Výsledky hľadania: 1667-1676
1667 „Svätá matka Cirkev ustanovila aj sväteniny. Sú to posvätné znaky, ktorými sa, určitým napodobnením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky. Sväteniny pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života.“
1668 Cirkev ustanovila sväteniny na posvätenie niektorých cirkevných služieb, niektorých životných stavov, najrozličnejších okolností kresťanského života, ako aj používania vecí, ktoré sú užitočné pre človeka. Podľa pastoračných rozhodnutí biskupov sväteniny môžu zodpovedať aj potrebám, kultúre a dejinám kresťanského ľudu istého kraja alebo obdobia. Obsahujú vždy modlitbu, ktorú často sprevádza stanovený znak, (699, 2157) ako je vkladanie ruky, znak kríža a pokropenie požehnanou (svätenou) vodou (pripomínajúcou krst).
1669 Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: (784) každý pokrstený je povolaný, aby bol „požehnaním“ a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. (2626) Čím viac sa požehnanie týka ekléziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom alebo diakonom).
1670 Sväteniny neudeľujú milosť Ducha Svätého (1128) na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti (2001) a uspôsobujú na spoluprácu s ňou. „Pre dobre disponovaných veriacich takmer všetky udalosti života sú posväcované Božou milosťou vyvierajúcou z Kristovho veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, z ktorého čerpajú svoju účinnosť všetky sviatosti a sväteniny. A takmer každé správne používanie hmotných vecí sa dá zamerať na posvätenie človeka a oslavu Boha“
1671 Medzi sväteniny patria predovšetkým požehnania (1078) (osôb, jedla, predmetov, miest). Každé požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary. Kresťania sú v Kristovi požehnaní Bohom Otcom „všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1,3) . Preto Cirkev udeľuje požehnanie, vzývajúc Ježišovo meno, pričom zvyčajne robí svätý znak Kristovho kríža.
1672 Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich účinok je v tom, že zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické účely. Medzi požehnania, ktoré sú určené osobám – nesmú sa zamieňať so sviatostnou vysviackou – patrí požehnanie opáta alebo opátky kláštora, (923) zasvätenie panien a vdov, obrad rehoľnej profesie a požehnania pre niektoré cirkevné služby (925, 903) (lektori, akolyti, katechéti a pod.). Ako príklad požehnaní, ktoré sa týkajú predmetov, možno uviesť obrad posvätenia alebo požehnania chrámu alebo oltára, požehnanie posvätných olejov, liturgických nádob a rúch, zvonov atď.
1673 Keď Cirkev verejne a s autoritou žiada v mene Ježiša Krista, aby niektorá osoba alebo nejaký predmet boli chránené proti vplyvu zlého ducha (395) a vymanené z jeho moci, hovorí sa o exorcizme. (550) Ježiš ho vykonával a od neho má Cirkev moc a poslanie vyháňať diablov. V jednoduchej forme sa exorcizmus vykonáva pri slávení krstu. Slávnostný, tzv. „veľký exorcizmus“ (1237) môže vykonávať len kňaz, a to s dovolením biskupa. Treba pri tom postupovať rozvážne a prísne zachovávať predpisy stanovené Cirkvou. Cieľom exorcizmu je vyhnať zlých duchov alebo oslobodiť od diabolského vplyvu, a to duchovnou autoritou, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi. Veľmi odlišný je prípad chorôb, najmä psychických, ktorých liečenie patrí do oblasti lekárskej vedy. Preto skôr než by sa vykonal exorcizmus, je dôležité presvedčiť sa, že ide o prítomnosť zlého ducha, a nie o dajakú chorobu.
1674 Katechéza má brať do úvahy nielen liturgiu sviatostí a svätenín, ale aj formy zbožnosti veriacich a ľudovú nábožnosť. Náboženské cítenie kresťanského ľudu si vždy našlo prejav v rozmanitých formách zbožnosti, (2688) ktoré obklopujú sviatostný život Cirkvi, ako je uctievanie relikvií, návštevy svätýň, púte, procesie, krížová cesta, náboženské tance, ruženec, medaily atď. (2669, 2678)
1675 Tieto prejavy sú predĺžením liturgického života Cirkvi, ale ho nenahrádzajú. „Tieto pobožnosti treba s ohľadom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby sa od nej istým spôsobom odvodzovali a k nej privádzali ľud, lebo liturgia ich svojou povahou veľmi prevyšuje.“
1676 Je potrebná pastoračná rozvážnosť, aby sa udržiavala a podporovala ľudová nábožnosť a, ak treba, aby sa očistilo a napravilo náboženské cítenie, ktoré stojí v pozadí týchto pobožností, a aby sa prehlbovalo poznanie Kristovho tajomstva. Vykonávanie pobožností je podriadené starostlivosti a úsudku biskupov (426) a všeobecným cirkevným predpisom.
„Ľudová nábožnosť je vo svojom jadre súhrnom hodnôt, ktorý s kresťanskou múdrosťou odpovedá na veľké existenčné otázky. Katolícka ľudová múdrosť má schopnosť životnej syntézy. Takto tvorivo spája božské a ľudské, Ježiša Krista a Pannu Máriu, ducha a telo, spoločenstvo a ustanovizeň, osobu a komunitu, vieru a vlasť rozum a cit. Táto múdrosť je kresťanským humanizmom, ktorý radikálne dosviedča dôstojnosť každej osoby ako Božieho dieťaťa, vytvára základné bratstvo, učí stretávať sa s prírodou, chápať prácu a poskytuje dôvody na radosť a dobrú náladu, a to aj uprostred veľmi tvrdého života. Táto múdrosť je aj pre ľud základným kritériom rozlišovania, evanjeliovým cítením, ktorým spontánne chápe, kedy sa v Cirkvi slúži evanjeliu a kedy sa ono vyprázdňuje a zadúša inými záujmami.“
