Výsledky hľadania: 2807-2815
2807 Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať. (2097) Preto sa pri klaňaní táto prosba niekedy chápe ako chvála a vzdávanie vďaky. Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia. Prosiť ho, aby jeho meno bolo posvätené, nás zapája do „dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal“ (Ef 1,9) , „aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4) .
2808 V rozhodujúcich chvíľach svojej ekonómie spásy (203, 432) Boh zjavuje svoje meno, ale zjavuje ho tak, že uskutočňuje svoje dielo. Toto dielo sa však uskutočňuje pre nás a v nás len vtedy, keď sa prostredníctvom nás a v nás posväcuje jeho meno.
2809 Svätosť Boha je neprístupný stred jeho večného tajomstva. Čo je z nej zjavené v stvorení a v dejinách, to Písmo nazýva slávou, (293) vyžarovaním jeho veleby. Keď Boh utvoril človeka „na svoj obraz a podľa svojej podoby“ (Gn 1,26) , „ovenčil ho slávou“ (Ž 8,6) , ale keď človek zhrešil, bol zbavený Božej slávy. (705) Odvtedy Boh prejavuje svoju svätosť tak, že zjavuje a oznamuje svoje meno, aby obnovil človeka „podľa obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3,10) .
2810 V prisľúbení danom Abrahámovi a v prísahe, ktorá toto prisľúbenie sprevádza, sa Boh zaväzuje, ale neodhaľuje svoje meno. Začína ho zjavovať Mojžišovi a robí ho zjavným pred očami celého ľudu, keď ho zachraňuje pred Egypťanmi: je „vznešený, slávne vznešený“ (Ex 15,1) . Po zmluve na Sinaji je tento ľud „jeho“ a má byť „svätým národom“ (alebo „zasväteným“, v hebrejčine je pre obidva výrazy to isté slovo), (63) pretože v ňom prebýva Božie meno.
2811 Napriek svätému Zákonu, ktorý mu Svätý Boh znova a znova dáva, a hoci Pán trpezlivo koná „pre svoje meno“ (2143) (Ez 20,14) , ľud sa odvracia od Svätého Izraela a znesväcuje jeho meno v očiach národov Preto spravodliví Starej zmluvy, chudobní, ktorí sa vrátili z vyhnanstva, a proroci boli zanietení horlivosťou za toto meno.
2812 Napokon je nám meno Svätého Boha zjavené a dané v Ježišovi, (434) v tele, ako Spasiteľ: zjavené tým, čím On Je, jeho slovom a jeho obetou. To je jadro jeho veľkňazskej modlitby: „Svätý Otče… pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19) . A pretože Ježiš sám „posväcuje“ svoje meno, „zjavuje“ nám meno Otca. Na konci jeho Veľkej noci mu Otec dáva „meno, ktoré je nad každé iné meno“: „,Ježiš… je Pán,‘ na slávu Boha Otca“ (Flp 2,9.11) .
2813 Vo vode krstu sme boli obmytí, posvätení, ospravodlivení „v mene Pána Ježiša Krista a v Duchu nášho Boha“ (1Kor 6,11) . Náš Otec nás počas celého nášho života povoláva na „posvätenie“ (2013) (1Sol 4,7) , a pretože sme „z neho v Kristovi Ježišovi, ktorý sa pre nás stal… posvätením“ (1Kor 1,30) , ide o jeho slávu a náš život, aby jeho meno bolo posvätené v nás a prostredníctvom nás. Preto je naša prvá prosba taká naliehavá:
„Napokon, kým by mohol byť posvätený Boh, keď on sám posväcuje? Ale pretože on sám povedal: ,Buďte svätí, lebo aj ja som svätý‘ (Lv 20,26) , prosíme a žiadame, aby sme vytrvali v tom, čím sme začali byť, keď sme boli v krste posvätení. A prosíme o to každý deň. Veď sa potrebujeme denne posväcovať. Keďže denne hrešíme, máme svoje priestupky ustavičným posväcovaním očisťovať… Preto sa modlíme, aby v nás táto svätosť zotrvávala.“
2814 Od nášho života a zároveň od našej modlitby závisí, (2045) či jeho meno bude posvätené medzi národmi:
„Prosíme, aby Boh posväcoval svoje meno, ktoré svojou svätosťou zachraňuje a posväcuje celé stvorenie… Je to meno, ktoré dáva spásu skazenému svetu. Ale prosíme, aby Božie meno bolo posvätené v nás našimi skutkami. Lebo ak konáme dobre, Božie meno je velebené; ale ak konáme zle, je hanobené. Počúvaj, čo hovorí Apoštol: ,Lebo pre vás sa pohania rúhajú Božiemu menu‘ (Rim 2,24) . Prosíme teda, prosíme, aby sme si natoľko zaslúžili [mať] v našich mravoch Božiu svätosť, nakoľko je sväté Božie meno.“
„Keď hovoríme ,posväť sa meno tvoje‘, prosíme, aby bolo posvätené v nás, ktorí sme v ňom, a zároveň aj v iných, ktorých ešte Božia milosť očakáva; aby sme tak poslúchli príkaz modliť sa za všetkých, aj za svojich nepriateľov. Preto keď nehovoríme výslovne: posväť sa [meno tvoje] v nás, hovoríme: vo všetkých.“
2815 Táto prvá prosba, ktorá obsahuje všetky ostatné, (2750) je vypočutá skrze Kristovu modlitbu, podobne ako ostatných šesť prosieb, ktoré nasledujú. Modlitba k nášmu Otcovi je našou modlitbou, ak sa ju modlíme v Ježišovom mene. Vo svojej veľkňazskej modlitbe Ježiš prosí: „Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne“ (Jn 17,11) .
