Výsledky hľadania: 51-67
51 „Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle, (2823) že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti.“ (1996)
52 Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle“ (1Tim 6,16) , chce darovať svoj Boží život ľuďom, ktorých slobodne stvoril, aby ich vo svojom jednorodenom Synovi urobil adoptovanými synmi. Boh zjavuje seba samého, lebo chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba.
53 Boží plán Zjavenia sa uskutočňuje zároveň „činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté“ a navzájom sa objasňujú. (1953) Tento plán obsahuje osobitnú „Božiu výchovu [pedagógiu]“: (1950) Boh sa dáva človeku postupne a po etapách ho pripravuje na prijatie nadprirodzeného Zjavenia, ktorým zjavuje seba samého a ktoré vrcholí v osobe a poslaní vteleného Slova, Ježiša Krista.
Svätý Irenej Lyonský veľa ráz hovorí o tejto Božej výchove (pedagógii), pričom používa obraz vzájomného privykania Boha a človeka: „Božie Slovo… prebývalo v človeku a stalo sa Synom človeka, aby privykalo človeka prijímať Boha a Boha privykalo prebývať v človeku podľa Otcovho rozhodnutia.“
54 „Boh, ktorý všetko tvorí a udržuje skrze Slovo, (32) dáva ľuďom vo stvorených veciach trvalé svedectvo o sebe. A keďže chcel otvoriť cestu nadprirodzenej spásy, zjavil okrem toho už od začiatku seba samého prarodičom.“ Povolal ich do dôverného spoločenstva so sebou, keď ich zaodel jasom milosti a spravodlivosti. (374)
55 Toto Zjavenie nebolo prerušené hriechom našich prarodičov. (397, 410) Boh totiž „po ich páde vzbudil v nich nádej na spásu prisľúbením vykúpenia a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby všetkým, ktorí vytrvalým konaním dobra hľadajú spásu, daroval večný život“.
„A keď pre svoju neposlušnosť stratil tvoje priateľstvo, neponechal si ho v moci smrti… Viac ráz si ľuďom ponúkol zmluvu.“ (761)
56 Keď sa následkom hriechu jednota ľudského pokolenia rozpadla, (401) Boh sa najprv snaží zachrániť ľudstvo tak, že robí zákroky v prospech jeho jednotlivých častí. (1219) Zmluva s Noemom uzavretá po potope vyjadruje princíp Božieho poriadku spásy (oeconomia divina) voči „národom“, čiže voči ľuďom zoskupeným „podľa ich krajín, každý podľa svojho jazyka a kmeňa“ (Gn 10,5) .
57 Tento zároveň kozmický, spoločenský a náboženský poriadok množstva národov je určený na to, aby krotil pýchu padlého ľudstva, ktoré – svorné vo svojej skazenosti – by chcelo na spôsob Babylonu samo vytvoriť svoju jednotu. Ale v dôsledku hriechu mnohobožstvo, ako aj zbožňovanie národa a jeho vodcu neprestajne ohrozujú tento dočasný poriadok pohanskou skazenosťou.
58 Zmluva uzavretá s Noemom platí dovtedy, kým trvá čas „národov“, teda až do všeobecného ohlasovania evanjelia. (674) Sväté písmo má v úcte niektoré veľké postavy „národov“, ako je „spravodlivý Ábel“, kráľ a kňaz Melchizedech, ktorý je predobrazom Krista, alebo spravodliví „Noe, Daniel a Jób“ (Ez 14,14) . Sväté písmo tak vyjadruje, akú veľkú svätosť môžu dosiahnuť tí, čo žijú podľa zmluvy (2569) s Noemom v očakávaní Krista, ktorý zhromaždí v jedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52) .
59 Aby Boh rozptýlené ľudstvo zhromaždil v jedno, (145, 2570) vyvolí si Abrama a volá ho: Odíď „zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu“ (Gn 12,1) , aby ho urobil Abrahámom, čiže „otcom mnohých národov“ (Gn 17,5) : „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,3) .
60 Národ pochádzajúci z Abraháma bude nositeľom prisľúbenia, (760) ktoré dostali patriarchovia. Bude vyvoleným národom, povolaným pripraviť budúce zhromaždenie všetkých Božích detí do jednoty Cirkvi. (762, 781) Bude koreňom, do ktorého budú naštepení pohania, keď uveria.
61 Patriarchovia, proroci a iné vynikajúce postavy Starého zákona boli a budú vždy uctievaní ako svätí vo všetkých liturgických tradíciách Cirkvi.
62 Po patriarchoch Boh utvoril Izrael ako svoj ľud tým, že ho vyslobodil z egyptského otroctva. (2060, 2574) Uzavrel s ním zmluvu na Sinaji a prostredníctvom Mojžiša mu dal svoj zákon, aby ho uznával a slúžil mu ako jedinému živému a pravému Bohu, starostlivému Otcovi a spravodlivému sudcovi, a aby očakával prisľúbeného Spasiteľa. (1961)
63 Izrael je kňazský Boží ľud, (204, 2801) nad ktorým „sa vzýva meno Pánovo“ (Dt 28,10) . Je to národ tých, čo „boli prví, ku ktorým Pán [náš Boh] prehovoril,“ národ „starších bratov“ v Abrahámovej viere. (839)
64 Boh prostredníctvom prorokov formuje svoj ľud v nádeji na spásu, (711) v očakávaní novej a večnej zmluvy, ktorá je určená všetkým ľuďom a bude im vpísaná do sŕdc. (1965) Proroci ohlasujú dokonalé vykúpenie Božieho ľudu očistenie od všetkých jeho neverností a spásu, ktorá bude zahŕňať všetky národy. Nositeľmi tejto nádeje budú predovšetkým Pánovi chudobní a pokorní. Sväté ženy, ako Sára, Rebeka, Ráchel, Miriam, Debora, Anna, Judita a Ester, uchovali živú nádej na spásu Izraela. (489) Najčistejším obrazom tejto nádeje je Panna Mária.
65 „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,1-2) .
Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, (102) je jediné, dokonalé a definitívne Otcovo Slovo. V ňom Otec povedal všetko a nebude už iné slovo okrem tohto. Svätý Ján z Kríža to po toľkých iných vyslovuje jasne, keď komentuje Hebr 1, 1-2) :
„Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať. Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna. (516) Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista (2717) alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho.“
66 „Kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana) ako nová a definitívna zmluva nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné Zjavenie.“ No hoci je Zjavenie zavŕšené, jeho obsah nie je plne rozvitý. Je úlohou kresťanskej viery v priebehu storočí postupne pochopiť jeho úplný význam. (94)
67 V priebehu storočí sa vyskytli takzvané „súkromné“ zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou nie je „zlepšovať“ či „dopĺňať“ Kristovo definitívne Zjavenie, (84) ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období. Zmysel veriacich (sensus fidelium) vie pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi (93) rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev.
Kresťanská viera nemôže prijať „zjavenia“, ktoré si nárokujú prevýšiť alebo opraviť Zjavenie, ktorého zavŕšením je Kristus. To je prípad niektorých nekresťanských náboženstiev a niektorých nových siekt, ktoré sa zakladajú na takých „zjaveniach“.
