Výsledky hľadania: 2174-2188
2174 Ježiš vstal z mŕtvych „prvého dňa v týždni“ (638) (Mt 28,1; Mk 16,2; Lk 24,1; Jn 20,1) . Ako „prvý deň“ pripomína deň Kristovho zmŕtvychvstania prvé stvorenie. Ako „ôsmy deň“, ktorý nasleduje po sobote, (349) znamená nové stvorenie, ktoré sa začalo Kristovým zmŕtvychvstaním. Pre kresťanov sa stal prvým zo všetkých dní, prvým zo všetkých sviatkov, dňom Pána (po grécky he kyriake hemera, po latinsky dies Dominica) čiže nedeľou.
„V deň Slnka… sa všetci schádzame preto, že je to prvý deň [po židovskej sobote, ale aj prvý deň], v ktorom Boh, keď premenil tmu a hmotu, stvoril svet, a preto, že náš Spasiteľ Ježiš Kristus v ten deň vstal z mŕtvych.“
2175 Nedeľa sa zreteľne líši od soboty, (1166) po ktorej každý týždeň časovo nasleduje, a pre kresťanov nahrádza jej obradný predpis. V Kristovej Veľkej noci nedeľa završuje duchovnú pravdu židovskej soboty a zvestuje večný odpočinok človeka v Bohu. Veď kult Zákona pripravoval Kristovo tajomstvo a to, čo sa v kulte konalo, zobrazovalo určitý aspekt vzťahujúci sa na Krista:
„Tí, čo žili v starom poriadku vecí, prešli k novej nádeji; už nezachovávajú sobotu, ale žijú podľa Pánovho dňa, v ktorom i náš život povstal skrze neho a skrze jeho smrť.“
2176 Slávením nedele sa zachová morálny predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca, ktorým „sa prikazuje vonkajší kult Boha na znak spoločného dobrodenia, ktoré sa týka všetkých“. Nedeľný kult spĺňa morálny príkaz Starej zmluvy, z ktorého preberá rytmus a ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa vlastného ľudu.
2177 Nedeľné slávenie Pánovho dňa a Pánovej Eucharistie (1167) je stredobodom života Cirkvi: „Nedeľa, keď sa podľa apoštolskej Tradície slávi veľkonočné tajomstvo, sa má v celej Cirkvi zachovávať ako prvotný prikázaný sviatok.“
„Takisto sa majú zachovávať dni Narodenia nášho Pána (2043) Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých.“
2178 Táto prax kresťanského zhromaždenia (1343) pochádza zo začiatku apoštolských čias. List Hebrejom pripomína: „Neopúšťajme naše zhromaždenia; ako to majú niektorí vo zvyku, ale navzájom sa povzbudzujme“ (Hebr 10,25) .
Tradícia zachováva spomienku na stále aktuálne povzbudenie: „Do chrámu príď teda včas, pristúp k Pánovi, vyznaj mu svoje hriechy, kajaj sa v modlitbe…, zotrvaj na božskej a posvätnej liturgii, skonči svoju modlitbu a neodchádzaj pred rozpustením zhromaždenia… Lebo tento deň, ako sme to často povedali, je ti daný na modlitbu a odpočinok. Je to deň, ktorý učinil Pán. Radujme sa a plesajme v ňom.“
2179 „Farnosť je určité spoločenstvo veriacich (1567) natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.“ Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie (2691) nedeľnej Eucharistie. Farnosť uvádza kresťanský ľud (2226) do riadneho liturgického života a zhromažďuje ho na spomínané slávenie; vyučuje spásonosné Kristovo učenie; praktizuje Pánovu lásku v dobrých a bratských skutkoch:
„Môžeš sa modliť aj doma. Nemôžeš sa však modliť tak ako v kostole, kde sa schádza veľký počet otcov, kde sa jednomyseľne vysiela volanie k Bohu… Tu je niečo navyše, totiž svornosť a jednomyseľnosť, puto lásky a modlitby kňazov.“
2180 Cirkevné prikázanie určuje a spresňuje Pánov zákon: (2042) „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši.“ (1389) „Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa“
2181 Nedeľná Eucharistia je základom celého kresťanského konania a potvrdzuje ho. Preto veriaci sú povinní zúčastniť sa na slávení Eucharistie v prikázaných dňoch, ak len nie sú ospravedlnení z vážneho dôvodu (ako je napríklad choroba, starostlivosť o dojčatá) alebo dišpenzovaní vlastným farárom. Tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriechu.
