Výsledky hľadania: 1286-1292
1286 V Starom zákone proroci zvestovali, že na očakávanom Mesiášovi spočinie Pánov Duch (702-716) vzhľadom na jeho spasiteľné poslanie. Zostúpenie Ducha Svätého na Ježiša, keď ho Ján pokrstil, bolo znamením, že on je ten, ktorý má prísť, že je Mesiáš, Boží Syn. Ježiš sa počal z Ducha Svätého a celý jeho život a celé jeho poslanie sa uskutočňujú v plnom spoločenstve s Duchom Svätým, ktorého mu Otec dáva bez miery.
1287 Táto plnosť Ducha sa však nemala obmedziť iba na Mesiáša, ale ju mal dostať celý mesiášsky ľud. (739) Ježiš Kristus viac ráz prisľúbil toto vyliatie Ducha a toto prisľúbenie splnil najprv v deň svojho zmŕtvychvstania a potom oveľa zjavnejšie v deň Turíc. Apoštoli naplnení Duchom Svätým začínajú ohlasovať „veľké Božie skutky“ (Sk 2,11) a Peter vysvetľuje, že toto vyliatie Ducha je znamením mesiášskych čias. Aj tí, čo vtedy uverili kázaniu apoštolov a dali sa pokrstiť, dostali „dar Ducha Svätého“ (Sk 2,38) .
1288 „Od… [tých] čias apoštoli, plniac Kristovu vôľu, vkladaním rúk udeľovali novopokrsteným dar Ducha Svätého, (699) ktorý dovršuje krstnú milosť. Preto sa v Liste Hebrejom medzi základmi prvého kresťanského vyučovania spomína učenie o krstoch a o vkladaní rúk. Vkladanie rúk sa v katolíckej tradícii právom považuje za začiatok sviatosti birmovania, ktorou v Cirkvi určitým spôsobom pretrváva turíčna milosť.“
1289 Aby sa lepšie naznačil dar Ducha Svätého, čoskoro sa ku vkladaniu rúk pridalo pomazanie voňavým olejom (krizmou). (695) Toto pomazanie objasňuje meno „kresťan“, ktoré znamená „pomazaný“ a je odvodené od mena samého Krista (grécke Christos značí Pomazaný), (436) ktorého „Boh pomazal Duchom Svätým“ (Sk 10,38) . Obrad pomazania jestvuje až podnes na Východe aj na Západe. Preto sa táto sviatosť na Východe volá krizmácia, t. j. pomazanie krizmou, (1297) alebo (po grécky) myron, čo značí „krizma“. Na Západe názov confirmatio (v slovenčine birmovanie) naznačuje, že táto sviatosť potvrdzuje krst a zároveň posilňuje krstnú milosť.
1290 V prvých storočiach birmovanie zvyčajne tvorilo jednojediné slávenie s krstom a podľa vyjadrenia svätého Cypriána tvorilo s ním „dvojsviatosť“. Ale čoraz väčší počet krstov detí, a to v každom ročnom období, a rozmnoženie (vidieckych) farností a tým aj zväčšenie diecéz už nedovoľovalo, okrem iných dôvodov, aby bol biskup prítomný na všetkých sláveniach krstu. Keďže na Západe chceli vyhradiť dovŕšenie krstu biskupovi, zaviedli časové oddelenie týchto dvoch sviatostí. Východ si zachoval obidve sviatosti spojené, (1233) takže birmovanie udeľuje kňaz, ktorý krstí. Ale aj on to môže robiť iba krizmou (po grécky myron), ktorú posvätil biskup.
1291 Jeden zvyk rímskej cirkvi – dvojité pomazanie krizmou po krste – uľahčil rozvoj západnej praxe: prvé pomazanie, (1242) ktoré na novopokrstenom, keď vyšiel z krstného kúpeľa, vykonal už kňaz, bolo dovŕšené druhým pomazaním, ktoré vykonal biskup na čele každého novopokrsteného. Prvé pomazanie svätou krizmou, ktoré udeľuje kňaz, ostalo spojené s krstným obradom a znamená účasť pokrsteného na Kristovom prorockom, kňazskom a kráľovskom poslaní. Keď sa krst udeľuje dospelému, po krste sa dáva iba jedno pomazanie, a to birmovné.
1292 Prax Východných cirkví vyjadruje viac jednotu uvádzania (1244) do kresťanského života. Prax Latinskej cirkvi jasnejšie vyjadruje spoločenstvo nového kresťana s jeho biskupom, ktorý je ručiteľom a služobníkom jednoty svojej Cirkvi, jej katolíckosti a jej apoštolskosti a tým aj spojivom s apoštolským pôvodom Kristovej Cirkvi.
