Výsledky hľadania: 2598-2619
2598 Dráma modlitby je nám naplno zjavená v Slove, ktoré sa stalo telom a prebýva medzi nami. Snažiť sa pochopiť jeho modlitbu prostredníctvom toho, čo nám o nej hovoria v evanjeliu jeho svedkovia, znamená priblížiť sa k Svätému, Pánovi Ježišovi, ako k horiacemu kríku: najprv ho pozorovať, ako sa modlí, potom počúvať, ako nás učí modliť sa, aby sme napokon poznali, ako vypočuje našu modlitbu.
2599 Boží Syn, ktorý sa stal synom Panny, (470-473) podľa svojho ľudského srdca sa naučil aj modliť. Formuly modlitby sa učí od svojej matky, ktorá zachovávala vo svojom srdci všetky „veľké veci“, ktoré urobil Všemohúci, a premýšľala o nich. Modlí sa slovami a rytmom (pravidelným opakovaním) modlitby svojho ľudu v nazaretskej synagóge a v Chráme. (584) Ale jeho modlitba vyvierala z oveľa skrytejšieho prameňa, ako to dáva tušiť vo veku dvanástich rokov: „Mám byť tam, kde ide o môjho Otca“ (Lk 2,49) . Tu sa začína zjavovať novosť modlitby v plnosti času: (534) synovskú modlitbu, ktorú Otec očakával od svojich detí, sa konečne modlí sám jeho jednorodený Syn vo svojej ľudskej prirodzenosti s ľuďmi a pre ľudí.
2600 Evanjelium podľa svätého Lukáša zdôrazňuje pôsobenie Ducha Svätého a zmysel modlitby v Kristovom poslaní. Ježiš sa modlí pred rozhodujúcimi chvíľami svojho poslania: pred tým, ako o ňom vydá svedectvo Otec pri jeho krste a pri jeho premenení, (535, 554) a pred tým, ako svojím umučením uskutoční plán Otcovej lásky. (612) Modlí sa aj pred rozhodujúcimi chvíľami, s ktorými je spojené poslanie jeho apoštolov: pred vyvolením a povolaním Dvanástich, pred Petrovým vyznaním o ňom, (858, 443) že je „Boží Mesiáš“, a napokon sa modlí, aby viera hlavy apoštolov neochabla v pokušení. Ježišova modlitba pred spasiteľnými skutkami, ktoré od neho žiada Otec, aby ich vykonal, je poníženým a dôveryplným odovzdaním jeho ľudskej vôle do láskyplnej vôle Otca.
2601 „Raz sa [Ježiš] na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil, povedal mu jeden z jeho učeníkov: ,Pane, nauč nás modliť sa!‘“ (Lk 11,1) . Či Kristov učeník netúži modliť sa predovšetkým preto, že vidí modliť sa svojho Učiteľa? Môže sa to teda naučiť od Učiteľa modlitby. Deti sa učia modliť k Otcovi tak, že pozorujú a počúvajú Syna. (2765)
2602 Ježiš sa často uťahuje do ústrania, do samoty, na vrch, najradšej v noci, aby sa modlil. (616) Pretože pri svojom vtelení vzal na seba ľudskú prirodzenosť, vnáša aj ľudí do svojej modlitby a obetuje ich Otcovi, keď obetuje sám seba. On, Slovo, ktoré „si vzalo telo“, má vo svojej ľudskej modlitbe účasť na všetkom, čo zakusujú jeho „bratia“, má súcit s ich slabosťami, aby ich od nich oslobodil. Na to ho Otec poslal. Jeho slová a jeho skutky sú teda viditeľným prejavom jeho modlitby „v skrytosti“.
