SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: PRVÁ ČASŤ VYZNANIE VIERY
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL - Vyznanie kresťanskej viery
  kapitola: 
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

DRUHÝ ODDIEL - Vyznanie kresťanskej viery

zobraziť celéSYMBOLY VIERY

185 Kto hovorí „Verím“, hovorí: „Súhlasím s tým, čo my veríme.“ Spoločenstvo vo viere potrebuje spoločnú reč viery,(171, 949) ktorá je pre všetkých normatívna a spája ich v tom istom vyznaní viery.

186 Apoštolská Cirkev už od začiatku vyjadrovala a odovzdávala svoju vieru v krátkych formulách, ktoré boli normatívne pre všetkých. Ale Cirkev už veľmi skoro chcela aj zhromaždiť podstatné prvky svojej viery do organických a členených súhrnov, ktoré boli určené predovšetkým kandidátom krstu:
„Súhrn viery nebol zostavený tak, aby sa páčil ľuďom, ale z celého Písma boli vybraté najhlavnejšie prvky, ktoré tvoria jediné a úplné učenie viery. A tak ako horčičné semeno skrýva v malom zrnku veľa konárov, aj tento súhrn viery obsahuje v niekoľkých slovách všetko náboženské poznanie, ktoré sa nachádza tak v Starom, ako aj v Novom zákone.“

187 Tieto súhrny viery sa volajú „vyznania viery“, lebo zhŕňajú vieru, ktorú vyznávajú kresťania. Volajú sa aj „Krédo“, lebo v latinčine sa zvyčajne začínajú slovom Credo („Verím“). A volajú sa aj „symboly viery“.

188 Grécke slovo symbolon znamenalo polovicu rozlomenej veci (napríklad pečate), ktorá slúžila ako poznávací znak. Rozlomené časti sa prikladali k sebe, aby sa overila totožnosť nositeľa. „Symbol viery“ je teda poznávacím znakom i znakom spoločenstva medzi veriacimi. Slovo symbolon neskôr označovalo kompendium, zbierku alebo súhrn. „Symbol viery“ je súhrn hlavných právd viery. Preto je prvým a základným orientačným bodom katechézy.

189 Prvé „vyznanie viery“ sa robí pri krste.(1237) „Vyznanie viery“ je predovšetkým krstným vyznaním viery.(232) Pretože sa krst udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19), pravdy viery vyznávané pri krste sa členia podľa ich vzťahu k trom osobám Najsvätejšej Trojice.

190 Symbol viery sa teda delí na tri časti „tak, že sa v prvej časti hovorí o prvej božskej osobe a o obdivuhodnom diele stvorenia; v druhej časti o druhej osobe a o tajomstve vykúpenia človeka; v tretej časti o tretej osobe, pôvodcovi a prameni nášho posvätenia“. To sú „tri kapitoly našej [krstnej] pečate“ (čiže nášho krstu).

191 Symbol viery „je rozdelený na tri časti tak, že… obsahuje rôzne a veľmi vhodné výroky. Tieto výroky nazývame podľa prirovnania, ktoré často používali Otcovia, článkami. Lebo ako sú údy tela odlíšené článkami, ktoré ich odlišujú a oddeľujú, aj v tomto vyznaní viery správne a priliehavo nazývame článkom to, čo máme veriť odlišne a oddelene od iného.“ Podľa dávnej tradície, ktorú dosviedča už svätý Ambróz, je aj zvykom počítať dvanásť článkov „Vyznania viery“, aby sa súhrn apoštolskej viery symbolicky označoval počtom apoštolov.

192 V priebehu storočí ako odpoveď na potreby rozličných období vznikali mnohé vyznania alebo symboly viery: symboly rôznych apoštolských a starobylých cirkví, Symbol „Quicumque“, nazývaný aj Atanázov, vyznania viery niektorých koncilov (Toledského, Lateránskeho, Lyonského, Tridentského ) alebo niektorých pápežov, napríklad „Fides Damasi“ alebo „Vyznanie viery Božieho ľudu“ napísané Pavlom VI. (1968).

193 Ani jeden zo symbolov viery z rôznych období života Cirkvi nemožno považovať za prekonaný a zbytočný. Prostredníctvom rozličných súhrnov, ktoré sa z nich urobili, pomáhajú nám dnes poznať a prehĺbiť vždy predkladanú vieru.
Zo všetkých vyznaní viery dve majú v živote Cirkvi celkom osobitné miesto:

194 Apoštolské vyznanie viery (Symbol apoštolov) nazvané tak preto, že sa právom považuje za verné zhrnutie viery apoštolov. Je starobylým krstným vyznaním viery rímskej cirkvi. Jeho veľká autorita vyplýva zo skutočnosti, že „toto je symbol, ktorého sa drží rímska cirkev, kde sídlil Peter, prvý z apoštolov, a kam priniesol spoločné učenie viery“.

195 Nicejsko-carihradské vyznanie viery(242, 245) má veľkú autoritu preto, že pochádza z prvých dvoch ekumenických koncilov (r. 325 a r. 381).(465) Ešte aj dnes je spoločné všetkým veľkým cirkvám Východu i Západu.

196 Náš výklad viery sa bude pridržiavať Apoštolského vyznania viery, ktoré v istom zmysle predstavuje „najstarší rímsky katechizmus“. Výklad však budeme stále dopĺňať odkazmi na Nicejsko-carihradské vyznanie viery, ktoré je v mnohých bodoch vyjadrené rozvinutejšie a podrobnejšie.

197 Vyznanie našej viery,(1064) ktorá dáva život, prijímame tak ako v deň nášho krstu, keď celý náš život bol zverený „tomu učeniu“ (Rim 6,17). Vyslovovať s vierou Vyznanie viery znamená vstúpiť do spoločenstva s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, ako aj do spoločenstva s celou Cirkvou, ktorá nám odovzdáva vieru a v ktorej lone veríme:
„Symbol [viery] je duchovnou pečaťou…(1274) je rozjímaním nášho srdca a akoby stále prítomnou strážou; je bezpochyby pokladom našej duše.“

zobraziť celéPRVÁ KAPITOLA VERÍM V BOHA OTCA

198 Naše Vyznanie viery sa začína od Boha, lebo Boh je „prvý a… posledný“ (Iz 44,6), začiatok a koniec všetkého. Krédo sa začína od Boha Otca, lebo Otec je prvá božská osoba Najsvätejšej Trojice. Náš Symbol viery sa začína stvorením neba a zeme, lebo stvorenie je začiatok a základ všetkých Božích diel.

zobraziť celé1. článok „VERÍM V BOHA, OTCA VŠEMOHÚCEHO, STVORITEĽA NEBA I ZEME“

zobraziť celé1. odsek VERÍM V BOHA

199 „Verím v Boha“: toto prvé tvrdenie Vyznania viery je aj najzákladnejšie. Celý Symbol viery hovorí o Bohu, a aj keď hovorí o človeku a o svete, robí to vo vzťahu k Bohu. Všetky články Kréda závisia od prvého, podobne ako Božie prikázania rozvíjajú prvé prikázanie.(2083) Ostatné články nám umožňujú lepšie poznať Boha takého, aký sa postupne zjavoval ľuďom. „Veriaci teda správne najprv vyznávajú, že veria v Boha.“

zobraziť celéI. „Verím v jedného Boha“

200 Týmito slovami sa začína Nicejsko-carihradské vyznanie viery. Vyznanie, že Boh je jediný,(2085) ktoré má korene v Božom zjavení Starej zmluvy, je neoddeliteľné od vyznania, že Boh jestvuje, a je takisto základné. Boh je jediný: jestvuje iba jeden Boh. „Kresťanská viera verí a vyznáva, že… Boh je [svojou] prirodzenosťou [natura], podstatou [substantia] a bytnosťou [essentia] jeden.“

201 Izraelu, svojmu vyvolenému, sa Boh zjavil ako Jediný:(2083) „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,4-5). Boh prostredníctvom prorokov vyzýva Izrael a všetky národy, aby sa obrátili k nemu, Jedinému: „Ku mne sa obráťte, spasené budete, všetky končiny zeme, veď ja som Boh a iného niet… Mne sa skloní každé koleno, prisahať bude každý jazyk: ,Len v Pánovi‘, povedia o mne, ,je pravda a moc‘ (Iz 45,22-24).“

202 Sám Ježiš potvrdzuje, že Boh je „jediný Pán“ a že ho treba milovať z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a z celej sily. Ale zároveň dáva pochopiť, že aj on je „Pán“. (446) Vyznávať, že „Ježiš je Pán“, je vlastné kresťanskej viere.(152) To nie je v rozpore s vierou v jediného Boha. Veriť v Ducha Svätého, „Pána a Oživovateľa“, nevnáša do jediného Boha nijaké rozdelenie:
„Pevne veríme a úprimne vyznávame, že je jeden jediný pravý Boh, večný, nesmierny a nemeniteľný, nepochopiteľný, všemohúci a nevýslovný,(42) Otec, Syn a Duch Svätý: totiž tri osoby, ale jedna bytnosť, podstata alebo úplne jednoduchá prirodzenosť.“

zobraziť celéII. Boh zjavuje svoje meno

203 Boh sa zjavil svojmu ľudu Izraelu tak, že mu dal poznať svoje meno. Meno vyjadruje bytnosť, totožnosť osoby a zmysel jej života.(2143) Boh má meno. Nie je nejakou anonymnou silou. Prezradiť svoje meno znamená dať sa iným poznať, v istom zmysle odovzdať seba samého, teda stať sa prístupným, dať sa dôvernejšie čiže osobne poznať a oslovovať.

204 Boh sa zjavoval svojmu ľudu postupne a pod rozličnými menami,(63) ale až zjavenie Božieho mena Mojžišovi v teofánii horiaceho kríka na začiatku exodu (východu z Egypta) a zmluvy na Sinaji sa ukázalo základným zjavením pre Starú i Novú zmluvu.

zobraziť celéŽIVÝ BOH

205 Boh volá Mojžiša z kríka, ktorý horí, ale nezhára.(2575) Hovorí mu: „Ja som Boh tvojho otca Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakuba“ (Ex 3,6). Boh je Boh otcov, je ten, ktorý povolal a viedol patriarchov na ich putovaniach. On je Boh verný a milosrdný, ktorý pamätá na nich a na svoje prisľúbenia; prichádza, aby vyslobodil ich potomkov z otroctva. On je Boh, ktorý to môže a chce urobiť, nezávisle od priestoru a času, a na uskutočnenie tohto plánu použije svoju všemohúcnosť.(268)

zobraziť celé„JA SOM, KTORÝ SOM“

206 Keď Boh zjavuje svoje tajomné meno YHWH, čiže „Ja som ten, ktorý je“ alebo „Ja som ten, ktorý som“, alebo aj „Ja som, ktorý som“, hovorí, kto je a akým menom ho treba volať. Toto Božie meno je tajomné, ako je tajomstvom sám Boh. Je to zjavené meno a zároveň je to akoby odmietnutie mena, a práve preto najlepšie vyjadruje Boha ako toho, ktorý je a nekonečne prevyšuje všetko,(43) čo môžeme pochopiť alebo vysloviť: On je „skrytý Boh“ (Iz 45,15), jeho meno je nevýslovné a pritom je to Boh, ktorý je blízky ľuďom.

207 Keď Boh zjavuje svoje meno, súčasne zjavuje svoju vernosť, ktorá je od vekov a naveky, ktorá platí pre minulosť (Ex 3,6) i pre budúcnosť (Ex 3,12). Boh, ktorý zjavuje svoje meno „Ja som“, zjavuje sa ako Boh, ktorý je vždy tu, prítomný pri svojom ľude, aby ho zachránil.

208 Pred príťažlivou a tajomnou prítomnosťou Boha objavuje človek svoju nepatrnosť.(724) Pred horiacim kríkom si Mojžiš zobúva sandále a zakrýva si tvár pred Božou svätosťou. Pred slávou trojsvätého Boha Izaiáš zvolá: „Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami“ (Iz 6,5). Pred božskými znameniami, ktoré koná Ježiš, Peter zvolá: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8). Ale pretože Boh je svätý,(448) môže odpustiť človekovi, ktorý pred ním uzná, že je hriešnik:(388) „Nevylejem svoj rozpálený hnev…, veď som ja Boh, a nie človek, Svätý uprostred teba“ (Oz 11,9). Apoštol Ján hovorí podobne: „Upokojíme si pred ním srdce, lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3,19-20).

209 Izraelský ľud nevyslovuje Božie meno z úcty k jeho svätosti. Pri čítaní Svätého písma sa zjavené meno nahrádza Božím titulom „Pán“ (Adonaj, po grécky Kyrios). Pod týmto titulom sa bude vyznávať Ježišovo božstvo(446) zvolaním: „Ježiš je Pán.“

zobraziť celéMILOSTIVÝ A LÁSKAVÝ BOH“

210 Po hriechu Izraela,(2116) ktorý sa odvrátil od Boha a klaňal sa zlatému teľaťu, Boh vypočuje Mojžišovo orodovanie(2577) a súhlasí s tým, že pôjde uprostred neverného ľudu. Tak zjavuje svoju lásku. Keď si Mojžiš žiada vidieť jeho slávu, Boh mu odpovedá: „Predvediem pred tebou všetku svoju nádheru a vyslovím pred tebou aj Pánovo meno [YHWH]“ (Ex 33,18-19). Potom Pán prechádza popred Mojžiša a volá: „Pán, Pán [YHWH, YHWH] je milostivý a láskavý Boh, zhovievavý, veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6). Vtedy Mojžiš vyznáva, že Pán je Boh, ktorý odpúšťa.

211 Božie meno „Ja som“ alebo „On je“ vyjadruje vernosť Boha, ktorý napriek nevernosti spočívajúcej v hriechu ľudí a trestu, ktorý si hriech zasluhuje, „preukazuje milosrdenstvo tisícom“ (Ex 34,7). Boh zjavuje, že je „bohatý na milosrdenstvo“ (Ef 2,4),(604) a ide až tak ďaleko, že vydá svojho vlastného Syna. Ježiš dá svoj život, aby nás oslobodil od hriechu, a tým zjaví, že aj on nosí Božie meno: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že ,Ja som‘“ (Jn 8,28).

zobraziť celéJEDINE BOH JE

212 V priebehu stáročí viera Izraela mohla rozvíjať a prehlbovať bohatstvo, ktoré je obsiahnuté v zjavení Božieho mena. Boh je jeden, okrem neho niet bohov. On presahuje svet i dejiny. On stvoril nebo i zem: „Ony sa pominú, ale ty zostaneš; rozpadnú sa sťa odev… Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca“ (Ž102,27-78). U neho „niet premeny ani tieňa zmeny“ (Jak 1,17). On je „Ten, ktorý je“ od vekov a naveky, a preto ostáva stále verný sebe samému a svojim prisľúbeniam.

213 Zjavenie nevýslovného mena „Ja som, ktorý som“ obsahuje teda pravdu, že jedine Boh JE. V tomto zmysle Božie meno chápal už preklad Septua-ginta a po ňom Tradícia Cirkvi:(41) Boh je plnosť bytia a každej dokonalosti, bez začiatku a bez konca. Kým všetky stvorenia dostali od neho všetko, čím sú a čo majú, on jediný je samo svoje Bytie a sám od seba je všetkým, čím je.

zobraziť celéIII. Boh, „Ten, ktorý je“, je Pravda a Láska

214 Boh, „Ten, ktorý je“, sa zjavil Izraelu ako ten, ktorý je „veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6). Tieto dva výrazy stručne vyjadrujú bohatstvo Božieho mena. Boh vo všetkých svojich dielach ukazuje svoju láskavosť, svoju dobrotu, svoju milosť, svoju lásku, ale aj svoju spoľahlivosť, svoju stálosť, svoju vernosť a svoju pravdu.(1062) „Tvoje meno budem oslavovať, pretože si milosrdný a verný“ (Ž138,2). On je Pravda, lebo „Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy“ (1Jn 1,5); on je „Láska“, ako učí apoštol Ján (1Jn 4,8).

zobraziť celéBOH JE PRAVDA

215 „Pravda je podstatou tvojich slov(2465) a všetky rozsudky tvojej spravodlivosti sú večné“ (Ž119,160). „A teraz, Pane, Bože, ty si Boh a tvoje slová sú pravda“ (2Sam 7,28); preto sa Božie prisľúbenia(156, 1063) vždy plnia. Boh je Pravda sama, jeho slová nemôžu klamať. Preto sa možno s úplnou dôverou spoľahnúť na pravdivosť a vernosť jeho slova vo všetkom. Počiatkom hriechu a pádu človeka bolo klamstvo Pokušiteľa, ktorý ho naviedol na pochybovanie o Božom slove, o Božej dobrote a vernosti.(397)

216 Božia pravda je Božia múdrosť,(295) ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta. Boh sám stvoril nebo i zem a len on sám môže dať pravé poznanie všetkých stvorených vecí v ich vzťahu k nemu. (32)

217 Boh je pravdivý aj vtedy, keď zjavuje seba: učenie, ktoré pochádza od neho, je „zákon pravdy“ (Mal 2,6). Keď pošle svojho Syna na svet, bude to preto, aby „vydal svedectvo pravde“ (Jn 18,37):(851) „A vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám schopnosť poznať toho Pravdivého“(2466) (1Jn 5,20).

zobraziť celéBOH JE LÁSKA

218 lzrael mohol v priebehu svojich dejín zistiť, že Boh mal iba jediný dôvod, pre ktorý sa mu zjavil a vyvolil si ho spomedzi všetkých národov, aby bol jeho: svoju nezištnú lásku. (295) A Izrael vďaka svojim prorokom pochopil, že Boh ho zasa len z lásky neprestáva zachraňovať a odpúšťať mu jeho nevernosť a jeho hriechy.

219 Láska Boha k lzraelu sa prirovnáva láske otca k svojmu synovi. Táto láska je silnejšia ako láska matky k vlastným deťom. (239) Boh miluje svoj ľud väčšmi ako ženích svoju milovanú nevestu. (796) Táto láska prekoná aj tie najväčšie nevernosti a pôjde až po ten najdrahší dar:(458) „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16).

220 Božia láska je „večná“ (Iz 54,8): „Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba“ (Iz 54,10). „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som si ťa milosrdne pritiahol“ (Jer 31,3).

221 Svätý Ján ide ešte ďalej, keď tvrdí: „Boh je láska“(733) (1Jn 4,8.16). Samotné Božie bytie je Láska. Keď Boh v plnosti času posiela svojho jednorodeného Syna a Ducha lásky,(851) zjavuje svoje najvnútornejšie tajomstvo: on sám je večná výmena lásky: Otec, Syn a Duch Svätý, a nás určil na to, aby sme mali na nej účasť.(257)

zobraziť celéIV. Dôležitosť viery v jedného Boha

222 Veriť v Boha, Jediného, a milovať ho celou svojou bytosťou, má nesmierne následky pre celý náš život. To znamená:

223 Poznať Božiu veľkosť a velebnosť:(400) Pán je taký vznešený, že prevyšuje naše chápanie. Preto Bohu treba „slúžiť prvému“.

224 Žiť vo vzdávaní vďaky:(2637) Ak je Boh Jediný, všetko, čo sme a čo máme, pochádza od neho: „Čo máš, čo si nedostal?“ (1Kor 4,7). „Čím sa odvďačím Pánovi za všetko, čo mi dal?“ (Ž116,12).

225 Poznať jednotu a pravú dôstojnosť všetkých ľudí:(356, 360) Všetci sú stvorení na Boží „obraz a podobu“(1700, 1934) (Gn 1,26).

226 Správne používať stvorené veci:(339, 2402) Viera v jedného Boha nás vedie k tomu, aby sme všetko, čo nie je on, používali natoľko, nakoľko nás to k nemu približuje, a zriekali sa toho natoľko, nakoľko nás to od neho odvracia.
„Pán môj a Boh môj, vezmi mi všetko, čo mi prekáža ísť k tebe! Pán môj a Boh môj, daj mi všetko, čo mi pomáha ísť k tebe! Pán môj a Boh môj, odpútaj ma odo mňa a daj, aby som celý patril tebe!“

227 V každej situácii dôverovať Bohu,(313) aj v protivenstvách. Obdivuhodne to vyjadruje jedna modlitba svätej Terézie od Ježiša (z Avily):(2090)
„Nech ťa nič neznepokojuje, / nech ťa nič neľaká,
všetko sa pomíňa, / Boh sa nemení.
trpezlivosť / dosiahne všetko.(2830)
Kto má Boha, / tomu nič nechýba:
Boh sám stačí.“ (1723)

zobraziť celéZhrnutie

228 „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán…“ (Dt 6,4; Mk 12,29). „Je nevyhnutné, aby najväčšia veľkosť bola jediná, a takou bude, ak nemá seberovnú… Ak Boh nie je jediný, nie je [Bohom].“

229 Viera v Boha nás vedie k tomu, aby sme sa obracali jedine k nemu ako k svojmu prvopočiatku a k svojmu poslednému cieľu a aby sme ničomu nedávali prednosť pred ním, ani ho ničím nenahrádzali.

230 Hoci sa Boh zjavuje, ostáva nevýslovným tajomstvom: „Keby si [ho] pochopil, nebol by Bohom.“

231 Boh našej viery sa zjavil ako Ten, ktorý je; dáva sa poznať ako „veľmi milosrdný a verný“ (Ex 34,6). Jeho samotné Bytie je Pravda a Láska.

zobraziť celé2. odsek OTEC

zobraziť celéI. „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“

232 Kresťania sú krstení „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“(189, 1223) (Mt 28,19). Predtým odpovedajú „Verím“ na trojnásobnú otázku, ktorou sa od nich žiada, aby vyznali svoju vieru v Otca, v Syna a v Ducha: „Viera všetkých kresťanov má základ v Trojici.“

233 Kresťania sú krstení „v mene“ Otca i Syna i Ducha Svätého, a nie v ich „menách“, lebo je len jeden Boh, všemohúci Otec a jeho jednorodený Syn a Duch Svätý: Najsvätejšia Trojica.

234 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice(2157) je ústredným tajomstvom kresťanskej viery a kresťanského života. Je to tajomstvo Boha, aký je sám v sebe. Toto tajomstvo je teda prameňom všetkých ostatných tajomstiev viery a svetlom, ktoré ich osvetľuje. Je najzákladnejším a najpodstatnejším učením v „hierarchii právd“ viery. „Celé dejiny spásy sú dejinami cesty a spôsobu,(90) akým sa pravý a jediný Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, zjavuje ľuďom, a keď sa odvrátia od hriechu, zmieruje(1449) a spája ich so sebou.“

235 V tomto odseku sa v krátkosti vysvetlí, ako bolo zjavené tajomstvo Najsvätejšej Trojice (I), ako Cirkev formulovala učenie viery o tomto tajomstve (II), a napokon ako Boh Otec božskými poslaniami Syna a Ducha Svätého uskutočňuje svoj „dobrotivý plán“ stvorenia, vykúpenia a posvätenia (III).

236 Cirkevní Otcovia(1066) rozlišujú medzi „Teológiou“ a „Ekonómiou“. Prvým termínom označujú tajomstvo vnútorného života Boha-Trojice a druhým všetky Božie diela, ktorými sa Boh zjavuje a dáva svoj život. Prostredníctvom Ekonómie je nám zjavená Teológia a Teológia zasa objasňuje celú Ekonómiu.(259) Božie diela zjavujú, kto je Boh sám v sebe, a naopak, tajomstvo jeho vnútorného bytia osvetľuje chápanie všetkých jeho diel. Podobne je to aj medzi ľudskými osobami. Osoba sa prejavuje vo svojom konaní, a čím lepšie poznáme nejakú osobu, tým lepšie chápeme jej konanie.

237 Trojica je tajomstvom viery v úzkom zmysle slova, totiž jedným z tajomstiev skrytých v Bohu, „ktoré nemôžu byť poznané, ak ich Boh nezjaví“. Boh nepochybne zanechal určité stopy svojho trojičného Bytia(50) vo svojom stvoriteľskom diele a vo svojom Zjavení za čias Starej zmluvy. Ale hĺbka jeho Bytia ako Najsvätejšej Trojice je tajomstvo, ktoré je nedostupné samému rozumu, ba aj viere Izraela pred vtelením Božieho Syna a zoslaním Ducha Svätého.

zobraziť celéII. Zjavenie Boha ako Trojice

zobraziť celéOTEC SA ZJAVUJE PROSTREDNÍCTVOM SYNA

238 Vzývanie Boha ako „Otca“ je známe v mnohých náboženstvách. Božstvo sa často považuje za „otca bohov i ľudí“. V Izraeli je Boh nazvaný Otcom ako Stvoriteľsveta. Ešte väčšmi je Boh Otcom na základe Zmluvy a Zákona darovaného ľudu, o ktorom hovorí: „Izrael je môj prvorodený syn“ (Ex 4,22). Je nazvaný aj Otcom kráľa Izraela. (2443) A celkom osobitne je „Otcom chudobných“, sirôt a vdov, ktorí sú pod jeho láskavou ochranou.

239 Keď reč viery označuje Boha menom „Otec“, poukazuje predovšetkým na dva aspekty: že Boh je prvopočiatkom všetkého a transcendentnou autoritou a že zároveň je dobrotou a starostlivosťou, ktorá miluje všetky svoje deti. Túto otcovskú nežnosť Boha možno vyjadriť aj obrazom materstva, ktorý lepšie zvýrazňuje Božiu imanentnosť a dôvernosť vzťahu medzi Bohom a jeho stvorením. Takto reč viery čerpá z ľudskej skúsenosti týkajúcej sa rodičov, ktorí sú pre človeka v istom zmysle prvými zástupcami Boha. Ale z tejto skúsenosti vyplýva aj to, že ľudskí rodičia sú omylní a môžu znetvoriť podobu otcovstva a materstva. Preto treba pripomenúť, že Boh presahuje ľudské rozlišovanie pohlaví.(370, 2779) On nie je ani muž, ani žena, on je Boh. Presahuje aj ľudské otcovstvo a materstvo, hoci je ich pôvodcom a mierou: nik nie je tak otcom, ako je Otcom Boh.

240 Ježiš zjavil, že Boh je „Otec“ v mimoriadnom zmysle:(2780) nie je Otcom iba ako Stvoriteľ, ale je večne Otcom(441-445) vo vzťahu k svojmu jednorodenému Synovi, ktorý je večne Synom iba vo vzťahu k svojmu Otcovi: „Nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11,27).

241 Preto apoštoli vyznávajú Ježiša ako „Slovo“, ktoré „bolo na počiatku… u Boha a to Slovo bolo Boh“ (Jnl ,1), ako toho, ktorý „je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) a „odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebrl ,3).

242 Po nich Cirkev, nadväzujúc na apoštolskú Tradíciu, vyznala v roku 325 na prvom ekumenickom koncile v Nicei, že Syn je „jednej podstaty s Otcom“, (465) t. j., že je s ním jeden Boh. Druhý ekumenický koncil, zhromaždený v Carihrade roku 381, zachoval tento výraz vo svojej formulácii nicejského Kréda a vyznal „jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; [Boha z Boha,] Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom“.

zobraziť celéOTEC A SYN ZJAVENÍ DUCHOM

243 Ježiš pred svojou Veľkou nocou (Paschou) zvestuje, že pošle „iného Tešiteľa“ (Obrancu), Ducha Svätého.(683) Duch, ktorý pôsobí už od stvorenia a kedysi „hovoril skrze prorokov“, (2780) bude teraz s učeníkmi a v nich, aby ich učil a uviedol „do plnej pravdy“(687) (Jn 16,13). Tak je Duch Svätý zjavený ako iná božská osoba vo vzťahu k Ježišovi a k Otcovi.

244 Večný pôvod Ducha sa zjavuje v jeho poslaní v čase. Ducha Svätého poslal apoštolom a Cirkvi tak Otec v mene Syna, ako aj Syn osobne, keď sa vrátil k Otcovi. (732) Zoslanie osoby Svätého Ducha po Ježišovom oslávení naplno zjavuje tajomstvo Najsvätejšej Trojice.

245 Apoštolskú vieru, pokiaľ ide o Ducha Svätého,(152) vyznal druhý ekumenický koncil roku 381 v Carihrade: Veríme „v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca“. Cirkev tým uznáva Otca za „prameň a pôvod celého božstva“. Večný pôvod Ducha Svätého sa však viaže na večný pôvod Syna: „Veríme, že aj Duch Svätý, ktorý je tretia osoba v Trojici, je jeden a rovnaký Boh s Bohom Otcom i Synom, jednej podstaty a jednej prirodzenosti;… nevolá sa však iba Duch Otca ani iba Duch Syna, ale Duch Otca i Syna zároveň.“ (685) Krédo Carihradského koncilu vyznáva: „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“

246 Latinská tradícia Symbolu viery vyznáva, že Duch „vychádza z Otca i Syna [Filioque]“. Florentský koncil v roku 1438 vysvetľuje: „Duch Svätý… má svoju bytnosť a svoje bytie od Otca i od Syna zároveň a z obidvoch večne vychádza ako z jediného princípu a jediným vydychovaním… A keďže všetko, čo je Otcovo, dal sám Otec svojmu jednorodenému Synovi plodením, s výnimkou toho, že je Otcom, aj to, že Duch vychádza zo Syna, má Syn večne od Otca, ktorým je aj večne plodený.“

247 Výraz Filioque nie je vo Vyznaní viery vyhlásenom roku 381 v Carihrade. Ale svätý pápež Lev Veľký ho podľa starobylej latinskej a alexandrijskej tradície dogmaticky vyznal už v roku 447, teda skôr ako Rím v roku 451 na Chalcedónskom koncile poznal a prijal Vyznanie viery z roku 381. Používanie tejto formuly vo Vyznaní viery sa pozvoľna (medzi 8. až 11. storočím) pripúšťalo v latinskej liturgii. Zavedenie výrazu Filioque do Nicejsko-carihradského vyznania viery do latinskej liturgie je však ešte aj dnes príčinou nezhody s pravoslávnymi cirkvami.

248 Východná tradícia predovšetkým vyzdvihuje, že Otec je prvotný počiatok vo vzťahu k Duchu. Keď vyznáva, že Duch „vychádza z Otca“ (Jn 15,26), tvrdí, že vychádza z Otca skrze Syna. Západná tradícia vyzdvihuje predovšetkým spoločenstvo jednej podstaty medzi Otcom a Synom, keď hovorí, že Duch vychádza z Otca i Syna (Filioque). A hovorí to „oprávnene a odôvodnene“, lebo večný poriadok božských osôb v ich spoločenstve jednej podstaty zahŕňa v sebe skutočnosť, že Otec je prvotný počiatok Ducha, pretože je „počiatok bez počiatku“, ale aj skutočnosť, že ako Otec jednorodeného Syna je spolu s ním jediný počiatok, z ktorého vychádza Duch Svätý „ako z jediného počiatku“ Ak sa toto oprávnené doplnenie (Filioque) príliš nezdôrazňuje, nenarúša totožnosť viery v skutočnosť toho istého tajomstva, ktoré sa vyznáva.

zobraziť celéIII. Najsvätejšia Trojica v učení viery

zobraziť celéUTVÁRANIE TROJIČNEJ DOGMY

249 Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu.(683) Nachádza svoje vyjadrenie v pravidle krstnej viery(189) (regula fidei baptismalis), formulovanom v ohlasovaní, v katechéze a v modlitbe Cirkvi. Takéto formulácie sú už v apoštolských spisoch, ako to dosviedča pozdrav prevzatý do eucharistickej liturgie: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2Kor 13,13).