2182 Účasť na spoločnom slávení nedeľnej Eucharistie (815) je svedectvom príslušnosti ku Kristovi a jeho Cirkvi a vernosti voči nim. Veriaci tak dosviedčajú svoje spoločenstvo vo viere a láske. Spoločne vydávajú svedectvo o Božej svätosti a o svojej nádeji na spásu. Vzájomne sa posilňujú pod vedením Ducha Svätého.
2183 „Ak chýba vysvätený služobník alebo ak z iného vážneho dôvodu účasť na eucharistickom slávení nie je možná, veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova – ak sa nejaká slávi vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste podľa predpisov diecézneho biskupa – alebo aby venovali primeraný čas modlitbe osobne alebo v rodine, alebo, ak je to vhodné, v skupinách rodín.“
2184 Ako Boh „v siedmy deň odpočíval od všetkých diel“ (2172) (Gn 2,2) , aj ľudský život má svoj rytmus práce a odpočinku. Ustanovenie Pánovho dňa (nedele) prispieva k tomu, aby všetci mali dostatočný odpočinok a voľný čas, ktorý by im umožnil pestovať rodinný, kultúrny, spoločenský a náboženský život.
2185 V nedeľu a v iné prikázané sviatky sa veriaci majú zdržiavať vykonávania takých prác a činností, (2428) ktoré sú na prekážku povinnému Božiemu kultu, radosti vlastnej dňu Pána, konaniu skutkov milosrdenstva a potrebnému zotaveniu ducha i tela. Rodinné potreby alebo veľká spoločenská užitočnosť sú oprávnenými dôvodmi na ospravedlnenie od zachovania príkazu o nedeľnom odpočinku. Veriaci majú dbať na to, aby oprávnené ospravedlnenia neviedli k návykom, ktoré by škodili náboženstvu, rodinnému životu alebo zdraviu.
„Láska k pravde hľadá posvätný voľný čas, potreba lásky sa podujíma na odôvodnenú prácu.“
2186 Kresťania, ktorí disponujú voľným časom, majú pamätať na svojich bratov, ktorí majú tie isté potreby a tie isté práva a nemôžu si dopriať odpočinku pre svoju chudobu a biedu. Kresťanská nábožnosť už tradične venuje nedeľu dobrým skutkom a pokorným službám chorým, (2447) telesne postihnutým a starcom. Kresťania majú svätiť nedeľu aj tým, že svojej rodine a svojim blízkym venujú čas a starostlivosť, ktoré im ťažko môžu venovať v iných dňoch týždňa. Nedeľa je aj dňom premýšľania, ticha, vzdelávania sa a meditácie, čo všetko prospieva rastu vnútorného a kresťanského života.
2187 Svätiť nedele a sviatky vyžaduje spoločné úsilie. Každý kresťan sa má vyhýbať tomu, aby bez potreby ukladal iným to, čo by im prekážalo zachovať deň Pána. (2289) Ak zvyklosti (šport, pohostinské služby atď.) a spoločenské povinnosti (verejné služby atď.) vyžadujú od niektorých ľudí nedeľnú prácu, každý si má zodpovedne vyhradiť dostatočný čas na zotavenie. Veriaci majú s umiernenosťou a láskou dbať na to, aby sa vyhli výčinom a násilnostiam, ktoré niekedy vznikajú pri masových zábavných podujatiach. Aj napriek ekonomickým ťažkostiam má verejná moc dbať o to, aby zaistila občanom čas určený na odpočinok a Boží kult. Podobnú povinnosť majú aj zamestnávatelia voči svojim zamestnancom.
2188 Pri rešpektovaní náboženskej slobody (2105) a spoločného dobra všetkých sa kresťania majú pričiniť o to, aby nedele a prikázané cirkevné sviatky boli zákonom uznané za sviatočné dni. Kresťania majú dávať všetkým ľuďom verejný príklad modlitby, úcty a radosti a obhajovať svoje tradície ako cenný prínos k duchovnému životu ľudskej spoločnosti. Ak zákonodarstvo krajiny alebo iné dôvody zaväzujú ľudí pracovať v nedeľu, nech sa aj napriek tomu prežíva tento deň ako deň nášho vyslobodenia, ktorý nám dáva účasť na „slávnostnom zhromaždení“, na spoločenstve „prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi“ (Hebr 12,22-23) .
