JEŽIŠ KRISTUS „TRPEL ZA VLÁDY PONCIA PILÁTA, BOL UKRIŽOVANÝ, UMREL A BOL POCHOVANÝ“
4. článok
JEŽIŠ KRISTUS „TRPEL ZA VLÁDY PONCIA PILÁTA, BOL UKRIŽOVANÝ, UMREL A BOL POCHOVANÝ“
571 Veľkonočné tajomstvo Kristovho kríža a zmŕtvychvstania (1067) je ústredným bodom dobrej zvesti, ktorú majú apoštoli a po nich Cirkev ohlasovať svetu. Boží plán spásy sa uskutočnil „raz navždy“ (Hebr 9,26) vykupiteľskou smrťou Božieho Syna Ježiša Krista.
572 Cirkev zostáva verná výkladu celého Písma, ako ho podal sám Ježiš Kristus tak pred svojou Veľkou nocou, (599) ako aj po nej: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26-27) . Ježišovo utrpenie nadobudlo svoju konkrétnu historickú podobu tým, že ho „starší, veľkňazi a zákonníci“ (Mk 8,31) zavrhli a vydali „pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali“ (Mt 20,19) .
573 Viera sa teda môže usilovať skúmať okolnosti Ježišovej smrti, (158) ako ich verne podávajú evanjeliá a ako ich objasňujú iné historické pramene, aby sa lepšie pochopil zmysel vykúpenia.
1. odsek
JEŽIŠ A IZRAEL
574 Už na začiatku Ježišovho verejného účinkovania (530) sa niektorí farizeji a Herodesovi prívrženci spolu s kňazmi a zákonníkmi dohovorili, že ho zahubia. Niektorými svojimi skutkami (vyháňaním zlých duchov, odpúšťaním hriechov, uzdravovaním v sobotu, svojím vykladaním predpisov o čistote podľa Zákona, priateľstvom s mýtnikmi a verejnými hriešnikmi ) Ježiš vzbudil u niektorých zlomyseľných ľudí podozrenie, že je posadnutý. Obviňujú ho, že sa rúha a že je falošný prorok, (591) teda z náboženských zločinov, ktoré Zákon stíhal trestom smrti ukameňovaním.
575 Pre jeruzalemské náboženské autority, ktoré Evanjelium podľa Jána často volá „Židmi“, boli teda mnohé Ježišove skutky a slová „znamením odporu“ ešte vo väčšej miere ako pre jednoduchý Boží ľud. Jeho vzťahy s farizejmi neboli, prirodzene, len polemické. Niektorí farizeji ho upozorňujú na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí. Ježiš niektorých z nich chváli, ako napríklad zákonníka v Mk 12, 34, a viac ráz stoluje u farizejov. Ježiš potvrdzuje niektoré body učenia, (993) ktoré zastávala táto náboženská elita Božieho ľudu: vzkriesenie z mŕtvych, formy nábožnosti (almužnu, modlitbu a pôst ) a zvyk obracať sa na Boha ako na Otca, ako aj ústredné miesto prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.
576 Mnohým v Izraeli sa zdá, že Ježiš koná proti základným ustanoveniam vyvoleného národa:
— Proti poslušnosti Zákonu vo všetkých jeho napísaných predpisoch a, podľa farizejov, aj vo vysvetľovaní ústnej tradície;
— proti ústrednému postaveniu jeruzalemského chrámu ako svätému miestu, kde prebýva Boh výsadným spôsobom;
— proti viere v jediného Boha, na ktorého sláve nemôže mať účasť nijaký človek.
I. Ježiš a Zákon
577 Ježiš na začiatku reči na vrchu, v ktorej vo svetle milosti (1965) Novej zmluvy predstavil Zákon daný Bohom na Sinaji pri príležitosti Prvej zmluvy, slávnostne varoval:
„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale splniť. (1967) Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký“ (Mt 5,17-19) .
578 Ježiš, Mesiáš Izraela, teda najväčší v nebeskom kráľovstve, (1953) si pokladal za povinnosť plniť Zákon, zachovávajúc ho, podľa jeho vlastných slov, v jeho úplnosti až do najmenších prikázaní. A on jediný to mohol urobiť dokonale. Židia podľa svojho vlastného priznania nikdy neboli schopní zachovávať Zákon v jeho úplnosti a neporušiť ani najmenšie prikázanie. Preto každý rok na Sviatok zmierenia deti Izraela prosia Boha o odpustenie svojich priestupkov proti Zákonu. Zákon totiž tvorí jeden celok a, ako pripomína svätý Jakub, „kto by… zachoval celý Zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým“ (Jak 2,10) .