250 Cirkev sa v priebehu prvých storočí snažila jasnejšie formulovať svoju trojičnú vieru,(94) aby prehĺbila svoje chápanie viery a aj aby ju bránila proti bludom, ktoré ju deformovali. To bolo dielo prvých koncilov, ktorým pomáhala teologická práca cirkevných Otcov a ktoré podporoval zmysel pre vieru kresťanského ľudu.

251 Na formulovanie dogmy o Najsvätejšej Trojici musela Cirkev vytvoriť vlastnú terminológiu pomocou pojmov filozofického pôvodu: „podstata“, „osoba“ alebo „hypostáza“, „vzťah“ atď. Tým však nepodriadila vieru ľudskej múdrosti, ale dala nový, nezvyčajný význam týmto termínom, ktoré mali od toho času vyjadrovať aj nevýslovné tajomstvo,(170) ktoré „nekonečne presahuje všetko, čo môžeme ľudským spôsobom pochopiť“.

252 Cirkev používa termín „podstata“ (substantia) – ktorý sa niekedy prekladá aj výrazom „bytnosť“ (essentia) alebo aj výrazom „prirodzenosť“ (natura) – na označenie Božieho bytia v jeho jednote; termín „osoba“ (persona) alebo „hypostáza“ (hypostasis) na označenie Otca, Syna a Ducha Svätého v ich skutočnej vzájomnej odlišnosti a termín „vzťah“ (relatio) na označenie toho, že ich odlišnosť spočíva v ich vzájomnom vzťahu.

zobraziť celéDOGMA O NAJSVÄTEJŠEJ TROJICI

253 Trojica je jedna. Nevyznávame troch bohov, ale jedného Boha v troch osobách: „Trojicu jednej podstaty.“ (2789) Božské osoby si nedelia medzi sebou jediné božstvo, ale každá z nich je celý Boh, „lebo… Otec je to isté, čo Syn, Syn to isté, čo Otec, Otec a Syn(590) sú to isté, čo Duch Svätý, t. j. prirodzenosťou jeden Boh“. „Každá z troch osôb je tou skutočnosťou, čiže božskou podstatou, bytnosťou alebo prirodzenosťou.“

254 Božské osoby sú od seba skutočne odlišné. „Uctievame si a vyznávame: jediného Boha(468, 689) nie v tom zmysle, akoby bol osamotený.“ „Otec“, „Syn“ a „Duch Svätý“ nie sú len mená, ktoré by označovali spôsoby Božieho bytia, pretože sú medzi sebou skutočne odlišní: „Otec totiž nie je Syn, ani Syn nie je Otec, ani Duch Svätý nie je Otec alebo Syn.“ Navzájom sa odlišujú vzťahmi, ktoré vyplývajú z ich pôvodu: „Otec je ten, ktorý plodí, Syn je ten, ktorý je plodený, a Duch Svätý ten, ktorý [z oboch] vychádza.“ Božia jednota je trojjediná.

255 Božské osoby sú vo vzájomnom vzťahu. Pretože skutočná vzájomná odlišnosť osôb nerozdeľuje Božiu jednotu, spočíva iba v ich vzájomných vzťahoch: „V menách, ktoré vyjadrujú vzťah osôb,(240) Otec označuje vzťah k Synovi, Syn k Otcovi a Duch Svätý k obidvom: hoci sa vzhľadom na vzťahy hovorí o troch osobách, verí sa iba jedna prirodzenosť alebo podstata.“ Veď v nich „všetko… je jedno, kde sa nevyskytuje protiklad vzťahu“. „Pre túto jednotu je Otec celý v Synovi a celý v Duchu Svätom; Syn je celý v Otcovi a celý v Duchu Svätom; Duch Svätý je celý v Otcovi a celý v Synovi.“

256 Svätý Gregor Nazianzský, ktorého volajú aj „Teológ“, zveruje carihradským katechumenom toto zhrnutie trojičnej viery:(236, 684)
„Predovšetkým, prosím, zachovaj vzácny poklad,(84) pre ktorý žijem, za ktorý bojujem a ktorý nech ma sprevádza, keď sa rozlúčim s týmto životom. S ním znášam aj všetky ťažkosti života a pohŕdam všetkými radosťami a nepokladám ich za nič; vieru, hovorím, a vyznanie viery v Otca i Syna i Ducha Svätého. Dnes ti ju zverujem. S ňou ta ponorím do očistnej vody a vyzdvihnem z nej. Dávam ti ju za spoločníčku a ochrankyňu celého života: jediné božstvo a moc, jestvujúce spoločne v Troch a obsahujúce Troch odlišným spôsobom: božstvo rovnakej podstaty alebo prirodzenosti, ktoré sa vznešenosťou nezväčšuje ani podriadenosťou nezmenšuje… Nekonečnú jednotu Troch nekonečných. Každý z nich je Boh, ak sa berie do úvahy osve…; a Boh sú títo Traja, ak sa berú do úvahy spolu… Len čo som si v duchu predstavil Jedného, hneď mi zažiarili Traja. Len čo začnem rozlišovať Troch, hneď som privedený k Jednému.“

zobraziť celéIV. Božie diela a trojičné poslania

257 „Svetlo, blažená Trojica, a najpôvodnejšia Jednota! – O lux, beata Trinitas, et principalis Unitas!“ Boh je večná blaženosť,(221) nesmrteľný život, nezapadajúce svetlo: Boh je Láska: Otec, Syn a Duch Svätý. Boh chce slobodne darovať slávu svojho blaženého života.(758) Také je jeho „dobrotivé rozhodnutie“ (Ef 1,9), ktoré si ešte pred stvorením sveta predsavzal vo svojom milovanom Synovi, a preto nás predurčil, „aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1,5), čiže aby sme sa stali „podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8,29) skrze „Ducha adoptívneho synovstva“ (Rim 8,15). Toto rozhodnutie, čiže plán spásy, je milosť, „ktorú sme dostali pred večnými vekmi“ (2Tim 1,9), a pochádza priamo z trojičnej lásky. Tento plán sa rozvíja v diele stvorenia(292) a po páde v celých dejinách spásy, v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého,(850) v ktorých pokračuje poslanie Cirkvi.

258 Celý Boží poriadok spásy (oeconomia divina) je spoločným dielom troch božských osôb. Veď tak ako má Trojica len jednu a tú istú prirodzenosť, má len jedno a to isté konanie. (686) „Otec, Syn a Duch Svätý nie [sú] tri princípy stvorenia, ale jeden princíp.“ Každá božská osoba však koná spoločné dielo podľa svojej osobnej vlastnosti. A tak Cirkev, pridržiavajúc sa Nového zákona, vyznáva, že je „jeden… Boh a Otec, od ktorého je všetko; a jeden Pán Ježiš Kristus, skrze ktorého je všetko; a jeden Duch Svätý, v ktorom je všetko“. Najmä božské poslania: vtelenie Syna a darovanie Ducha Svätého zjavujú osobitné vlastnosti božských osôb.

259 Celý Boží poriadok spásy,(236) ako dielo spoločné a zároveň osobné, dáva poznať aj osobitnú vlastnosť božských osôb, aj ich jedinú prirodzenosť. Aj celý kresťanský život je spoločenstvom s každou z božských osôb, ale ich vôbec neoddeľuje. Kto oslavuje Otca, robí to skrze Syna v Duchu Svätom; kto nasleduje Krista, robí tak preto, že ho priťahuje Otec a pohýna Duch Svätý.

260 Posledný cieľ celého Božieho poriadku(1050, 1721) spásy je, aby stvorenia vstúpili do dokonalej jednoty Najsvätejšej Trojice. Ale už teraz sme povolaní na to, aby v nás prebývala Najsvätejšia Trojica.(1997) Pán totiž hovorí: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14,23):
„O môj Bože, Trojica, ktorej sa klaniam, pomôž mi celkom zabudnúť na seba, aby som spočinula v tebe nehybná a pokojná, akoby moja duša bola už vo večnosti. Nech už nič nie je schopné narušiť môj pokoj ani ma vyviesť z teba, o môj Nemeniteľný, ale nech ma každý okamih unáša ďalej do hĺbky tvojho tajomstva! Upokoj moju dušu. Urob z nej svoje nebo, svoj obľúbený príbytok a miesto svojho odpočinku. Nech ťa tam nikdy nenechám samého, ale nech som tam úplne celá, úplne bdelá vo svojej viere, celá v adorácii, úplne odovzdaná tvojmu stvoriteľskému pôsobeniu.“ (2565)

zobraziť celéZhrnutie

261 Tajomstvo Najsvätejšej Trojice je ústredné tajomstvo viery a kresťanského života. Iba Boh nám ho môže dať poznať tak, že sa nám zjavuje ako Otec, Syn a Duch Svätý.

262 Vtelenie Božieho Syna zjavuje, že Boh je večný Otec a že Syn je jednej podstaty s Otcom, že totiž v ňom a s ním je ten istý jediný Boh.

263 Zoslanie Ducha Svätého, ktorého Otec posiela v Synovom mene a ktorého Syn posiela „od Otca“ (Jn 15,26), zjavuje, že on je s nimi ten istý jediný Boh. „Jemu sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva.“

264 „Duch Svätý vychádza z Otca ako z prvotného prameňa, a keďže ho Otec bez akéhokoľvek časového odstupu dáva [Synovi], vychádza spoločne z obidvoch.“

265 Milosťou krstu sme „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19) povolaní mať účasť na živote Najsvätejšej Trojice „tu na zemi v temnote viery a po smrti vo večnom svetle“.

266 „Katolícka viera je v tom, že uctievame jedného Boha v Trojici a Trojicu v jednote a pritom nemiešame osoby ani nerozdeľujeme podstatu: lebo iná je osoba Otca, iná Syna a iná Ducha Svätého; ale jediné je božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, rovnaká [je ich] sláva a rovnako večná veleba.“

267 Božské osoby, neoddeliteľné v tom, čo sú, sú neoddeliteľné aj v tom, čo konajú. Ale v spoločnom Božom konaní každá prejavuje to, čo je jej v Trojici vlastné, najmä v božských poslaniach vtelenia Syna a darovania Ducha Svätého.

zobraziť celé3. odsek VŠEMOHÚCI

268 Zo všetkých Božích vlastností sa vo Vyznaní viery spomína iba Božia všemohúcnosť: vyznávať ju má veľký význam pre náš život.(222) Veríme, že je univerzálna, lebo Boh, ktorý všetko stvoril, všetko riadi a všetko môže; láskyplná, lebo Boh je náš Otec; tajomná, lebo iba viera ju môže rozoznať; keď „sa prejavuje v slabosti“ (2Kor 12,9).

zobraziť celé„VŠETKO, ČO CHCE, ROBÍ“ (Ž115,3)

269 Sväté písmo často vyznáva univerzálnu Božiu moc. Volá Boha „Mocný Jakubov“ (Gn 49,25; Iz 1,24), „Pán zástupov“, „silný a mocný“ (Ž24,8-10). Boh je všemohúci „na nebi i na zemi“ (Ž135,6) preto, lebo on ich stvoril. Jemu nič nie je nemožné a so svojím dielom zaobchádza podľa svojej vôle. (303) Je Pánom vesmíru, ktorému určil poriadok a ktorý mu ostáva plne podriadený a k dispozícii. Je Pánom dejín: riadi srdcia a udalosti podľa svojej vôle: „Lebo ty vždy môžeš uplatňovať svoju veľkú moc. Ktože môže odolávať sile tvojho ramena?“ (Múd 11,21).

zobraziť celéTY SA ZMILÚVAŠ NAD VŠETKÝMI, PRETOŽE SI VŠEMOCNÝ“ (MÚD 11, 23)

270 Boh je všemohúci Otec. Jeho otcovstvo a jeho moc sa navzájom objasňujú. Svoju otcovskú všemohúcnosť(2777) prejavuje totiž tým, ako sa stará o to, čo potrebujeme; ďalej tým, že nás prijíma za adoptívne deti (2Kor 6,18); a napokon svojím nekonečným milosrdenstvom, lebo najväčšmi prejavuje svoju moc, keď slobodne odpúšťa hriechy.(1441)

271 Božia všemohúcnosť nie je svojvoľná: „V Bohu je moc a bytnosť, vôľa a rozum, múdrosť a spravodlivosť to isté, takže v Božej moci nemôže byť nič, čo by nemohlo byť v jeho spravodlivej vôli a v jeho múdrom rozume.“

zobraziť celéTAJOMSTVO ZDANLIVEJ BOŽEJ BEZMOCNOSTI

272 Vieru v Boha Otca všemohúceho môže skúsenosť so zlom a utrpením podrobiť skúške.(309) Niekedy sa môže zdať, že Boh je neprítomný a neschopný zabrániť zlu. Boh Otec však zjavil svoju všemohúcnosť(412) najtajomnejším spôsobom v dobrovoľnom ponížení a v zmŕtvychvstaní svojho Syna,(609) ktorými premohol zlo. Ukrižovaný Kristus je teda Božia moc a Božia múdrosť. „Lebo čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia, a čo je u Boha slabé, je silnejšie ako ľudia“ (1Kor 1,24-25). V Kristovom zmŕtvychvstaní(648) a povýšení Otec konal „podľa pôsobenia“ svojej „mocnej sily“ a ukázal, „aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich“ (Ef 1,19-22).

273 Iba viera môže prijať tajomné cesty Božej všemohúcnosti. Táto viera sa chváli svojimi slabosťami, aby pritiahla na seba Kristovu silu. (148) Vrcholným vzorom tejto viery je Panna Mária, ktorá uverila, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37), a mohla zvelebovať Pána: „lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, a sväté je jeho meno“ (Lkl ,49).

274 „Nič nemôže tak posilniť našu vieru a nádej, ako keď sme vo svojom srdci pevne presvedčení, že Boh môže všetko.(1814, 1817) Lebo keď ľudský rozum spozná, že Boh je všemohúci, ľahko a bez zaváhania bude súhlasiť so všetkým, čo treba veriť, aj keby to bolo veľké a obdivuhodné a prevyšovalo by to poriadok a zákony prírody.“

zobraziť celéZhrnutie

275 So spravodlivým Jóbom vyznávame: „Viem, že si všemohúci: všetko, čo si zaumieniš, môžeš uskutočniť“ (Jób 42,2).

276 Cirkev, verná svedectvu Písma, sa v modlitbe často obracia na „všemohúceho a večného Boha“ („Omnipotens sempiterne Deus…“), lebo pevne verí, že „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1,37).

277 Boh prejavuje svoju všemohúcnosť, keď nás odvracia od našich hriechov a svojou milosťou obnovuje s nami priateľstvo: „Bože, ty najviac prejavuješ svoju všemohúcnosť, keď sa zmilúvaš a odpúšťaš.“

278 Kto neverí, že Božia láska je všemohúca, ako uverí, že nás Otec mohol stvoriť, Syn vykúpiť a Duch Svätý posvätiť?

zobraziť celé4. odsek STVORITEĽ

279 „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1). Týmito slávnostnými slovami sa začína Sväté písmo. Vyznanie viery preberá tieto slová, keď vyznáva Boha Otca všemohúceho ako „Stvoriteľa neba i zeme“, „sveta viditeľného i neviditeľného.“ Najprv teda budeme hovoriť o Stvoriteľovi, potom o jeho stvorení a napokon o páde do hriechu, z ktorého nás prišiel vyslobodiť Ježiš Kristus, Boží Syn.

280 Stvorenie je základom „všetkých spasiteľných Božích plánov“,(288) „začiatkom dejín spásy“, ktoré majú svoj vrchol v Kristovi. A naopak, Kristovo tajomstvo je rozhodujúcim svetlom tajomstva stvorenia; zjavuje cieľ, pre ktorý „na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1): Boh mal od začiatku na mysli slávu nového stvorenia v Kristovi. (1043)

281 Preto sa čítania Veľkonočnej vigílie, ktorá je slávením nového stvorenia v Kristovi, začínajú opisom stvorenia.(1095) V byzantskej liturgii je tento opis vždy prvým čítaním na vigílie veľkých sviatkov Pána. Podľa svedectva starovekých autorov taký istý postup zachovávala aj príprava katechumenov na krst.

zobraziť celéI. Katechéza o stvorení

282 Katechéza o stvorení je mimoriadne dôležitá. Týka sa samých základov ľudského a kresťanského života, lebo vysvetľuje odpoveď kresťanskej viery na základnú otázku, ktorú si kládli a kladú ľudia všetkých čias: „Odkiaľ pochádzame?“ „Kam ideme?“ „Aký je náš pôvod?“ „Aký je náš cieľ?“ „Odkiaľ pochádza a kam smeruje všetko, čo jestvuje?“ Tieto dve otázky, čiže otázku o pôvode a otázku o cieli, nemožno oddeliť. Majú rozhodujúci význam pre zmysel a orientáciu nášho života a nášho konania.(1730)

283 Otázka o pôvode sveta a človeka je predmetom mnohých vedeckých výskumov, ktoré veľmi obohatili naše poznatky o veku a rozmeroch vesmíru,(159) o vznikaní živých foriem, o prvom objavení sa človeka. Tieto objavy nás nabádajú väčšmi obdivovať veľkosť Stvoriteľa a vzdávať mu vďaky za všetky jeho diela(341) a za inteligenciu a vedomosti, ktoré dáva vedcom a bádateľom. Oni môžu povedať so Šalamúnom: „On mi dal neklamnú znalosť vecí, takže poznám stavbu vesmíru i silu živlov…, veď ma o tom poučila múdrosť, tvorkyňa všetkých vecí“ (Múd 7,17-21).

284 Veľký záujem o tieto výskumy silno podnecuje otázka iného druhu, ktorá presahuje oblasť prírodných vied. Nejde len o to, aby sa vedelo, kedy a ako skutočne vznikol vesmír, ani kedy sa objavil človek, ale skôr o to, aby sa zistilo, aký je zmysel tohto vzniku: či ho riadi náhoda, slepý osud, anonymná nevyhnutnosť, alebo transcendentná, rozumová a dobrá Bytosť, ktorá sa volá Boh. A ak svet pochádza z Božej múdrosti a dobroty, prečo jestvuje zlo? Odkiaľ pochádza? Kto je zaň zodpovedný? Jestvuje oslobodenie od neho?

285 V otázke o pôvode sa kresťanská viera od začiatku stretala s inými odpoveďami, ako dáva ona. Už v dávnych náboženstvách a kultúrach sa vyskytujú početné mýty o pôvode všetkého. Niektorí filozofi tvrdili, že všetko je Boh, že Bohom je svet alebo že vznikanie sveta je vznikaním Boha (panteizmus). Iní hovorili, že svet je nevyhnutnou emanáciou Boha, že vychádza z tohto prameňa(295) a vracia sa k nemu. Iní zasa tvrdili, že jestvujú dva večné princípy, Dobro a Zlo, Svetlo a Tma, ktoré sú medzi sebou v ustavičnom boji (dualizmus, manicheizmus). Podľa niektorých týchto predstáv je svet (aspoň svet hmotný) zlý, produkt akéhosi úpadku, a preto ho treba zavrhnúť alebo prekonať (gnóza). Iní pripúšťajú, že svet urobil Boh, ale tak ako hodinár hodiny: keď ho urobil, nechal ho sám na seba (deizmus). Iní napokon nepripúšťajú nijaký transcendentný pôvod sveta, ale vidia v ňom iba hru večne jestvujúcej hmoty (materializmus). Všetky tieto pokusy o vysvetlenie svedčia, že otázka o pôvode je trvalá a všeobecne platná.(28) Toto hľadanie je človeku vlastné.

286 Ľudský rozum je nepochybne schopný nájsť odpoveď na otázku o pôvode. Veď jestvovanie Boha Stvoriteľa(32) možno s istotou poznať z jeho diel svetlom ľudského rozumu, (37) hoci toto poznanie často zatemňuje a skresľuje omyl. Preto viera posilňuje a osvecuje rozum, aby túto pravdu správne pochopil. „Vierou chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné“ (Hebr 11,3).

287 Pravda o stvorení je taká dôležitá pre celý ľudský život, že Boh vo svojej láskavosti chcel zjaviť svojmu ľudu všetko,(107) čo je o tom prospešné vedieť pre spásu. Okrem prirodzeného poznania, ktoré môže mať o Stvoriteľovi každý človek, Boh postupne zjavil Izraelu tajomstvo stvorenia. On, ktorý si vyvolil patriarchov, ktorý vyviedol Izrael z Egypta a ktorý tým, že si ho vyvolil, ho utvoril a sformoval, zjavuje sa ako ten, ktorému patria všetky národy zeme a celá zem, ako ten, ktorý sám „stvoril nebo i zem“ (Ž115,15;124,8;134,3).

288 A tak zjavenie(280) o stvorení nemožno oddeliť od zjavenia a uzavretia zmluvy jediného Boha s jeho ľudom. Stvorenie je zjavené ako prvý krok k tejto zmluve, ako prvé a univerzálne svedectvo o všemohúcej Božej láske. Pravda o stvorení sa čoraz silnejšie vyjadruje aj v posolstve prorokov, v modlitbe žalmov a liturgie(2569) a v múdroslovných úvahách vyvoleného ľudu.

289 Medzi všetkými výrokmi Svätého písma o stvorení majú celkom osobitné miesto prvé tri hlavy Knihy Genezis.(390) Tieto texty môžu mať z literárneho hľadiska rozličné pramene. Inšpirovaní autori ich umiestnili na začiatok Písma tak, aby svojou slávnostnou rečou vyjadrili pravdu o stvorení, o jeho pôvode a cieli v Bohu, o jeho poriadku a dobrote, o povolaní človeka a napokon o dráme hriechu a o nádeji na spásu.(111) Keď sa tieto výroky čítajú vo svetle Krista, v rámci jednoty Svätého písma a v živej Tradícii Cirkvi, sú hlavným prameňom pre katechézu o tajomstvách „počiatku“: stvorenia, pádu a prisľúbenia spásy.

zobraziť celéII. Stvorenie – dielo Najsvätejšej Trojice

290 „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1). V týchto prvých slovách Písma sa tvrdia tri veci: Večný Boh dal pôvod všetkému, čo jestvuje mimo neho. On jediný je Stvoriteľ (sloveso „stvoriť“ – po hebrejsky bara – má vždy za podmet Boha). Všetko, čo jestvuje(326) (vyjadrené formulou „nebo a zem“), závisí od toho, ktorý mu dáva bytie.

291 „Na počiatku bolo Slovo…(241) a to Slovo bolo Boh… Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič“ (Jn 1,1-3). Nový zákon zjavuje, že Boh stvoril všetko skrze večné Slovo,(331) svojho milovaného Syna. „V ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi… Všetko je stvorené skrze neho a pre neho. On je pred všetkým a všetko v ňom spočíva“ (Kol 1,16-17). Viera Cirkvi takisto vyznáva stvoriteľskú činnosť Ducha Svätého: On je „Oživovateľ“, „Duch Stvoriteľ“ („Veni, Creator Spiritus“), „Prameň všetkého dobra“. (703)

292 Stvoriteľská činnosť Syna a Ducha Svätého, neoddeliteľne jedna so stvoriteľskou činnosťou Otca, naznačená v Starom zákone a zjavená v Novej zmluve, je jasne vyjadrená v pravidle viery Cirkvi (regula fidei Ecclesiae): „Jestvuje iba jeden Boh… on je Otec, on je Boh, Pôvodca, Stvoriteľa Tvorca, ktorý urobil všetko sám od seba, to znamená skrze svoje Slovo a svoju Múdrosť.“ „Syn a Duch“ sú akoby jeho „ruky“. (699) Stvorenie je spoločným dielom Najsvätejšej Trojice.(257)

zobraziť celéIII. „Svet bol stvorený na Božiu slávu“

293 Písmo a Tradícia neprestajne učia a zvelebujú túto základnú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“ (337, 344) Boh stvoril všetko, vysvetľuje svätý Bonaventúra, „nie… preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil a udelil“. Veď Boh nemá nijaký iný dôvod, aby niečo stvoril,(1361) iba svoju lásku a dobrotu: „Stvorenia vyšli z [Božej] ruky, otvorenej kľúčom lásky.“ A Prvý vatikánsky koncil vysvetľuje:
„Boh vo svojej dobrote a svojou všemohúcou silou(759) z úplne slobodného rozhodnutia na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve stvorenia, duchovné i telesné, nie aby zväčšil svoju blaženosť, ani aby ju nadobudol, ale aby prejavil svoju dokonalosť prostredníctvom dobier, ktoré udeľuje stvoreniam.“

294 Božia sláva je v tom, že Boh prejavuje a udeľuje(2809) svoju dobrotu. Kvôli tomu bol svet stvorený. „On nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti“(1722) (Ef 1,5-6). „Lebo slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha. Veď ak už zjavenie Boha prostredníctvom stvorenia dáva život všetkému, čo žije na zemi, tým viac zjavenie Otca skrze Slovo dáva život tým, ktorí vidia Boha.“ Posledným cieľom stvorenia je, aby Boh, „ktorý je Stvoriteľ všetkého, bol napokon ,všetko vo všetkom‘ (1Kor 15,28), a tak získal zároveň sebe slávu a nám blaženosť.“ (1992)

zobraziť celéIV. Tajomstvo stvorenia

zobraziť celéBOH TVORÍ S MÚDROSŤOU A LÁSKOU

295 Veríme, že Boh stvoril svet podľa svojej múdrosti. Svet nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody. Veríme, že pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí, na svojej múdrosti a na svojej dobrote.(216, 1951) „Ty si stvoril všetky veci: z tvojej vôle boli a sú stvorené“ (Zjv 4,11). „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil“ (Ž104,24). „Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam“ (Ž145,9).

zobraziť celéBOH TVORÍ „Z NIČOHO“

296 Veríme, že Boh nepotrebuje nijakú vopred jestvujúcu vec ani nijakú pomoc, aby niečo stvoril.(285) Stvorenie nie je ani nevyhnutnou emanáciou Božej podstaty. Boh slobodne tvorí „z ničoho“:
„Veď čo by bolo na tom veľké, keby bol Boh vytvoril svet z jestvujúceho materiálu? Lebo keď u nás remeselník dostane od niekoho materiál, urobí z neho, čo sa mu páči. Božia moc sa však prejavuje v tom, že Boh robí z ničoho, čokoľvek chce.“

297 Vieru o stvorení „z ničoho“ dosviedča Písmo(338) ako pravdu plnú prisľúbenia a nádeje. Tak matka povzbudzuje svojich siedmich synov na mučeníctvo:
„Neviem, ako ste povstali v mojom lone; ja som vám nedarovala ani dych, ani život, ba ani údy som neusporadovala na vytvorenie každého z vás. Preto Stvoriteľ sveta, ktorý spôsobuje vznik človeka a vytvára bytie všetkých vecí, opäť vám dá dych a život zo svojho milosrdenstva, ako si vy teraz neceníte seba samých pre jeho zákony… Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie povstalo takisto“ (2Mach 7,22-23.28).

298 Keďže Boh môže stvoriť z ničoho,(1375) môže tiež pôsobením Ducha Svätého dať hriešnikom život duše tak, že v nich stvorí čisté srdce, a zosnulým dať život tela vzkriesením.(992) Veď on „oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet“ (Rim 4,17). A keďže svojím Slovom mohol dať zažiariť svetlu v temnotách, môže dať aj svetlo viery tým, čo ho nepoznajú.

zobraziť celéBOH TVORÍ USPORIADANÝ A DOBRÝ SVET

299 Keďže Boh tvorí s múdrosťou, stvorenie je usporiadané: „Ty si mierou, počtom, váhou usporiadal všetko“(339) (Múd 11,20). Keďže stvorenie je stvorené vo večnom Slove a skrze večné Slovo, „obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15), je určené, adresované človekovi, Božiemu obrazu, povolanému k osobnému vzťahu s Bohom.(41, 1147) Keďže náš rozum má účasť na svetle Božieho rozumu, môže poznať, čo nám Boh hovorí prostredníctvom stvorenia, pravda, nie bez veľkého úsilia a v duchu pokory a úcty pred Stvoriteľom a jeho dielom. Keďže stvorenie vzniklo z Božej dobroty, má na tejto dobrote účasť (Gn 1,4.10.12.18.21.31). Lebo Boh chcel stvorenie ako dar pre človeka,(358) ako dedičstvo určené a zverené človeku. Cirkev musela veľa ráz brániť pravdu, že stvorenie, vrátane hmotného sveta, je dobré. (2415)

zobraziť celéBOH PRESAHUJE STVORENIE A JE V ŇOM PRÍTOMNÝ

300 Boh je nekonečne väčší ako všetky jeho diela: (42) jeho „veleba sa vznáša nad nebesia“ (Ž8,2),(223) jeho „veľkosť nemožno preskúmať“ (Ž145,3). Ale keďže je zvrchovaným a slobodným Stvoriteľom a prvou príčinou všetkého, čo jestvuje, je prítomný v najhlbšom vnútri svojich stvorení: „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,28). Podľa slov svätého Augustína Boh je „vnútornejší ako to, čo je vo mne najvnútornejšie, a vyšší ako to, čo je vo mne najvyššie“.

zobraziť celéBOH ZACHOVÁVA A UDRŽIAVA STVORENIE

301 Po stvorení Boh nenecháva svoje stvorenie samo na seba. Nielenže mu dáva bytie a jestvovanie, ale v každom okamihu ho udržiava v „bytí“, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu.(1951) Uznať túto úplnú závislosť od Stvoriteľa je prameňom múdrosti a slobody,(396) radosti a dôvery:
„Lebo všetko, čo je, miluješ a nič nemáš v nenávisti z toho, čo si urobil; lebo keby si bol niečo nenávidel, nebol by si to utvoril. Akože by mohlo niečo obstáť, keby si to nechcel ty? Alebo ako by sa bolo niečo zachovalo, keby si to nebol ty povolal k jestvote? Lež ty šetríš všetko, lebo je to tvoje, Pane, priateľ života“ (Múd 11,24-26).

zobraziť celéV. Boh uskutočňuje svoj plán: Božia prozreteľnosť

302 Stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale z rúk Stvoriteľa nevyšlo úplne dokončené. Je stvorené v stave napredovania („in statu viae“) ku konečnej dokonalosti, ktorú mu určil Boh a ktorú má ešte len dosiahnuť. Opatrenia, prostredníctvom ktorých Boh vedie svoje stvorenie k tejto dokonalosti, voláme Božia prozreteľnosť.
„Boh chráni a riadi svojou prozreteľnosťou všetko, čo stvoril, ,siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie‘ (Múd 8,1). ,Všetko je obnažené a odkryté pred‘ jeho ,očami‘ (Hebr 4,13), aj to, čo sa stane slobodným konaním tvorov.“

303 Svedectvo Písma je jednoznačné: starostlivosť Božej prozreteľnosti je konkrétna a bezprostredná, stará sa o všetko, od najmenších vecí až po veľké svetové a dejinné udalosti. Sväté knihy zdôrazňujú absolútnu Božiu moc nad behom udalostí: „Náš Boh je v nebi a stvoril všetko,(269) čo chcel“ (Ž115,3). A o Kristovi sa hovorí: „Keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí“ (Zjv 3,7). „V ľudskom srdci je veľa myšlienok, uskutoční sa však iba rozhodnutie Pánovo“ (Pr ís 19,21).

304 Vidíme, že Duch Svätý, hlavný autor Svätého písma, často pripisuje Bohu určité činy bez toho, žeby spomenul druhotné príčiny. To nie je primitívny „spôsob reči“, ale dôkladný spôsob, ako pripomenúť prvenstvo Boha a jeho absolútnu moc nad dejinami a svetom, a tak vychovávať k dôvere v neho.(2568) Modlitba žalmov je veľkou školou tejto dôvery.

