Výsledky hľadania: 2030-2046
2030 Kresťan uskutočňuje svoje povolanie v Cirkvi v spoločenstve so všetkými pokrstenými. Od Cirkvi prijíma Božie slovo, ktoré obsahuje učenie „Kristovho zákona“ (Gal 6,2) . Od Cirkvi prijíma milosť sviatostí, ktorá ho posilňuje na „ceste“. (828) Od Cirkvi sa učí príkladu svätosti, ktorej vzor a prameň spoznáva v presvätej Panne Márii; svätosť spoznáva v autentickom svedectve tých, ktorí ju žijú; objavuje ju v duchovnej tradícii a v dlhých dejinách svätých, ktorí ho predišli a ktorých pamiatka sa v liturgii slávi podľa vlastných častí na sviatky svätých (proprium sanctorum). (1172)
2031 Mravný život je duchovný kult. (1368) Prinášame „svoje telá ako živú, svätú, Bohu milú obetu“ (Rim 12,1) v Kristovom tele, ktoré tvoríme, a v spojení s obetou jeho Eucharistie. V liturgii a pri slávení sviatostí sa modlitba a učenie spájajú s Kristovou milosťou, aby osvecovali a živili kresťanské konanie. Ako celý kresťanský život, aj mravný život má svoj prameň a svoj vrchol v eucharistickej obete.
2032 Cirkev, „stĺp a opora pravdy“ (1Tim 3,15) , „prijala od apoštolov Kristov slávnostný príkaz ohlasovať spasiteľnú pravdu“. (2246) „Je úlohou Cirkvi vždy a všade ohlasovať morálne zásady, (2420) aj čo sa týka sociálneho poriadku, a takisto vynášať úsudok o akýchkoľvek ľudských skutočnostiach, pokiaľ to vyžadujú základné práva ľudskej osoby alebo spása duší.“
2033 Učiteľský úrad duchovných pastierov Cirkvi sa v morálnej oblasti zvyčajne vykonáva katechézou a kázaním pomocou diel teológov a duchovných autorov. Takto sa z generácie na generáciu pod vedením a bedlivým dohľadom duchovných pastierov prenášal „poklad“ kresťanskej morálky, (84) skladajúci sa z charakteristického súhrnu noriem, príkazov a čností, ktoré majú pôvod vo viere v Krista a oživuje ich láska. Táto katechéza tradične brala za svoj základ popri Vyznaní viery a modlitby Otče náš aj Desatoro, ktoré vyjadruje zásady morálneho života platné pre všetkých ľudí.
2034 Rímsky pápež a biskupi ako „autentickí, čiže Kristovou autoritou obdarení učitelia,… hlásajú sebe zverenému ľudu vieru, ktorú treba veriť a aplikovať v morálnom správaní.“ Riadny a všeobecný učiteľský úrad rímskeho pápeža a biskupov, ktorí sú s ním v spoločenstve, učí veriacich pravdu, ktorú treba veriť, lásku, ktorú treba praktizovať, a blaženosť, v ktorú treba dúfať.
2035 Najvyšší stupeň účasti na Kristovej autorite zaručuje charizma neomylnosti. Táto neomylnosť „má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia“. Vzťahuje sa aj na všetky prvky učenia, vrátane morálneho učenia, bez ktorých nemožno zachovať a vykladať spasiteľné pravdy viery alebo podľa nich žiť.
2036 Autorita Učiteľského úradu (1960) sa vzťahuje aj na špecifické príkazy prirodzeného zákona, lebo ich zachovávanie, vyžadované Stvoriteľom, je potrebné na spásu. Keď Učiteľský úrad Cirkvi pripomína príkazy prirodzeného zákona, plní podstatnú časť svojho prorockého poslania, t. j. hlásať ľuďom, čím skutočne sú, a pripomínať im, čím majú byť pred Bohom.
2037 Boží zákon, zverený Cirkvi, sa hlása veriacim ako cesta života a pravdy. Veriaci majú teda právo, aby boli poučení o spasiteľných Božích prikázaniach, ktoré očisťujú úsudok a pomocou milosti uzdravujú ranený ľudský rozum. Majú povinnosť zachovávať ustanovenia a dekréty, ktoré vydáva zákonitá autorita Cirkvi. Tieto rozhodnutia vyžadujú poslušnosť v láske, a to aj vtedy, keď majú disciplinárny ráz. (2041)
2038 V diele vyučovania a aplikovania kresťanskej morálky Cirkev potrebuje oddanosť duchovných pastierov, vedu teológov a pomoc všetkých kresťanov a ľudí dobrej vôle. Viera a uvádzanie evanjelia do života poskytuje každému kresťanovi skúsenosť života „v Kristovi“, (2442) ktorá ho osvecuje a robí schopným, aby božské a ľudské skutočnosti hodnotil podľa Božieho Ducha. Tak si môže Duch Svätý poslúžiť celkom jednoduchými ľuďmi, aby osvietil učených a hodnosťou vyššie postavených.