2603 Evanjelisti zachovali dve výslovnejšie Ježišove modlitby z čias jeho verejného účinkovania. Každá z nich sa začína vzdávaním vďaky. (2637) V prvej Ježiš vyznáva Otca, uznáva ho a zvelebuje, pretože skryl tajomstvá Božieho kráľovstva pred tými, čo sa považujú za múdrych, a zjavil ich „maličkým“ (chudobným z blahoslavenstiev). (2546) Jeho dojatie: „Áno, Otče“ vyjadruje hĺbku jeho srdca, jeho súhlas s tým, „čo sa páči“ Otcovi, (494) a to ako ozvenu slov „Nech sa stane“ jeho Matky vo chvíli jeho počatia a ako predohru toho, čo povie Otcovi vo svojej smrteľnej úzkosti. Celá Ježišova modlitba je v tomto láskyplnom súhlase jeho ľudského srdca s „tajomstvom… vôle“ Otca (Efl ,9) .
2604 Druhú Ježišovu modlitbu uvádza svätý Ján pred vzkriesením Lazára. Túto udalosť predchádza vzdávanie vďaky: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul;“ v tom je zahrnuté, že Otec vždy vypočuje jeho prosbu. A Ježiš hneď dodáva: „Ja som vedel, že ma vždy vypočuješ.“ Z toho vyplýva, že Ježiš prosí stále. Tak nám Ježišova modlitba, založená na vzdávaní vďaky, ukazuje, ako máme prosiť: skôr ako je dar udelený, Ježiš sa odovzdáva tomu, ktorý dáva a ktorý dáva seba samého vo svojich daroch. Darca je vzácnejší ako udelený dar; je „poklad“, v ktorom je srdce jeho Syna; (478) dar sa udeľuje „navyše“.
Ježišova „veľkňazská“ modlitba má jedinečné miesto (2746) v ekonómii (uskutočňovaní plánu) spásy. Budeme o nej uvažovať na konci prvého oddielu. Zjavuje totiž stále aktuálnu modlitbu nášho Veľkňaza a zároveň obsahuje to, čo nás Ježiš učí v modlitbe k nášmu Otcovi, ktorú rozvedieme v druhom oddiele.
2605 Keď prišla hodina, v ktorej Ježiš zavŕši plán Otcovej lásky, necháva vytušiť nesmiernu hĺbku svojej synovskej modlitby, a to nielen pred tým, ako sa dobrovoľne vydá: (Lk 22,42) , ale aj vo svojich posledných slovách na kríži, kde modlitba a darovanie seba sú jedno: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia“ (614) (Lk 23,34) ; „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43) ; „Žena, hľa, tvoj syn… Hľa, tvoja matka“ (Jn 19,26-27) ; „Žíznim“ (Jn 19,28) ; „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34) ; „Je dokonané“ (Jn 19,30) ; „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23,46) , až po ten „mocný výkrik“, pri ktorom vydýchol a odovzdal ducha.
2606 V tomto výkriku vteleného Slova (403) sú zhrnuté všetky úzkosti ľudstva všetkých čias, podrobeného hriechu a smrti, všetky prosby a orodovania dejín spásy. A hľa, Otec ich prijíma a nad všetko očakávanie ich vypočuje tým, že vzkriesi svojho Syna. (653) Tak sa napĺňa a završuje dráma modlitby v ekonómii (uskutočňovaní plánu) stvorenia a spásy. (2587) V Kristovi nám žaltár dáva kľúč od tejto drámy. Lebo v „dnešku“ zmŕtvychvstania Otec hovorí: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem“ (Ž 2,7-8) .
List Hebrejom dramatickými slovami vyjadruje, ako Ježišova modlitba uskutočňuje víťazstvo spásy: „On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú“ (Hebr 5,7-9) .
2607 Keď sa Ježiš modlí, už tým nás učí modliť sa. (520) Teologálna (na Boha zameraná) cesta našej modlitby je jeho modlitba k Otcovi. Ale evanjelium nám podáva aj Ježišovo výslovné učenie o modlitbe. Ježiš sa nás ako vychovávateľ ujíma tam, kde sme, a postupne nás vedie k Otcovi. Keď sa Ježiš obracia na zástupy, ktoré ho nasledujú, vychádza z toho, čo už poznajú o modlitbe podľa Starej zmluvy, a otvára ich novosti prichádzajúceho Kráľovstva. Potom im túto novosť zjavuje v podobenstvách. A napokon svojim učeníkom, ktorí majú byť vychovávateľmi modlitby v jeho Cirkvi, bude otvorene hovoriť o Otcovi a o Duchu Svätom.