305 Ježiš žiada detskú odovzdanosť do prozreteľnosti(2115) nebeského Otca ktorý sa stará aj o najmenšie potreby svojich detí: „Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?‘ alebo: ,Čo budeme piť?‘!… Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše“ (Mt 6,31-33).

zobraziť celéPROZRETEĽNOSŤ A DRUHOTNÉ PRÍČINY

306 Boh je zvrchovaným Pánom svojho plánu. Ale na jeho uskutočňovanie používa aj spolupôsobenie stvorení.(1884) To nie je znak slabosti, ale veľkosti a dobroty všemohúceho Boha.(1951) Boh totiž nedáva svojim stvoreniam iba jestvovanie, ale aj dôstojnosť, aby konali samy, aby jedny boli príčinou a počiatkom druhých, a tak spolupracovali na uskutočňovaní jeho plánu.

307 Boh ľuďom dáva aj schopnosť slobodne mať účasť(106) na jeho prozreteľnosti, keď im zveruje zodpovednú úlohu(373) „podmaniť si“ zem a ovládať ju. Boh takto uschopňuje ľudí,(1954) aby boli rozumnými a slobodnými príčinami, aby dopĺňali dielo stvorenia(2427) a zdokonaľovali jeho súlad pre svoje dobro a pre dobro blížnych. Ľudia často nevedome spolupracujú s Božou vôľou, no môžu sa aj vedome zapojiť do Božieho plánu svojimi skutkami, svojimi modlitbami, ale aj svojím utrpením. (2738) Tak sa naplno stávajú spolupracovníkmi Boha a jeho kráľovstva. (618, 1505)

308 Od viery v Boha Stvoriteľa nemožno oddeliť pravdu, že Boh pôsobí v každom konaní svojich stvorení. On je prvá príčina, ktorá pôsobí v druhotných príčinách a prostredníctvom nich: „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči“ (Flp 2,13). Táto pravda nielenže neznižuje dôstojnosť stvorenej bytosti, ale ju zvyšuje. Veď stvorená bytosť, ktorú z ničoho vytvorila Božia moc,(970) múdrosť a dobrota, nezmôže nič, ak je odlúčená od svojho pôvodu; „lebo stvorená bytosť bez Stvoriteľa zaniká“; tým menej môže dosiahnuť svoj posledný cieľ bez pomoci milosti.

zobraziť celéPROZRETEĽNOSŤ A PROBLÉM ZLA

309 Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo?(164, 385) Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď. Odpoveďou na ňu je kresťanská viera ako celok: dobrota stvorenia, tragédia hriechu, trpezlivá láska Boha, ktorý vychádza človeku v ústrety svojimi zmluvami, vykupiteľským vtelením svojho Syna, darom Ducha, zhromaždením Cirkvi, silou sviatostí a povolaním do blaženého života. Slobodné tvory sú pozvané, aby s týmto životom vopred súhlasili, ale môžu ho aj vopred odmietnuť, čo je hrozné tajomstvo. V kresťanskom posolstve niet takého prvku, ktorý by z určitého hľadiska nebol odpoveďou na problém zla.(2805)

310 Prečo Boh nestvoril taký dokonalý svet,(412) aby v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo? Boh by vo svojej nekonečnej moci mohol vždy stvoriť niečo lepšie. Ale vo svojej nekonečnej múdrosti a dobrote chcel slobodne stvoriť svet v stave napredovania k jeho konečnej dokonalosti.(1042-1050) V Božom pláne tento vývin prináša so vznikom určitých bytostí zánik iných,(342) s dokonalejším aj menej dokonalé, so zveľaďovaním prírody aj jej ničenie. A tak popri fyzickom dobre jestvuje aj fyzické zlo, až kým stvorenie nedosiahne svoju dokonalosť.

311 Anjeli a ľudia, rozumové a slobodné tvory, majú smerovať k svojmu poslednému cieľu slobodnou(396) voľbou a uprednostňujúcou láskou. Preto môžu zísť zo správnej cesty. A v skutočnosti zhrešili.(1849) Tak vstúpilo do sveta morálne zlo, neporovnateľne horšie ako zlo fyzické. Boh nie je nijako, ani priamo, ani nepriamo, príčinou morálneho zla. Dopúšťa ho však, lebo rešpektuje slobodu svojho stvorenia a vie zo zla tajomným spôsobom vyvodiť dobro:
„Lebo všemohúci Boh… keďže je nanajvýš dobrý, by nikdy nedopustil, aby v jeho dielach bolo niečo zlé, keby nebol až taký mocný a dobrý, že by neurobil dobré aj zo zla.“

312 S odstupom času možno zistiť, že Boh vo svojej všemohúcej prozreteľnosti môže vyvodiť dobro z následkov zla, a to aj morálneho, ktoré zavinili jeho tvory: „Nie vy ste ma sem poslali,“ hovorí Jozef svojim bratom, „lež Boh… Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby… zachránil život mnohým ľuďom“ (Gn 45,8;50,20). Z najväčšieho morálneho zla, aké sa kedy spáchalo,(598-600) z odvrhnutia a zabitia Božieho Syna, zapríčineného hriechmi všetkých ľudí, vyvodil Boh nesmiernou hojnosťou svojej milosti najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše vykúpenie.(1994) Tým sa, pravda, zlo nestáva dobrom.

313 „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28). Svedectvo svätých neprestáva potvrdzovať túto pravdu:
Svätá Katarína Sienská pripomína tým, „ktorí sa rozhorčujú a búria proti tomu, čo sa im prihodí“: „Všetko pochádza z lásky, všetko je zamerané na spásu človeka; všetko, čo Boh robí, robí iba s týmto cieľom.“
Svätý Tomáš Morus krátko pred svojou mučeníckou smrťou potešuje svoju dcéru: „Nemôže sa stať nič, čo by Boh nechcel. A čo chce on, je v skutočnosti to najlepšie, aj keby sa nám to zdalo zlé.“
A lady Juliána z Norwichu tvrdí: „Z Božej milosti som sa naučila, že sa mám pevne pridŕžať viery… a nie menej pevne veriť, že sa všetko skončí dobre… A sama uvidíš, že sa všetko dobre skončí.“ („Thou shalt see thyself that all manner of thing shall be well.“)

314 Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme. Iba na konci, keď sa skončí naše čiastočné poznanie, keď budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12),(1040) budeme úplne poznať cesty, po ktorých Boh priviedol svoje stvorenie aj cez drámy zla a hriechu až k odpočinku tej definitívnej Soboty, (2550) pre ktorú stvoril nebo i zem.

zobraziť celéZhrnutie

315 Stvorením sveta a človeka Boh vydal prvé a univerzálne svedectvo o svojej všemohúcej láske a o svojej múdrosti, podal prvú zvesť o svojom „dobrotivom pláne“, ktorého cieľom je nové stvorenie v Kristovi.

316 Hoci sa dielo stvorenia osobitne pripisuje Otcovi, je takisto pravdou viery, že Otec, Syn a Duch Svätý sú jedným a nedeliteľným počiatkom stvorenia.

317 Boh sám stvoril vesmír slobodne, priamo a bez akejkoľvek pomoci.

318 Nejaké stvorenie nemá nekonečnú moc, ktorá je nevyhnutne potrebná, aby niekto mohol „stvoriť“ v pravom zmysle slova, čiže vytvoriť a darovať bytie niečomu, čo ho vôbec nemalo (povolať „z ničoho“ k jestvovaniu).

319 Boh stvoril svet, aby prejavil a udelil svoju slávu. Sláva, pre ktorú Boh stvoril svoje stvorenia, je v tom, že majú účasť na jeho pravde, dobrote a kráse.

320 Boh, ktorý stvoril vesmír, udržiava ho v jestvovaní skrze svoje Slovo, svojho Syna, ktorý „udržuje všetko svojím mocným slovom“ (Hebr 1,3), a skrze svojho Ducha Stvoriteľa, ktorý dáva život.

321 Božia prozreteľnosť, to sú opatrenia, ktorými Boh s múdrosťou a láskou vedie všetky stvorenia až k ich poslednému cieľu.

322 Ježiš Kristus nás povzbudzuje k synovskej odovzdanosti do prozreteľnosti nášho nebeského Otca. Po ňom apoštol svätý Peter odporúča: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará“ (1Pt 5,7).

323 Božia prozreteľnosť pôsobí aj prostredníctvom činnosti stvorení. Boh dáva ľuďom schopnosť slobodne spolupracovať na jeho plánoch.

324 To, že Boh dopúšťa fyzické a morálne zlo, je tajomstvo. Boh ho objasňuje skrze svojho Syna Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby zvíťazil nad zlom. Viera nám dáva istotu, že Boh by nedopustil zlo, keby aj z neho napokon nevyvodil dobro cestami, ktoré budeme úplne poznať až vo večnom živote.

zobraziť celé5. odsek NEBO A ZEM

325 Apoštolské vyznanie viery vyznáva, že Boh je „Stvoriteľ neba i zeme“, a Nicejsko-carihradské vyznanie viery vysvetľuje: „… sveta viditeľného i neviditeľného“.

326 Výraz „nebo i zem“(290) vo Svätom písme znamená: všetko, čo jestvuje, celé stvorenie. Poukazuje aj na spojitosť, ktorá vnútri stvorenia zároveň spája i odlišuje nebo a zem: „zem“ je svet ľudí. (1023, 2794) Slovo „nebo“ alebo „nebesia“ môže označovať oblohu, ale aj vlastné „miesto“ Boha, nášho „Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,16), a v dôsledku toho aj „nebo“, ktoré je eschatologickou slávou. Napokon slovo „nebo“ označuje „miesto“ duchovných stvorení – anjelov –, ktorí obklopujú Boha.

327 Vyznanie viery Štvrtého lateránskeho koncilu tvrdí, že Boh „na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve stvorenia, duchovné i telesné,(296) totiž anjelské a pozemské: a napokon ľudské, akoby spoločné [obom], utvorené z ducha a tela“.

zobraziť celéI. Anjeli

zobraziť celéJESTVOVANIE ANJELOV – PRAVDA VIERY

328 Jestvovanie duchovných, netelesných bytostí, ktoré Sväté písmo zvyčajne volá anjelmi, je pravda viery.(150) Svedectvo Písma je také jasné, aká jasná je jednomyseľnosť Tradície.

zobraziť celéKTO SÚ ANJELI?

329 Svätý Augustín o nich hovorí: „,Anjel‘… je názov služby, nie prirodzenosti. Ak sa pýtaš na meno tejto prirodzenosti, je to duch; ak sa pýtaš na službu, je to anjel: podľa toho, čím je, je duch; podľa toho, čo koná, je anjel.“ Anjeli sú celou svojou bytosťou Boží služobníci a poslovia. Keďže ustavične hľadia na tvár… Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 18,10), počúvajú na jeho slová a plnia jeho príkazy.

330 Pretože sú čisto duchovné stvorenia, majú rozum a vôľu: sú to osobné a nesmrteľné stvorenia. Dokonalosťou prevyšujú všetky viditeľné stvorenia. Dosviedča to jas ich slávy.

zobraziť celéKRISTUS „A S NÍM VŠETCI ANJELI“

331 Kristus je stredobodom sveta anjelov. Sú to jeho anjeli: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli…“ (Mt 25,31). Sú jeho, lebo sú stvorení skrze neho a pre neho: „Lebo v ňom bolo stvorené všetko na nebi a na zemi, viditeľné i neviditeľné,(291) tróny aj panstvá, kniežatstvá aj mocnosti. Všetko je stvorené skrze neho a pre neho“ (Kol 1,16). A ešte väčšmi sú jeho preto, že ich urobil poslami svojho plánu spásy: „Či nie sú všetci služobnými duchmi, poslanými slúžiť tým, čo majú dostať do dedičstva spásu?“ (Hebr 1,14).

332 Anjeli sú prítomní už od stvorenia a v priebehu celých dejín spásy, zďaleka i zblízka zvestujú spásu a slúžia Božiemu plánu pri jej uskutočňovaní: zatvárajú pozemský raj, chránia Lota, zachraňujú Agar a jej dieťa, zadŕžajú Abrahámovi ruku, svojou službou sprostredkúvajú Zákon, vedú Boží ľud, zvestujú narodenia a povolania, pomáhajú prorokom, aby sme uviedli aspoň niekoľko príkladov. Napokon anjel Gabriel zvestuje narodenie Predchodcu a potom narodenie samého Ježiša.

333 Od vtelenia až po nanebovstúpenie je život vteleného Slova obklopený adoráciou a službou anjelov. Keď Boh „uvádza prvorodeného na svet, hovorí: ,Nech sa mu klaňajú všetci Boží anjeli‘“ (Hebr 1,6). Ich chválospev pri Kristovom narodení neprestáva zaznievať v oslavnom speve Cirkvi:(559) „Sláva Bohu…“ (Lk 2,14). Anjeli ochraňujú Ježišovo detstvo, posluhujú Ježišovi na púšti, posilňujú ho v smrteľnej úzkosti, hoci by ho boli mohli vyslobodiť z rúk nepriateľov, ako kedysi vyslobodili Izrael. Anjeli aj „evanjelizujú“, keď oznamujú dobrú zvesť o Kristovom vtelení a zmŕtvychvstaní. Budú pri Kristovom návrate, ktorý oznamujú, a budú mu posluhovať pri súde.

zobraziť celéANJELI V ŽIVOTE CIRKVI

334 Dovtedy, čiže do Kristovho návratu, celý život Cirkvi má úžitok z tajomnej a účinnej pomoci anjelov.

335 Cirkev sa vo svojej liturgii pripája k anjelom,(1138) aby sa klaňala trojsvätému Bohu; vzýva ich o pomoc (napríklad v modlitbe „In paradisum deducant te angeli – Do raja večného nech ťa sprevádzajú anjeli…“ v liturgii za zosnulých alebo aj v „Hymne cherubínov v byzantskej liturgii ); osobitne slávi spomienku niektorých anjelov (svätého Michala, svätého Gabriela, svätého Rafaela, svätých anjelov strážcov).

336 Ľudský život je od detstva až po smrť (1020) obklopený ich ochranou a orodovaním. „Nik nebude popierať, že každý veriaci má pri sebe anjela akoby ochrancu a pastiera, ktorý ho vedie životom.“ Kresťanský život má už na tomto svete vo viere účasť na blaženom spoločenstve anjelov a ľudí zjednotených v Bohu.

zobraziť celéII. Viditeľný svet

337 Sám Boh stvoril viditeľný svet(290) v celej jeho nádhere, mnohotvárnosti a poriadku. Písmo symbolicky predstavuje dielo Stvoriteľa ako postupnú šesťdennú Božiu „prácu“, ktorá sa končí „odpočinkom“ na siedmy deň. Čo sa týka stvorenia, posvätný text učí pravdy, ktoré Boh zjavil pre našu spásu; ony umožňujú „poznať vnútornú povahu celého stvorenstva, jeho hodnotu a jeho zameranie na Božiu slávu“. (293)

338 Nejestvuje nič, čo by nevďačilo za svoje jestvovanie Bohu Stvoriteľovi. Svet sa začal, keď ho Božie slovo vytvorilo z ničoho.(297) Všetky jestvujúce bytosti, celá príroda a celé ľudské dejiny majú korene v tejto prvotnej udalosti: je to „genéza“ vzniku sveta a začiatku času.

339 Každé stvorenie má svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť.(2501) O jednotlivých dielach „šiestich dní“ sa hovorí: „A Boh videl, že je to dobré.“ „Lebo už tým, že sú stvorené, dostávajú všetky veci svoju stálosť, pravdivosť, dobrotu, vlastné zákony a svoj poriadok.“ (299) Rozličné stvorenia, ktoré Boh chcel v ich vlastnom bytí, odzrkadľujú, každé svojím spôsobom, lúč nekonečnej Božej múdrosti a dobroty. Preto človek má rešpektovať dobrotu vlastnú každému stvoreniu,(226) aby sa vyhol nezriadenému používaniu vecí, ktoré opovrhuje Stvoriteľom a má neblahé následky pre ľudí a ich prostredie.

340 Vzájomnú závislosť stvorení chcel Boh.(1937) Slnko a mesiac, céder a kvietok, orol a vrabec: ich nespočetné rozdiely a odlišnosti znamenajú, že ani jedno stvorenie si samo nestačí. Stvorenia jestvujú iba v závislosti jedných od druhých, aby sa navzájom dopĺňali v službe jedných druhým.

341 Krása vesmíru. Poriadok a súlad stvoreného sveta vyplýva z rozmanitosti bytostí a vzťahov medzi nimi. Človek tieto vzťahy postupne objavuje ako prírodné zákony. Budia obdiv vedcov.(283) Krása stvorenia odzrkadľuje nekonečnú krásu Stvoriteľa.(2500) Má vzbudzovať úctu a podriadenosť rozumu a vôle človeka.

342 Hierarchiu stvorení vyjadruje poradie „šiestich dní“, ktoré postupuje od menej dokonalého k dokonalejšiemu.(310) Boh miluje všetky svoje stvorenia a stará sa o každé, ešte aj o vrabce. No Ježiš hovorí: „Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov“ (Lk 12,7) alebo aj: „O koľko viac je človek ako ovca!“ (Mt 12,12).

343 Človek je vrcholom stvoriteľského diela.(355) Inšpirovaný opis stvorenia to vyjadruje tak, že jasne odlišuje stvorenie človeka od stvorenia ostatných tvorov.

344 Medzi všetkými stvoreniami jestvuje vzájomný vzťah, lebo všetky majú toho istého Stvoriteľa a všetky sú zamerané na jeho slávu:(293, 1939, 2416)
„Buď pochválený, môj Pane, so všetkými tvojimi stvoreniami,
najmä za pána brata Slnko,
ktoré je deň a ty nás ním osvetľuješ.
A ono je krásne a žiari veľkým jasom:
je znakom teba, Najvyšší…
Buď pochválený,(1218) môj Pane, za sestru Vodu,
ktorá je veľmi užitočná a ponížená,
vzácna a čistá…
Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru, matku Zem,
ktorá nás udržiava a živí
a rodí rozličné plody
s pestrými kvetmi a trávou…
Chváľte a zvelebujte môjho Pána,
ďakujte mu a slúžte mu
s veľkou pokorou.“

345 Sobota – koniec diela „šiestich dní“.(2168) Posvätný text hovorí: „V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil.“ „Takto boli ukončené nebo a zem“ a Boh „v siedmy deň odpočíval… požehnal siedmy deň… a zasvätil ho“ (Gn 2,1-3). Tieto inšpirované slová sú bohaté na spasiteľné ponaučenia:

346 Boh pri stvorení položil základ a dal zákony,(2169) ktoré ostávajú nezmenené, o ktoré sa bude môcť veriaci s dôverou oprieť a ktoré mu budú znakom a zárukou neochvejnej vernosti, s akou Boh zachováva zmluvu. Človek však tomuto základu musí zostať verný a rešpektovať zákony, ktoré doň vpísal Stvoriteľ.

347 Stvorenie sa uskutočnilo so zreteľom na sobotu,(1145-1152) a teda na kult a adoráciu Boha. Kult je vpísaný do poriadku stvorenia. „Ničomu nech sa nedáva prednosť pred kultom Boha – Nihil operi Dei praeponatur,“ hovorí regula svätého Benedikta, a tak určuje správny poriadok ľudských záujmov.

348 Sobota je v srdci zákona Izraela.(2172) Zachovávať prikázania znamená zhodovať sa s Božou múdrosťou a vôľou, ktoré sa prejavujú v diele Božieho stvorenia.

349 Ôsmy deň. Ale pre nás svitol nový deň:(2174) deň Kristovho zmŕtvychvstania. Siedmy deň zakončuje prvé stvorenie. Na ôsmy deň sa začína nové stvorenie. Takto dielo stvorenia vrcholí(1046) v ešte väčšom diele vykúpenia. Prvé stvorenie má svoj zmysel a vrchol v novom stvorení v Kristovi, ktorého jas prevyšuje jas prvého stvorenia.

zobraziť celéZhrnutie

350 Anjeli sú duchovné stvorenia neprestajne oslavujúce Boha a slúžiace jeho spasiteľným plánom, ktoré má s inými stvoreniami: „Anjeli spolupracujú na všetkom, čo je pre nás dobré.“

351 Anjeli obklopujú Ježiša Krista, svojho Pána. Slúžia mu najmä pri plnení jeho poslania spasiť ľudí.

352 Cirkev si uctieva anjelov, ktorí jej pomáhajú na pozemskej púti a ochraňujú každého človeka.

353 Boh chcel rozmanitosť svojich tvorov a ich vlastnú dobrotu, ich vzájomnú závislosť a ich poriadok. Všetky hmotné stvorenia určil na dobro ľudského pokolenia. Človek je určený na Božiu slávu a jeho prostredníctvom aj celé stvorenie.

354 Rešpektovanie zákonov vpísaných do stvorenia a vzťahov ktoré vyplývajú z prirodzenosti vecí, je počiatkom múdrosti a základom mravnosti.

zobraziť celé6. odsek ČLOVEK

355 „Boh stvoril človeka na svoj obraz,(1700) na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27). Človek má v stvorení jedinečné miesto:(343) je „na Boží obraz“ (I); vo svojej prirodzenosti spája duchovný a hmotný svet (II); je stvorený ako „muž a žena“ (III); Boh ho ustanovil vo svojom priateľstve (IV).

zobraziť celéI. „Na Boží obraz“

356 Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“; (1703, 2258) je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote.(225) Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti:
„Čo bolo príčinou toho, že si dal človekovi takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, s ktorou si videl v sebe svoje stvorenie a ,zamiloval si sa‘ do neho. Veď z lásky si ho stvoril(295) a z lásky si mu dal prirodzenosť schopnú vychutnávať tvoje večné Dobro.“

357 Keďže je človek stvorený na Boží obraz,(1935) má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva(1877) s inými osobami. Milosťou je povolaný k zmluve so svojím Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže dať namiesto neho.

358 Boh všetko stvoril pre človeka; (299) ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu a miloval ho a aby mu obetoval celé stvorenie:(901)
„Ktože to má byť stvorený a zahrnutý takou úctou? Je to človek, veľká a obdivuhodná živá bytosť vzácnejšia v Božích očiach ako celé stvorenie. Pre neho boli stvorené nebo i zem a more a všetko ostatné stvorenie: človek, na ktorého spáse Bohu tak záležalo, že pre neho neušetril ani svojho jednorodeného Syna, a neprestal vynakladať všetko úsilie, kým ho nevyzdvihol do výšin a neposadil po svojej pravici.“

359 „V skutočnosti sa tajomstvo človeka(1701) stáva naozaj jasným iba v tajomstve vteleného Slova:“
„Blažený Apoštol [Pavol] dnes spomenul, že dvaja ľudia dali pôvod ľudskému pokoleniu, totiž Adam a Kristus…(388, 411) Prvý človek, Adam, sa stal živou bytosťou, posledný Adam oživujúcim Duchom. Toho prvého utvoril tento posledný a daroval mu aj dušu, aby žil… Toto je [druhý] Adam, ktorý vložil svoj obraz do tamtoho prvého, keď ho tvoril. Preto prijal jeho podobu a vzal si jeho meno, aby sa mu nestratilo to, čo utvoril na svoj obraz. Prvý Adam, posledný Adam: ten prvý má počiatok, tento posledný nemá koniec, lebo v skutočnosti tento posledný je prvý, ako sám hovorí: ,Ja som prvý a ja som posledný.“

360 Vďaka spoločnému pôvodu ľudské pokolenie tvorí jednotu.(225, 404) Boh totiž „z jedného urobil celé ľudské pokolenie,(775, 831, 842) aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 17,26):
„Úchvatný pohľad, ktorý nám umožňuje kontemplovať ľudské pokolenie v jednote spoločného pôvodu od Stvoriteľa…; v jednote prirodzenosti, ktorá pozostáva z hmotného tela a z duchovnej a nesmrteľnej duše; v jednote bezprostredného cieľa a spoločného poslania v tomto živote; v jednote toho istého bývania, čiže zeme, ktorej bohatstvo môžu na základe prirodzeného práva využívať všetci ľudia, aby sa mohli živiť a povzniesť sa k väčšiemu vzrastu; a napokon v jednote nadprirodzeného cieľa, samého Boha, ku ktorému majú všetci smerovať, a [v jednote] prostriedkov, ktorými by raz mohli dosiahnuť tento cieľ… a aj v jednote toho istého vykúpenia, ktoré všetkým štedro poskytol Kristus.“

361 „Tento zákon ľudskej solidarity a lásky“ (1939) nás uisťuje, že všetci ľudia sú si aj pri bohatej rozmanitosti osôb, kultúr a národov naozaj bratmi a sestrami.

zobraziť celéII. „Jeden z tela a z duše“

362 Ľudská osoba, stvorená na Boží obraz, je bytosť zároveň telesná i duchovná.(1146, 2332) Biblický opis vyjadruje túto skutočnosť symbolickou rečou, keď tvrdí: „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou“ (Gn 2,7). Teda Boh chcel celého človeka.

363 Vo Svätom písme výraz duša často označuje ľudský život (1703) alebo celú ľudskú osobu. Ale označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie, čím je osobitnejšie Božím obrazom: „duša“ znamená duchovný princíp v človeku.

364 Telo človeka má účasť na dôstojnosti „Božieho obrazu“;(1004) je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom (tajomnom) tele stala chrámom Ducha.
„Človek, jeden z tela a z duše, svojou telesnou stránkou zahŕňa v sebe prvky hmotného sveta, takže prostredníctvom neho dosahujú svoj vrchol a pozdvihujú hlas na slobodnú oslavu Stvoriteľa.(2289) Človek teda nesmie pohŕdať telesným životom, ale naopak, musí považovať svoje telo za dobré a hodné úcty, lebo ho stvoril Boh a má byť vzkriesené v posledný deň.“

365 Jednota duše a tela je taká hlboká, že dušu treba považovať za „formu“ tela; to znamená, že vďaka duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom. Duch a hmota nie sú v človeku dve spojené prirodzenosti, ale ich spojenie vytvára jednu jedinú prirodzenosť.

366 Cirkev učí, že každú duchovnú dušu stvoril bezprostredne Boh – „nevytvorili“ ju rodičia – a že je nesmrteľná; (1005) nezaniká, keď sa pri smrti odlúči od tela, a znova sa spojí s telom pri konečnom vzkriesení.(997)

367 Niekedy sa duša rozlišuje od ducha. Napríklad svätý Pavol sa modlí, aby sa zachoval náš „duch neporušený a duša i telo bez úhony“(2083) (1Sol 5,23), keď príde Pán. Cirkev učí, že toto rozlišovanie nezavádza do duše podvojnosť (dualitu). „Duch“ znamená, že človek je od svojho stvorenia zameraný na svoj nadprirodzený cieľ a že jeho duša je schopná byť bez vlastnej zásluhy pozdvihnutá do spoločenstva s Bohom.

368 Duchovná tradícia Cirkvi zdôrazňuje aj srdce,(478, 582, 1431, 1764, 2517, 2562, 2843) a to v biblickom zmysle, vyjadrujúcom hĺbku bytosti, kde sa osoba rozhodne alebo nerozhodne pre Boha.

zobraziť celéIII. „Muža a ženu ich stvoril“{2331-2336}

zobraziť celéBOH CHCEL ROVNOSŤ I ROZDIELNOSŤ

369 Muž a žena sú stvorení, to znamená, že ich Boh chcel: na jednej strane v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby, na druhej strane v ich špecifickom bytí muža a ženy. „Byť mužom“, „byť ženou“ je dobrá a Bohom chcená skutočnosť: muž a žena majú neodňateľnú dôstojnosť, ktorú dostávajú priamo od Boha, svojho Stvoriteľa. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou „na Boží obraz“. Vo svojom „byť mužom“ a „byť ženou“ odzrkadľujú múdrosť a dobrotu Stvoriteľa.

370 Boh nie je „na obraz“ človeka.(42, 239) Nie je ani muž, ani žena. Boh je čistý duch, v ktorom niet miesta pre rozdielnosť pohlaví. Ale „dokonalosti“ muža a ženy odzrkadľujú niečo z nekonečnej dokonalosti Boha: sú to „dokonalosti“ matky a „dokonalosti“ otca a manžela.

zobraziť celé„JEDEN PRE DRUHÉHO“ – „JEDNOTA V DVOJICI“

371 Muž a žena sú stvorení spolu(1605) a Boh chce, aby boli jeden pre druhého. Božie slovo nám to dáva pochopiť na rôznych miestach posvätného textu. „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). Ani jedno zviera nemôže byť takýmto „spoločníkom“ človeka. Žena, ktorú Boh „utvára“ z rebra vyňatého z muža a ktorú k nemu privádza, vyvoláva v mužovi výkrik údivu, zvolanie lásky a spoločenstva: „Toto je teraz kosť z mojich kostí a mäso z môjho mäsa!“ (Gn 2,23). Muž objavuje ženu ako druhé „ja“ s rovnakou ľudskou prirodzenosťou.

372 Muž a žena sú stvorení „jeden pre druhého“: nie že by ich bol Boh urobil iba „napoly“ a „neúplných“; stvoril ich pre spoločenstvo osôb, v ktorom každý môže byť „pomocou“ pre druhého, lebo sú rovnakí ako osoby („kosť z mojich kostí…“) a zároveň sa dopĺňajú ako muž a žena. V manželstve ich Boh spája tak, že tvoria „jedno telo“ (Gn 2,24) a môžu odovzdávať ľudský život:(1652, 2366) „Ploďte a množte sa a naplňte zem!“ (Gn 1,28). Keď muž a žena ako manželia a rodičia odovzdávajú svojim potomkom ľudský život, jedinečným spôsobom spolupracujú na diele Stvoriteľa.

373 Muž a žena majú v Božom pláne povolanie(307) „podmaniť si“ zem ako Boží „správcovia“. Táto zvrchovanosť nesmie byť svojvoľnou a deštruktívnou nadvládou. Muž a žena, stvorení na obraz Stvoriteľa,(2415) ktorý miluje všetko, čo je, sú povolaní mať účasť na Božej prozreteľnosti voči ostatným stvoreniam. Z toho vyplýva ich zodpovednosť za svet, ktorý im Boh zveril.

zobraziť celéIV. Človek v raji

374 Prvý človek nielenže bol stvorený dobrý, ale bol aj ustanovený v priateľstve so svojím Stvoriteľom(54) a v súlade so sebou samým a so stvorením, ktoré ho obklopuje. Tento stav prevýšila iba sláva nového stvorenia v Kristovi.

375 Keď Cirkev autenticky vysvetľuje symboliku biblickej reči vo svetle Nového zákona a Tradície, učí, že naši prarodičia Adam a Eva boli ustanovení v stave prvotnej svätosti a spravodlivosti. (1997) Táto milosť prvotnej svätosti bola účasťou na Božom živote.

376 Vyžarovanie tejto milosti posilňovalo všetky rozmery ľudského života. Pokiaľ by bol človek zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom,(1008) nemal ani umrieť, ani trpieť. (1502) Vnútorný súlad ľudskej osoby, súlad medzi mužom a ženou a napokon súlad medzi prvou ľudskou dvojicou a celým stvorením vytváral stav, ktorý sa volá „prvotná spravodlivosť“.

377 „Vláda“ nad svetom, ktorú dal Boh na počiatku človekovi, uskutočňovala sa predovšetkým u samého človeka ako ovládanie seba. Celá bytosť človeka bola neporušená a usporiadaná,(2514) pretože bol bez trojitej žiadostivosti, ktorá ho podrobuje zmyselným rozkošiam, dychtivosti po pozemských dobrách a túžbe presadzovať sa proti príkazom rozumu.