2039 Ekleziálne služby sa majú vykonávať v duchu bratskej služby a oddanosti Cirkvi v Pánovom mene. Zároveň sa má svedomie každého pri morálnom posudzovaní svojich osobných činov vyhýbať uzatváraniu sa do individuálneho uvažovania. Má sa otvoriť, ako najlepšie vie, uvažovaniu o dobre všetkých, ako je vyjadrené v prirodzenom i zjavenom morálnom zákone, a ako dôsledok aj v zákonoch Cirkvi a v autentickom učení Učiteľského úradu o morálnych otázkach. Osobné svedomie a rozum sa nemajú stavať do protikladu s morálnym zákonom (1783) alebo s Učiteľským úradom Cirkvi.
2040 Tak sa môže medzi kresťanmi rozvíjať pravý synovský duch vo vzťahu k Cirkvi. Tento duch je normálnym rozvinutím krstnej milosti, ktorá nás zrodila v lone Cirkvi a urobila nás údmi Kristovho tela. Cirkev nám vo svojej materinskej starostlivosti poskytuje Božie milosrdenstvo, ktoré víťazí nad všetkými našimi hriechmi a pôsobí najmä vo sviatosti zmierenia. Ako starostlivá matka (167) nám aj v liturgii deň čo deň hojne rozdáva pokrm Pánovho slova a jeho Eucharistie.
2041 Cirkevné prikázania sa nachádzajú v tejto línii mravného života, ktorý je úzko spätý s liturgickým životom a ním sa živí. Záväzný ráz týchto pozitívnych zákonov vynesených pastorálnou autoritou Cirkvi má za cieľ zabezpečiť veriacim naozaj potrebné minimum ducha modlitby, morálneho úsilia a rastu v láske k Bohu a k blížnemu.
2042 Prvé a druhé prikázanie (1389) („Svätiť prikázané sviatky“ a „V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši“) vyžaduje od veriacich, aby svätili deň, v ktorom sa pripomína Pánovo zmŕtvychvstanie, (2180) ako aj hlavné liturgické sviatky, ktorými sa uctievajú tajomstvá Pána, preblahoslavenej Panny Márie a svätých, a to predovšetkým účasťou na slávení Eucharistie, (2177) na ktorom sa zhromažďuje kresťanské spoločenstvo, a aby sa zdržiavali tých prác, ktoré by mohli prikázanému sväteniu týchto dní prekážať.
Tretie prikázanie (1387) („Konať skutky kajúcnosti každý piatok a na Popolcovú stredu“) zabezpečuje obdobia askézy a pokánia, (1438) ktoré nás pripravujú na liturgické sviatky, a prispieva k tomu, že získavame nadvládu nad svojimi pudmi a slobodu srdca.
2043 Štvrté prikázanie (1457) („Aspoň raz v roku sa vyspovedať a prijať Oltámu sviatosť“) na jednej strane zabezpečuje prípravu na Eucharistiu (1389) prijatím sviatosti zmierenia, ktorou pokračuje dielo obrátenia a odpustenia začaté v krste, a na druhej strane zaručuje minimum prijatia Pánovho tela a krvi v súvislosti s veľkonočnými sviatkami, ktoré sú počiatkom a stredom kresťanskej liturgie.
Piate prikázanie (1351) („Podporovať cirkevné ustanovizne“) ustanovuje, že veriaci sú povinní prispievať, každý podľa svojich možností, na hmotné potreby Cirkvi.
2044 Vernosť pokrstených je prvotným predpokladom (852) ohlasovania evanjelia a poslania Cirkvi vo svete. (905) Aby posolstvo spásy ukázalo pred ľuďmi svoju silu pravdy a vyžarovania, musí ho potvrdzovať svedectvo života kresťanov. „Svedectvo kresťanského života a dobré skutky konané v nadprirodzenom duchu majú silu priťahovať ľudí k viere a k Bohu.“
2045 Pretože kresťania sú údmi tela, (753) ktorého Hlavou je Kristus, prispievajú k budovaniu Cirkvi pevnosťou svojho presvedčenia a svojho morálneho správania. Cirkev sa zveľaďuje, rastie a sa rozvíja svätosťou svojich veriacich, kým nevytvoria toho „dokonalého muža“, (828) ktorý uskutoční „Kristovu plnosť“.
2046 Kresťania svojím životom podľa Krista (671, 2819) urýchľujú príchod Božieho kráľovstva, „kráľovstva spravodlivosti, pravdy a pokoja“. Nezanedbávajú pritom svoje pozemské úlohy; verní svojmu Učiteľovi ich plnia svedomite, trpezlivo a s láskou.