2608 Už v reči na vrchu Ježiš dôrazne žiada obrátenie srdca: (541, 1430) zmierenie sa s bratom pred prinesením obety na oltár, lásku k nepriateľom a modlitbu za prenasledovateľov, modlitbu k Otcovi „v skrytosti“. (Mt 6,6) , modlitbu bez mnohých slov, odpúšťanie z hĺbky srdca v modlitbe, čistotu srdca a hľadanie Kráľovstva. Toto obrátenie je úplne zamerané na Otca, je synovské.
2609 Keď je srdce takto rozhodnuté obrátiť sa, učí sa modliť vo viere. (153) Viera je synovské primknutie sa Bohu bez ohľadu na to, čo cítime a chápeme. Stala sa možnou, lebo milovaný Syn nám otvára prístup k Otcovi. (1814) Môže od nás žiadať, aby sme „hľadali“ a „klopali“, lebo on sám je brána a cesta.
2610 Ako Ježiš prosí Otca a vzdáva mu vďaky prv, než dostane jeho dary, tak aj nás učí tejto synovskej odvahe: „Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali“ (Mk 11,24) . Taká je sila modlitby. „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9,23) vierou, ktorá „nepochybuje“. (165) Ako Ježiša zarmucuje „nevera“ jeho príbuzných (Mk 6,6) a „malovernosť“ jeho učeníkov (Mt 8,26) , tak ho napĺňa údiv nad veľkou vierou rímskeho stotníka a kanaánskej ženy.
2611 Modlitba viery nespočíva len v tom, že hovoríme: „Pane, Pane“, ale v tom, že si pripravíme srdce, aby plnilo Otcovu vôľu (2827) (Mt 7,21) . Ježiš vyzýva svojich učeníkov, aby vnášali do modlitby túto starosť o spoluprácu na Božom pláne.
2612 V Ježišovi „sa priblížilo Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15) . Ježiš povzbudzuje k obráteniu a k viere, ale aj k bedlivosti. (672) V modlitbe učeník bedlí, pozorný voči tomu, ktorý „je“ a ktorý „prichádza“, v spomienke na jeho prvý príchod v krehkom tele a v očakávaní jeho druhého príchodu v sláve. Modlitba učeníkov v spojení s ich Učiteľom je boj, (2725) a keď bedlíme v modlitbe, neupadneme do pokušenia.
2613 Svätý Lukáš nám zanechal tri hlavné podobenstvá o modlitbe: (546)
Prvé, o „neodbytnom priateľovi“, povzbudzuje k naliehavej modlitbe: „Klopte a otvoria vám.“ Tomu, kto takto prosí, nebeský Otec „dá všetko, čo potrebuje,“ a najmä Ducha Svätého, v ktorom sú všetky dary.
Druhé podobenstvo, „o neodbytnej vdove“, sa zameriava na jednu z vlastností modlitby: treba sa stále modliť a neochabovať, a to s trpezlivosťou viery. „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8) .
Tretie podobenstvo, o „farizejovi a mýtnikovi“, (2559) sa týka poníženosti srdca, ktoré sa modlí: „Bože, buď milostivý mne hriešnikovi“ (Lk 18,13) . Cirkev si neprestajne osvojuje túto modlitbu slovami „Kýrie, eléison.“
2614 Keď Ježiš otvorene zveruje svojim učeníkom tajomstvo modlitby k Otcovi, odhaľuje im, aká bude musieť byť ich aj naša modlitba, keď sa vráti k Otcovi vo svojej oslávenej ľudskej prirodzenosti. Nové je teraz „prosiť v jeho mene“. Viera v neho privádza učeníkov k poznaniu Otca, (434) lebo Ježiš je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6) . Viera prináša svoje ovocie v láske: to značí zachovávať jeho slovo, jeho prikázania, zostávať s ním v Otcovi, ktorý nás v ňom miluje až natoľko, že zostáva v nás. Istota, že naše prosby budú vypočuté, sa v tejto Novej zmluve zakladá na Ježišovej modlitbe.