378 Znakom dôverného priateľstva človeka s Bohom(2415) je to, že ho Boh umiestňuje do záhrady. (2427) Človek tam žije, aby ju „obrábal a strážil“ (Gn 2,15): práca nie je trestom, ale spoluprácou muža a ženy s Bohom na zdokonaľovaní viditeľného stvorenia.

379 Celý tento súlad prvotnej spravodlivosti, ktorý Boh vo svojom pláne predvídal pre človeka, stratí sa hriechom našich prarodičov.

zobraziť celéZhrnutie

380 Bože, „človeka si stvoril na svoj obraz a dal si mu na starosť celý svet, aby vládol nad všetkým tvorstvom a slúžil iba tebe, svojmu Stvoriteľovi“.

381 Človek je predurčený stať sa podobným obrazu Božieho Syna, ktorý sa stal človekom – a „je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1,15) –, aby Kristus bol prvorodený medzi mnohými bratmi a sestrami.

382 Človek je „jeden z tela a z duše – corpore et anima unus“. Učenie viery tvrdí, že duchovná a nesmrteľná duša je stvorená bezprostredne Bohom.

383 „Boh nestvoril človeka samého: od začiatku ako ,muža a ženu ich stvoril‘ (Gn 1,27); ich zväzok je prvotnou formou spoločenstva osôb.“

384 Zjavenie nám dáva poznať stav prvotnej svätosti a spravodlivosti muža a ženy pred hriechom: z ich priateľstva s Bohom pramenilo šťastie ich života v raji.

zobraziť celé7. odsek PÁD

385 Boh je nekonečne dobrý a všetky jeho diela sú dobré. Nikto však neunikne skúsenosti utrpenia, zla v prírode – ktoré, zdá sa, súvisí s obmedzenosťou stvorení – a najmä problému morálneho zla.(309) Odkiaľ pochádza zlo? „Hľadal som, odkiaľ je zlo, a nebolo riešenia,“ hovorí svätý Augustín a jeho trýznivé hľadanie nájde východisko iba v jeho obrátení k živému Bohu. Lebo „tajomstvo neprávosti“ (2Sol 2,7) sa objasňuje len vo svetle „tajomstva nábožnosti“(457) (1Tim 3,16). Zjavenie Božej lásky v Kristovi ukázalo rozsah zla a zároveň rozmnoženie milosti. Otázku pôvodu zla musíme teda skúmať tak, že budeme upierať pohľad svojej viery(1848) na toho, ktorý jediný nad ním zvíťazil. (539)

zobraziť celéI. Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť

zobraziť celéSKUTOČNOSŤ HRIECHU

386 Hriech je prítomný v dejinách človeka. Bolo by márne pokúšať sa ignorovať ho alebo dávať tejto temnej skutočnosti iné mená. Kto sa chce pokúsiť pochopiť, čo je hriech,(1847) musí najprv uznať hlbokú spätosť človeka s Bohom, lebo mimo tohto vzťahu nemožno odhaliť zlo hriechu v jeho skutočnej povahe ako odmietnutie Boha a odporovanie Bohu, hoci ono neprestáva doliehať na život človeka a na dejiny.

387 Skutočnosť hriechu a najmä prvotného hriechu možno objasniť jedine vo svetle Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, nemôžeme hriech jasne poznať(1848) a sme pokúšaní vysvetľovať ho len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť, omyl, nevyhnutný následok neprimeraného spoločenského zriadenia atď. Iba keď poznáme Boží plán s človekom, môžeme pochopiť, že hriech je zneužitie slobody,(1739) ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa mohli milovať aj navzájom.

zobraziť celéPRVOTNÝ HRIECH – ZÁKLADNÁ PRAVDA VIERY

388 Postupne ako pokračuje Zjavenie,(431) objasňuje sa aj skutočnosť hriechu. Hoci Boží ľud Starého zákona pristupoval k bolestnej ľudskej situácii vo svetle udalosti pádu,(208) ako ju podáva kniha Genezis, nemohol pochopiť konečný význam tejto udalosti, ktorý sa objasňuje iba vo svetle smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. (359) Treba poznať Krista ako prameň milosti, aby sme spoznali Adama ako prameň hriechu. Duch Tešiteľ (po grécky Parakletos), ktorého poslal zmŕtvychvstalý Kristus, prišiel ukázať „svetu, čo je hriech“ (Jn 16,8), keď zjavil toho, ktorý je Vykupiteľom z hriechu.(729)

389 Učenie o prvotnom hriechu je, možno povedať, „rubom“ dobrej zvesti, že Ježiš je Spasiteľ všetkých ľudí,(422) že všetci potrebujú spásu a že vďaka Kristovi sa spása ponúka všetkým. Cirkev, ktorá má Kristovo zmýšľanie, dobre vie, že keď sa napáda zjavenie prvotného hriechu, zasahuje sa tým aj Kristovo tajomstvo.

zobraziť celéAKO ČÍTAŤ OPIS PÁDU

390 Opis pádu (Gn 3) používa síce obraznú reč,(289) ale potvrdzuje prvotnú udalosť, fakt, ktorý sa stal na začiatku dejín človeka. Zjavenie nám dáva istotu viery o tom, že celé ľudské dejiny sú poznačené prvotným hriechom, ktorý slobodne spáchali naši prarodičia.

zobraziť celéII. Pád anjelov

391 Za rozhodnutím našich prarodičov neposlúchnuť je hlas zvodcu, ktorý odporuje Bohu (2538) a zo závisti spôsobuje ich pád do smrti. Písmo a Tradícia Cirkvi vidia v tejto bytosti padlého anjela, ktorý sa volá satan alebo diabol. Cirkev učí, že spočiatku to bol dobrý anjel, stvorený Bohom. „Boh síce stvoril diabla a ostatných zlých duchov podľa prirodzenosti dobrých, ale oni sami sa stali zlými.“

392 Písmo hovorí o hriechu(1850) týchto padlých anjelov. Ich „pád“ spočíva v slobodnej voľbe týchto stvorených duchov, ktorí zásadne a neodvolateľne odmietli Boha a jeho kráľovstvo. Ozvenu ich vzbury nachádzame v slovách, ktorými sa Pokušiteľ obracia na našich prarodičov: „Budete ako Boh“(2482) (Gn 3,5). „Diabol hreší od počiatku“ (1Jn 3,8), „je luhár a otec lži“ (Jn 8,44).

393 Anjelom nemôže byť ich hriech odpustený(1033-1037) pre neodvolateľnú povahu ich voľby, a nie pre nedostatok nekonečného Božieho milosrdenstva. „Po páde nejestvuje pre nich možnosť pokánia,(1022) podobne ako ani pre ľudí po smrti.“

394 Písmo dosviedča neblahý vplyv toho, ktorého Ježiš volá „vrah od počiatku“ (Jn 8,44) a ktorý sa dokonca pokúšal odvrátiť Ježiša od poslania,(538-540) ktoré mu zveril Otec. „Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky“(550) (1Jn 3,8). Najzávažnejším z týchto skutkov vzhľadom na následky bolo klamné zvádzanie, ktorým diabol naviedol človeka, aby neposlúchol Boha.(2846-2849)

395 Satanova moc však nie je nekonečná.(309) On je iba tvor, ktorý je síce mocný, pretože je čistý duch, ale vždy je iba tvor: nemôže prekaziť budovanie Božieho kráľovstva. Hoci satan pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu v Ježišovi Kristovi(1673) a hoci jeho pôsobenie zapríčiňuje každému človekovi i spoločnosti veľké škody duchovnej a nepriamo aj fyzickej povahy, toto pôsobenie dopúšťa Božia prozreteľnosť,(413) ktorá mocne a láskavo riadi dejiny človeka a sveta. To, že Boh dopúšťa diablovo pôsobenie, je veľké tajomstvo,(2850-2854) ale my „vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28).

zobraziť celéIII. Prvotný hriech

zobraziť celéSKÚŠKA SLOBODY

396 Boh stvoril človeka na svoj obraz a urobil ho svojím priateľom.(1730) Človek ako duchovný tvor(311) môže žiť v tomto priateľstve iba tak, že sa slobodne podriadi Bohu. Túto skutočnosť vyjadruje zákaz daný človekovi, že nesmie jesť zo stromu poznania dobra a zla: „lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2,17). Strom „poznania dobra a zla“ (Gn 2,17) symbolicky pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor má slobodne uznať a s dôverou rešpektovať.(301) Človek závisí od Stvoriteľa; podlieha zákonom stvorenia a morálnym normám, ktoré riadia používanie slobody.

zobraziť celéPRVÝ HRIECH ČLOVEKA

397 Človek pokúšaný diablom(1707, 2541) nechal vo svojom srdci vyhasnúť dôveru k svojmu Stvoriteľovi, zneužil svoju slobodu a neposlúchol Boží príkaz. V tom spočíval prvý hriech človeka. (1850) Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu.(215)

398 Týmto hriechom človek dáva prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohŕda Bohom:(2084) zvolil si seba proti Bohu, proti požiadavkám svojho stavu ako stvorenia, a teda aj proti svojmu vlastnému dobru. Človek ustanovený v stave svätosti bol určený na to, aby ho Boh úplne „zbožstvil“ v sláve. Zvedený diablom chcel byť „ako Boh“, (2113) ale „bez Boha a [uprednostnený] pred Bohom, a nie podľa Boha“.

399 Písmo ukazuje tragické následky tejto prvej neposlušnosti. Adam a Eva okamžite strácajú milosť prvotnej svätosti. Majú strach z Boha, o ktorom si urobili falošnú predstavu ako o Bohu, ktorý je žiarlivý na svoje výsady.

400 Súlad, v ktorom žili vďaka prvotnej spravodlivosti, je zničený; vláda duchovných schopností duše nad telom je podlomená; spoločenstvo muža a ženy podlieha napätiam; (1607) ich vzťahy budú poznačené žiadostivosťou a panovačnosťou. Súlad so stvorením je porušený:(2514) viditeľné stvorenie sa človekovi odcudzilo a stalo sa mu nepriateľským. Vinou človeka je stvorenie podrobené „márnosti“ a „otroctvu skazy“ (Rim 8,20-21). A napokon príde aj následok, ktorý bol výslovne predpovedaný pre prípad neposlušnosti: človek sa vráti do prachu, z ktorého bol utvorený. (602, 1008) Do dejín ľudstva vstupuje smrť.

401 Po tomto prvom hriechu svet zaplavuje skutočná „invázia“ hriechu: bratovražda, ktorej sa dopustil Kain na Ábelovi; (1865, 2259) všeobecná skazenosť ako následok hriechu; aj v dejinách Izraela sa často objavuje hriech, najmä ako nevernosť Bohu zmluvy a ako prestúpenie Mojžišovho zákona; aj po Kristovom vykúpení sa hriech prejavuje medzi kresťanmi mnohorakým spôsobom. Písmo a Tradícia Cirkvi neprestajne pripomínajú prítomnosť a univerzálnosť hriechu v dejinách ľudí:(1739)
„Čo vieme z Božieho zjavenia, zhoduje sa so skúsenosťou. Lebo keď človek skúma svoje srdce, zisťuje, že je náchylný aj na zlé a pohrúžený do mnohorakého zla, ktoré nemôže pochádzať od jeho dobrého Stvoriteľa. Človek tým, že často odmietol uznať Boha za svojho pôvodcu, porušil aj správne zameranie na svoj posledný cieľ a zároveň celý poriadok vzťahov voči sebe samému, ako aj voči iným ľuďom a všetkým stvoreným veciam.“

zobraziť celéNÁSLEDKY ADAMOVHO HRIECHU PRE ĽUDSTVO

402 Do Adamovho hriechu sú zatiahnutí všetci ľudia. Potvrdzuje to svätý Pavol: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí [t. j. všetci] stali hriešnikmi“ (Rim 5,19). „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili…“ (Rim 5,12). Proti univerzálnosti hriechu(430, 605) a smrti Apoštol stavia univerzálnosť spásy v Kristovi: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného [Krista] priniesla všetkým ľuďom ospravodlivenie a život“ (Rim 5,18).

403 Cirkev, nasledujúc svätého Pavla, vždy učila, že nesmiernu biedu, ktorá dolieha na ľudí, ich náklonnosť na zlé a ich podrobnosť smrti(2606) nemožno pochopiť bez ich spojitosti s Adamovým hriechom a so skutočnosťou, že Adam na nás preniesol hriech, ktorým postihnutí sa všetci rodíme a ktorý je „smrťou duše“. (1250) Na základe tejto istoty viery Cirkev udeľuje krst na odpustenie hriechov aj malým deťom, ktoré sa nedopustili osobného hriechu.

404 Ako sa Adamov hriech stal hriechom všetkých jeho potomkov? Celé ľudské pokolenie je v Adamovi „akoby jedným telom jediného človeka“. Pre túto „jednotu ľudského pokolenia“(360) sú všetci ľudia zatiahnutí do Adamovho hriechu, ako sú všetci zahrnutí do Kristovej spravodlivosti. No i tak je prenášanie prvotného hriechu tajomstvom,(50) ktoré nemôžeme úplne pochopiť. Zo Zjavenia však vieme, že Adam dostal prvotnú svätosť a spravodlivosť nielen pre seba, ale pre celú ľudskú prirodzenosť. Vo chvíli, keď Adam a Eva podliehajú Pokušiteľovi, páchajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, ktorú budú prenášať v padlom stave. Je to hriech ktorý sa bude prenášať na celé ľudstvo rozmnožovaním, to jest prenášaním ľudskej prirodzenosti pozbavenej prvotnej svätosti a spravodlivosti. Preto sa dedičný hriech volá „hriechom“ v analogickom zmysle: je to hriech „zdedený“, nie spáchaný, je to stav, nie čin.

405 Hoci je dedičný hriech každému vlastný, ani u jedného Adamovho potomka nemá povahu osobnej viny. Je pozbavením prvotnej svätosti a spravodlivosti, ale ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená: je zranená vo svojich prirodzených silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech(2515) (táto náchylnosť na zlé sa volá „žiadostivosť“). Krst tým, že dáva život v Kristovej milosti, zotiera dedičný hriech a obracia človeka k Bohu. Ale následky tohto hriechu pre oslabenú a na zlé náchylnú prirodzenosť ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja.(1264)

406 Učenie Cirkvi o prenášaní dedičného hriechu sa spresnilo najmä v 5. storočí najmä pod vplyvom úvah svätého Augustína proti pelagianizmu, a v 16. storočí v opozícii proti protestantskej reformácii. Pelagius zastával názor, že človek môže viesť morálne dobrý život prirodzenou silou svojej slobodnej vôle bez nevyhnutnej pomoci Božej milosti. Tak zredukoval vplyv Adamovho hriechu iba na vplyv zlého príkladu. Prví protestantskí reformátori, naopak, učili, že človek bol prvotným hriechom úplne skazený a že jeho slobodná vôľa bola zničená. Stotožňovali hriech, ktorý dedí každý človek, s náklonnosťou na zlé (concupiscentia), ktorá je vraj neprekonateľná. O tom, ako treba chápať zjavené údaje o dedičnom hriechu, sa Cirkev vyslovila najmä na Druhom oranžskom koncile v roku 529 a na Tridentskom koncile v roku 1546.

zobraziť celéTVRDÝ BOJ

407 Učenie o dedičnom hriechu – úzko súvisiace s učením o vykúpení, ktoré uskutočnil Kristus(2015) – umožňuje jasne posúdiť situáciu človeka a jeho činnosť vo svete.(2852) Hriechom prarodičov diabol získal určitú nadvládu nad človekom, hoci človek zostáva slobodný. Dedičný hriech má za následok „porobu v moci toho, ktorý odvtedy vládol smrťou, čiže diabla“. Neuznávať, že človek má zranenú prirodzenosť, náchylnú na zlé, je príčinou veľkých omylov v oblasti výchovy, politiky, sociálnej činnosti a mravov.(1888)

408 Následky dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov ľudí spôsobujú hriešny stav sveta ako celku, ktorý možno slovami svätého Jána označiť ako „hriech sveta“ (Jn 1,29). Týmto výrazom sa označuje aj negatívny vplyv na ľudí zo strany spoločenských a sociálnych štruktúr,(1865) ktoré sú výsledkom osobných hriechov.

409 Táto tragická situácia sveta, ktorý „je celý v moci Zlého“ (1Jn 5,19), robí zo života človeka boj:(2516)
„Celými ľudskými dejinami sa tiahne tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán, až do posledného dňa. Človek, zatiahnutý do tohto boja, musí ustavične zápasiť, aby sa primkol k dobru, a iba za cenu veľkého úsilia je schopný s pomocou Božej milosti dosiahnuť svoju vnútornú jednotu.“

zobraziť celéIV. „Neponechal si ho v moci smrti“

410 Boh človeka po jeho páde neopustil.(55, 705) Naopak, volá ho a tajomným spôsobom mu predpovedá víťazstvo nad zlom a pozdvihnutie z pádu. (1609, 2568) Príslušný úryvok Knihy Genezis bol nazvaný „protoevanjelium“, lebo je prvou zvesťou o Mesiášovi Vykupiteľovi, zvesťou o zápase medzi hadom a ženou a o konečnom víťazstve jedného z jej potomkov.(675)

411 Kresťanská tradícia vidí v tomto úryvku zvesť o „novom Adamovi“, (359, 615) ktorý svojou poslušnosťou „až na smrť na kríži“ (Flp 2,8) prehojne napráva Adamovu neposlušnosť. Ostatne, mnohí Otcovia a Učitelia Cirkvi vidia v žene zvestovanej v „protoevanjeliu“ Kristovu matku Máriu ako „novú Evu“. Ona prvá mala jedinečným spôsobom podiel na dobrodení víťazstva nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus:(491) bola uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu a počas celého svojho pozemského života sa vďaka osobitnej Božej milosti nedopustila nijakého hriechu.

412 Ale prečo Boh nezabránil prvému človekovi zhrešiť?(310, 395) Svätý Lev Veľký odpovedá: „Nevýslovnou Kristovou milosťou sme dostali väčšie dobrá, ako sme stratili diablovou závisťou.“ A svätý Tomáš Akvinský tvrdí: „Nič nebráni tomu, aby po hriechu bola ľudská prirodzenosť povznesená k niečomu vyššiemu.(272) Boh totiž dopúšťa, aby sa stalo zlo, aby z neho vyvodil niečo lepšie. Preto sa v Rim 5, 20 hovorí: ,Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.‘ A preto aj pri požehnaní veľkonočnej sviece sa hovorí: ,Ó šťastná vina,(1994) ktorá sa stala hodná mať takého vznešeného Vykupiteľa!‘“

zobraziť celéZhrnutie

413 „Boh nestvoril smrť ani sa neteší zo záhuby žijúcich… Závisťou diabla však prišla na svet smrť“ (Múd 1,13;2,24).

414 Satan alebo diabol a ostatní zlí duchovia sú padlí anjeli, lebo slobodne odmietli slúžiť Bohu a jeho plánu. Ich voľba proti Bohu je definitívna. Pokúšajú sa pridružiť človeka k svojej vzbure proti Bohu.

415 „Boh ustanovil človeka v spravodlivosti, ale človek na nahováranie Zlého už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a túžil dosiahnuť svoj cieľ bez Boha.“

416 Adam ako prvý človek stratil svojím hriechom prvotnú svätosť a spravodlivosť, ktoré dostal od Boha nielen pre seba, ale pre všetkých ľudí.

417 Adam a Eva preniesli na svoje potomstvo ľudskú prirodzenosť zranenú ich prvým hriechom, a teda pozbavenú prvotnej svätosti a spravodlivosti. Toto pozbavenie sa volá „dedičný hriech“.

418 Následkom dedičného hriechu je ľudská prirodzenosť oslabená vo svojich silách, podrobená nevedomosti, utrpeniu a moci smrti a náchylná na hriech (táto náchylnosť sa volá „žiadostivosť“).

419 „S Tridentským koncilom teda tvrdíme, že dedičný hriech sa prenáša spolu s ľudskou prirodzenosťou ,rozmnožovaním, nie napodobňovaním‘, a preto ,je každému vlastný‘.“

420 Víťazstvo nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus, nám darovalo lepšie dobrá, ako boli tie, ktoré nám odňal hriech: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20).

421 „Svet, o ktorom veriaci v Krista veria, že ho stvorila a udržiava Stvoriteľova láska, bol síce podrobený otroctvu hriechu, ale ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus ho vyslobodil, keď zlomil moc Zlého.“

zobraziť celéDRUHÁ KAPITOLA VERÍM V JEŽIŠA KRISTA, JEDNORODENÉHO BOŽIEHO SYNA

zobraziť celéDOBRÁ ZVESŤ: BOH POSLAL SVOJHO SYNA

422 „Ale keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna,(389) narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom, a aby sme dostali adoptívne synovstvo“ (Gal 4,4-5). Hľa, evanjelium, dobrá zvesť o Ježišovi Kristovi, Božom Synovi: Boh navštívil svoj ľud. Splnil prisľúbenia, ktoré dal Abrahámovi a jeho potomstvu. (2763) Urobil to nad všetko očakávanie: poslal svojho milovaného Syna.

423 Veríme a vyznávame, že Ježiš z Nazareta, Žid narodený z dcéry Izraela v Betleheme za čias kráľa Herodesa Veľkého a cisára Augusta I., povolaním tesár, ktorý zomrel ukrižovaný v Jeruzaleme pod miestodržiteľom Ponciom Pilátom, za vlády cisára Tibéria, je večný Boží Syn, ktorý sa stal človekom; že „vyšiel od Boha“ (Jn 13,3), „zostúpil z neba“ (Jn 3,13;6,33) a „prišiel v tele“ (1Jn 4,2), lebo „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy… Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,14.16).

424 Pobádaní milosťou Ducha Svätého(683) a priťahovaní Otcom veríme a vyznávame o Ježišovi: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16). Na skale tejto viery, ktorú vyznal svätý Peter, postavil Kristus svoju Cirkev. (552)

zobraziť celé„ZVESTOVAŤ… KRISTOVO NEVYSPYTATEĽNÉ BOHATSTVO“ (Ef 3,8)

425 Odovzdávať kresťanskú vieru znamená predovšetkým ohlasovať Ježiša Krista s cieľom privádzať k viere v neho. Prví učeníci od začiatku horeli túžbou ohlasovať Krista: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4,20). A pozývajú ľudí všetkých čias, aby vstúpili do radosti(850, 858) ich spoločenstva s Kristom:
„Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. – Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. – Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná“ (1Jn 1,1-4).

zobraziť celéV SRDCI KATECHÉZY: KRISTUS

426 „V srdci katechézy nachádzame predovšetkým osobu,(1698) totiž osobu Ježiša Krista Nazaretského, Otcovho jednorodeného [Syna]…, ktorý za nás trpel a umrel a teraz ako zmŕtvychvstalý žije navždy s nami… Katechizovať… znamená odhaľovať v Kristovej osobe celý večný Boží plán… znamená snažiť sa pochopiť význam Kristových činov a slov,(513) ako aj znamení, ktoré urobil.“ Cieľom katechézy je: „Uviesť… do spoločenstva… s Ježišom Kristom; jedine on môže priviesť človeka k láske Otca v Duchu a dať mu účasť na živote Najsvätejšej Trojice.“ (260)

427 „V katechéze sa vyučovaním ohlasuje Kristus,(2145) vtelené Slovo a Boží Syn, a všetko ostatné len vo vzťahu k nemu; jedine Kristus učí, kým každý iný to robí len natoľko, nakoľko je poslom alebo tlmočníkom jeho slova a nakoľko umožňuje Kristovi hovoriť jeho ústami…(876) Treba teda, aby sa na každého katechétu mohli aplikovať tieto Ježišove tajomné slová: ,Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal‘ (Jn 7,16).“

428 Ten, kto je povolaný „ohlasovať Krista“, má teda najprv hľadať „vznešenosť poznania Krista Ježiša“. Má byť ochotný stratiť všetko, „aby… získal Krista a našiel sa v ňom“, aby „poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení“ tým, že sa mu pripodobní „v smrti, aby… tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych“ (Flp 3,8-11).

429 Z tohto láskyplného poznania Krista sa rodí túžba ohlasovať ho,(851) „evanjelizovať“ a privádzať iných k súhlasu viery v neho. Ale zároveň sa pociťuje potreba túto vieru čoraz lepšie poznať. Preto podľa poradia Vyznania viery sa uvedú najprv Ježišove hlavné tituly: Kristus, Boží Syn, Pán (2. článok). Vo Vyznaní viery sa potom vyznávajú hlavné tajomstvá Kristovho života: tajomstvo jeho vtelenia (3. článok), jeho Veľkej noci (4. a 5. článok) a napokon jeho oslávenia (6. a 7. článok).

zobraziť celé2. článok „I V JEŽIŠA KRISTA, JEHO JEDINÉHO SYNA, NÁŠHO PÁNA“

zobraziť celéI. Ježiš

430 Ježiš v hebrejčine znamená: „Boh spasí“.(210) Anjel Gabriel pri zvestovaní hovorí, že jeho vlastné meno bude Ježiš. Toto meno vyjadruje aj jeho totožnosť, aj jeho poslanie. Keďže „okrem Boha“ nemôže nik „odpúšťať hriechy“ (Mk 2,7), iba on v Ježišovi, svojom večnom Synovi, ktorý sa stal človekom, „vyslobodí svoj ľud z hriechov“(402) (Mt 1,21). Takto Boh v Ježišovi zjednocuje ako v hlave celé dejiny spásy v prospech ľudí.

431 V dejinách spásy sa Boh neuspokojil s tým, že vyslobodil Izrael „z domu otroctva“ (Dt 5,6), keď ho vyviedol z Egypta. Oslobodí ho aj od jeho hriechu.(1441, 1850) Keďže hriech je vždy urážkou Boha, môže ho odpustiť len on. Preto Izrael, uvedomujúc si čoraz viac univerzálnosť hriechu,(388) bude môcť hľadať spásu len vo vzývaní mena Boha Vykupiteľa.

432 Meno Ježiš(589, 2666) znamená, že samo Božie meno je prítomné v osobe Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby všetkých definitívne vykúpil z hriechov. Ježiš je Božie meno a iba ono prináša spásu. (389) Odteraz ho môžu vzývať všetci, lebo vtelením sa Ježiš tak zjednotil so všetkými ľuďmi, že „niet pod nebom iného mena, daného ľuďom,(161) v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12).

433 Meno Boha Spasiteľa vzýval iba raz do roka veľkňaz na zmierenie za hriechy Izraela, keď predtým pokropil krvou obety zľutovnicu vo Svätyni svätých. Zľutovnica bola miestom Božej prítomnosti. (615) Keď svätý Pavol hovorí o Ježišovi, že ho „Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv“ (Rim 3,25), chce povedať, že v jeho ľudskej prirodzenosti „Boh zmieril svet so sebou“ (2Kor 5,19).

434 Ježišovo zmŕtvychvstanie oslavuje meno Boha Spasiteľa, lebo odvtedy Ježišovo meno naplno ukazuje najvyššiu moc mena,(2812) „ktoré je nad každé iné meno“ (FIp 2, 9-10). Zlí duchovia sa jeho mena boja a Ježišovi učeníci robia v jeho mene zázraky, (2614) lebo Otec im dáva všetko, o čo ho prosia v Ježišovom mene.

435 Meno Ježiš je v centre kresťanskej modlitby.(2667-2668) Všetky liturgické modlitby sa končia formulou „skrze nášho Pána Ježiša Krista“. Modlitba „Zdravas’, Mária“ vrcholí v slovách „požehnaný je plod života tvojho, Ježiš“.(2676) Modlitba srdca, takzvaná „Ježišova modlitba“, ktorá je zaužívaná u východných kresťanov, hovorí: „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom.“ Mnohí kresťania zomierajú ako svätá Jana z Arcu iba s menom „Ježiš“ na perách.

zobraziť celéII. Kristus

436 Kristus pochádza z gréckeho prekladu hebrejského slova „Mesiáš“, ktoré znamená „pomazaný“.(690, 695) Stáva sa Ježišovým vlastným menom preto, že Ježiš dokonale spĺňa Božie poslanie, ktoré toto slovo znamená. V Izraeli boli totiž v Božom mene pomazaní tí, čo boli Bohu zasvätení na poslanie, ktoré pochádzalo od neho. Boli to králi, kňazi a niekedy aj proroci. To mal byť predovšetkým prípad Mesiáša, ktorého mal Boh poslať, aby definitívne nastolil svoje kráľovstvo. Mesiáša mal pomazať Pánov Duch za kráľa a zároveň za kňaza, ale aj za proroka. (711-716) Ježiš splnil mesiášsku nádej Izraela vo svojej trojnásobnej funkcii Kňaza, Proroka a Kráľa.(783)

437 Anjel zvestoval pastierom Ježišovo narodenie(486, 525) ako narodenie Mesiáša prisľúbeného Izraelu: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán“ (Lk 2,11). On je od začiatku ten, „ktorého Otec posvätil a poslal na svet“ (Jn 10,36), ktorý sa počal ako „svätý“ (Lk 1,35) v Máriinom panenskom lone. Boh vyzval Jozefa, aby prijal „Máriu, svoju manželku“, ktorá bola v požehnanom stave, „lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), aby sa tak Ježiš, „nazývaný Kristus“ (Mt 1,16), narodil z Jozefovej manželky ako potomok z mesiášskeho Dávidovho rodu.

438 Ježišovo mesiášske posvätenie(727) ukazuje jeho božské poslanie. „To… znamená i samo jeho meno, lebo menom Kristus sa mieni ten, ktorý pomazal, aj ten, ktorý bol pomazaný, aj samotné pomazanie, ktorým bol pomazaný: pomazal Otec, pomazaný bol Syn, [a to] v Duchu, ktorý je pomazanie.“ Jeho večné mesiášske posvätenie bolo zjavené v čase jeho pozemského života pri krste,(535) ktorý prijal od Jána, keď ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38), „aby sa… stal známym Izraelu“ (Jn 1,31) ako jeho Mesiáš. Jeho činy a slová ho umožnia poznať ako „Božieho Svätého“.

439 Mnohí Židia, ba aj niektorí pohania,(528-529) ktorí mali účasť na ich nádeji, spoznali v Ježišovi základné črty mesiášskeho „syna Dávidovho“, ktorého Boh prisľúbil Izraelu. Ježiš prijal titul Mesiáša,(547) na ktorý mal právo, ale nie bez výhrad, lebo niektorí jeho súčasníci chápali tento titul príliš ľudsky, v podstate politicky.

440 Ježiš prijal vyznanie viery(552) Petra, ktorý ho vyznal ako Mesiáša, a zároveň oznámil blízke utrpenie Syna človeka. Tak odhalil pravú náplň svojej mesiášskej kráľovskej hodnosti. Táto náplň spočíva v transcendentnom (božskom) pôvode Syna človeka, ktorý „zostúpil z neba“ (Jn 3,13), a zároveň v jeho vykupiteľskom poslaní trpiaceho Služobníka: „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). (550) Preto sa pravý zmysel jeho kráľovskej hodnosti ukázal až z výšky kríža. (445) Iba po jeho zmŕtvychvstaní môže Peter pred Božím ľudom vyhlásiť jeho mesiášsku kráľovskú hodnosť: „Nech teda s istotou vie celý dom Izraela, že toho Ježiša, ktorého ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom“ (Sk 2,36).

zobraziť celéIII. Jednorodený Boží Syn

441 Boží syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom, vyvolenému ľudu, synom Izraela a ich kráľom. V týchto prípadoch znamená adoptívne synovstvo, ktoré vytvára medzi Bohom a jeho tvorom vzťah osobitnej dôvernosti. Keď je prisľúbený Kráľ Mesiáš nazvaný „Božím synom“, neznamená to nutne, podľa slovného zmyslu tých textov, že by bol niečím viac ako človekom. Tí, čo tak označovali Ježiša za Mesiáša Izraela, možno ani nechceli povedaťviac.

