Výsledky hľadania: 1362-1372
1362 Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci, sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi, ktorá je jeho telom. Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza alebo pamiatka. (1103)
1363 Pamiatka (1099) podľa Svätého písma nie je len spomienka na minulé udalosti, ale aj ohlasovanie obdivuhodných skutkov, ktoré Boh vykonal pre ľudí. V liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi. Takto chápe Izrael svoje vyslobodenie z Egypta: vždy, keď sa slávi Veľká noc, udalosti exodu sa sprítomňujú pamäti veriacich, aby podľa nich stvárňovali svoj život.
1364 V Novom zákone pamiatka dostáva nový význam. Keď Cirkev slávi Eucharistiu, (611) koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, (1085) v ktorej ,bol obetovaný náš veľkonočný Baránok, Kristus‘ (1Kor 5,7) , uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“
1365 Keďže Eucharistia je pamiatkou Kristovej Veľkej noci, je aj obetou. Obetný charakter Eucharistie (2100) vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (1846) (Lk 22,19-20) . V Eucharistii dáva Kristus to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28) .
1366 Eucharistia je teda obeta, (613) lebo sprítomňuje (robí prítomnou) obetu kríža, je jej pamiatkou a aplikuje jej ovocie:
Kristus, „náš Boh a Pán… raz navždy [obetoval] seba samého Bohu Otcovi smrťou na oltári kríža, aby pre nich [ľudí] vykonal večné vykúpenie. Keďže však po smrti jeho kňazstvo nemalo zaniknúť (Hebr 7,24.27) , pri Poslednej večeri, ,v tú noc, keď bol zradený‘ (1Kor 11,23) ,… [zanechal] Cirkvi, svojej milovanej Neveste, viditeľnú (ako si vyžaduje ľudská prirodzenosť) obetu, aby sa ňou sprítomňovala krvavá [obeta], ktorá sa mala raz navždy uskutočniť na kríži, aby jej pamiatka zostala až do konca sveta a aby sa jej spásna sila aplikovala na odpustenie hriechov, ktorých sa každodenne dopúšťame.“
1367 Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta: (1545) „Lebo jediná a tá istá je obeť, ten istý obetuje teraz službou kňazov, ktorý vtedy obetoval seba samého na kríži; rozdielny je iba spôsob obetovania.“ „A keďže v tejto božskej obete, ktorá sa koná vo svätej omši, je prítomný a nekrvavým spôsobom sa obetuje ten istý Kristus, ktorý na oltári kríža ,raz navždy obetoval seba samého krvavým spôsobom…‘, táto obeta [je] skutočne zmierna.“
1368 Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. (618, 2031) V Eucharistii sa Kristova obeta stáva aj obetou údov jeho tela. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, (1109) s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu. Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou.
V katakombách sa Cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozopätými rukami v modlitbovom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj Cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.
1369 Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi, (834, 882) je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu, (1561) a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz. (1566) Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov. Spoločenstvo prosí aj za všetkých vysvätených služobníkov, ktorí preň a s ním prinášajú eucharistickú obetu:
„Nech sa pokladá za platnú len tá Eucharistia, ktorá sa koná pod predsedníctvom biskupa alebo toho, koho on poveril.“
„Službou kňazov sa završuje duchovná obeta veriacich v spojení s obetou Krista, jediného Prostredníka, ktorá sa ich rukami v mene celej Cirkvi prináša v Eucharistii nekrvavým a sviatostným spôsobom, kým nepríde sám Pán.“
1370 S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. (956) Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou (969) a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých a všetky sväté. V Eucharistii je Cirkev spolu s Máriou určitým spôsobom pri kríži, spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom u Otca.
1371 Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich, (958, 1689) „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených“, (1032) aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja:
„Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste na mňa pamätali pri Pánovom oltári, kdekoľvek budete.“
„Potom [sa v anafore modlíme] za zosnulých svätých otcov a biskupov a vôbec za všetkých našich zosnulých, lebo veríme, že to bude na veľmi veľký úžitok tým dušiam, za ktoré sa prednáša modlitba, kým je prítomná svätá a nesmierna obeť… Keď predkladáme Bohu prosby za zosnulých, hoci boli hriešnikmi…, obetujeme Krista zabitého za naše hriechy, a tak uprosujeme Boha, priateľa ľudí, za nich i za nás.“
1372 Svätý Augustín obdivuhodne zhrnul toto učenie, ktoré nás povzbudzuje k čoraz plnšej účasti na obete nášho Vykupiteľa, (1140) ktorú slávime v Eucharistii:
„Celú túto vykúpenú obec, čiže zhromaždenie a spoločenstvo svätých, [prináša] ako všeobecnú obetu Bohu Veľkňaz, ktorý obetoval aj seba samého, keď trpel za nás v prirodzenosti sluhu, aby sme boli telom takej vznešenej Hlavy… Toto je obeta kresťanov: ,My mnohí sme jedno telo v Kristovi‘ (Rim 12,5) . A Cirkev ju často koná aj v Oltárnej sviatosti – ktorú veriaci poznajú –, kde sa jej ukazuje, že v tej veci, ktorú obetuje, je sama obetovaná.“