2615 Ba viac, keď je naša modlitba spojená s Ježišovou, (728) Otec nám dá „iného Tešiteľa, aby zostal“ s nami „naveky – Ducha Pravdy“ (Jn 14,16-17) . Táto novosť modlitby a jej podmienok sa stáva zjavnou v Ježišovej rozlúčkovej reči. V Duchu Svätom je kresťanská modlitba spoločenstvom lásky s Otcom nielen skrze Krista, ale aj v ňom: „Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná“ (Jn 16,24) .
2616 Modlitba k Ježišovi je ním už vypočutá počas jeho verejného účinkovania, a to prostredníctvom znamení, ktoré anticipujú moc jeho smrti a zmŕtvychvstania. Ježiš vypočuje modlitbu viery (548) vyjadrenú slovami (malomocný, Jairus, Sýrofeničanka, kajúcny zločinec ) alebo mlčky (tí, čo niesli ochrnutého človeka, žena trpiaca na krvotok, ktorá sa dotkla jeho šiat, slzy a voňavý olej hriešnice ). Naliehavá prosba slepcov: „Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami!“ (Mt 9,27) alebo „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Mk 10,47) prešla do tradície takzvanej Ježišovej modlitby: (2667) „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Či už Ježiš uzdravuje z choroby, alebo odpúšťa hriechy, na prosbu, ktorá ho vzýva s vierou, vždy odpovedá: „Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila.“
Svätý Augustín obdivuhodne zhŕňa tri rozmery Ježišovej modlitby: „Modlí sa za nás ako náš Kňaz, modlí sa v nás ako naša Hlava a my sa modlíme k nemu ako k svojmu Bohu. Poznávajme teda náš hlas v ňom a jeho hlas v nás.“
2617 Máriina modlitba nám bola zjavená na úsvite plnosti časov. (148) Pred vtelením Božieho Syna a pred vyliatím Ducha Svätého jej modlitba jedinečným spôsobom spolupracuje na dobrotivom Otcovom pláne: (494) vo chvíli zvestovania na Kristovom počatí a počas Turíc na formovaní Cirkvi, Kristovho tela. Vo viere jeho poníženej služobnice Boží dar nachádza prijatie, na ktoré Boh čakal už od začiatku čias. Tá, ktorú Všemohúci urobil „plnou milosti“, (490) odpovedá obetou celej svojej bytosti: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38) . „Fiat“ („nech sa stane“) je kresťanská modlitba: celkom patriť jemu, pretože on celkom patrí nám.
2618 Evanjelium nám zjavuje, ako sa Mária modlí (2674) a s vierou prihovára: v Káne Ježišova matka prosí svojho Syna o potrebné pre svadobnú hostinu, ktorá je znamením inej hostiny, totiž svadobnej hostiny Baránka, ktorý na prosbu Cirkvi, svojej nevesty, dáva svoje telo a svoju krv. A v hodine Novej zmluvy pri kríži je Mária vypočutá ako Žena, (726) nová Eva, skutočná „matka žijúcich“.
2619 Preto Máriin chválospev, latinský Magnificat, byzantské Megalinarion, je zároveň chválospevom Božej Matky i chválospevom Cirkvi, chválospevom sionskej dcéry i nového Božieho ľudu, spevom vzdávania vďaky za plnosť milostí udelených v ekonómii spásy, (724) chválospevom „chudobných“, ktorých nádej sa uskutočnila splnením prisľúbení daných „našim otcom, Abrahámovi a jeho potomstvu naveky“ (Lk 1,55) .