442 To však neplatí o Petrovi, keď vyznáva, že Ježiš je „Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16), lebo Ježiš mu slávnostne odpovedá: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“(552) (Mt 16,17). Podobne povie Pavol o svojom obrátení na ceste do Damasku: „Keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi…“ (Gal 1,15-16). A „hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9,20). To bude od začiatku stredobodom apoštolskej viery, ktorú prvý vyznal Peter ako základ Cirkvi. (424)

443 Peter mohol poznať transcendentnú povahu Božieho synovstva Ježiša Mesiáša preto, že ju Ježiš nechal jasne pochopiť. Pred veľradou na otázku svojich žalobcov: „Si teda Boží Syn?“ Ježiš odpovedal: „Vy sami hovoríte, že som“ (Lk 22,70). Už dávno predtým sa označil za „Syna“, ktorý pozná Otca, líši sa od „sluhov“, ktorých Boh predtým poslal k svojmu národu, a je vyšší aj od anjelov. Rozlišoval svoje synovstvo od synovstva svojich učeníkov,(2786) lebo nikdy nepovedal „náš Otec“, iba keď im prikázal: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš“ (Mt 6,9). A tento rozdiel aj zdôraznil: „k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi“ (Jn 20,17).

444 Evanjeliá hovoria, že v dvoch slávnostných chvíľach,(536, 554) pri Kristovom krste a premenení, Otcov hlas označuje Ježiša za „svojho milovaného Syna“. Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3,16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu. Vyžaduje vieru „v meno jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,18). Toto kresťanské vyznanie sa objavuje už v stotníkovom zvolaní pred Ježišom na kríži: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39). Iba vo veľkonočnom tajomstve môže veriaci dať titulu „Boží Syn“ jeho najplnší význam.

445 Po Ježišovom zmŕtvychvstaní(653) sa jeho Božie synovstvo prejavuje v moci jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti: „Podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1,4). Apoštoli budú môcť vyznať: „My sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14).

zobraziť celéIV. Pán

446 V gréckom preklade kníh Starého zákona sa nevýslovné meno YHWH, pod ktorým sa Boh zjavil Mojžišovi, prekladá výrazom Kyrios („Pán“). Meno Pán sa odvtedy stalo najbežnejším menom na označenie samého božstva Boha Izraela. Nový zákon tento silný význam titulu(209) „Pán“ používa pre Otca, ale aj, a to je novota, pre Ježiša, ktorý je tým uznávaný za Boha.

447 Aj sám Ježiš si pripisuje tento titul zastreto, keď diskutuje s farizejmi o význame 110. žalmu, ale aj otvorene, keď sa obracia na svojich apoštolov. Prejavy jeho moci(548) nad prírodou, nad chorobami, nad zlými duchmi, nad smrťou a hriechom dokazovali počas celého jeho verejného života jeho božskú zvrchovanosť.

448 V evanjeliách sa ľudia veľmi často obracajú na Ježiša oslovením „Pane“. Tento titul svedčí o úcte a dôvere tých, ktorí prichádzajú k Ježišovi a očakávajú od neho pomoc a uzdravenie. Pod vplyvom Ducha Svätého titul „Pán“ vyjadruje uznanie Ježišovho božského tajomstva. (208, 683) Pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom sa stáva klaňaním: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28). Vtedy titul „Pán“ nadobúda príznak lásky a nežnosti, ktorý zostane charakteristický pre kresťanskú tradíciu: „To je Pán“(641) (Jn 21,7).

449 Prvé vyznania viery Cirkvi pripisujú Ježišovi božský titul Pána a tým už od samého začiatku potvrdzujú, že moc, česť a sláva, ktoré patria Bohu Otcovi, patria aj Ježišovi, lebo on má „božskú prirodzenosť“ (Flp 2,6),(461) a že Otec zjavil túto Ježišovu zvrchovanosť, keď ho vzkriesil z mŕtvych(653) a povýšil do svojej slávy.

450 Tvrdiť, že Ježiš je Pán nad svetom a dejinami,(668-672) znamená aj – a to už od začiatku kresťanských dejín – uznávať, že človek nemá bezpodmienečne podriadiť svoju osobnú slobodu(2242) nijakej pozemskej moci, ale jedine Bohu Otcovi a Pánovi, Ježišovi Kristovi: Cisár nie je „Pán“. „Cirkev… verí, že kľúčom, stredobodom a cieľom celých ľudských dejín je jej Pán a Učiteľ.“

451 Kresťanská modlitba(2664-2665) sa vyznačuje používaním titulu „Pán“ či už vo výzve na modlitbu: „Pán s vami“, alebo na záver modlitby: „Skrze nášho Pána Ježiša Krista“, alebo aj vo zvolaní plnom dôvery a nádeje: „Maran atha“ („Pán prichádza!“) či „Marana tha“ („Príď, Pane!“)(2817) (1Kor 16,22); „Amen. Príď, Pane Ježišu“ (Zjv 22,20).

zobraziť celéZhrnutie

452 Meno Ježiš znamená „Boh spasí“. Dieťa narodené z Panny Márie dostáva meno „Ježiš“, „lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1,21): „Lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12).

453 Meno Kristus znamená „Pomazaný“, „Mesiáš“. Ježiš je Kristus, lebo ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38). On bol „ten, ktorý má prísť“ (Lk 7,19), on bol „nádej Izraela“ (Sk 28,20).

454 Meno Boží Syn označuje jedinečný a večný vzťah Ježiša Krista k Bohu, jeho Otcovi: on je jednorodený Syn Otca a sám Boh. Veriť, že Ježiš Kristus je Boží Syn, je nevyhnutne potrebné, aby bol človek kresťanom.

455 Titul Pán označuje božskú zvrchovanosť. Vyznávať alebo vzývať Ježiša ako Pána znamená veriť v jeho božstvo: „Nik nemôže povedať ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3).

zobraziť celé3. článok JEŽIŠ KRISTUS „SA POČAL Z DUCHA SVÄTÉHO, NARODIL SA Z MÁRIE PANNY“

zobraziť celé1. odsek BOŽÍ SYN SA STAL ČLOVEKOM

zobraziť celéI. Prečo sa Slovo stalo telom?

456 S Nicejsko-carihradským vyznaním viery odpovedáme a vyznávame: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“

457 Slovo sa stalo telom,(607) aby nás zmierilo s Bohom a spasilo: Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1Jn 4,14). „On sa zjavil, aby sňal hriechy“ (1Jn 3,5):
„Naša prirodzenosť bola chorá a potrebovala lekára.(385) Padlý človek potreboval toho, kto by ho zdvihol. Prišiel o život a potreboval toho, kto by ho oživil. Stratil účasť na dobre a potreboval toho, kto by ho priviedol späť k dobru. Bol zatvorený v temnotách a potreboval svetlo. Zajatec hľadal záchrancu, porazený pomocníka, utláčaný porobou osloboditeľa. Sú to azda nepatrné a bezvýznamné dôvody, aby pohli Boha zostúpiť a navštíviť ľudskú prirodzenosť, keď bolo ľudstvo v takom nešťastnom a biednom položení?“

458 Slovo sa stalo telom, aby sme tak poznali Božiu lásku:(219) „Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život“ (1Jn 4,9). „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16).

459 Slovo sa stalo telom, aby nám bolo vzorom svätosti:(520, 823) „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa…“(2012) (Mt 11,29). „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14,6). A Otec na vrchu premenenia prikazuje: „Počúvajte ho!“ (Mk 9,7). Ježiš je naozaj vzorom blahoslavenstiev a normou nového zákona:(1717, 1965) „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12). Táto láska zahŕňa v sebe naozajstnú obetu seba samého pri jeho nasledovaní.

460 Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo „účastnými na Božej prirodzenosti“(1265, 1391) (2Ptl ,4): „Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo, a tak sa stal Božím synom.“ „Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi.“ (1988) „Keďže jednorodený Boží Syn chcel, aby sme mali účasť na jeho božstve, prijal našu prirodzenosť, stal sa človekom, aby ľudí urobil bohmi.“

zobraziť celéII. Vtelenie

461 Cirkev preberá výraz svätého Jána (Jn 1,14), a nazýva „vtelením“ skutočnosť, že Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť,(653, 661) aby v nej uskutočnil našu spásu.(449) Cirkev ospevuje tajomstvo vtelenia v hymnuse, ktorý uvádza svätý Pavol:
„Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,5-8).

462 List Hebrejom hovorí o tom istom tajomstve:
„Preto keď [Kristus] prichádza na svet, hovorí: ,Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. Nepáčili sa ti zápalné obety ani obety za hriech. Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože‘“ (Ž40,7-9).

463 Viera v skutočné vtelenie Božieho Syna(90) je rozpoznávacím znakom kresťanskej viery. „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1Jn 4,2). Také je radostné presvedčenie Cirkvi už od jej začiatku, keď ospevuje veľké „tajomstvo nábožnosti: On sa zjavil v tele“ (1Tim 3,16).

zobraziť celéIII. Pravý Boh a pravý človek

464 Jedinečná a celkom neobyčajná udalosť vtelenia Božieho Syna neznamená, že Ježiš Kristus je sčasti Boh a sčasti človek, ani že je výsledkom nejasného zmiešania božského s ľudským. Stal sa skutočne človekom a pritom zostal skutočne Bohom. Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek. Túto pravdu viery(88) musela Cirkev v prvých storočiach brániť a objasňovať proti bludom, ktoré ju falšovali.

465 Prvé bludy (herézy) nepopierali natoľko Kristovo božstvo ako skôr jeho pravú ľudskú prirodzenosť (gnostický doketizmus). Kresťanská viera už od apoštolských čias zdôrazňovala skutočné vtelenie Božieho Syna, ktorý „prišiel v tele“. Ale v treťom storočí musela Cirkev na koncile v Antiochii vyhlásiť proti Pavlovi zo Samosaty, že Ježiš Kristus je Boží Syn prirodzenosťou, a nie adopciou. Prvý ekumenický koncil v Nicei roku 325 vo svojom Kréde vyznal, že Boží Syn „je splodený, nie stvorený, jednej podstaty [po grécky homousios] s Otcom“,(242) a odsúdil Ária, ktorý tvrdil, že „Boží Syn povstal z ničoho“ a že „má inú podstatu alebo bytnosť“ ako Otec.

466 Nestoriánska heréza videla v Kristovi ľudskú osobu spojenú s božskou osobou Božieho Syna. Proti tomuto bludu svätý Cyril Alexandrijský a tretí ekumenický koncil zhromaždený v Efeze roku 431 vyznali: „Slovo tým, že hypostaticky [vo svojej osobe] zjednotilo so sebou telo oživené rozumovou dušou… sa stalo človekom“ Kristova ľudská prirodzenosť nemá iný subjekt ako božskú osobu Božieho Syna, ktorý túto prirodzenosť prijal a urobil svojou už od svojho počatia. Preto Efezský koncil v roku 431 vyhlásil, že Mária sa ľudským počatím Božieho Syna(495) vo svojom lone skutočne stala Božou Matkou: „Bohorodičkou… nie preto, že by prirodzenosť Slova a jeho božstvo bolo prijalo začiatok svojho pôvodu zo svätej Panny, ale preto, že si z nej vzalo sväté telo obdarené rozumovou dušou, s ktorým je Božie Slovo hypostaticky zjednotené, a preto sa hovorí, že sa narodilo podľa tela.“

467 Monofyziti tvrdili, že ľudská prirodzenosť ako taká prestala v Kristovi jestvovať, lebo ju prijala božská osoba Božieho Syna. Proti tomuto bludu sa postavil štvrtý ekumenický koncil v Chalcedóne roku 451, keď vyznal:
„Nasledujúc svätých Otcov, všetci súhlasne učíme vyznávať, že jeden a ten istý Syn, náš Pán Ježiš Kristus, je dokonalý v božstve a dokonalý v ľudskej prirodzenosti, skutočne Boh a skutočne človek, z rozumovej duše a tela, jednej podstaty s Otcom čo do božstva a jednej podstaty s nami čo do ľudskej prirodzenosti, podobný nám ,vo všetkom okrem hriechu‘ (Hebr 4,15); zrodený z Otca pred všetkými vekmi čo do božstva a v posledných dňoch pre nás a pre našu spásu [zrodený] z Márie Panny, Bohorodičky, čo do ľudskej prirodzenosti:
Jeden a ten istý Kristus, jednorodený Syn a Pán, sá má uznávať v dvoch prirodzenostiach bez pomiešania, bez premeny, bez rozdelenia, bez odlúčenia. Rozdielnosť prirodzeností sa ich zjednotením neodstránila, ale skôr sa vlastnosti oboch prirodzeností zachovali a zjednotili v jednej osobe a v jednej hypostáze.“

468 Po Chalcedónskom koncile niektorí urobili z Kristovej ľudskej prirodzenosti akoby osobný subjekt. Proti nim piaty ekumenický koncil v Carihrade roku 553 vyznal „jeho jednu hypostázu [osobu]…, ktorou je [náš] Pán Ježiš Kristus, jeden zo Svätej Trojice“. (254) Teda všetko v Kristovej ľudskej prirodzenosti sa má pripisovať jeho božskej osobe ako jeho vlastnému subjektu, nielen zázraky, ale aj utrpenie, ba aj smrť:(616) „Náš Pán Ježiš Kristus, ktorý bol ukrižovaný v tele, je pravý Boh, Pán slávy a jeden zo Svätej Trojice.“

469 Cirkev takto vyznáva, že Ježiš je neoddeliteľne pravý Boh a pravý človek. Je skutočne Božím Synom, ktorý sa stal človekom, naším bratom a pritom neprestal byť Bohom,(212) naším Pánom:
„Id quod fuit remansit et quod non fuit assumpsit – Ostáva tým, čím bol, a prijal to, čím nebol,“ spieva rímska liturgia. A liturgia svätého Jána Zlatoústeho vyhlasuje a spieva: „Jednorodený Syn a Božie Slovo, ktorý si nesmrteľný, pre našu spásu si si láskavo vzal telo zo svätej Bohorodičky a vždy Panny Márie, ktorý si sa bez zmeny stal človekom a bol si ukrižovaný. Kriste, Bože, ktorý si svojou smrťou premohol smrť, ktorý si jeden zo Svätej Trojice, oslavovaný s Otcom a Duchom Svätým, spas nás!“

zobraziť celéIV. Ako je Boží Syn človekom?

470 Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna,(516) ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí „jednému z Trojice“. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti(626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice:
„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom.(2599) Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“

zobraziť celéKRISTOVA ĽUDSKÁ DUŠA A JEHO ĽUDSKÉ POZNANIE

471 Apolinár z Laodicey tvrdil, že Slovo v Kristovi nahradilo dušu alebo ducha. Cirkev proti tomuto bludu vyhlásila, že večný Syn prijal aj ľudskú rozumovú dušu. (363)

472 Ľudská duša, ktorú prijal Boží Syn, je obdarená pravým ľudským poznaním. Toto poznanie ako také nemohlo byť samo osebe neobmedzené: realizovalo sa v historických podmienkach svojho jestvovania v priestore a v čase. Preto keď sa Boží Syn stal človekom, mohol prijať, že sa „vzmáhal… v múdrosti, veku a v obľube“ (Lk 2,52) a že sa dokonca musel pýtať na to, čo sa v ľudských podmienkach treba naučiť zo skúsenosti. To zodpovedalo skutočnosti, že sa dobrovoľne uponížil a „vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7).

473 Toto skutočne ľudské poznanie Božieho Syna však súčasne vyjadrovalo božský život jeho osoby. „Boží Syn poznal všetko; a skrze neho človek, ktorého si obliekol; nie prirodzenosťou, ale preto, že bol zjednotený so Slovom… Ľudská prirodzenosť, keďže bola zjednotená so Slovom, poznala všetko a prejavovala v sebe tieto božské a vznešené veci.“ (240) Je to predovšetkým dôverné a bezprostredné poznanie, ktoré má vtelený Boží Syn o svojom Otcovi. Syn aj vo svojom ľudskom poznaní prejavoval božskú schopnosť prenikať do tajných myšlienok ľudských sŕdc.

474 Kristus svojím ľudským poznaním, spojeným s božskou Múdrosťou v osobe vteleného Slova, plne poznal večné plány, ktoré prišiel zjaviť. O tom, čo v tomto ohľade pripúšťa, že nevie, na inom mieste vyhlasuje, že nie je jeho poslaním zjaviť to.

zobraziť celéKRISTOVA ĽUDSKÁ VÔĽA

475 Na šiestom ekumenickom koncile v Carihrade roku 681 Cirkev podobne vyhlásila, že Kristus má dve vôle a dve prirodzené činnosti, božskú a ľudskú,(2008) ktoré si neodporujú, ale spolupracujú, takže Slovo, ktoré sa stalo telom, chcelo ľudsky v poslušnosti svojmu Otcovi(2824) všetko, čo s Otcom a Duchom Svätým božsky rozhodlo pre našu spásu. Cirkev vyznáva, že Kristova „ľudská vôľa nasleduje jeho božskú a všemohúcu vôľu, neodporuje jej, ani sa jej nevzpiera, ale skôr sa jej podriaďuje“,

zobraziť celéPRAVÉ KRISTOVO TELO

476 Keďže Slovo sa stalo telom, keď prijalo pravú ľudskú prirodzenosť, bolo Kristovo telo ohraničené (čiže malo presnú podobu). Z toho dôvodu môže byť Ježišov ľudský výzor „zobrazený“ (Gal 3,1). Na siedmom ekumenickom koncile,(1159-1162) ktorý sa konal v Nicei roku 787, Cirkev uznala za oprávnené, aby sa Ježišov výzor(2129-2132) zobrazoval na svätých obrazoch.

477 Cirkev zároveň vždy uznávala, že v Ježišovom tele Boh, „neviditeľné večné Slovo… prišiel medzi nás ako viditeľný človek“. Veď individuálne osobitosti Kristovho tela vyjadrujú božskú osobu Božieho Syna. On si natoľko osvojil črty svojho ľudského tela, že keď sú namaľované na svätom obraze možno ich uctievať, lebo veriaci, ktorý uctieva obraz, „uctieva v ňom osobu toho, ktorý je na ňom namaľovaný“.

zobraziť celéSRDCE VTELENÉHO SLOVA

478 Ježiš nás počas svojho života, svojej agónie a svojho umučenia všetkých a každého osobitne poznal a miloval(487) a vydal sám seba za každého z nás: Boží Syn „ma miloval a vydal seba samého za mňa“(368) (Gal 2,20). Všetkých nás miloval ľudským srdcom. Preto najsvätejšie Ježišovo Srdce,(2669) prebodnuté za naše hriechy a pre našu spásu, „sa považuje za hlavný znak a symbol… tej lásky, ktorou božský Vykupiteľ neprestajne miluje večného Otca(766) a všetkých ľudí“.

zobraziť celéZhrnutie

479 V čase, ktorý určil Boh, si jednorodený Syn Otca, večné Slovo a podstatný obraz Otca, vzal telo, pričom nestratil svoju božskú prirodzenosť a prijal ľudskú prirodzenosť.

480 Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek v jednote svojej božskej osoby; preto je jediným Prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

481 Ježiš Kristus má dve prirodzenosti, božskú a ľudskú, ktoré nie sú zmiešané, ale spojené v jedinej osobe Božieho Syna.

482 Keďže je Kristus pravý Boh a pravý človek, má ľudský rozum a ľudskú vôľu; tie sú dokonale zladené a podriadené jeho božskému rozumu a jeho božskej vôli, ktoré má spoločne s Otcom a Duchom Svätým.

483 Vtelenie je teda tajomstvo obdivuhodného spojenia božskej a ľudskej prirodzenosti v jedinej osobe Slova.

zobraziť celé2. odsek „… POČAL SA Z DUCHA SVÄTÉHO, NARODIL SA Z MÁRIE PANNY“

zobraziť celéI. Počal sa z Ducha Svätého…

484 Zvestovaním Panne Márii sa začína „plnosť času“ (Gal 4,4), čiže splnenie prisľúbení a príprav. Mária je povolaná počať toho, v ktorom bude telesne prebývať „celá plnosť božstva“(461) (Kol 2,9). Božia odpoveď na jej otázku: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ (Lk 1,34) poukazuje na moc Ducha: „Duch Svätý zostúpi na teba“(721) (Lk 1,35).

485 Poslanie Ducha Svätého je vždy spojené s poslaním Syna a je naň zamerané. Duch Svätý, ktorý je „Pán a Oživovateľ“, je poslaný(689, 723) posvätiť lono Panny Márie a božsky ju oplodniť, aby tak počala Otcovho večného Syna v ľudskej prirodzenosti, ktorú z nej prijal.

486 Jednorodený Syn Otca, počatý ako človek v lone Panny Márie, je „Kristus“, čiže pomazaný Duchom Svätým (437) už od začiatku svojej ľudskej existencie, hoci sa to stane známym len postupne: pastierom, mudrcom, Jánovi Krstiteľovi, učeníkom. Celý život Ježiša Krista bude teda dávať najavo, ako ho „Boh pomazal… Duchom Svätým a mocou“ (Sk 10,38).

zobraziť celéII. … narodil sa z Márie Panny

487 Čo Katolícka cirkev verí o Márii,(963) zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi; ale čo učí o Márii, osvetľuje zasa jej vieru v Krista.

zobraziť celéMÁRIINO PREDURČENIE

488 „Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4,4), ale aby mu „dal telo“, chcel slobodnú spoluprácu jedného stvorenia. Preto si od večnosti za matku svojho Syna vyvolil jednu z dcér Izraela, židovské dievča z Nazareta v Galilei, pannu zasnúbenú „mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária“ (Lk 1,26-27).
„Otec milosrdenstva chcel, aby vtelenie predchádzal súhlas predurčenej matky, aby tak, ako žena prispela k smrti, žena prispela aj k životu“

489 Počas celej Starej zmluvy bolo Máriino poslanie pripravované(722) poslaním svätých žien. Na samom začiatku je Eva: napriek svojej neposlušnosti dostáva prisľúbenie potomstva, ktoré zvíťazí nad Zlým, (410) a prisľúbenie, že bude matkou všetkých žijúcich. (145) Na základe tohto prisľúbenia Sára počne syna i napriek svojmu vysokému veku. Boh si proti všetkému ľudskému očakávaniu volí to, čo svet považuje za bezmocné a slabé, aby ukázal, že je verný svojmu prisľúbeniu:(64) Annu, Samuelovu matku, Deboru, Rút, Juditu, Ester a mnohé iné ženy. Mária „vyniká medzi poníženými a chudobnými Pána, ktorí od neho s dôverou očakávajú a prijímajú spásu. Ňou, vznešenou dcérou sionskou, sa konečne po dlhom očakávaní prisľúbenia napĺňa čas a nastoľuje sa nový poriadok spásy.“

zobraziť celéNEPOŠKVRNENÉ POČATIE

490 Aby Mária mohla byť matkou Spasiteľa, „bola od Boha obdarovaná darmi hodnými takej veľkej úlohy“. Anjel Gabriel ju vo chvíli zvestovania pozdravuje ako plnú milosti. (2676, 2853) A skutočne, aby mohla dať slobodný súhlas svojej viery zvestovaniu svojho povolania,(2001) bolo potrebné, aby ju úplne viedla Božia milosť.

491 Cirkev si v priebehu storočí uvedomila, že Mária, ktorú Boh naplnil milosťou, (411) bola vykúpená už od svojho počatia. Dogma o Nepoškvrnenom počatí, ktorú v roku 1854 vyhlásil pápež Pius IX., vyznáva, že:
„preblahoslavená Panna Mária bola v prvej chvíli svojho počatia osobitnou milosťou a výsadou všemohúceho Boha, vzhľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudského pokolenia, uchránená nedotknutá od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu.“

492 Tento jas „celkom výnimočnej svätosti“, ktorým je Mária „obdarovaná od prvej chvíle svojho počatia“, dostáva celý od Krista: je „vzhľadom na zásluhy svojho Syna vykúpená vznešenejším spôsobom“. (2011) Otec ju viac ako ktorúkoľvek inú stvorenú osobu „v Kristovi požehnal(1077) všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (Ef 1,3). On si ju v ňom ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby bola pred jeho tvárou svätá a nepoškvrnená v láske.

493 Otcovia východnej tradície nazývajú Božiu Matku „Celá svätá“ (po grécky Panagia) a oslavujú ju ako „uchránenú od akejkoľvek škvrny hriechu, akoby Duchom Svätým stvárnenú a utvorenú ako nové stvorenie“. Z Božej milosti Mária počas celého svojho života zostala čistá od akéhokoľvek osobného hriechu.

zobraziť celé„NECH SA MI STANE PODĽA TVOJHO SLOVA…“

494 Na zvesť, že mocou(2617) Ducha Svätého porodí „Syna Najvyššieho“ bez toho, že by poznala muža, (148) Mária odpovedala s „poslušnosťou viery“ a v istote, že „Bohu nič nie je nemožné“: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,37-38). A tak keď Mária dala svoj súhlas Božiemu slovu, stala sa Ježišovou matkou(968) a nezdržiavaná nijakým hriechom prijala celým srdcom spasiteľnú Božiu vôľu a celkom sa zasvätila osobe a dielu svojho Syna, aby v závislosti od neho a spolu s ním s pomocou Božej milosti slúžila tajomstvu vykúpenia:
„,Ona,‘ ako hovorí svätý Irenej, ,poslušnosťou sa stala príčinou spásy pre seba a pre celé ľudské pokolenie.‘ Preto viacerí dávni Otcovia vo svojom ohlasovaní radi s ním tvrdia: ,Uzol Evinej neposlušnosti rozviazala Máriina poslušnosť; čo zviazala panna Eva neverou, to Panna Mária rozviazala vierou.‘ A pri porovnávaní s Evou nazývajú Máriu ,matkou žijúcich‘(726) a častejšie zdôrazňujú: ,Skrze Evu smrť, skrze Máriu život.‘“

zobraziť celéMÁRIINO BOŽSKÉ MATERSTVO

495 Mária, nazývaná v evanjeliách „Ježišova matka“ (Jn 2,1;19,25), je z vnuknutia Ducha ešte pred narodením svojho Syna radostne pozdravovaná ako „matka môjho Pána“ (Lk 1,43). Veď ten, ktorého počala ako človeka z Ducha Svätého a ktorý sa skutočne stal jej Synom podľa tela, nie je nikto iný ako večný Syn Otca, druhá osoba Najsvätejšej Trojice.(466, 2677) Cirkev vyznáva, že Mária je skutočne Bohorodička (po grécky Theotokos).

zobraziť celéMÁRIINO PANENSTVO

496 Cirkev už od prvých formulácií viery vyznávala, že Ježiš sa počal v lone Panny Márie jedine mocou Ducha Svätého, pričom zdôrazňovala aj telesný aspekt tejto udalosti: Ježiš sa počal „bez [mužského] semena z Ducha Svätého…“. V panenskom počatí vidia Otcovia znak, že to naozaj Boží Syn prišiel v takej ľudskej prirodzenosti, ako je naša:
Svätý Ignác Antiochijský (začiatkom 2. storočia) píše: „Pozoroval som… že plnou a pevnou vierou veríte v nášho Pána, ktorý skutočne pochádza z Dávidovho rodu podľa tela, Božieho Syna podľa Božej vôle a moci, skutočne narodeného z Panny… za vlády Poncia Piláta skutočne klincami pribitého za nás v tele… Naozaj trpel, ako aj naozaj vstal z mŕtvych.“

497 Evanjeliové texty pokladajú panenské počatie za Božie dielo, ktoré prevyšuje každé ľudské chápanie a každú ľudskú možnosť: „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20), povedal anjel Jozefovi o Márii, ktorá mu bola zasnúbená. Cirkev v tom vidí splnenie Božieho prisľúbenia daného prostredníctvom proroka Izaiáša: „Hľa, panna počne a porodí syna“ (Iz 7,14; Mt 1,23).

498 Mlčanie Evanjelia podľa Marka a novozákonných listov o panenskom počatí Márie bolo občas príčinou neistoty. Mohla vzniknúť aj otázka, či tu nejde o legendy alebo teologické konštrukcie bez historického opodstatnenia. Na to treba odpovedať: Viera v panenské počatie Ježiša sa stretla so silnou opozíciou, s výsmechom alebo nepochopením neveriacich židov a pohanov; nevznikla ani z pohanskej mytológie, ani z nijakého prispôsobenia sa myšlienkam doby. Zmysel tejto udalosti je prístupný iba viere, ktorá ju vidí vo „vzájomnom súvise samých tajomstiev“, (90) v celku Kristových tajomstiev od jeho vtelenia až po jeho Veľkú noc. Už svätý Ignác Antiochijský dosvedčuje tento súvis: „Kniežaťu tohto sveta bolo skryté Máriino panenstvo a jej pôrod, podobne aj Pánova smrť: tri významné tajomstvá,(2717) ktoré sa odohrali v Božom tichu.“

zobraziť celéMÁRIA – „VŽDY PANNA“

499 Prehĺbenie viery v panenské materstvo priviedlo Cirkev k vyznávaniu skutočného a trvalého Máriinho panenstva aj pri pôrode Božieho Syna, ktorý sa stal človekom. Veď Kristovo narodenie „nezmenšilo, ale posvätilo jej panenskú neporušenosť“. Liturgia Cirkvi oslavuje Máriu ako „vždy pannu“ (po grécky aeiparthenon).

500 Niekedy sa proti tomu namieta, že Písmo sa zmieňuje o Ježišových bratoch a sestrách. Cirkev vždy chápala tieto miesta v tom zmysle, že neoznačujú ďalšie deti Panny Márie. A skutočne Jakub a Jozef, „Ježišovi bratia“ (Mt 13,55), sú synovia istej Márie, ktorá sprevádzala Ježiša a zreteľne sa označuje ako „iná Mária“ (Mt 28,1). Ide o Ježišových blízkych príbuzných podľa známeho vyjadrovania Starého zákona.

501 Ježiš je jediný Máriin syn.(969) Ale Máriino duchovné materstvo sa rozprestiera na všetkých ľudí, ktorých prišiel Ježiš spasiť: „Porodila Syna, ktorého Boh ustanovil za prvorodeného ,medzi mnohými bratmi‘ (Rim 8,29), totiž medzi veriacimi, na ktorých zrodení(970) a výchove [Mária] spolupracuje s materinskou láskou“

zobraziť celéMÁRIINO PANENSKÉ MATERSTVO V BOŽOM PLÁNE

502 Pohľad viery môže v kontexte celku Zjavenia(90) odhaliť tajomné dôvody, pre ktoré Boh vo svojom pláne spásy chcel, aby sa jeho Syn narodil z panny. Tieto dôvody sa týkajú tak Kristovej osoby a jeho vykupiteľského poslania, ako aj Máriinho prijatia tohto poslania v prospech všetkých ľudí:

503 Máriino panenstvo ukazuje, že pri vtelení mal absolútnu iniciatívu Boh.(422) Ježišovým Otcom je iba Boh. „Nikdy sa pre ľudskú prirodzenosť ktorú prijal, neodcudzil Otcovi… Jeden a ten istý je Syn Boha a Syn človeka. Od prírody je Otcov Syn čo do božstva, od prírody je matkin syn čo do ľudskej prirodzenosti; ale Otcov vlastný [Syn] v obidvoch [prirodzenostiach].“

504 Ježiš sa počal z Ducha Svätého v lone Panny Márie, lebo je nový Adam, ktorým sa začína nové stvorenie:(359) „Prvý človek zo zeme je pozemský, druhý človek je z neba“ (1Kor 15,47). Kristova ľudská prirodzenosť je už od svojho počatia naplnená Duchom Svätým, pretože Boh mu dáva Ducha v neobmedzenej miere. „Z jeho plnosti,“ vlastnej tomu, ktorý je hlavou vykúpeného ľudstva, „sme… dostali milosť za milosťou“ (Jn 1,16).