579 Túto zásadu zachovávať Zákon v jeho úplnosti, a to nielen čo sa týka jeho litery, ale aj pokiaľ ide o jeho ducha, si farizeji veľmi vážili. Tým, že ju Izraelu tak zdôrazňovali, priviedli veľa Židov za Ježišových čias ku krajnej náboženskej horlivosti. Ak sa táto horlivosť nemala premeniť na „pokryteckú“ kazuistiku, nevyhnutne musela pripravovať ľud na ten mimoriadny Boží zásah, ktorým bude dokonalé splnenie Zákona jediným Spravodlivým namiesto všetkých hriešnikov.
580 Dokonale splniť Zákon mohol iba božský Zákonodarca narodený pod Zákonom v osobe Syna. (527) V Ježišovi sa už Zákon nejaví ako vytesaný do kamenných tabúľ, ale vpísaný „do srdca“ (Jer 31,33) Služobníka, ktorý – pretože „podľa pravdy bude vynášať právo“ (Iz 42,3) – sa stal „zmluvou s ľudom“ (Iz 42,6) . Ježiš plní Zákon až natoľko, že berie na seba kliatbu Zákona, do ktorej upadli tí, čo nevytrvali „vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona“ (Gal 3,10) . Kristus totiž podstúpil smrť „na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy“ (Hebr 9,15) .
581 Ježiš sa javil očiam Židov a ich duchovných vodcov ako „rabbi“ (učiteľ). Často argumentoval v rámci rabínskeho výkladu Zákona. Súčasne sa však nemohol nedostať do sporu s učiteľmi Zákona, lebo sa neuspokojoval s tým, že by bol predkladal svoj výklad popri ich výkladoch, ale „učil ako ten, čo má moc, (2054) a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7,29) . V ňom sa to isté Božie Slovo, ktoré kedysi zaznelo na Sinaji, aby dalo Mojžišovi písaný Zákon, dáva znova počuť na vrchu blahoslavenstiev. Toto Slovo neruší Zákon, ale ho dopĺňa tým, že božským spôsobom podáva jeho definitívny výklad: „Počuli ste, že otcom bolo povedané… No ja vám hovorím“ (Mt 5,33-34) . S tou istou božskou autoritou Ježiš zavrhuje niektoré ľudské tradície farizejov, ktorí rušia Božie slovo.
582 Ježiš ide ešte ďalej: zdokonaľuje Zákon o čistote pokrmov, taký dôležitý v každodennom živote Židov, tým, že odhaľuje jeho „pedagogický“ význam božským vysvetlením: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka… Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté… Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky“ (368) (Mk 7,18-21) . Keď Ježiš s božskou autoritou dal definitívny výklad Zákona, dostal sa do rozporu s niektorými učiteľmi Zákona, ktorí neprijímali jeho výklad, (548) hoci bol zaručený božskými znameniami, ktoré ho sprevádzali. To platí najmä o otázke soboty. Ježiš pripomína, často aj rabínskymi argumentmi, (2173) že sobotný odpočinok sa nenarúša ani službou Bohu, ani službou blížnemu, ktorú poskytujú jeho uzdravenia.
II. Ježiš a chrám
583 Ježiš, ako pred ním proroci, preukazoval jeruzalemskému chrámu najhlbšiu úctu. (529) V ňom ho Jozef a Mária predstavili štyridsať dní po jeho narodení. Ako dvanásťročný sa rozhodne zostať v chráme, (534) aby svojim rodičom pripomenul, že sa musí starať o veci svojho Otca. Počas svojho skrytého života putoval doň každoročne aspoň na Veľkú noc. Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom jeho putovaní do Jeruzalema na veľké židovské sviatky.
584 Ježiš chodil do chrámu ako na privilegované miesto stretnutia s Bohom. Chrám je pre neho príbytkom jeho Otca, (2599) domom modlitby, a pohorší sa nad tým, že sa jeho vonkajšie nádvorie stalo miestom obchodovania. Zo žiarlivej lásky k svojmu Otcovi vyháňa predavačov z chrámu: „,Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!‘ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: ,Strávi ma horlivosť za tvoj dom‘ (Ž 69,10) “ (Jn 2,16-17) . Po jeho zmŕtvychvstaní si apoštoli zachovali nábožnú úctu k chrámu.
585 Ježiš však krátko pred svojím umučením predpovedal, že túto nádhernú stavbu zbúrajú a že z nej nezostane kameň na kameni. Je to predpoveď jedného zo znamení posledných čias, ktoré sa začnú jeho vlastnou Veľkou nocou. Ale toto proroctvo prekrúteným spôsobom predniesli kriví svedkovia pri jeho výsluchu pred veľkňazom a vrátilo sa mu ako urážka, keď bol pribitý na kríži.
