KKC 1589

1589 Pred veľkosťou kňazskej milosti a kňazského poslania svätí učitelia cítili v sebe naliehavú výzvu na obrátenie, aby celým svojím životom odpovedali tomu, ktorého sviatosť ich ustanovila za vysvätených služobníkov. Tak napríklad svätý Gregor Nazianzský ešte ako celkom mladý kňaz zvolá:

„Najprv sa treba očistiť, až potom očisťovať [iných]; najprv sa učiť múdrosti, až potom v nej poučovať iných; stať sa svetlom a [potom] osvecovať iných; priblížiť sa k Bohu, a tak k nemu privádzať iných; posvätiť sa a potom posväcovať, viesť za ruku a múdro radiť.“ „Viem, čí služobníci sme, na aké miesto sme postavení a kam sme poslaní. Poznám Božiu vznešenosť a ľudskú slabosť, ale aj jej silu.“ [Kto je teda kňaz? Je] „obranca pravdy, ktorý bude stáť s anjelmi, vzdávať chvály s archanjelmi, prenášať obety na nebeský oltár, s Kristom vykonávať kňazstvo, obnovovať tvora, utvárať [v ňom] [Boží] obraz, pracovať pre nebeský svet, a aby som povedal, čo je najväčšie, bude bohom a iných bude zbožstvovať.“ (460)

A svätý farár z Arsu hovorí: „Kňaz pokračuje v diele vykúpenia na zemi.“… „Keby sme tu na zemi dobre pochopili, čím je kňaz; umreli by sme nie od strachu, ale z lásky“… „Kňazstvo je láska Ježišovho srdca.“ (1551)