505 Ježiš, nový Adam, svojím panenským počatím začína nové narodenie adoptívnych detí v Duchu Svätom skrze vieru.(1265) „Ako sa to stane?“ (Lk 1,34). Účasť na Božom živote nepochádza „z krvi ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“ (Jn 1,13). Prijatie tohto života je panenské, pretože ho človeku úplne dáva Duch Svätý. Zásnubný význam ľudského povolania vo vzťahu k Bohu sa dokonale uskutočňuje v Máriinom panenskom materstve.

506 Mária je panna, pretože jej panenstvo je znakom jej viery,(148, 1814) ktorá „nebola narušená nijakou pochybnosťou“, a jej výlučného odovzdania sa do Božej vôle. Jej viera jej umožňuje stať sa Matkou Spasiteľa: „Mária je blahoslavenejšia preto, že uverila v Krista, ako preto, že počala Kristovo telo.“

507 Mária je zároveň pannou i matkou, lebo je obrazom a najdokonalejšou realizáciou Cirkvi: „Aj Cirkev… sa stáva matkou(967) tým, že verne prijíma Božie slovo: ohlasovaním totiž a krstom rodí pre nový, nesmrteľný život deti počaté z Ducha Svätého a narodené z Boha. A je aj pannou, ktorá neporušene a čisto zachováva vernosť sľúbenú [svojmu] Ženíchovi.“ (149)

zobraziť celéZhrnutie

508 Boh si z Evinho potomstva vyvolil Pannu Máriu, aby bola Matkou jeho Syna. Ako „plná milosti“ je „vynikajúce ovocie vykúpenia“: od prvej chvíle svojho počatia je celkom uchránená od škvrny dedičného hriechu a cez celý svoj život zostala čistá aj od akéhokoľvek osobného hriechu.

509 Mária je skutočne „Božia Matka“, pretože je Matkou večného Božieho Syna, ktorý sa stal človekom a sám je Boh.

510 Mária zostala „pannou pri počatí [svojho Syna], pannou pri pôrode, pannou, keď ho nosila, pannou, keď ho porodila, pannou vždy“: celou svojou bytosťou je „služobnica Pána“ (Lk 1,38).

511 Panna Mária „spolupracovala slobodnou vierou a poslušnosťou na ľudskej spáse“. Svoj súhlas vyslovila „v mene celej ľudskej prirodzenosti“. Svojou poslušnosťou sa stala novou Evou, matkou žijúcich.

zobraziť celé3. odsek TAJOMSTVÁ KRISTOVHO ŽIVOTA

512 Pokiaľ ide o Kristov život, Vyznanie viery hovorí len o tajomstve vtelenia (počatia a narodenia) a o tajomstve Veľkej noci (utrpenia, ukrižovania, smrti, pochovania, zostúpenia k zosnulým, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia). Výslovne nehovorí nič o tajomstvách Ježišovho skrytého a verejného života; ale články viery týkajúce sa Ježišovho vtelenia a jeho Veľkej noci osvetľujú celý Kristov pozemský život.(1163) Všetko, „čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď… bol vzatý do neba“ (Sk 1,1-2), treba vidieť vo svetle tajomstva Vianoc a tajomstva Veľkej noci.

513 Katechéza(426, 561) má podľa okolností rozvinúť celé bohatstvo Ježišových tajomstiev. Na tomto mieste stačí poukázať na niektoré prvky, ktoré sú spoločné všetkým tajomstvám Kristovho života (I), a potom načrtnúť hlavné tajomstvá Ježišovho skrytého (II) a verejného života (III).

zobraziť celéI. Celý Kristov život je tajomstvo

514 Mnohé veci týkajúce sa Ježiša, ktoré upútavajú ľudskú zvedavosť, nie sú uvedené v evanjeliách. Skoro nič sa nehovorí o jeho živote v Nazarete, ba neopisuje sa ani veľká časť jeho verejného života. To, čo je v evanjeliách, „je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene“ (Jn 20,31).

515 Evanjeliá(126) napísali ľudia, ktorí boli medzi prvými, čo uverili, a chceli sa o túto vieru podeliť s inými. Keďže vierou poznali, kto je Ježiš, mohli vidieť a ukázať aj iným stopy jeho tajomstva v celom jeho pozemskom živote. Od plienok jeho narodenia až po ocot jeho umučenia a šatku jeho vzkriesenia je všetko v Ježišovom živote znakom jeho tajomstva. Prostredníctvom jeho skutkov, jeho zázrakov a slov bolo zjavené, že „v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9). Jeho ľudská prirodzenosť sa tak javí ako „sviatosť“,(609, 774) čiže ako znak a nástroj jeho božstva a spásy, ktorú so sebou prináša: čo bolo v jeho pozemskom živote viditeľné, privádzalo k neviditeľnému tajomstvu jeho Božieho synovstva a jeho vykupiteľského poslania.(477)

zobraziť celéSPOLOČNÉ ČRTY JEŽIŠOVÝCH TAJOMSTIEV

516 Celý Kristov život je zjavením Otca:(65) jeho slová a skutky, jeho mlčanie a utrpenie, jeho spôsob bytia a hovorenia. Ježiš môže povedať: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9) a Otec zasa: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho“ (Lk 9,35). Keďže sa náš Pán stal človekom, aby plnil Otcovu vôľu, aj najmenšie črty jeho tajomstiev nám zjavujú Božiu lásku k nám. (2708)

517 Celý Kristov život je tajomstvom vykúpenia.(606) Vykúpenie dostávame predovšetkým skrze krv vyliatu na kríži, (1115) ale toto tajomstvo pôsobí v celom Kristovom živote: už v jeho vtelení, ktorým sa stal chudobným, aby nás obohatil svojou chudobou; V jeho skrytom živote, ktorý jeho poslušnosťou napráva našu neposlušnosť; v jeho slove, ktoré očisťuje jeho poslucháčov; v jeho uzdraveniach a vyháňaniach diablov, ktorými „vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby“ (Mt 8,17); v jeho zmŕtvychvstaní, ktorým nás ospravodlivuje.

518 Celý Kristov život(668, 2748) je tajomstvom rekapitulácie (obnovenia a zjednotenia). Všetko, čo Ježiš Kristus konal, hovoril a trpel, malo za cieľ znova uviesť padlého človeka do jeho pôvodného povolania:
„Keď sa vtelil a stal sa človekom, zhrnul v sebe dlhý vývoj ľudstva a v krátkom čase nám zaslúžil spásu, aby sme to, čo sme stratili v Adamovi, totiž že sme boli [stvorení] na Boží obraz a podobu, znova dostali v Kristovi Ježišovi.“ „Preto Kristus prešiel aj každým obdobím života, aby tak všetkým vrátil spoločenstvo s Bohom.“

zobraziť celéNAŠE SPOJENIE S JEŽIŠOVÝMI TAJOMSTVAMI

519 Celé Kristovo bohatstvo(793) „je určené každému človekovi a pre každého je dobrom“. (602) Kristus nežil svoj život pre seba, ale pre nás, a to od svojho vtelenia „pre nás ľudí a pre našu spásu“ až po svoju smrť „za naše hriechy“ (1Kor 15,3) a po svoje zmŕtvychvstanie „pre naše ospravodlivenie“ (Rim 4,25). Ešte aj teraz je naším zástancom u Otca, „lebo žije stále, aby sa… prihováral“ (Hebr 7,25) za nás. So všetkým, čo raz navždy pre nás prežil a pretrpel,(1085) zostáva naveky „za nás“ prítomný „pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24).

520 Ježiš sa v celom svojom živote prejavuje ako náš vzor. (459) Je „dokonalý človek“, ktorý nás pozýva, aby sme sa stali jeho učeníkmi a nasledovali ho:(359) svojou poníženosťou nám dal príklad, ktorý máme nasledovať, (2607) svojou modlitbou priťahuje k modlitbe, svojou chudobou vyzýva, aby sme dobrovoľne prijímali núdzu a prenasledovanie.

521 Kristus spôsobuje, aby sme všetko, čo žil on, mohli žiť v ňom(2715) a on to mohol žiť v nás.(1391) „Boží Syn sa svojím vtelením určitým spôsobom zjednotil s každým človekom.“ Sme povolaní, aby sme boli jedno s ním; ako údom svojho tela nám dáva účasť na tom, čo prežil vo svojom tele pre nás a ako náš vzor:
„Musíme predlžovať a uskutočňovať v sebe Ježišove stavy a tajomstvá a často ho prosiť, aby ich završoval a uskutočňoval v nás a v celej svojej Cirkvi… Veď Boží Syn má v úmysle dať nám účasť na svojich tajomstvách a určitým spôsobom ich rozvíjať a v nich pokračovať v nás a v celej svojej Cirkvi,… a to tak milosťami, ktoré nám chce udeliť, ako aj účinkami, ktoré v nás chce týmito tajomstvami spôsobiť. Takto ich v nás chce uskutočňovať“

zobraziť celéII. Tajomstvá Ježišovho detstva a skrytého života

zobraziť celéPRÍPRAVY

522 Príchod Božieho Syna na svet je taká nesmierna udalosť, že ju Boh pripravoval počas stáročí.(711, 762) Obrady a obety, obrazy a symboly „Prvej zmluvy“ (Hebr 9,15), to všetko Boh zameriava na Krista; ohlasuje ho ústami prorokov, ktorí postupne vystupujú v Izraeli. Ešte aj v srdciach pohanov vzbudzuje nejasné očakávanie jeho príchodu.

523 Svätý Ján Krstiteľ je bezprostredným Pánovým predchodcom, (712-720) ktorý bol poslaný, aby mu pripravil cestu Ako „prorok Najvyššieho“ prevyšuje všetkých prorokov, je z nich posledný, ním sa začína evanjelium; už v lone svojej matky pozdravuje Kristov príchod a svoju radosť nachádza v tom, že je „ženíchov priateľ“ (Jn 3,29); označuje ho za Božieho Baránka „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29). Ide pred Ježišom „s Eliášovým duchom a mocou“ (Lkl ,17) a vydáva o ňom svedectvo svojím kázaním, svojím krstom na obrátenie a nakoniec svojou mučeníckou smrťou.

524 Každoročným slávením liturgie Adventu(1171) Cirkev aktualizuje toto očakávanie Mesiáša: keď sa veriaci zapájajú do dlhej prípravy na prvý príchod Spasiteľa, obnovujú v sebe vrúcnu túžbu po jeho druhom príchode. Slávením Predchodcovho narodenia a jeho mučeníckej smrti sa Cirkev pripája k jeho túžbe: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3,30).

zobraziť celéTAJOMSTVO VIANOC

525 Ježiš sa narodil v biednej maštali v chudobnej rodine. Prvými svedkami tejto udalosti sú jednoduchí pastieri.(437) V tejto chudobe sa prejavuje nebeská sláva. (2443) Cirkev neprestáva ospevovať slávu tejto noci:
„Dnes Panna privádza na svet Večného
a zem poskytuje jaskyňu Nedostupnému.
Anjeli s pastiermi ho velebia
a mudrci vedení hviezdou putujú,
lebo sa narodilo pre nás
malé Dieťa, večný Boh!

526 „Stať sa dieťaťom“ vo vzťahu k Bohu je podmienkou na vstup do Kráľovstva. Preto sa treba ponížiť, stať sa maličkým, ba viac: treba sa „znova narodiť“ (Jn 3,7), narodiť sa z Boha, aby sme sa stali „Božími deťmi“ (Jn 1,12). Tajomstvo Vianoc sa v nás uskutočňuje, keď sa v nás utvára Kristus. Vianoce sú tajomstvom tejto „obdivuhodnej výmeny“:
Aká obdivuhodná výmena! Stvoriteľ ľudského pokolenia si vzal ľudskú dušu i telo a narodil sa z Panny; bez pričinenia človeka sa stal človekom a dal nám účasť na svojom božstve.“ (460)

zobraziť celéTAJOMSTVÁ JEŽIŠOVHO DETSTVA

527 Ježišova obriezka na ôsmy deň po jeho narodení je znakom jeho začlenenia do Abrahámovho potomstva, do ľudu zmluvy, jeho podriadenosti zákonu (580) a jeho oprávnenia na kult Izraela, na ktorom sa bude zúčastňovať po celý život. Tento znak je predobrazom „Kristovej obriezky“, ktorou je krst. (1214)

528 Zjavenie Pána (Epifánia) je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne Sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. (711-716) Zjavenie Pána (Epifánia) zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov (122) a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.

529 Obetovanie Ježiša v chráme (583) ho predstavuje ako prvorodeného, ktorý patrí Pánovi. So Simeonom a Annou celé očakávanie Izraela prichádza na stretnutie so svojím Spasiteľom (tak túto udalosť volá byzantská tradícia). Ježiš je uznaný za toľko očakávaného Mesiáša,(439) za „svetlo pohanov“ a „slávu Izraela“, ale aj za „znamenie, ktorému budú odporovať“. Meč bolesti predpovedaný Márii ohlasuje tú inú, dokonalú a jedinú obetu,(614) obetu kríža, ktorá prinesie spásu, ktorú Boh „pripravil pred tvárou všetkých národov“.

530 Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním.(574) A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa.

zobraziť celéTAJOMSTVÁ JEŽIŠOVHO SKRYTÉHO ŽIVOTA

531 Počas veľkej časti svojho života Ježiš mal účasť na údele obrovskej väčšiny ľudí: každodenný život bez väčšej nápadnosti, život manuálnej práce, židovský náboženský život podriadený Božiemu zákonu, (2427) život v spoločenstve. O celom tomto období je nám zjavené, že Ježiš bol „poslušný“ svojim rodičom a „vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí“ (Lk 2,51-52).

532 Ježiš svojou poslušnosťou matke a zákonitému otcovi dokonale zachováva štvrté prikázanie.(2214-2220) Táto poslušnosť je pozemským obrazom jeho synovskej poslušnosti nebeskému Otcovi. Ježišova každodenná poslušnosť Jozefovi a Márii ohlasovala a anticipovala poslušnosť vyjadrenú v modlitbe(612) v Getsemanskej záhrade: „Nie moja, ale tvoja vôľa…“ (Lk 22,42). Kristova poslušnosť v každodenných okolnostiach skrytého života bola už začiatkom diela obnovenia toho, čo zničila Adamova neposlušnosť.

533 Skrytý život v Nazarete umožňuje každému človekovi, aby sa spojil s Ježišom na najvšednejších cestách života:
„Nazaretský dom je škola, v ktorej začíname poznávať Kristov život: je to škola evanjelia… Učí nás predovšetkým mlčaniu.(2717) Kiež by v nás ožila hlboká úcta k mlčaniu, k tomuto obdivuhodnému a nevyhnutne potrebnému postoju ducha… Okrem toho tu vidíme pravý spôsob rodinného života. Nech nám Nazaret pripomína, čo je rodina, jej spoločenstvo lásky,(2204) jej vážna a žiarivá krása, jej posvätná a nedotknuteľná osobitosť… A napokon tu poznávame školu práce. Ó nazaretský domov, dom ,tesárovho Syna‘! Tu predovšetkým by sme chceli pochopiť a osláviť tvrdý, ale vykupujúci zákon ľudskej práce… Tu napokon chceme pozdraviť robotníkov celého sveta a ukázať im ich veľký vzor, ich božského brata.“ (2427)

534 Nájdenie Ježiša v chráme (583) je jediná udalosť, ktorá prerušuje mlčanie evanjelií o rokoch Ježišovho skrytého života.(2599) Ježiš tu dáva tušiť tajomstvo svojho úplného zasvätenia poslaniu, ktoré vyplývalo z jeho Božieho synovstva: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ (Lk 2,49). Mária a Jozef „nepochopili“ tieto slová, ale prijali ich s vierou(964) a Mária „zachovávala všetky [tieto] slová vo svojom srdci“ (Lk 2,51) po všetky roky, v ktorých Ježiš zostával skrytý v tichu bežného života.

zobraziť celéIII. Tajomstvá Ježišovho verejného života

zobraziť celéJEŽIŠOV KRST

535 Začiatkom Ježišovho verejného života je jeho krst, ktorý prijal od Jána v Jordáne. Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“(719-720) (Lk 3,3). Prichádzali zástupy hriešnikov, mýtnikov a vojakov, farizejov a saducejov i prostitútok, aby sa mu dali pokrstiť. „Vtedy prišiel Ježiš.“ Krstiteľ váha, Ježiš nalieha – a prijíma krst.(701) Vtedy zostupuje na Ježiša Duch Svätý v podobe holubice a z neba zaznieva hlas: „Toto je môj milovaný Syn“ (Mt 3,13-17). To je zjavenie („epifánia“) Ježiša ako Mesiáša(438) Izraela a Božieho Syna.

536 Pre Ježiša je jeho krst prijatím a začiatkom jeho poslania ako trpiaceho Služobníka. Dáva sa započítať medzi hriešnikov. (606) Už je „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“(1224) (Jn 1,29). Už anticipuje „krst“ svojej krvavej smrti. Už prichádza splniť „všetko, čo je spravodlivé“ (Mt 3,15), čiže úplne sa podriaďuje vôli svojho Otca: z lásky súhlasí s týmto krstom smrti na odpustenie našich hriechov. (444) Na tento súhlas odpovedá hlas Otca, ktorý vkladá do svojho Syna všetko svoje zaľúbenie. (727) Zostupuje Duch Svätý, ktorého má Ježiš v plnosti už od svojho počatia, a „spočinie“ na ňom. Ježiš bude prameňom Ducha pre celé ľudstvo.(739) Pri jeho krste „sa… otvorilo nebo“ (Mt 3,16), ktoré zatvoril Adamov hriech. A zostúpenie Ježiša a Ducha Svätého posvätilo vody ako predzvesť nového stvorenia.

537 Krst sviatostne pripodobňuje kresťana Ježišovi,(1262) ktorý vo svojom krste anticipuje svoju smrť a svoje zmŕtvychvstanie. Kresťan má vstúpiť do tohto tajomstva pokorného zníženia sa a kajúcnosti, zostúpiť s Ježišom do vody, aby spolu s ním vystúpil, a znovu sa narodiť z vody a z Ducha, aby sa v Synovi stal Otcovým milovaným synom a žil „novým životom“ (Rim 6,4):
„Krstom sa pochovajme s Kristom, aby sme s ním vstali z mŕtvych;(628) zostúpme s ním, aby sme spolu s ním boli aj povýšení; vystúpme s ním, aby sme spolu s ním boli aj oslávení.“
Tak sa stalo, „že z toho, čo sa odohralo v Kristovi, sme poznali, že po kúpeli vodou zlieta na nás z nebeských brán Duch Svätý a preniká nás pomazaním nebeskej slávy a že po adoptovaní hlasom Otca sa stávame [Božími] synmi.“

zobraziť celéPOKÚŠANIE JEŽIŠA

538 Evanjeliá hovoria o čase Ježišovej samoty na púšti hneď po tom, ako prijal krst od Jána. Ježiš „pobádaný Duchom“ na púšť zostáva tam štyridsať dní bez jedla; žije medzi divou zverou a anjeli mu posluhujú. (394) Keď sa tento čas končí, satan ho trikrát pokúša tým, že podrobuje skúške jeho synovský vzťah k Bohu.(518) Ježiš odráža tieto útoky, ktoré sú opakovaním Adamovho pokušenia v raji a Izraela na púšti, a diabol „na čas od neho odišiel“ (Lk 4,13).

539 Evanjelisti poukazujú na spasiteľný význam tejto tajomnej udalosti. Ježiš je nový Adam, ktorý zostáva verný tam,(397) kde prvý Adam podľahol pokušeniu. Ježiš dokonale plní povolanie Izraela. Na rozdiel od tých, ktorí kedysi štyridsať rokov pokúšali Boha na púšti, Ježiš Kristus sa zjavuje ako Boží Služobník, úplne poslušný Božej vôli. Tak víťazí nad diablom: „Poviazal silného“, aby mu vzal jeho korisť. (385) Ježišovo víťazstvo nad Pokušiteľom na púšti anticipuje víťazstvo umučenia, vrcholnej poslušnosti jeho synovskej lásky k Otcovi.(609)

540 Pokúšanie Ježiša(2119) ukazuje, akým spôsobom má Boží Syn plniť poslanie Mesiáša v protiklade k spôsobu, aký mu navrhuje satan a aký mu chcú prisúdiť ľudia. preto Kristus zvíťazil(519, 2849) nad Pokušiteľom pre nás: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15). Cirkev sa každý rok počas štyridsiatich dní Pôstneho obdobia(1438) spája s Ježišovým tajomstvom na púšti.

zobraziť celé„PRIBLÍŽILO SA BOŽIE KRÁĽOVSTVO“

541 „Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: ,Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo.(2816) Kajajte sa a verte evanjeliu‘“ (Mk 1,15). „Preto Kristus, aby splnil Otcovu vôľu,(763) založil na zemi nebeské kráľovstvo.“ A Otcova vôľa je „povzniesť ľudí k účasti na Božom živote“. Robí to tak, že zhromažďuje ľudí okolo svojho Syna Ježiša Krista.(669, 768) Týmto zhromaždením je Cirkev, ktorá je na zemi „zárodkom a počiatkom“ Božieho kráľovstva. (865)

542 Ježiš Kristus je v strede tohto zhromaždenia ľudí v „Božej rodine“.(2233) Zvoláva ich okolo seba svojím slovom, svojimi znameniami, ktoré robia zjavným Božie kráľovstvo, a rozoslaním svojich učeníkov. Príchod svojho kráľovstva uskutoční najmä veľkým tajomstvom svojej Veľkej noci: svojou smrťou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním. „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“(789) (Jn 12,32). K tomuto zjednoteniu s Kristom sú povolaní všetci ľudia.

zobraziť celéOHLASOVANIE BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA

543 Všetci ľudia sú povolaní vojsť do Kráľovstva. Toto mesiášske kráľovstvo, ohlasované najprv synom Izraela, má prijať ľudí zo všetkých národov. (764) Kto chce doň vojsť, musí prijať Ježišovo slovo:
„Pánovo slovo sa totiž prirovnáva semenu, ktoré sa seje na pole: tí, čo ho počúvajú s vierou a sú pričlenení ku Kristovmu maličkému stádu, prijali samo Kráľovstvo. Semeno potom vlastnou silou klíči a rastie až do času žatvy.“

544 Kráľovstvo patrí chudobným a maličkým,(709) čiže tým, ktorí ho prijali s pokorným srdcom.(2443) Ježiš je poslaný hlásať „evanjelium chudobným“ (Lk 4,18). (2546) Vyhlasuje ich za blahoslavených, „lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). Týmto „maličkým“ Otec láskavo zjavil, čo ostáva skryté pred múdrymi a rozumnými. Ježiš má účasť na živote chudobných od jasieľ až po kríž; zo skúsenosti vie, čo je hlad, smäd a nedostatok. Ba viac, stotožňuje sa s chudobnými každého druhu a činorodú lásku k nim kladie ako podmienku na vstup do svojho kráľovstva.

545 Ježiš pozýva hriešnikov k stolu Kráľovstva:(1443) „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (Mk 2,17). (588) Vyzýva ich, aby sa obrátili, lebo bez toho nie je možné vojsť do Kráľovstva;(1846) slovom i skutkom im však ukazuje bezhraničné milosrdenstvo svojho Otca voči nim (1439) a nesmiernu radosť v nebi… nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie“ (Lk 15,7). Vrcholným dôkazom tejto lásky bude obeta jeho vlastného života „na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

546 Ježiš volá do Kráľovstva podobenstvami,(2613) ktoré sú typickou črtou jeho učenia. Nimi pozýva na hostinu Kráľovstva, ale žiada aj radikálnu voľbu: kto chce získať Kráľovstvo, musí obetovať všetko; slová nestačia, vyžadujú sa skutky. Podobenstvá sú pre človeka akoby zrkadlá: Prijíma slovo ako skalnatá pôda alebo ako dobrá zem? Čo robí s talentami, ktoré dostal? Ježiš a prítomnosť Kráľovstva na tomto svete sú tajomným spôsobom v strede podobenstiev. Treba vojsť do Kráľovstva, čiže stať sa Kristovým učeníkom, aby človek poznal „tajomstvá nebeského kráľovstva“(542) (Mt 13,11). Pre tých, čo ostávajú „vonku“, všetko zostáva záhadou.

zobraziť celéZNAMENIA BOŽIEHO KRÁĽOVSTVA

547 Ježiš sprevádza svoje slová(670) mnohými „mocnými činmi, divmi a znameniami“ (Sk 2,22), ktoré ukazujú, že Kráľovstvo je prítomné v ňom. Dosvedčujú, že Ježiš je predpovedaný Mesiáš. (439)

548 Znamenia, ktoré robí Ježiš, svedčia o tom, že ho poslal Otec. Vyzývajú veriť v neho. Tým, čo sa na neho obracajú s vierou,(156) udeľuje, o čo prosia. A tak zázraky posilňujú vieru(2616) v toho, ktorý koná skutky svojho Otca: dosvedčujú, že je Boží Syn. (574) Ale môžu byť aj príležitosťou na pohoršenie. Nemajú za cieľ ukájať zvedavosť a túžby po čaroch. Napriek takým zrejmým zázrakom niektorí Ježiša odmietajú; (447) dokonca ho obviňujú, že koná mocou zlých duchov.

549 Keď Ježiš oslobodil niektorých ľudí od pozemského zla, akým je hlad, nespravodlivosť, choroba a smrť, vykonal mesiášske znamenia.(1503) Neprišiel však preto, aby odstránil všetko zlo na svete, ale aby vyslobodil ľudí z najťažšieho otroctva, z otroctva hriechu, (440) ktoré im prekáža v ich povolaní Božích detí a spôsobuje všetky ich ľudské zotročenia.

550 Príchod Božieho kráľovstva je porážkou satanovho kráľovstva: (394) „Ale ak ja Božím Duchom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo“ (Mt 12,28). Ježišove exorcizmy vyslobodzujú ľudí(1673) z moci zlých duchov. Anticipujú Ježišovo veľké víťazstvo nad „kniežaťom tohto sveta“ (Jn 12,31). Božie kráľovstvo bude definitívne nastolené Kristovým krížom:(440, 2816) „Z dreva [kríža] vládol Boh – Regnavit a ligno Deus.“

zobraziť celé„KĽÚČE OD KRÁĽOVSTVA“

551 Ježiš si hneď na začiatku svojho verejného života(858) zvolil dvanásť mužov, aby boli s ním a mali účasť na jeho poslaní. Dal im účasť na svojej moci a poslal ich „hlásať Božie kráľovstvo a uzdravovať chorých“ (Lk 9,2). Zostávajú navždy pridružení ku Kristovmu kráľovstvu,(765) lebo prostredníctvom nich on sám riadi Cirkev:
„Ja vám dávam kráľovstvo, ako ho môj Otec dal mne, aby ste jedli a pili pri mojom stole v mojom kráľovstve, sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela“ (Lk 22,29-30).

552 V zbore Dvanástich má Šimon Peter prvé miesto. (880) Ježiš mu zveril výnimočné poslanie.(153) Vďaka zjaveniu, ktoré dostal od Otca, Peter vyznal: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“(442) (Mt 16,16). Náš Pán mu vtedy povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16,18). Ježiš Kristus, živý kameň, zaručuje svojej Cirkvi, postavenej na Petrovi, víťazstvo nad mocnosťami smrti. Peter pre vieru, ktorú vyznal, zostane neotrasiteľnou skalou Cirkvi.(424) Jeho poslaním bude strážiť túto vieru, aby nikdy neochabla, a posilňovať v nej svojich bratov.

553 Ježiš udelil Petrovi osobitnú moc:(381) „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). „Moc kľúčov“ znamená moc spravovať Boží dom, ktorým je Cirkev. Ježiš, „dobrý pastier“ (Jn 10,11), potvrdil toto poverenie po svojom zmŕtvychvstaní: „Pas moje ovce“ (Jn 21,15-17). Moc zväzovať a rozväzovať“ znamená plnú moc rozhrešovať od hriechov,(1445) vyhlasovať úsudky vo veciach učenia viery a vynášať disciplinárne rozhodnutia v Cirkvi. Ježiš udelil túto plnú moc Cirkvi prostredníctvom služby apoštolov a osobitne Petra: jedine jemu výslovne zveril kľúče od Kráľovstva.(641, 881)

zobraziť celéPREDZVESŤ KRÁĽOVSTVA: PREMENENIE

554 Odo dňa, keď Peter vyznal, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha, Učiteľ „začal… svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť… že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych“ (Mt 16,21). Peter túto predpoveď odmieta a ostatní ju ani nechápu. Do tohto kontextu je vložená tajomná udalosť Ježišovho premenenia na vysokom vrchu pred tromi svedkami,(697, 2600) ktorých si sám vyvolil: Petrom, Jakubom a Jánom. Ježišova tvár a odev zažiaria oslňujúcim svetlom, zjavujú sa Mojžiš a Eliáš a hovoria „o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“ (Lk 9,31). Zahalí ich oblak a hlas z neba hovorí: „Toto je môj vyvolený Syn,(444) počúvajte ho!“ (Lk 9,35).

555 Ježiš na chvíľu ukazuje svoju božskú slávu, a tak potvrdzuje Petrovo vyznanie. Dáva aj najavo, že aby mohol vojsť „do svojej slávy“ (Lk 24,26), musí v Jeruzaleme prejsť cez kríž.(2576, 2583) Mojžiš a Eliáš videli Božiu slávu na vrchu; Zákon a Proroci predpovedali Mesiášovo umučenie. Ježišovo umučenie je skutočne Otcova vôľa: Syn koná ako Boží Služobník. (257) Oblak znamená prítomnosť Ducha Svätého. „Zjavila sa celá Trojica: Otec v hlase, Syn v človekovi, Duch Svätý v jasnom oblaku:“
„Premenil si sa na vrchu a tvoji učeníci kontemplovali tvoju slávu, Kriste, Bože, nakoľko toho boli schopní, aby potom, keď ťa uvidia ukrižovaného, pochopili, že tvoje umučenie bolo dobrovoľné, a aby ohlasovali svetu, že si naozaj odblesk Otca.“

556 Na začiatku verejného života je krst; na prahu Veľkej noci premenenie. Ježišovým krstom „bolo ohlásené tajomstvo prvého znovuzrodenia“: náš krst. Premenenie „je sviatosť druhého znovuzrodenia“: nášho vzkriesenia. Už teraz máme účasť na Pánovom zmŕtvychvstaní skrze Ducha Svätého,(1003) ktorý pôsobí vo sviatostiach Kristovho tela. Premenenie nám dáva vopred okúsiť slávny príchod Ježiša Krista, ktorý „pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu“ (Flp 3,21). Pripomína nám však aj to, „že do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“ (Sk 14,22).
„Peter to ešte nechápal, keď zatúžil žiť s Kristom na vrchu. Zaistil ti to, Peter, po smrti. Teraz však on sám hovorí: Zostúp, aby si sa namáhal na zemi, aby si slúžil na zemi, aby si bol opovrhovaný, ukrižovaný na zemi.
Život zostupuje, aby sa nechal zabiť. Chlieb zostupuje, aby bol hladný; Cesta zostupuje, aby sa unavila na ceste; Prameň zostupuje, aby bol smädný. A ty sa zdráhaš trpieť?“

zobraziť celéJEŽIŠOV VÝSTUP DO JERUZALEMA

557 „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9,51). Týmto rozhodnutím naznačil, že vystupuje do Jeruzalema pripravený tam zomrieť. Trikrát predpovedal svoje umučenie a svoje zmŕtvychvstanie. Cestou do Jeruzalema povedal: „Nie je možné, aby prorok zahynul mimo Jeruzalema“ (Lk 13,33).

