KKC 1130

1130 Cirkev slávi tajomstvo svojho Pána, „kým nepríde“ (1Kor 11,26) , „aby bol Boh všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28) . Liturgiu už od apoštolských čias priťahuje k jej cieľu túžobné vzdychanie Ducha v Cirkvi: (2817) „Marana tha!“ – „Pane, príď!“ (1Kor 16,22) . Liturgia má tak účasť na Ježišovej túžbe: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka…, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve“ (Lk 22,15-16) . V Kristových sviatostiach Cirkev už dostáva závdavok svojho dedičstva, (950) už má účasť na večnom živote, hoci ešte očakáva „blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista“ (Tít 2,13) . „A Duch i nevesta volajú: ,Príď!‘… ,Príď, Pane Ježišu!‘“ (Zjv 22,17.20) .

Svätý Tomáš takto zhŕňa rozličné dimenzie sviatostného znaku: „Sviatosť je znak, ktorý pripomína, čo predchádzalo, čiže Kristovo utrpenie, i znak, ktorý ukazuje, čo v nás Kristovo utrpenie spôsobuje, totiž milosť, i znak, ktorý predpovedá čiže vopred zvestuje budúcu slávu.“