Výsledky hľadania: 988-1013
988 Kresťanské Krédo – vyznanie našej viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého a v jeho stvoriteľskú, spasiteľskú a posvätiteľskú činnosť- vrcholí vyznaním viery vo vzkriesenie mŕtvych na konci čias a vo večný život.
989 Pevne veríme a pevne dúfame, že ako Kristus naozaj vstal z mŕtvych a žije naveky, aj spravodliví budú po svojej smrti naveky žiť (655) so vzkrieseným Kristom a že on ich vzkriesi v posledný deň. Naše vzkriesenie bude, takisto ako jeho vzkriesenie, dielom Najsvätejšej Trojice. (648)
„Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8,11) .
990 Výraz „telo“ označuje človeka v stave jeho slabosti a smrteľnosti. „Vzkriesenie tela“ (364) znamená, že po smrti nebude žiť len nesmrteľná duša, ale že znova ožijú aj naše „smrteľné telá“ (Rim 8,11) .
991 Veriť vo vzkriesenie mŕtvych (638) bolo podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov: „Vzkriesenie mŕtvych je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme [kresťanmi].“
„Akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera… Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1Kor 15,12-14.20) .
992 Vzkriesenie mŕtvych zjavoval Boh svojmu ľudu postupne. Nádej na telesné vzkriesenie mŕtvych sa presadila ako vnútorný dôsledok viery v Boha, Stvoriteľa celého človeka, duše i tela. (297) Stvoriteľ neba a zeme je aj ten, ktorý verne dodržiava svoju zmluvu s Abrahámom a jeho potomstvom. V tejto dvojitej perspektíve sa začne prejavovať viera vo vzkriesenie. Machabejskí mučeníci vyznávajú pri svojom mučení:
„Pán vesmíru, pre ktorého zákony umierame, vzkriesi nás pre večný život“ (2Mach 7,9) . „Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi“ (2Mach 7,14) .
993 Farizeji a mnohí Pánovi súčasníci očakávali vzkriesenie. (575) Ježiš ho s istotou učí. Saducejom, ktorí ho popierajú, odpovedá: „Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc?“ (Mk 12,24) . Viera vo vzkriesenie sa zakladá na viere v Boha, (205) ktorý „nie je Bohom mŕtvych, ale živých“ (Mk 12,27) .
994 Ba viac, Ježiš spája vieru vo vzkriesenie so svojou osobou: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11,25) . Sám Ježiš vzkriesi v posledný deň tých, ktorí v neho uverili a ktorí jedli jeho telo a pili jeho krv. (646) Už teraz dáva znamenie a záruku vzkriesenia, keď vracia život niektorým mŕtvym a tým zvestuje svoje vlastné zmŕtvychvstanie, ktoré však bude patriť do iného poriadku. O tejto jedinečnej udalosti hovorí ako o „znamení proroka Jonáša“ (Mt 12,39) , ako o znamení chrámu: (652) predpovedá, že vstane z mŕtvych na tretí deň po tom, čo ho zabijú.
995 Byť Kristovým svedkom znamená byť „svedkom jeho zmŕtvychvstania“ (860) (Sk 1,22) , patriť k tým, čo „s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“ (Sk 10,41) . Kresťanská nádej na vzkriesenie je plne poznačená stretnutiami so zmŕtvychvstalým Kristom. (655) Vstaneme z mŕtvych ako on, s ním a skrze neho.
996 Kresťanská viera vo vzkriesenie (643) sa už od začiatku stretala s nepochopením a odporom. „V ničom inom sa neprotirečí kresťanskej viere tak silno, tak tvrdošijne, tak vytrvalo a vášnivo, ako keď ide o vzkriesenie tela.“ Veľmi všeobecne sa prijíma, že život ľudskej osoby pokračuje po smrti duchovným spôsobom. Ako však uveriť, že by toto tak zjavne smrteľné telo mohlo byť vzkriesené pre večný život?
997 Čo znamená „vstať z mŕtvych“? Pri smrti, teda pri oddelení duše od tela, telo človeka podlieha rozkladu, kým jeho duša ide v ústrety Bohu, (366) i keď ešte očakáva, že sa spojí so svojím osláveným telom. Boh vo svojej všemohúcnosti definitívne dá nášmu telu neporušiteľný život, keď ho mocou Ježišovho zmŕtvychvstania spojí s našou dušou.
998 Kto vstane z mŕtvych? (1038) Všetci ľudia, ktorí zomreli: „Tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,29) .
999 Ako? Kristus vstal z mŕtvych so svojím vlastným telom. (640) „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja“ (Lk 24,39) . Nevrátil sa však do pozemského života. (645) Takisto v ňom „všetci vstanú z mŕtvych so svojím vlastným telom, ktoré majú teraz“, ale toto telo bude pretvorené na oslávené telo, na „telo duchovné“ (1Kor 15,44) :
„Ale niekto povie: ,Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?‘ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie. A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé zrno…; seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné;… mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní… Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1Kor 15,35-37.42.52-53) .
1000 Toto „ako“ (spôsob, akým sa odohrá vzkriesenie) (647) prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. Je prístupné iba vo viere. Ale naša účasť na Eucharistii je už predzvesťou premenenia nášho tela Kristom.