558 Ježiš pripomína smrť prorokov, ktorých zabili v Jeruzaleme. A predsa neprestáva vyzývať Jeruzalem, aby sa zhromaždil okolo neho: „Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromaždiť je svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!“ (Mt 23,37b). Keď je už mesto Jeruzalem na dohľad, plače nad ním a znovu vysloví túžbu svojho srdca: „Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam“ (Lk 19,42).

zobraziť celéJEŽIŠOV MESIÁŠSKY VSTUP DO JERUZALEMA

559 Ako prijme Jeruzalem svojho Mesiáša? Ježiš, ktorý sa vždy vyhol pokusom ľudu urobiť ho kráľom, teraz si volí čas a do podrobností pripravuje svoj mesiášsky vstup do mesta svojho „otca Dávida“ (Lk 1,32). Pozdravujú ho ako Dávidovho syna, ako toho, ktorý prináša spásu (Hosanna znamená „Spas!“, „Daj spásu!“). A „Kráľ slávy“ (Ž24,7-10) vstupuje do svojho mesta, „nesie sa… na osliatku“ (Zach 9,9). Nedobýja dcéru sionskú, obraz svojej Cirkvi, úskokom alebo násilím, ale pokorou, ktorá vydáva svedectvo pravde. Preto v ten deň budú príslušníkmi jeho kráľovstva deti a „Boží chudobní“,(333) ktorí ho s jasotom pozdravujú, ako keď ho anjeli ohlasovali pastierom. Ich nadšené volanie: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“(1352) (Ž118,26), opakuje Cirkev v „Sanctus“ pri slávení Eucharistie ako úvod do pamiatky Pánovej Veľkej noci.

560 Ježišov vstup do Jeruzalema zvestuje príchod Kráľovstva,(550, 2816) ktoré Kráľ Mesiáš uskutoční Veľkou nocou svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania. Slávením tohto vstupu na Kvetnú nedeľu liturgia Cirkvi otvára Veľký týždeň.(1169)

zobraziť celéZhrnutie

561 „Celý Kristov život bol ustavičným učením: jeho mlčanie, zázraky, skutky, modlitba, láska k ľuďom, jeho uprednostňujúca láska k maličkým a chudobným, úplné prijatie obetovania sa na kríži za vykúpenie sveta a napokon jeho zmŕtvychvstanie, to všetko je splnením jeho slova a zavŕšením jeho Zjavenia.“

562 Kristovi učeníci sa mu majú pripodobňovať, kým v nich nebude stvárnený. „Preto sme pridružení k tajomstvám jeho života, stávame sa mu podobnými, spolu s ním umierame a spolu s ním sme vzkriesení, kým nebudeme spolu s ním kraľovať.“

563 Človek, či už je pastier, alebo mudrc, môže tu na zemi dosiahnuť Boha, iba ak pokľakne pred betlehemskými jasľami a bude sa mu klaňať skrytému v slabom dieťati.

564 Ježiš nám svojou poslušnosťou Márii a Jozefovi, ako aj svojou dlhoročnou pokornou prácou v Nazarete dáva príklad svätosti v každodennom živote rodiny a práce.

565 Od začiatku svojho verejného života, od svojho krstu je Ježiš „Služobníkom“ úplne zasväteným vykupiteľskému dielu, ktoré sa zavŕši „krstom“ jeho umučenia.

566 Pokúšanie na púšti ukazuje Ježiša, pokorného Mesiáša, ktorý víťazí nad satanom svojím plným súhlasom s plánom spásy, ktorý chce Otec.

567 Nebeské kráľovstvo založil na zemi Kristus. „Toto kráľovstvo žiari ľuďom v Kristovom slove, v jeho skutkoch a v jeho prítomnosti.“ Cirkev je zárodkom a začiatkom tohto kráľovstva. Kľúče od neho sú zverené Petrovi.

568 Kristovo premenenie malo za cieľ posilniť vieru apoštolov so zreteľom na jeho umučenie: výstup na „vysoký vrch“ pripravuje výstup na Kalváriu. Kristus, Hlava Cirkvi, zjavuje to, čo jeho telo obsahuje a vyžaruje vo sviatostiach: „nádej slávy“ (Kol 1,27).

569 Ježiš dobrovoľne vystúpil do Jeruzalema, hoci vedel, že tam zomrie násilnou smrťou pre protirečenie zo strany hriešnikov.

570 Ježišov vstup do Jeruzalema zvestuje príchod Kráľovstva, ktoré Kráľ Mesiáš, prijatý vo svojom meste deťmi a ľuďmi pokornými srdcom, uskutočni Veľkou nocou (Paschou) svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania.

zobraziť celé4. článok JEŽIŠ KRISTUS „TRPEL ZA VLÁDY PONCIA PILÁTA, BOL UKRIŽOVANÝ, UMREL A BOL POCHOVANÝ“

571 Veľkonočné tajomstvo Kristovho kríža a zmŕtvychvstania(1067) je ústredným bodom dobrej zvesti, ktorú majú apoštoli a po nich Cirkev ohlasovať svetu. Boží plán spásy sa uskutočnil „raz navždy“ (Hebr 9,26) vykupiteľskou smrťou Božieho Syna Ježiša Krista.

572 Cirkev zostáva verná výkladu celého Písma, ako ho podal sám Ježiš Kristus tak pred svojou Veľkou nocou,(599) ako aj po nej: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24,26-27). Ježišovo utrpenie nadobudlo svoju konkrétnu historickú podobu tým, že ho „starší, veľkňazi a zákonníci“ (Mk 8,31) zavrhli a vydali „pohanom, aby ho vysmiali, zbičovali a ukrižovali“ (Mt 20,19).

573 Viera sa teda môže usilovať skúmať okolnosti Ježišovej smrti,(158) ako ich verne podávajú evanjeliá a ako ich objasňujú iné historické pramene, aby sa lepšie pochopil zmysel vykúpenia.

zobraziť celé1. odsek JEŽIŠ A IZRAEL

574 Už na začiatku Ježišovho verejného účinkovania(530) sa niektorí farizeji a Herodesovi prívrženci spolu s kňazmi a zákonníkmi dohovorili, že ho zahubia. Niektorými svojimi skutkami (vyháňaním zlých duchov, odpúšťaním hriechov, uzdravovaním v sobotu, svojím vykladaním predpisov o čistote podľa Zákona, priateľstvom s mýtnikmi a verejnými hriešnikmi ) Ježiš vzbudil u niektorých zlomyseľných ľudí podozrenie, že je posadnutý. Obviňujú ho, že sa rúha a že je falošný prorok, (591) teda z náboženských zločinov, ktoré Zákon stíhal trestom smrti ukameňovaním.

575 Pre jeruzalemské náboženské autority, ktoré Evanjelium podľa Jána často volá „Židmi“, boli teda mnohé Ježišove skutky a slová „znamením odporu“ ešte vo väčšej miere ako pre jednoduchý Boží ľud. Jeho vzťahy s farizejmi neboli, prirodzene, len polemické. Niektorí farizeji ho upozorňujú na nebezpečenstvo, ktoré mu hrozí. Ježiš niektorých z nich chváli, ako napríklad zákonníka v Mk 12, 34, a viac ráz stoluje u farizejov. Ježiš potvrdzuje niektoré body učenia,(993) ktoré zastávala táto náboženská elita Božieho ľudu: vzkriesenie z mŕtvych, formy nábožnosti (almužnu, modlitbu a pôst ) a zvyk obracať sa na Boha ako na Otca, ako aj ústredné miesto prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.

576 Mnohým v Izraeli sa zdá, že Ježiš koná proti základným ustanoveniam vyvoleného národa:
— Proti poslušnosti Zákonu vo všetkých jeho napísaných predpisoch a, podľa farizejov, aj vo vysvetľovaní ústnej tradície;
— proti ústrednému postaveniu jeruzalemského chrámu ako svätému miestu, kde prebýva Boh výsadným spôsobom;
— proti viere v jediného Boha, na ktorého sláve nemôže mať účasť nijaký človek.

zobraziť celéI. Ježiš a Zákon

577 Ježiš na začiatku reči na vrchu, v ktorej vo svetle milosti(1965) Novej zmluvy predstavil Zákon daný Bohom na Sinaji pri príležitosti Prvej zmluvy, slávnostne varoval:
„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale splniť.(1967) Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký“ (Mt 5,17-19).

578 Ježiš, Mesiáš Izraela, teda najväčší v nebeskom kráľovstve,(1953) si pokladal za povinnosť plniť Zákon, zachovávajúc ho, podľa jeho vlastných slov, v jeho úplnosti až do najmenších prikázaní. A on jediný to mohol urobiť dokonale. Židia podľa svojho vlastného priznania nikdy neboli schopní zachovávať Zákon v jeho úplnosti a neporušiť ani najmenšie prikázanie. Preto každý rok na Sviatok zmierenia deti Izraela prosia Boha o odpustenie svojich priestupkov proti Zákonu. Zákon totiž tvorí jeden celok a, ako pripomína svätý Jakub, „kto by… zachoval celý Zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým“ (Jak 2,10).

579 Túto zásadu zachovávať Zákon v jeho úplnosti, a to nielen čo sa týka jeho litery, ale aj pokiaľ ide o jeho ducha, si farizeji veľmi vážili. Tým, že ju Izraelu tak zdôrazňovali, priviedli veľa Židov za Ježišových čias ku krajnej náboženskej horlivosti. Ak sa táto horlivosť nemala premeniť na „pokryteckú“ kazuistiku, nevyhnutne musela pripravovať ľud na ten mimoriadny Boží zásah, ktorým bude dokonalé splnenie Zákona jediným Spravodlivým namiesto všetkých hriešnikov.

580 Dokonale splniť Zákon mohol iba božský Zákonodarca narodený pod Zákonom v osobe Syna. (527) V Ježišovi sa už Zákon nejaví ako vytesaný do kamenných tabúľ, ale vpísaný „do srdca“ (Jer 31,33) Služobníka, ktorý – pretože „podľa pravdy bude vynášať právo“ (Iz 42,3) – sa stal „zmluvou s ľudom“ (Iz 42,6). Ježiš plní Zákon až natoľko, že berie na seba kliatbu Zákona, do ktorej upadli tí, čo nevytrvali „vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona“ (Gal 3,10). Kristus totiž podstúpil smrť „na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy“ (Hebr 9,15).

581 Ježiš sa javil očiam Židov a ich duchovných vodcov ako „rabbi“ (učiteľ). Často argumentoval v rámci rabínskeho výkladu Zákona. Súčasne sa však nemohol nedostať do sporu s učiteľmi Zákona, lebo sa neuspokojoval s tým, že by bol predkladal svoj výklad popri ich výkladoch, ale „učil ako ten, čo má moc,(2054) a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7,29). V ňom sa to isté Božie Slovo, ktoré kedysi zaznelo na Sinaji, aby dalo Mojžišovi písaný Zákon, dáva znova počuť na vrchu blahoslavenstiev. Toto Slovo neruší Zákon, ale ho dopĺňa tým, že božským spôsobom podáva jeho definitívny výklad: „Počuli ste, že otcom bolo povedané… No ja vám hovorím“ (Mt 5,33-34). S tou istou božskou autoritou Ježiš zavrhuje niektoré ľudské tradície farizejov, ktorí rušia Božie slovo.

582 Ježiš ide ešte ďalej: zdokonaľuje Zákon o čistote pokrmov, taký dôležitý v každodennom živote Židov, tým, že odhaľuje jeho „pedagogický“ význam božským vysvetlením: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka… Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté… Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky“(368) (Mk 7,18-21). Keď Ježiš s božskou autoritou dal definitívny výklad Zákona, dostal sa do rozporu s niektorými učiteľmi Zákona, ktorí neprijímali jeho výklad,(548) hoci bol zaručený božskými znameniami, ktoré ho sprevádzali. To platí najmä o otázke soboty. Ježiš pripomína, často aj rabínskymi argumentmi, (2173) že sobotný odpočinok sa nenarúša ani službou Bohu, ani službou blížnemu, ktorú poskytujú jeho uzdravenia.

zobraziť celéII. Ježiš a chrám

583 Ježiš, ako pred ním proroci, preukazoval jeruzalemskému chrámu najhlbšiu úctu.(529) V ňom ho Jozef a Mária predstavili štyridsať dní po jeho narodení. Ako dvanásťročný sa rozhodne zostať v chráme,(534) aby svojim rodičom pripomenul, že sa musí starať o veci svojho Otca. Počas svojho skrytého života putoval doň každoročne aspoň na Veľkú noc. Aj jeho verejné účinkovanie sa riadilo akoby rytmom jeho putovaní do Jeruzalema na veľké židovské sviatky.

584 Ježiš chodil do chrámu ako na privilegované miesto stretnutia s Bohom. Chrám je pre neho príbytkom jeho Otca,(2599) domom modlitby, a pohorší sa nad tým, že sa jeho vonkajšie nádvorie stalo miestom obchodovania. Zo žiarlivej lásky k svojmu Otcovi vyháňa predavačov z chrámu: „,Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!‘ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: ,Strávi ma horlivosť za tvoj dom‘ (Ž69,10)“ (Jn 2,16-17). Po jeho zmŕtvychvstaní si apoštoli zachovali nábožnú úctu k chrámu.

585 Ježiš však krátko pred svojím umučením predpovedal, že túto nádhernú stavbu zbúrajú a že z nej nezostane kameň na kameni. Je to predpoveď jedného zo znamení posledných čias, ktoré sa začnú jeho vlastnou Veľkou nocou. Ale toto proroctvo prekrúteným spôsobom predniesli kriví svedkovia pri jeho výsluchu pred veľkňazom a vrátilo sa mu ako urážka, keď bol pribitý na kríži.

586 Ježiš vôbec nebol nepriateľský voči chrámu, kde predniesol podstatnú časť svojho učenia, chcel platiť aj chrámovú daň a pribral si k tomu Petra, ktorého práve ustanovil za základ svojej budúcej Cirkvi. Ba viac stotožnil seba s chrámom,(797) keď sa predstavil ako definitívny príbytok Boha medzi ľuďmi. Preto jeho telesné usmrtenie predpovedá zničenie chrámu ktoré bude značiť vstup do nového veku dejín spásy: „Prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi(1179) ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme“ (Jn 4,21).

zobraziť celéIII. Ježiš a viera Izraela v jediného Boha a Spasiteľa

587 Ak Ježišov postoj k Zákonu a jeruzalemskému chrámu mohol byť pre náboženské vrchnosti Izraela príležitosťou „odporovať“, skutočným kameňom úrazu pre ne bola jeho úloha v Božom diele v najvlastnejšom zmysle slova, ktorým je vykúpenie z hriechov.

588 Ježiš pohoršoval farizejov, keď jedol s mýtnikmi a hriešnikmi takisto priateľsky ako s nimi. Proti tým spomedzi nich, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“(545) (Lk 18,9), Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32). Ba išiel ešte ďalej a pred farizejmi vyhlásil, že hriech je univerzálny, a preto tí, čo tvrdia, že nepotrebujú spásu, zaslepujú seba samých.

589 Ježiš vyvolal pohoršenie najmä tým, že svoje milosrdné správanie k hriešnikom stotožňoval s postojom samého Boha k nim. Šiel ešte ďalej a dal spoznať, že keď jedáva s hriešnikmi, pripúšťa ich na mesiášsku hostinu. Ježiš však postavil náboženské vrchnosti Izraela pred dilemu najmä tým, že odpúšťal hriechy. Veď či vo svojom zhrození nehovorili správne: „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“(431, 1441) (Mk 2,7). Keď teda Ježiš odpúšťa hriechy, buď sa rúha, lebo hoci je človek, robí sa rovným Bohu, (432) alebo hovorí pravdu a potom jeho osoba sprítomňuje a zjavuje Božie meno.

590 Jedine božská totožnosť Ježišovej osoby môže oprávniť takúto absolútnu požiadavku: „Kto nie je so mnou, je proti mne“ (Mt 12,30). Takisto keď hovorí o sebe, že „tu je niekto väčší ako Jonáš… niekto väčší ako Šalamún“ (Mt 12,41-42), „niekto väčší než chrám“ (Mt 12,6); keď vzhľadom na seba pripomína, že Dávid volá Mesiáša svojím Pánom; keď tvrdí: „Prv ako bol Abrahám, Ja som“ (Jn 8,58) a dokonca: „Ja a Otec sme jedno“(253) (Jn 10,30).

591 Ježiš vyžadoval od jeruzalemských náboženských predstaviteľov, aby uverili v neho pre skutky jeho Otca, ktoré koná. Ale taký úkon viery mal prejsť cez tajomné odumretie sebe samému pre nové narodenie „zhora“ pod vplyvom Božej milosti. (526) Takáto požiadavka obrátenia zoči-voči takému prekvapujúcemu splneniu prisľúbení umožňuje pochopiť tragický omyl veľrady, keď usúdila, že Ježiš si ako bohorúhač zasluhuje smrť. Jej členovia konali „z nevedomosti“ a súčasne zo „zaslepenosti“ nevery. (574)

zobraziť celéZhrnutie

592 Ježiš Kristus nezrušil sinajský Zákon, ale ho splnil tak dokonale, že zjavil jeho definitívny zmysel a vykúpil z previnení proti nemu.

593 Ježiš Kristus mal chrám v úcte; putoval doň na židovské sviatky a miloval žiarlivou láskou tento príbytok Boha medzi ľuďmi. Chrám je predobrazom jeho tajomstva. Keď predpovedá jeho zničenie, zvestuje tým svoje vlastné usmrtenie a vstup do nového veku dejín spásy, kde jeho telo bude definitívnym chrámom.

594 Ježiš Kristus vykonal niektoré skutky, ako je napríklad odpustenie hriechov, ktoré ho zjavili ako Boha Spasiteľa. Niektorí Židia v ňom neuznávali Boha, ktorý sa stal človekom, ale videli v ňom človeka, ktorý sa robí Bohom, a odsúdili ho ako bohorúhača.

zobraziť celé2. odsek JEŽIŠ ZOMREL UKRIŽOVANÝ

zobraziť celéI. Ježišov proces

zobraziť celéROZDELENIE ŽIDOVSKÝCH PREDSTAVITEĽOV V POSTOJI K JEŽIŠOVI

595 Medzi jeruzalemskými náboženskými predstaviteľmi nielenže bol farizej Nikodém a významný muž Jozef z Arimatey, ktorí boli Ježišovými tajnými učeníkmi, ale dlho medzi nimi vznikali pre Ježiša roztržky, takže krátko pred jeho umučením môže svätý Ján povedať, že „mnohí poprední muži uverili v neho“ (Jn 12,42), hoci veľmi nedokonale. To vôbec neprekvapuje, ak sa vezme do úvahy, že hneď po Turícach „aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ (Sk 6,7) a že „uverili“ aj niektorí „zo sekty farizejov“ (Sk 15,5), takže svätý Jakub mohol povedať svätému Pavlovi: „Vidíš, brat; koľko tisíc Židov uverilo a všetci horlia za Zákon“ (Sk 21,20).

596 Jeruzalemskí náboženskí predstavitelia neboli zajedno v tom, ako sa správať voči Ježišovi. Farizeji hrozili vylúčením zo synagógy tým, ktorí by ho nasledovali. Tým, čo sa báli, že všetci uveria v neho, že prídu Rimania a zničia ich sväté miesto a ich národ, veľkňaz Kajfáš prorocky navrhol: „Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“(1753) (Jn 11,49-50). Veľrada vyhlásila, že Ježiš je ako bohorúhač „hoden… smrti“ (Mt 26,66), ale pretože stratila právo odsúdiť niekoho na smrť, vydáva Ježiša Rimanom s obžalobou z politickej vzbury. To ho stavia na roveň Barabáša, ktorý bol obžalovaný zo „vzbury“ (Lk 23,19). Veľkňazi na Piláta vyvíjajú nátlak aj politickými vyhrážkami, aby Ježiša odsúdil na smrť.

zobraziť celéŽIDIA NIE SÚ KOLEKTÍVNE ZODPOVEDNÍ ZA JEŽIŠOVU SMRŤ

597 Keď sa vezme do úvahy historická zložitosť Ježišovho procesu, ako to vysvitá z evanjeliových opisov, a nech by bola osobná vina hlavných účastníkov procesu (Judáša, veľrady, Piláta) akákoľvek, čo pozná iba Boh, nemožno zaň pripisovať zodpovednosť jeruzalemským Židom ako celku ani napriek vykrikovaniu zmanipulovaného davu alebo všeobecným výčitkám obsiahnutým vo výzvach na obrátenie po Turícach. Sám Ježiš, keď odpúšťal na kríži, a po ňom Peter uznali „nevedomosť“ (1735) jeruzalemských Židov, ako aj ich popredných mužov. Tým menej možno na základe zvolania ľudu: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27,25), ktorý je schvaľovacou formulou, rozšíriť zodpovednosť na ostatných Židov všetkých krajín a všetkých čias:
Takisto Cirkev na Druhom vatikánskom koncile vyhlásila: „To, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení, nemožno bez rozdielu pripísať ani všetkým Židom, čo vtedy žili, ani dnešným Židom…(839) Židov neslobodno predstavovať ako Bohom zavrhnutých ani ako prekliatych, ako keby to vyplývalo zo Svätého písma.“

zobraziť celéVŠETCI HRIEŠNICI BOLI PÔVODCAMI KRISTOVHO UMUČENIA

598 Cirkev v autentickom učení (Magisterium) svojej viery a vo svedectve svojich svätých nikdy nezabudla, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré [Kristus] vytrpel, boli hriešnici“. Keď sa vezme do úvahy, že naše hriechy zasahujú samého Krista, Cirkev neváha najväčšiu zodpovednosť za Ježišovo umučenie pripísať kresťanom; zodpovednosti, ktorú oni príliš často zvaľovali iba na Židov:
„Treba uznať že túto vinu majú všetci,(1851) ktorí opätovne upadajú do hriechov. Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, ,v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech‘ (Hebr 6,6). A tento zločin sa môže javiť o to väčší u nás, ako bol u Židov, lebo oni podľa svedectva Apoštola ,keby… boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy‘ (1Kor 2,8). My však vyznávame, že ho poznáme, a predsa v istom zmysle vzťahujeme na neho svoje násilné ruky, keď ho zapierame skutkami.“
„A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“

zobraziť celéII. Kristova vykupiteľská smrť v Božom pláne spásy

zobraziť celéJEŽIŠ BOL VYDANÝ „PODĽA PRESNÉHO BOŽIEHO PLÁNU“

599 Ježišova násilná smrť nebola ovocím náhody v súhre nešťastných okolností. Patrí do tajomstva Božieho plánu,(517) ako to svätý Peter vysvetľuje jeruzalemským Židom už vo svojom prvom príhovore na Turíce: Bol vydaný „podľa presného Božieho plánu a predvídania“ (Sk 2,23). Tento biblický spôsob vyjadrenia však neznamená, že tí, čo vydali Ježiša, boli iba pasívnymi vykonávateľmi scenára, ktorý vopred napísal Boh.

600 Bohu sú všetky okamihy času prítomné vo svojej aktuálnosti. On teda stanovil svoj večný plán „predurčenia“ tak, že do neho zahrnul slobodnú odpoveď každého človeka na svoju milosť: „V tomto meste sa naozaj spolčili Herodes a Poncius Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom proti tvojmu svätému Služobníkovi Ježišovi, ktorého si pomazal, aby vykonali všetko, čo tvoja ruka a vôľa vopred určili, že sa má stať“(312) (Sk 4,27-28). Boh dopustil činy pochádzajúce z ich zaslepenosti, aby uskutočnil svoj plán spásy.

zobraziť celé„ZOMREL ZA NAŠE HRIECHY PODĽA PÍSEM“

601 Tento Boží plán spásy skrze usmrtenie Spravodlivého Služobníka bol vopred zvestovaný v Písme ako tajomstvo všeobecného vykúpenia, čiže vykúpenia, ktoré vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu. Svätý Pavol tvrdí vo vyznaní viery, ktoré, ako sám hovorí, „prijal“, „že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1Kor 15,3). Ježišova vykupiteľská smrť(652) osobitne spĺňa proroctvo o trpiacom Služobníkovi. (713) Ježiš sám ukázal zmysel svojho života a svojej smrti vo svetle trpiaceho Služobníka. Po svojom zmŕtvychvstaní dal toto vysvetlenie Písem emauským učeníkom a potom aj samotným apoštolom.

zobraziť celéBOH HO „ZA NÁS UROBIL HRIECHOM“

602 Preto svätý Peter môže takto formulovať apoštolskú vieru v Boží plán spásy: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení… drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka. On bol vopred vyhliadnutý, ešte pred stvorením sveta, zjavil sa však až v posledných časoch kvôli vám“ (1Pt 1,18-20). Trestom za hriechy ľudí, ktoré sú následkom dedičného hriechu, je smrť. (400) Tým, že Boh poslal svojho vlastného Syna v postavení sluhu, totiž v postavení padlého ľudstva a pre hriech vydaného na smrť, „toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou“(519) (2Kor 5,21).

603 Ježiš nepoznal zavrhnutie, ako keby bol sám zhrešil. Ale vo vykupiteľskej láske, ktorá ho stále zjednocovala s Otcom, prijal nás v poblúdení nášho hriechu vo vzťahu k Bohu až natoľko, že na kríži mohol v našom mene povedať: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34). Keď ho takto Boh urobil solidárnym s nami hriešnikmi, „vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých“(2572) (Rim 8,32), aby sme boli „zmierení s Bohom smrťou jeho Syna“ (Rim 5,10).

zobraziť celéBOH MÁ INICIATÍVU VO VŠEOBECNEJ VYKUPITEĽSKEJ LÁSKE

604 Tým, že Boh vydal svojho Syna za naše hriechy,(211) ukázal, že jeho plán s nami je plánom dobrotivej lásky,(2009) ktorá predchádza akúkoľvek zásluhu z našej strany: „Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha,(1825) ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). „Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici“ (Rim 5,8).

605 Táto láska nevylučuje nikoho, ako to pripomenul Ježiš v závere podobenstva o stratenej ovci: „Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (Mt 18,14). Uisťuje, že položí „svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). Výraz „za mnohých“ nie je obmedzujúci: stavia ľudstvo ako celok proti jednej osobe Vykupiteľa,(402) ktorý sa vydáva, aby ho spasil. Cirkev, pridržiavajúc sa apoštolov, učí, že Kristus zomrel za všetkých ľudí(634, 2793) bez výnimky: „Nie je, nebol a ani nebude nijaký človek, za ktorého by nebol [Kristus] trpel.“

zobraziť celéIII. Kristus obetoval seba samého svojmu Otcovi za naše hriechy

zobraziť celéCELÝ KRISTOV ŽIVOT JE OBETOU OTCOVI

606 Boží Syn, ktorý „nezostúpil z neba, aby… plnil svoju vôľu, ale vôľu“(517) Otca, ktorý ho „poslal“ (Jn 6,38), „keď prichádza na svet, hovorí: ,… Hľa, prichádzam… aby som plnil tvoju vôľu, Bože.‘… V tejto vôli sme posvätení obetou tela Krista Ježiša raz navždy“ (Hebr 10,5-10). Syn si od prvej chvíle svojho vtelenia osvojuje Boží plán spásy vo svojom vykupiteľskom poslaní: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4,34). Ježišova obeta „za hriechy celého sveta“(536) (1Jn 2,2) je výrazom jeho spoločenstva lásky s Otcom: „Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život“ (Jn 10,17). „Svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec“ (Jn 14,31).

607 Táto túžba osvojiť si plán vykupiteľskej lásky svojho Otca ovláda celý Ježišov život, lebo jeho vykupiteľské umučenie je dôvodom jeho vtelenia:(457) „Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel“ (Jn 12,27). „Azda nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec?!“ (Jn 18,11). A ešte na kríži, prv ako by bolo „všetko dokonané“ (Jn 19,30), hovorí: „Žíznim“ (Jn 19,28).

zobraziť celé„BARÁNOK, KTORÝ SNÍMA HRIECH SVETA“

608 Keď Ján Krstiteľ súhlasil s tým, že udelí Ježišovi krst(523) podobne ako hriešnikom, spoznal v ňom a ukázal na neho ako na „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“. Dáva tak najavo, že Ježiš je trpiaci Služobník ktorý sa mlčky nechá viesť na zabitie a nesie hriech mnohých, a súčasne veľkonočný baránok, symbol vykúpenia Izraela počas prvej Veľkej noci. Celý Kristov život vyjadruje jeho poslanie:(517) prišiel, „aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mk 10,45).

zobraziť celéJEŽIŠ SI SLOBODNE OSVOJUJE OTCOVU VYKUPITEĽSKÚ LÁSKU

609 Keďže si Ježiš vo svojom ľudskom srdci osvojil Otcovu lásku k ľuďom,(478) „miloval ich do krajnosti“ (Jn 13,1), lebo „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13). Takto sa v jeho utrpení a smrti(515) stala jeho ľudská prirodzenosť slobodným a dokonalým nástrojom jeho božskej lásky, ktorá chce spásu ľudí. A vskutku dobrovoľne prijal svoje utrpenie a smrť z lásky k svojmu Otcovi a k ľuďom,(272, 539) ktorých chce Otec spasiť: „Nik mi ho [život] neberie, ja ho dávam sám od seba“ (Jn 10,18). Odtiaľ tá zvrchovaná sloboda Božieho Syna, keď ide dobrovoľne na smrť.

zobraziť celéJEŽIŠ PRI POSLEDNEJ VEČERI ANTICIPOVAL DOBROVOĽNÚ OBETU SVOJHO ŽIVOTA

610 Dobrovoľnú obetu seba samého Ježiš vyjadril zvrchovaným spôsobom pri večeri s dvanástimi apoštolmi „v tú noc, keď bol zradený“ (1Kor 11,23). V predvečer svojho umučenia,(766) keď nebol ešte zajatý, urobil z Poslednej večere(1337) so svojimi apoštolmi pamiatku svojej dobrovoľnej obety Otcovi za Spásu ľudí: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19). „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

611 Eucharistia, ktorú v tej chvíli ustanovuje,(1364) bude „pamiatkou“ jeho obety. Ježiš zahŕňa apoštolov do svojej obety a žiada ich, aby ju stále prinášali. Tým ustanovuje svojich apoštolov za kňazov(1341, 1566) Novej zmluvy: „Pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde“ (Jn 17,19),

zobraziť celéSMRTEĽNÁ ÚZKOSŤ V GETSEMANSKEJ ZÁHRADE

612 Kalich Novej zmluvy, ktorý Ježiš anticipoval, keď pri Poslednej večeri obetoval sám seba, prijíma potom z Otcových rúk pri svojej agónii v Getsemanskej záhrade, keď „sa stal poslušným až na smrť“(532, 2600) (Flp 2,8). Ježiš sa modlí: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich…“ (Mt 26,39). Vyjadruje tak hrôzu, ktorú predstavuje smrť pre jeho ľudskú prirodzenosť. Táto jeho prirodzenosť je totiž, podobne ako naša, určená na večný život; okrem toho, na rozdiel od našej, je celkom bez hriechu, ktorý spôsobuje smrť; ale predovšetkým je prijatá božskou osobou „Pôvodcu života“ (Sk 3,15), „Živého“. Keď Ježiš svojou ľudskou vôľou súhlasí, aby sa stala Otcova vôľa, prijíma svoju smrť ako vykupiteľskú,(1009) aby „sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1Pt 2,24).

zobraziť celéKRISTOVA SMRŤ JE JEDINÁ A DEFINITÍVNA OBETA

613 Kristova smrť je veľkonočná obeta,(1366) ktorou sa uskutočňuje definitívne vykúpenie ľudí Baránkom, „ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1,29), a zároveň obeta Novej zmluvy, (2009) ktorá znova uvádza človeka do spoločenstva s Bohom, keď ho s ním zmieruje krvou vyliatou „za všetkých na odpustenie hriechov“ (Mt 26,28).

