Výsledky hľadania: 470-478
470 Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna, (516) ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí „jednému z Trojice“. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti (626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice:
„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. (2599) Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“
471 Apolinár z Laodicey tvrdil, že Slovo v Kristovi nahradilo dušu alebo ducha. Cirkev proti tomuto bludu vyhlásila, že večný Syn prijal aj ľudskú rozumovú dušu. (363)
472 Ľudská duša, ktorú prijal Boží Syn, je obdarená pravým ľudským poznaním. Toto poznanie ako také nemohlo byť samo osebe neobmedzené: realizovalo sa v historických podmienkach svojho jestvovania v priestore a v čase. Preto keď sa Boží Syn stal človekom, mohol prijať, že sa „vzmáhal… v múdrosti, veku a v obľube“ (Lk 2,52) a že sa dokonca musel pýtať na to, čo sa v ľudských podmienkach treba naučiť zo skúsenosti. To zodpovedalo skutočnosti, že sa dobrovoľne uponížil a „vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7) .
473 Toto skutočne ľudské poznanie Božieho Syna však súčasne vyjadrovalo božský život jeho osoby. „Boží Syn poznal všetko; a skrze neho človek, ktorého si obliekol; nie prirodzenosťou, ale preto, že bol zjednotený so Slovom… Ľudská prirodzenosť, keďže bola zjednotená so Slovom, poznala všetko a prejavovala v sebe tieto božské a vznešené veci.“ (240) Je to predovšetkým dôverné a bezprostredné poznanie, ktoré má vtelený Boží Syn o svojom Otcovi. Syn aj vo svojom ľudskom poznaní prejavoval božskú schopnosť prenikať do tajných myšlienok ľudských sŕdc.
474 Kristus svojím ľudským poznaním, spojeným s božskou Múdrosťou v osobe vteleného Slova, plne poznal večné plány, ktoré prišiel zjaviť. O tom, čo v tomto ohľade pripúšťa, že nevie, na inom mieste vyhlasuje, že nie je jeho poslaním zjaviť to.
475 Na šiestom ekumenickom koncile v Carihrade roku 681 Cirkev podobne vyhlásila, že Kristus má dve vôle a dve prirodzené činnosti, božskú a ľudskú, (2008) ktoré si neodporujú, ale spolupracujú, takže Slovo, ktoré sa stalo telom, chcelo ľudsky v poslušnosti svojmu Otcovi (2824) všetko, čo s Otcom a Duchom Svätým božsky rozhodlo pre našu spásu. Cirkev vyznáva, že Kristova „ľudská vôľa nasleduje jeho božskú a všemohúcu vôľu, neodporuje jej, ani sa jej nevzpiera, ale skôr sa jej podriaďuje“,
476 Keďže Slovo sa stalo telom, keď prijalo pravú ľudskú prirodzenosť, bolo Kristovo telo ohraničené (čiže malo presnú podobu). Z toho dôvodu môže byť Ježišov ľudský výzor „zobrazený“ (Gal 3,1) . Na siedmom ekumenickom koncile, (1159-1162) ktorý sa konal v Nicei roku 787, Cirkev uznala za oprávnené, aby sa Ježišov výzor (2129-2132) zobrazoval na svätých obrazoch.
477 Cirkev zároveň vždy uznávala, že v Ježišovom tele Boh, „neviditeľné večné Slovo… prišiel medzi nás ako viditeľný človek“. Veď individuálne osobitosti Kristovho tela vyjadrujú božskú osobu Božieho Syna. On si natoľko osvojil črty svojho ľudského tela, že keď sú namaľované na svätom obraze možno ich uctievať, lebo veriaci, ktorý uctieva obraz, „uctieva v ňom osobu toho, ktorý je na ňom namaľovaný“.
478 Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval (487) a vydal sám seba za každého z nás: Boží Syn „ma miloval a vydal seba samého za mňa“ (368) (Gal 2,20) . Všetkých nás miloval ľudským srdcom. Preto najsvätejšie Ježišovo Srdce, (2669) prebodnuté za naše hriechy a pre našu spásu, „sa považuje za hlavný znak a symbol… tej lásky, ktorou božský Vykupiteľ neprestajne miluje večného Otca (766) a všetkých ľudí“.