„Ako chlieb, ktorý pochádza zo zeme, keď prijal vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá sa skladá z dvoch skutočností: pozemskej a nebeskej, aj naše telá, keď prijímajú Eucharistiu, (1405) už nie sú porušiteľné, lebo majú nádej na vzkriesenie.“
1001 Kedy? Definitívne „v posledný deň“ (1038) (Jn 6,39-40.44.54;11,24) , „na konci sveta“. (673) Vzkriesenie mŕtvych je totiž úzko spojené s Kristovým druhým príchodom (parúziou):
„Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví“ (1Sol 4,16) .
1002 Ak je pravda, že nás Kristus vzkriesi „v posledný deň“, je pravda aj to, že sme už určitým spôsobom vzkriesení s Kristom. Veď vďaka Duchu Svätému je kresťanský život už tu na zemi účasťou na Kristovej smrti (655) a na jeho zmŕtvychvstaní:
„S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych… Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 2,12;3,1) .
1003 Veriaci, krstom zjednotení s Kristom, majú už skutočne účasť na nebeskom živote vzkrieseného Krista, ale tento život zostáva „s Kristom ukrytý v Bohu“ (1227) (Kol 3,3) . „S ním nás [Boh] vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (2796) (Ef 2,6) . Keďže sa v Eucharistii živíme jeho telom, už patríme ku Kristovmu telu. A keď v posledný deň vstaneme z mŕtvych, zjavíme sa aj my „s ním v sláve“ (Kol 3,4) .
1004 V očakávaní toho dňa telo a duša veriaceho majú už účasť na dôstojnosti byť „v Kristovi“. (364) Z toho vyplýva, že treba mať v úcte vlastné telo, ale aj telo blížneho, najmä keď trpí: (1397)
„Ale telo… je pre Pána a Pán pre telo. A Boh aj Pána vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou. Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?… Nepatríte sebe… Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1Kor 6,13-15.19-20) .
1005 Aby sme s Kristom vstali z mŕtvych, musíme s Kristom umrieť, musíme sa „vzdialiť z tela a bývať u Pána“ (624) (2Kor 5,8) . Pri odchode, ktorým je smrť, sa duša oddelí od tela. (650) Opäť sa spojí so svojím telom v deň vzkriesenia mŕtvych.
1006 „Záhada ľudskej existencie vrcholí zoči-voči smrti.“ (164, 1500) Telesná smrť je v istom zmysle prirodzená, ale pre vieru je v skutočnosti „mzdou hriechu“ (Rim 6,23) . A pre tých, čo umierajú v Kristovej milosti, je účasťou na Pánovej smrti, aby mohli mať účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.
1007 Smrť je zakončením pozemského života. Náš život sa meria časom, v priebehu ktorého sa meníme, starneme a smrť, ako u všetkých živých tvorov na zemi, sa javí ako normálny koniec života. Táto stránka smrti dáva nášmu životu určitú naliehavosť, lebo myšlienka, že sme smrteľní, slúži aj na to, aby nám pripomínala, že na realizovanie nášho života máme vymedzený čas:
„V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým… sa navráti prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal“ (Kaz 12,1.7) .
1008 Smrť je následok hriechu. (401) Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý autenticky vykladá výroky Svätého písma a Tradície, učí, že smrť vstúpila do sveta pre hriech človeka. Hoci človek mal smrteľnú prirodzenosť, Boh určil, že nemal umrieť. Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa (376) a vstúpila do sveta ako následok hriechu. „Telesná smrť, ktorej by bol býval človek unikol, keby nebol zhrešil,“ je teda „posledný nepriateľ“ (1Kor 15,26) človeka, ktorý má byť premožený.
1009 Kristus premenil smrť. Aj Ježiš, Boží Syn, podstúpil smrť, ktorá patrí k stavu ľudskej prirodzenosti. (612) Ale napriek svojej hrôze pred ňou prijal ju úkonom úplnej a slobodnej poslušnosti vôli svojho Otca. Ježišova poslušnosť premenila kliatbu smrti na požehnanie.
1010 Vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21) . „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2Tim 2,11) . Podstatná novosť kresťanskej smrti je v tom, že krstom už kresťan sviatostne „zomrel s Kristom“, (1220) aby žil novým životom; a ak zomrieme v Kristovej milosti, telesná smrť dokončí toto „umieranie s Kristom“, a tak zavŕši naše včlenenie do neho v jeho vykupiteľskom čine:
„Pre mňa je lepšie zomrieť v (po grécky eis = do, v) Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie… Nechajte ma prijať čisté svetlo; keď ta prídem, budem človekom.“
1011 V smrti Boh povoláva človeka k sebe. Preto kresťan môže pociťovať voči smrti podobnú túžbu (1025) ako svätý Pavol: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1,23) . A svoju smrť môže podľa Kristovho príkladu premeniť na úkon poslušnosti a lásky voči Otcovi.
„Moja láska je ukrižovaná,… je vo mne živá a hovoriaca voda, ktorá mi vnútri vraví: ,Poď k Otcovi.‘“
„V túžbe vidieť ťa chcem zomrieť.“
„Neumieram, vstupujem do života.“
1012 Kresťanský pohľad na smrť je vynikajúcim spôsobom vyjadrený v liturgii Cirkvi:
„Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“
1013 Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude. „Po skončení nášho jediného pozemského života,“ už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9,27) . Po smrti nejestvuje „prevteľovanie“ (reinkarnácia).