586 Ježiš vôbec nebol nepriateľský voči chrámu, kde predniesol podstatnú časť svojho učenia, chcel platiť aj chrámovú daň a pribral si k tomu Petra, ktorého práve ustanovil za základ svojej budúcej Cirkvi. Ba viac stotožnil seba s chrámom, (797) keď sa predstavil ako definitívny príbytok Boha medzi ľuďmi. Preto jeho telesné usmrtenie predpovedá zničenie chrámu ktoré bude značiť vstup do nového veku dejín spásy: „Prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi (1179) ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme“ (Jn 4,21) .
III. Ježiš a viera Izraela v jediného Boha a Spasiteľa
587 Ak Ježišov postoj k Zákonu a jeruzalemskému chrámu mohol byť pre náboženské vrchnosti Izraela príležitosťou „odporovať“, skutočným kameňom úrazu pre ne bola jeho úloha v Božom diele v najvlastnejšom zmysle slova, ktorým je vykúpenie z hriechov.
588 Ježiš pohoršoval farizejov, keď jedol s mýtnikmi a hriešnikmi takisto priateľsky ako s nimi. Proti tým spomedzi nich, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ (545) (Lk 18,9) , Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32) . Ba išiel ešte ďalej a pred farizejmi vyhlásil, že hriech je univerzálny, a preto tí, čo tvrdia, že nepotrebujú spásu, zaslepujú seba samých.
589 Ježiš vyvolal pohoršenie najmä tým, že svoje milosrdné správanie k hriešnikom stotožňoval s postojom samého Boha k nim. Šiel ešte ďalej a dal spoznať, že keď jedáva s hriešnikmi, pripúšťa ich na mesiášsku hostinu. Ježiš však postavil náboženské vrchnosti Izraela pred dilemu najmä tým, že odpúšťal hriechy. Veď či vo svojom zhrození nehovorili správne: „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ (431, 1441) (Mk 2,7) . Keď teda Ježiš odpúšťa hriechy, buď sa rúha, lebo hoci je človek, robí sa rovným Bohu, (432) alebo hovorí pravdu a potom jeho osoba sprítomňuje a zjavuje Božie meno.
590 Jedine božská totožnosť Ježišovej osoby môže oprávniť takúto absolútnu požiadavku: „Kto nie je so mnou, je proti mne“ (Mt 12,30) . Takisto keď hovorí o sebe, že „tu je niekto väčší ako Jonáš… niekto väčší ako Šalamún“ (Mt 12,41-42) , „niekto väčší než chrám“ (Mt 12,6) ; keď vzhľadom na seba pripomína, že Dávid volá Mesiáša svojím Pánom; keď tvrdí: „Prv ako bol Abrahám, Ja som“ (Jn 8,58) a dokonca: „Ja a Otec sme jedno“ (253) (Jn 10,30) .
591 Ježiš vyžadoval od jeruzalemských náboženských predstaviteľov, aby uverili v neho pre skutky jeho Otca, ktoré koná. Ale taký úkon viery mal prejsť cez tajomné odumretie sebe samému pre nové narodenie „zhora“ pod vplyvom Božej milosti. (526) Takáto požiadavka obrátenia zoči-voči takému prekvapujúcemu splneniu prisľúbení umožňuje pochopiť tragický omyl veľrady, keď usúdila, že Ježiš si ako bohorúhač zasluhuje smrť. Jej členovia konali „z nevedomosti“ a súčasne zo „zaslepenosti“ nevery. (574)
Zhrnutie
592 Ježiš Kristus nezrušil sinajský Zákon, ale ho splnil tak dokonale, že zjavil jeho definitívny zmysel a vykúpil z previnení proti nemu.
593 Ježiš Kristus mal chrám v úcte; putoval doň na židovské sviatky a miloval žiarlivou láskou tento príbytok Boha medzi ľuďmi. Chrám je predobrazom jeho tajomstva. Keď predpovedá jeho zničenie, zvestuje tým svoje vlastné usmrtenie a vstup do nového veku dejín spásy, kde jeho telo bude definitívnym chrámom.
594 Ježiš Kristus vykonal niektoré skutky, ako je napríklad odpustenie hriechov, ktoré ho zjavili ako Boha Spasiteľa. Niektorí Židia v ňom neuznávali Boha, ktorý sa stal človekom, ale videli v ňom človeka, ktorý sa robí Bohom, a odsúdili ho ako bohorúhača.
