Výsledky hľadania: 436-440
436 Kristus pochádza z gréckeho prekladu hebrejského slova „Mesiáš“, ktoré znamená „pomazaný“. (690, 695) Stáva sa Ježišovým vlastným menom preto, že Ježiš dokonale spĺňa Božie poslanie, ktoré toto slovo znamená. V Izraeli boli totiž v Božom mene pomazaní tí, čo boli Bohu zasvätení na poslanie, ktoré pochádzalo od neho. Boli to králi, kňazi a niekedy aj proroci. To mal byť predovšetkým prípad Mesiáša, ktorého mal Boh poslať, aby definitívne nastolil svoje kráľovstvo. Mesiáša mal pomazať Pánov Duch za kráľa a zároveň za kňaza, ale aj za proroka. (711-716) Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii Kňaza, Proroka a Kráľa. (783)
437 Anjel zvestoval pastierom Ježišovo narodenie (486, 525) ako narodenie Mesiáša prisľúbeného Izraelu: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11) . On je od začiatku ten, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10,36) , ktorý sa počal ako „svätý“ (Lk 1,35) v Máriinom panenskom lone. Boh vyzval Jozefa, aby prijal „Máriu, svoju manželku“, ktorá bola v požehnanom stave, „lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20) , aby sa tak Ježiš, „nazývaný Kristus“ (Mt 1,16) , narodil z Jozefovej manželky ako potomok z mesiášskeho Dávidovho rodu.
438 Ježišovo mesiášske posvätenie (727) ukazuje jeho božské poslanie. „To… znamená i samo jeho meno, lebo menom Kristus sa mieni ten, ktorý pomazal, aj ten, ktorý bol pomazaný, aj samotné pomazanie, ktorým bol pomazaný: pomazal Otec, pomazaný bol Syn, [a to] v Duchu, ktorý je pomazanie.“ Jeho večné mesiášske posvätenie bolo zjavené v čase jeho pozemského života pri krste, (535) ktorý prijal od Jána, keď ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38) , „aby sa… stal známym Izraelu“ (Jn 1,31) ako jeho Mesiáš. Jeho činy a slová ho umožnia poznať ako „Božieho Svätého“.
439 Mnohí Židia, ba aj niektorí pohania, (528-529) ktorí mali účasť na ich nádeji, spoznali v Ježišovi základné črty mesiášskeho „syna Dávidovho“, ktorého Boh prisľúbil Izraelu. Ježiš prijal titul Mesiáša, (547) na ktorý mal právo, ale nie bez výhrad, lebo niektorí jeho súčasníci chápali tento titul príliš ľudsky, v podstate politicky.
440 Ježiš prijal vyznanie viery (552) Petra, ktorý ho vyznal ako Mesiáša, a zároveň oznámil blízke utrpenie Syna človeka. Tak odhalil pravú náplň svojej mesiášskej kráľovskej hodnosti. Táto náplň spočíva v transcendentnom (božskom) pôvode Syna človeka, ktorý „zostúpil z neba“ (Jn 3,13) , a zároveň v jeho vykupiteľskom poslaní trpiaceho Služobníka: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28) . (550) Preto sa pravý zmysel jeho kráľovskej hodnosti ukázal až z výšky kríža. (445) Iba po jeho zmŕtvychvstaní môže Peter pred Božím ľudom vyhlásiť jeho mesiášsku kráľovskú hodnosť: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2,36) .
