Výsledky hľadania: 1005-1014
1005 Aby sme s Kristom vstali z mŕtvych, musíme s Kristom umrieť, musíme sa „vzdialiť z tela a bývať u Pána“ (624) (2Kor 5,8) . Pri odchode, ktorým je smrť, sa duša oddelí od tela. (650) Opäť sa spojí so svojím telom v deň vzkriesenia mŕtvych.
1006 „Záhada ľudskej existencie vrcholí zoči-voči smrti.“ (164, 1500) Telesná smrť je v istom zmysle prirodzená, ale pre vieru je v skutočnosti „mzdou hriechu“ (Rim 6,23) . A pre tých, čo umierajú v Kristovej milosti, je účasťou na Pánovej smrti, aby mohli mať účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.
1007 Smrť je zakončením pozemského života. Náš život sa meria časom, v priebehu ktorého sa meníme, starneme a smrť, ako u všetkých živých tvorov na zemi, sa javí ako normálny koniec života. Táto stránka smrti dáva nášmu životu určitú naliehavosť, lebo myšlienka, že sme smrteľní, slúži aj na to, aby nám pripomínala, že na realizovanie nášho života máme vymedzený čas:
„V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým… sa navráti prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal“ (Kaz 12,1.7) .
1008 Smrť je následok hriechu. (401) Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý autenticky vykladá výroky Svätého písma a Tradície, učí, že smrť vstúpila do sveta pre hriech človeka. Hoci človek mal smrteľnú prirodzenosť, Boh určil, že nemal umrieť. Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa (376) a vstúpila do sveta ako následok hriechu. „Telesná smrť, ktorej by bol býval človek unikol, keby nebol zhrešil,“ je teda „posledný nepriateľ“ (1Kor 15,26) človeka, ktorý má byť premožený.
1009 Kristus premenil smrť. Aj Ježiš, Boží Syn, podstúpil smrť, ktorá patrí k stavu ľudskej prirodzenosti. (612) Ale napriek svojej hrôze pred ňou prijal ju úkonom úplnej a slobodnej poslušnosti vôli svojho Otca. Ježišova poslušnosť premenila kliatbu smrti na požehnanie.
1010 Vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21) . „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2Tim 2,11) . Podstatná novosť kresťanskej smrti je v tom, že krstom už kresťan sviatostne „zomrel s Kristom“, (1220) aby žil novým životom; a ak zomrieme v Kristovej milosti, telesná smrť dokončí toto „umieranie s Kristom“, a tak zavŕši naše včlenenie do neho v jeho vykupiteľskom čine:
„Pre mňa je lepšie zomrieť v (po grécky eis = do, v) Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie… Nechajte ma prijať čisté svetlo; keď ta prídem, budem človekom.“
1011 V smrti Boh povoláva človeka k sebe. Preto kresťan môže pociťovať voči smrti podobnú túžbu (1025) ako svätý Pavol: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1,23) . A svoju smrť môže podľa Kristovho príkladu premeniť na úkon poslušnosti a lásky voči Otcovi.
„Moja láska je ukrižovaná,… je vo mne živá a hovoriaca voda, ktorá mi vnútri vraví: ,Poď k Otcovi.‘“
„V túžbe vidieť ťa chcem zomrieť.“
„Neumieram, vstupujem do života.“
1012 Kresťanský pohľad na smrť je vynikajúcim spôsobom vyjadrený v liturgii Cirkvi:
„Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“
1013 Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude. „Po skončení nášho jediného pozemského života,“ už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9,27) . Po smrti nejestvuje „prevteľovanie“ (reinkarnácia).
1014 Cirkev nás povzbudzuje, aby sme sa pripravovali na hodinu svojej smrti („Od náhlej a nepredvídanej smrti vysloboď nás, Pane“: niekdajšie Litánie k všetkým svätým), aby sme prosili Božiu Matku o orodovanie za nás „v hodinu našej smrti“ (2676-2677) (modlitba „Zdravas’, Mária“) a aby sme sa zverovali svätému Jozefovi, patrónovi dobrej smrti:
„Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si dnes mal umrieť. Keby si mal dobré svedomie, smrti by si sa veľmi nebál. Lepšie by bolo chrániť sa hriechu, než utekať pred smrťou. Ak nie si dnes pripravený, ako budeš zajtra?“
„Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru telesnú smrť, ktorej ani jeden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomrú v smrteľných hriechoch! Blažení tí, ktorých [smrť] nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neuškodí.“
