čo sú na vyšších miestach“ (1900) (1Tim 2,1-2) , za prenasledovateľov, za spásu tých, čo odmietajú evanjelium. (1037)

IV. Modlitba vzdávania vďaky

2637 Vzdávanie vďaky charakterizuje modlitbu Cirkvi, (224, 1328) ktorá slávením Eucharistie ukazuje a stále viac sa stáva, čím je. A skutočne, Kristus v diele spásy oslobodzuje stvorenie od hriechu a smrti, aby ho znova posvätil a priviedol späť k Otcovi na jeho slávu. Vzdávanie vďaky údov Kristovho tela má účasť na vzdávaní vďaky ich Hlavy. (2603)

2638 Podobne ako v prosebnej modlitbe, každá udalosť a každá potreba sa môžu stať predmetom vzdávania vďaky. Listy svätého Pavla sa často začínajú a končia vzdávaním vďaky a vždy je v ňom prítomný Pán Ježiš: „Pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás“ (1Sol 5,18) . „V modlitbe buďte vytrvalí, bedlite pri nej a vzdávajte vďaky“ (Kol 4,2) .

V. Modlitba chvály

2639 Chvála je forma modlitby, ktorá najbezprostrednejšie uznáva, že Boh je Boh. Ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že ON JE, ešte viac než za to, čo koná. Chvála je účasťou na blaženosti čistých sŕdc, (213) ktoré milujú Boha vo viere skôr, akoby ho videli v sláve. Prostredníctvom chvály sa Duch Svätý spája s naším duchom, aby dosviedčal, že sme Božie deti, vydáva svedectvo v prospech jednorodeného Syna, v ktorom sme adoptovaní za synov a skrze ktorého oslavujeme Otca. Chvála spája ostatné formy modlitby, a povznáša ich k tomu, ktorý je ich prameňom a cieľom – k jedinému Bohu Otcovi, „od ktorého je všetko a my sme pre neho“ (1Kor 8,6) .

2640 Svätý Lukáš sa vo svojom evanjeliu často zmieňuje o údive a chvále, ktoré vyvolávali Kristove obdivuhodné skutky. Zdôrazňuje údiv a chválu aj pri činoch Ducha Svätého, o ktorých hovoria Skutky apoštolov: jeruzalemské spoločenstvo, chromý, ktorého uzdravil Peter a Ján, zástup, ktorý za to oslavuje Boha, pohania v Pizídii, ktorí „sa radovali a oslavovali Pánovo slovo“ (Sk 13,48) .

2641 „Hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho“ (Ef 5,19) . Ako inšpirovaní autori Nového zákona aj prvé kresťanské spoločenstvá čítajú Žalmy v novom svetle: (2587) ospevujú v nich Kristovo tajomstvo. Obnovení v Duchu Svätom skladajú aj hymnusy a chválospevy, pričom vychádzajú z neslýchanej udalosti, ktorú Boh uskutočnil vo svojom Synovi: t. j. jeho vtelenie, jeho smrť, ktorou zvíťazil nad smrťou, jeho zmŕtvychvstanie a vystúpenie na Božiu pravicu. Z tejto „obdivuhodnej udalosti“ celej ekonómie spásy vystupuje oslava (doxológia), chválenie Boha.

2642 Zjavenie toho, „čo sa má onedlho stať“ (Zjv 1,1) , t. j. Apokalypsa, sa vyznačuje chválospevmi nebeskej liturgie, (1137) ale aj orodovaním „svedkov“ (Zjv 6,9) . Proroci a svätí, všetci, čo boli na zemi zavraždení pre svedectvo o Ježišovi, nesmierny zástup tých, čo prišli z veľkého súženia a predišli nás do Kráľovstva, spievajú chválu na slávu tomu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi. V spoločenstve s nimi aj Cirkev na zemi spieva tieto chválospevy vo viere a uprostred skúšok. V prosbe a orodovaní viera dúfa proti všetkej nádeji a vzdáva vďaky „Otcovi svetiel“, od ktorého pochádza „každý dokonalý dar“ (Jak 1,17) . Viera sa tak stáva čírou chválou.

2643 Eucharistia obsahuje a vyjadruje všetky formy modlitby: je „čistou obetou“ celého Kristovho tela na slávu Božieho mena. Podľa východných i západných cirkevných tradícií je „obetou chvály“. (1330)

Zhrnutie

2644 Duch Svätý, ktorý učí Cirkev a pripomína jej všetko, čo Ježiš povedal, vychováva ju aj k životu modlitby tým, že vzbudzuje spôsoby vyjadrenia, ktoré sa obnovujú v rámci trvalých foriem modlitby: velebenia, prosby, orodovania, vzdávania vďaky a chvály.

2645 Pretože Boh požehnáva srdce človeka, môže aj ono velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania.

2646 Predmetom prosebnej modlitby je odpustenie, hľadanie Božieho kráľovstva, ako aj všetky skutočné potreby.

2647 Modlitba orodovania spočíva v prosbe za druhých. Nepozná hranice a zahŕňa aj nepriateľov.

2648 Každá radosť a každá bolesť, každá udalosť a každá potreba môže byť predmetom vzdávania vďaky, ktoré má účasť na Kristovom vzdávaní vďaky a má napĺňať celý život: „Pri všetkom vzdávajte vďaky“ (1Sol 5,18) .

2649 Celkom nezištná modlitba chvály vystupuje k Bohu; ospevuje ho pre neho samého, oslavuje ho preto, že ON JE, ešte viac než za to, čo koná.