614 Táto Kristova obeta je jediná(529, 1330) a završuje a zároveň prevyšuje všetky obety. Je to predovšetkým dar samého Boha Otca, ktorý vydáva svojho Syna, aby nás zmieril so sebou. (2100) Zároveň je to obeta vteleného Božieho Syna, ktorý dobrovoľne a z lásky obetuje vlastný život svojmu Otcovi skrze Ducha Svätého, aby napravil našu neposlušnosť.

zobraziť celéJEŽIŠ SVOJOU POSLUŠNOSŤOU NAHRÁDZA NAŠU NEPOSLUŠNOSŤ

615 „Ako sa neposlušnosťou jedného človeka(1850) mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19). Ježiš svojou poslušnosťou až na smrť splnil zastupiteľskú úlohu trpiaceho Služobníka, ktorý dáva svoj život na obetu na uzmierenie,(433) nesie hriechy mnohých a ospravodlivuje ich tým, že berie na seba ich neprávosti. Ježiš odčinil naše viny a zadosťučinil Otcovi za naše hriechy. (411)

zobraziť celéJEŽIŠ DOKONÁVA NA KRÍŽI SVOJU OBETU

616 Láska až „do krajnosti“ (Jn 13,1) dáva Kristovej obete hodnotu vykúpenia a odčinenia, uzmierenia a zadosťučinenia. Ježiš nás pri obete svojho života všetkých poznal a miloval. (478) „Ženie nás Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli“ (2Kor 5,14). Nijaký, ani ten najsvätejší človek nebol schopný vziať na seba hriechy všetkých ľudí a priniesť seba samého na obetu za všetkých. To, že v Kristovi jestvuje božská osoba Syna,(468) ktorá presahuje a zároveň objíma všetky ľudské osoby a robí Krista Hlavou celého ľudstva, robí možnou jeho vykupiteľskú obetu za všetkých.(519)

617 Tridentský koncil učí, že Kristus „svojím presvätým umučením(1992) na dreve kríža nám zaslúžil ospravodlivenie“. Tým zdôrazňuje jedinečný charakter obety Krista ako „pôvodcu večnej spásy“(1235) (Hebr 5,9). A Cirkev uctieva kríž spevom: „Zdrav’ buď, kríž, nádej jediná! – O crux, ave, spes unica!“

zobraziť celéNAŠA ÚČASŤ NA KRISTOVEJ OBETE

618 Kríž je jediná obeta Krista, ktorý je jediný „prostredník medzi Bohom a ľuďmi“ (1Tim 2,5). Keďže sa však vo svojej vtelenej osobe „určitým spôsobom zjednotil s každým človekom“, „dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na tomto veľkonočnom tajomstve“. On sám vyzýva svojich učeníkov,(1368, 1460) aby vzali svoj kríž a nasledovali ho, lebo on trpel za nás a zanechal nám príklad, aby sme kráčali v jeho šľapajach. Chce totiž do svojej vykupiteľskej obety(307, 2100) zapojiť aj tých, ktorí okusujú jej dobrodenie ako prví. To sa vo vrcholnej miere uskutočňuje v osobe jeho Matky,(964) ktorá je s tajomstvom jeho vykupiteľského utrpenia spojená vnútornejšie než ktokoľvek iný:
„Kríž je jediný a pravý rebrík do raja a okrem neho niet iného, po ktorom by sa dalo vystúpiť do neba.“

zobraziť celéZhrnutie

619 „Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem“ (1Kor 15,3).

620 Naša spása pochádza z iniciatívy Božej lásky k nám, lebo Boh „nás miloval a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4,10). „Veď Kristovi Boh zmieril svet so sebou“ (2Kor 5,19).

621 Ježiš sa dobrovoľne obetoval za našu spásu. Tento dar naznačuje a vopred uskutočňuje pri Poslednej večeri: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás“ (Lk 22,19).

622 Kristovo vykúpenie spočíva v tom, že prišiel „položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28), to znamená, že „miloval svojich… do krajnosti“ (Jn 13,1), aby boli vykúpení „zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch“ (1Pt 1,18).

623 Ježiš svojou láskyplnou poslušnosťou k Otcovi „až na smrť na kríži“ (Flp 2,8) splnil svoje uzmierujúce poslanie trpiaceho Služobníka, ktorý ospravodliví mnohých tým, že vezme na seba ich neprávosti.

zobraziť celé3. odsek JEŽIŠ KRISTUS BOL POCHOVANÝ

624 Ježiš „z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (Hebr 2,9). Boh vo svojom pláne spásy stanovil, aby jeho Syn nielen „zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15,3), ale aby aj „okúsil smrť“, čiže aby poznal stav smrti, stav oddelenia svojej duše od tela, a to od chvíle, keď vydýchol na kríži,(362, 1005) až do chvíle, keď vstal z mŕtvych. Tento stav mŕtveho Krista je tajomstvom hrobu a zostúpenia k zosnulým. Je to tajomstvo Bielej soboty, keď Kristus uložený do hrobu naznačuje veľký sobotný odpočinok Boha (343) po zavŕšení spásy ľudí, ktorá prináša pokoj celému vesmíru.

zobraziť celéKRISTOVO TELO ULOŽENÉ V HROBE

625 Kristovo zotrvanie v hrobe je skutočným spojivom medzi jeho stavom pred Veľkou nocou podliehajúcim utrpeniu a jeho terajším osláveným stavom Zmŕtvychvstalého. Tá istá osoba „Živého“ môže povedať: „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov“ (Zjv 1,18):
„Je to tajomstvo Božieho rozhodnutia o [Synovej] smrti a vzkriesení z mŕtvych, že smrťou bola síce duša oddelená od tela a Boh [Syn] nezabránil nevyhnutný následok prirodzenosti, ale ich opäť obe spojil zmŕtvychvstaním tak, že bol rozhraním oboch, totiž smrti a života: aby sa ten, ktorý v sebe stanovil prirodzenosť rozdelenú smrťou, sám stal príčinou spojenia oddelených [častí].“

626 Keďže „Pôvodca života“, ktorý bol zabitý, je vskutku ten istý ako „Živý, ktorý vstal z mŕtvych“, bolo potrebné, aby božská osoba Božieho Syna zostala naďalej spojená so svojou dušou i so svojím telom(470, 650) oddelenými od seba smrťou:
„Hoci Kristus ako človek zomrel a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, božstvo nebolo nijako oddelené od nich, t. j. ani od duše, ani od tela: preto ani jediná osoba nebola rozdelená na dve [osoby]. Lebo [Kristovo] telo a jeho duša od začiatku jestvovali spolu v osobe Slova; a hoci boli pri smrti od seba oddelené, obidve zostali spojené s jedinou osobou Slova, vďaka ktorej jestvovali.“

zobraziť celé„NEDOVOLÍŠ, ABY TVOJ SVÄTÝ VIDEL PORUŠENIE“

627 Kristova smrť bola skutočnou smrťou,(1009) lebo zakončila jeho pozemskú ľudskú existenciu. Ale pretože si osoba Syna zachovala spojenie so svojím telom,(1683) ono sa nestalo telesnou schránkou zosnulého ako ostatné telá, lebo smrť ho „nemohla držať vo svojej moci“ (Sk 2,24); preto „Božia moc uchránila Kristovo telo pred rozkladom“. O Kristovi možno povedať: „Bol vyťatý z krajiny živých“ (Iz 53,8) a zároveň: „Moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie“ (Sk 2,26-27). Ježišovo zmŕtvychvstanie „tretieho dňa“ (Lk 24,46) bolo toho znakom aj preto, že sa myslelo, že rozklad sa začína prejavovať na štvrtý deň.

zobraziť celé„POCHOVANÍ S KRISTOM…“

628 Krst, ktorého pôvodným a úplným znakom je ponorenie do vody,(537) účinne naznačuje zostúpenie kresťana do hrobu, aby s Kristom umrel hriechu pre nový život:(1215) „Krstom sme s ním pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4).

zobraziť celéZhrnutie

629 Ježiš Kristus okúsil smrť za všetkých ľudí. Ten, ktorý zomrel a bol pochovaný, je skutočne Boží Syn, ktorý sa stal človekom.

630 Kým bol Kristus v hrobe, jeho božská osoba zostala naďalej spojená tak s jeho dušou, ako aj s jeho telom, hoci boli smrťou od seba oddelené. Preto telo mŕtveho Krista nevidelo porušenie.

zobraziť celé5. článok JEŽIŠ KRISTUS „ZOSTÚPIL K ZOSNULÝM, TRETIEHO DŇA VSTAL Z MŔTVYCH“

631 Ježiš „zostúpil do nižších častí zeme. Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil“ (Ef 4,9-10). Apoštolský symbol vyznáva v tom istom článku viery Kristovo zostúpenie k zosnulým a jeho zmŕtvychvstanie na tretí deň, lebo on vo svojej Veľkej noci (t. j. vo svojej smrti a zmŕtvychvstaní) dal vyprýštiť životu z priepasti smrti:
„Tvoj Syn Ježiš Kristus,
ktorý slávne vstal z mŕtvych,
osvecuje ľudstvo veľkonočným svetlom
a s tebou žije a kraľuje na veky vekov. Amen.“

zobraziť celé1. odsek KRISTUS ZOSTÚPIL K ZOSNULÝM

632 Početné tvrdenia Nového zákona, že Ježiš „vstal z mŕtvych“ (1Kor 15,20), predpokladajú, že pred svojím vzkriesením sa zdržiaval na mieste pobytu zosnulých. To je prvý význam, ktorý apoštolské ohlasovanie dalo Ježišovmu zostúpeniu do pekiel (čiže k zosnulým): Ježiš zakúsil smrť ako všetci ľudia a svojou dušou zostúpil na miesto pobytu zosnulých. No zostúpil tam ako Spasiteľ a ohlasoval dobrú zvesť duchom, ktorí tam boli uväznení.

633 Miesto pobytu zosnulých, kam po smrti zostúpil Kristus, volá Sväté písmo „predpeklie“ (po latinsky inferi), „šeól“ (po hebrejsky) alebo „hades“ (po grécky), lebo tí, čo sa tam nachádzajú, sú pozbavení videnia Boha. Taký bol totiž pred príchodom Vykupiteľa údel všetkých zosnulých, či už zlých, alebo spravodlivých. To však neznamená, že ich údel bol rovnaký, ako to ukazuje Ježiš v podobenstve o biednom Lazárovi, ktorý bol prijatý „do Abrahámovho lona“. „Duše týchto spravodlivých, ktoré v Abrahámovom lone očakávali Spasiteľa, oslobodil Kristus Pán, keď zostúpil do pekiel.“ (1033) Ježiš nezostúpil do pekiel (k zosnulým), aby vyslobodil zatratených, ani aby zničil peklo zatratenia, ale aby vyslobodil spravodlivých, ktorí ho predišli.

634 „Preto sa evanjelium zvestovalo aj mŕtvym…“ (1Pt 4,6). Zostúpenie k zosnulým je plným zavŕšením evanjeliového ohlasovania spásy. Je poslednou fázou Ježišovho mesiášskeho poslania, fázou zhustenou v čase, ale nesmierne rozsiahlou svojím skutočným významom, ktorým je rozšírenie vykupiteľského diela(605) na všetkých ľudí všetkých čias a na všetkých miestach, lebo všetci tí, čo sú spasení, dostali účasť na vykúpení.

635 Kristus teda zostúpil do hlbín smrti, aby mŕtvi počuli hlas Božieho Syna a aby tí, čo ho počujú, žili. Ježiš, „Pôvodca života“, svojou „smrťou zničil toho, ktorý vládol nad smrťou, čiže diabla, a vyslobodil tých, ktorých celý život zotročoval strach pred smrťou“ (Hebr 2,14-15). Vzkriesený Kristus má odvtedy „kľúče od smrti a podsvetia“ (Zjv 1,18) a „na meno Ježiš“ sa zohýna „každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí“ (Flp 2,10).
„Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali od vekov… Ide hľadať [Adama, nášho] prvého otca ako stratenú ovcu. Chce navštíviť tých, čo sedia vo tme a v tôni smrti. Áno, Boh a jeho Syn idú vyslobodiť z múk uväzneného Adama a s ním uväznenú Evu… Ja som tvoj Boh a kvôli tebe som sa stal tvojím synom… Prebuď sa ty, čo spíš! Veď som ťa nestvoril na to, aby si bol uväznený v podsvetí. Vstaň z mŕtvych; ja som život tých, čo zomreli.“

zobraziť celéZhrnutie

636 Slovami „Ježiš zostúpil k zosnulým [do pekiel]“. Symbol viery vyznáva. že Ježiš skutočne zomrel a že svojou smrťou za nás premohol smrť a diabla, „ktorý vládol nad smrťou“ (Hebr 2,14).

637 Mŕtvy Kristus svojou dušou, spojenou s jeho božskou osobou, zostúpil na miesto pobytu zosnulých. Otvoril brány neba spravodlivým, ktorí ho predišli.

zobraziť celé2. odsek TRETIEHO DŇA VSTAL Z MŔTVYCH

638 „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil nám, ich deťom, keď vzkriesil Ježiša“ (Sk 13,32-33). Ježišovo zmŕtvychvstanie je vrcholná pravda našej viery v Krista. Prvé kresťanské spoločenstvo(90) ju verilo a prežívalo ako ústrednú pravdu, Tradícia ju podáva ďalej ako základnú pravdu, spisy Nového zákona ju potvrdzujú a spolu s krížom sa ohlasuje ako podstatná časť veľkonočného tajomstva:(651, 991)
„Kristus vstal z mŕtvych.
Svojou smrťou premohol smrť
a zosnulým daroval život“

zobraziť celéI. Historická i transcendentná udalosť

639 Tajomstvo Kristovho zmŕtvychvstania je skutočná udalosť, ktorá sa prejavila historicky zistenými javmi, ako to dosvedčuje Nový zákon. Už svätý Pavol mohol okolo roku 56 napísať Korinťanom: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim“ (1Kor 15,3-5). Apoštol tu hovorí o živej tradícii zmŕtvychvstania, s ktorou sa oboznámil po svojom obrátení pred bránami Damasku.

zobraziť celéPRÁZDNY HROB

640 „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5-6). Prvá vec, s ktorou sa stretáme v rámci veľkonočných udalostí, je prázdny hrob. Sám osebe nie je priamym dôkazom. Skutočnosť, že Kristovo telo nebolo v hrobe, by sa dala vysvetliť aj ináč. Napriek tomu bol prázdny hrob pre všetkých podstatným znamením. Jeho objavenie učeníkmi bolo prvým krokom k uznaniu samej skutočnosti zmŕtvychvstania. Tak to bolo najprv v prípade nábožných žien a potom Petra. Učeník, „ktorého mal Ježiš… rád“ (Jn 20,2), tvrdí, že keď nazrel do prázdneho hrobu, „videl tam položené plachty“ (Jn 20,5), a keď vošiel, „videl i uveril“ (Jn 20,8). To predpokladá, že na základe stavu, v akom bol prázdny hrob,(999) konštatoval, že neprítomnosť Ježišovho tela nemohla byť ľudským dielom a že Ježiš sa jednoducho nevrátil do pozemského života, ako to bolo v Lazárovom prípade.

zobraziť celéZJAVENIA ZMŔTVYCHVSTALÉHO

641 Prvé sa so Zmŕtvychvstalým stretli Mária Magdaléna a nábožné ženy, ktoré prišli dokončiť pomazanie Ježišovho tela, pochovaného narýchlo na Veľký piatok večer, lebo nastávala Sobota. Tak sa ženy stali prvými ohlasovateľkami Kristovho zmŕtvychvstania pre samotných apoštolov. Apoštolom sa Ježiš zjavil potom: najprv Petrovi a potom Dvanástim. Teda Peter, povolaný posilňovať vieru svojich bratov, (553) vidí Zmŕtvychvstalého skôr ako oni a na základe jeho svedectva spoločenstvo zvolá: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“(448) (Lk 24,34).

642 Všetko, čo sa odohralo v tých veľkonočných dňoch, zaväzuje každého z apoštolov – a celkom osobitne Petra – budovať novú éru, ktorá sa začala veľkonočným ránom. Apoštoli ako svedkovia Zmŕtvychvstalého(659, 881) zostávajú základnými kameňmi jeho Cirkvi. Viera prvého spoločenstva veriacich je založená na svedectve konkrétnych ľudí, ktorých kresťania poznali a ktorí z veľkej časti ešte žili medzi nimi. Týmito „svedkami Kristovho zmŕtvychvstania“ (860) sú predovšetkým Peter a Dvanásti, ale nielen oni: Pavol jasne hovorí, že Ježiš „sa zjavil viac ako päťsto bratom naraz… potom sa zjavil Jakubovi a potom všetkým apoštolom“ (1Kor 15,4-8).

643 Zoči-voči týmto svedectvám Kristovo zmŕtvychvstanie nemožno vysvetľovať mimo fyzického poriadku a neuznávať ho za historickú skutočnosť. Z faktov vyplýva, že viera učeníkov bola podrobená radikálnej skúške utrpením Učiteľa a jeho smrťou na kríži, ktorú on vopred oznámil. Otras vyvolaný umučením bol taký veľký, že učeníci (aspoň niektorí z nich) neuverili hneď zvesti o zmŕtvychvstaní. Evanjeliá nám vôbec neukazujú spoločenstvo zachvátené mystickým nadšením, ale predstavujú nám zronených a prestrašených učeníkov. Preto neuverili nábožným ženám vracajúcim sa od hrobu a ich slová sa im zdali „ako blúznenie“ (Lk 24,11). Keď sa Ježiš večer na Veľkú noc zjavil Jedenástim, „vyčítal im neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného“ (Mk 16,14).

644 Ba aj keď sú učeníci postavení zoči-voči skutočnosti zmŕtvychvstalého Ježiša, ešte pochybujú, také sa im to zdá nemožné. Nazdávajú sa, že vidia ducha. „Stále tomu od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili“ (Lk 24,41). Tomáš zakúsi takú istú skúšku pochybnosti. Dokonca aj pri poslednom zjavení v Galilei, o ktorom hovorí Matúš, „niektorí pochybovali“ (Mt 28,17). Preto domnienka, že zmŕtvychvstanie bolo iba „výplodom“ viery (alebo ľahkovernosti) apoštolov, je neopodstatnená. Práve naopak, ich viera v zmŕtvychvstanie sa zrodila – pôsobením Božej milosti – z toho, že priamo zažili skutočnosť zmŕtvychvstalého Ježiša.

zobraziť celéSTAV KRISTOVEJ VZKRIESENEJ ĽUDSKEJ PRIRODZENOSTI

645 Vzkriesený Ježiš nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy: dáva sa im dotýkať a jedáva s nimi. Tým ich vyzýva, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo,(999) s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, lebo ešte nesie stopy jeho umučenia. Ale toto pravé a skutočné telo má zároveň aj nové vlastnosti osláveného tela: už sa nenachádza v priestore a čase, ale sa môže stať prítomným, kde Ježiš chce a kedy chce, lebo jeho ľudská prirodzenosť už nemôže byť zadržaná na zemi, ale patrí iba do božskej sféry Otca. preto je vzkriesený Ježiš aj zvrchovane slobodný zjaviť sa tak, ako chce: v podobe záhradníka alebo „v inej podobe“ (Mk 16,12), ako je tá, na ktorú boli učeníci zvyknutí, a to práve preto, aby vzbudil ich vieru.

646 Kristovo zmŕtvychvstanie nebolo návratom do pozemského života, ako to bolo pri vzkrieseniach, ktoré vykonal pred Veľkou nocou: pri vzkriesení Jairovej dcéry, naimského mládenca a Lazára. Tieto vzkriesenia boli zázračnými udalosťami, ale ľudia zázračne vzkriesení(934) znovu dostali Ježišovou mocou „normálny“ pozemský život.(549) Raz opäť zomrú. Kristovo zmŕtvychvstanie je podstatne odlišné. On vo svojom vzkriesenom tele prechádza zo stavu smrti do iného života mimo času a priestoru. Ježišovo telo je pri vzkriesení naplnené mocou Ducha Svätého. Má účasť na Božom živote v stave svojej slávy, takže svätý Pavol môže o Kristovi povedať, že je „nebeským človekom“.

zobraziť celéZMŔTVYCHVSTANIE AKO TRANSCENDENTNÁ UDALOSŤ

647 „Ó, naozaj blažená noc“ – spieva sa vo veľkonočnom chválospeve Exultet –, „ktorá bola svedkom preslávnej chvíle, keď Kristus vstal z mŕtvych.“ A vskutku, nik nebol očitým svedkom samej udalosti zmŕtvychvstania a ani jeden evanjelista ju neopisuje. Nikto nemohol povedať, ako sa zmŕtvychvstanie uskutočnilo fyzicky. Tým menej sa dala zmyslami postrehnúť jeho najvnútornejšia podstata, prechod do iného života.(1000) Hoci je zmŕtvychvstanie historická udalosť, zistiteľná na základe znaku, ktorým bol prázdny hrob, a na základe skutočnosti, ktorou boli stretnutia apoštolov so vzkrieseným Kristom, predsa v tom, v čom presahuje a prevyšuje dejiny, zostáva v samom srdci tajomstva viery. Preto sa vzkriesený Kristus nezjavuje svetu, ale svojim učeníkom, „tým, čo s ním prišli z Galiley do Jeruzalema a teraz sú jeho svedkami pred ľudom“ (Sk 13,31).

zobraziť celéII. Zmŕtvychvstanie – dielo Najsvätejšej Trojice

648 Kristovo zmŕtvychvstanie je predmetom viery,(258) pretože je transcendentným zásahom samého Boha do stvorenia a do dejín.(989) V zmŕtvychvstaní pôsobia tri božské osoby spoločne a zároveň prejavujú svoju osobitosť. Uskutočnila ho moc Otca, ktorý „vzkriesil“ (Sk 2,24) Krista, svojho Syna, a takto dokonale uviedol jeho ľudskú prirodzenosť(663) – spolu s jeho telom – do Najsvätejšej Trojice. Ježiš je definitívne zjavený ako Boží Syn(445) s mocou podľa Ducha svojím vzkriesením z mŕtvych. (272) Svätý Pavol kladie dôraz na prejav Božej moci pôsobením Ducha, ktorý oživil Ježišovu zosnulú ľudskú prirodzenosť a povýšil ju do osláveného stavu Pána.

649 Syn však uskutočňuje vlastné zmŕtvychvstanie svojou božskou mocou. Ježiš oznamuje, že Syn človeka bude musieť mnoho trpieť, umrieť a potom vstane z mŕtvych. Na inom mieste výslovne hovorí: „Ja dávam svoj život a zasa si ho vezmem… Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať“ (Jn 10,17-18). „Veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych“ (1Sol 4,14).

650 Cirkevní Otcovia rozjímajú o zmŕtvychvstaní, vychádzajúc z Kristovej božskej osoby,(626) ktorá zostala spojená s jeho dušou a s jeho telom oddelenými od seba smrťou: „Vďaka jednote božskej prirodzenosti, rovnako prítomnej v každej z oboch častí človeka, to, čo bolo odlúčené a oddelené, sa opäť zjednocuje a spája. A tak rozdelením spojených častí nastáva smrť, kým spojením oddelených častí zmŕtvychvstanie.“ (1005)

zobraziť celéIII. Zmysel a spásonosný dosah zmŕtvychvstania

651 „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1Kor 15,14). Zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo Kristus robil a učil. Všetky pravdy, aj tie najnedostupnejšie ľudskému rozumu,(129) nachádzajú svoje odôvodnenie, ak Kristus svojím zmŕtvychvstaním podal definitívny dôkaz o svojej božskej moci,(274) ktorý bol prisľúbil.

652 Kristovo zmŕtvychvstanie je splnením prisľúbení Starého zákona i prisľúbení samého Ježiša,(994) ktoré dal počas svojho pozemského života. Výraz „podľa Písem“(601) (1Kor 15,3-4) dosviedča, že Kristovým zmŕtvychvstaním sa tieto predpovede splnili.

653 Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdzuje pravdu o jeho božstve.(445) On sám povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja som“ (Jn 8,28). Zmŕtvychvstanie Ukrižovaného dokazuje, že on je skutočne „Ja som“, Boží Syn a sám Boh. Svätý Pavol mohol pred Židmi vyhlásiť: „A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: ,Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil‘“ (Sk 13,32-33). Kristovo zmŕtvychvstanie je úzko späté s tajomstvom vtelenia Božieho Syna.(422, 461) Je jeho zavŕšením podľa večného Božieho plánu.

654 Vo veľkonočnom tajomstve sú dva aspekty: Kristus nás svojou smrťou oslobodzuje od hriechu a svojím zmŕtvychvstaním nám otvára prístup k novému životu. Tento nový život(1987) je predovšetkým ospravodlivením, ktoré nás znovu uvádza do Božej milosti, „aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych…, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4). Je víťazstvom nad smrťou pre hriech a novou účasťou na milosti. (1996) Uskutočňuje adopciu za synov, lebo ľudia sa stávajú Kristovými bratmi, ako sám Ježiš volá svojich učeníkov po svojom zmŕtvychvstaní: „Choďte, oznámte mojim bratom“ (Mt 28,10). Sú jeho bratmi nie podľa prirodzenosti, ale darom milosti, lebo toto adoptívne synovstvo zaručuje skutočnú účasť na živote jednorodeného Syna. Tento život sa naplno zjavil v jeho zmŕtvychvstaní.

655 A napokon Kristovo zmŕtvychvstanie – i sám vzkriesený Kristus – je počiatkom a zdrojom nášho budúceho vzkriesenia:(989) „Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých… Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (1Kor 15,20-22). V očakávaní tohto zavŕšenia vzkriesený Kristus žije v srdciach svojich veriacich.(1002) V ňom kresťania zakusujú „sily budúceho veku“ (Hebr 6,5) a ich život je, Kristom unášaný do lona Božieho života, „aby… už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych“ (2Kor 5,15).

zobraziť celéZhrnutie

656 Predmetom viery v zmŕtvychvstanie je udalosť historicky dosvedčená učeníkmi, ktorí sa skutočne stretli so Zmŕtvychvstalým, a zároveň je tajomne transcendentná (nadzmyslová), lebo je vstupom Kristovej ľudskej prirodzenosti do Božej slávy.

657 Prázdny hrob a položené plachty samy osebe znamenajú, že Kristovo telo Božou mocou uniklo putám smrti a rozkladu. Pripravujú učeníkov na stretnutie so Zmŕtvychvstalým.

658 Kristus, „prvorodený z mŕtvych“ (Kol 1,18), je pôvodcom nášho vzkriesenia, a to už teraz ospravodlivením našej duše a neskôr aj oživením nášho tela.

zobraziť celé6. článok JEŽIŠ KRISTUS „VSTÚPIL NA NEBESIA, SEDÍ PO PRAVICI BOHA OTCA VŠEMOHÚCEHO“

659 „Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha“ (Mk 16,19). Kristovo telo bolo oslávené už od chvíle jeho zmŕtvychvstania,(645) ako to dokazujú nové, nadprirodzené vlastnosti, ktoré má odvtedy jeho telo natrvalo. Ale počas štyridsiatich dní, keď dôverne je a pije so svojimi učeníkmi a poučuje ich o Kráľovstve, zostáva jeho sláva ešte zahalená výzorom obyčajnej ľudskej prirodzenosti. (66) Posledné Ježišovo zjavenie sa končí nezvratným vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, naznačenej oblakom (697) a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha. Celkom výnimočným a jedinečným spôsobom sa ukáže Pavlovi „ako nedochôdčaťu“ (1Kor 15,8) v poslednom zjavení, ktorým ho ustanoví za apoštola. (642)

660 To, že sláva Zmŕtvychvstalého je cez tento čas zastretá, vysvitá z jeho tajomných slov povedaných Márii Magdaléne: „Ešte som nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20,17). To poukazuje na rozdiel v spôsobe, akým sa prejavuje sláva Krista vzkrieseného a sláva Krista povýšeného do neba, kde sedí po pravici Otca. Udalosť nanebovstúpenia, historická a súčasne transcendentná, vyjadruje prechod z jednej slávy do druhej.

661 Táto posledná etapa zostáva úzko spätá s prvou, čiže so zostúpením z neba, ktoré sa uskutočnilo pri vtelení.(461) Iba ten, ktorý „vyšiel od Otca“, sa môže „vrátiť k Otcovi“: Kristus. „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka“ (Jn 3,13). Ľudská prirodzenosť ponechaná iba na svoje sily nemá prístup do „Otcovho domu“, do Božieho života a Božej blaženosti. Jedine Kristus mohol človekovi otvoriť tento prístup, „aby sme mali pevnú nádej, že sa ako údy jeho tela dostaneme do nebeskej vlasti, kam nás on predišiel ako naša Hlava(792) a pôvodca našej spásy“.

662 „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32). Vyzdvihnutie na kríž je znamením a predzvesťou vyzdvihnutia pri nanebovstúpení. Je jeho začiatkom.(1545) Ježiš Kristus, jediný Kňaz novej a večnej zmluvy, „nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou…, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24). V nebi Ježiš Kristus bez prestania vykonáva svoje kňazstvo, „lebo žije stále, aby sa prihováral“ za tých, „ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu“ (Hebr 7,25). Ako „veľkňaz budúcich darov“(1137) (Hebr 9,11) je stredom, hlavnou postavou a hlavným vykonávateľom liturgie, ktorá v nebi uctieva Otca na nebesiach.

663 Teraz už Kristus sedí po pravici Otca: „Výrazom pravica Otca označujeme Božiu česť a slávu, v ktorej Boží Syn jestvoval pred všetkými vekmi ako Boh a jednej podstaty s Otcom a v ktorej, keď sa v posledných časoch stal človekom, sedí aj s telom po tom, ako jeho telo bolo skutočne prijaté do tej istej slávy.“ (648)

664 Sedieť po pravici Otca znamená nastolenie Mesiášovho kráľovstva a splnenie videnia proroka Daniela o Synovi človeka:(541) „Jemu bola odovzdaná moc, sláva a kráľovstvo; jemu slúžili všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je vláda večná, ktorá nezanikne, a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené“ (Dan 7,14). Od tej chvíle sa apoštoli stali svedkami Kráľovstva, ktorému nebude konca.

zobraziť celéZhrnutie

665 Kristovo nanebovstúpenie znamená definitívny vstup Ježišovej ľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Boha, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ ukrýva pred očami ľudí.

666 Ježiš Kristus, Hlava Cirkvi, nás predchádza do slávy Otcovho kráľovstva, aby sme my, údy jeho tela, žili v nádeji, že jedného dňa budeme s ním naveky.

667 Ježiš Kristus vstúpil raz navždy do nebeskej svätyne a neprestajne sa prihovára za nás ako prostredník, ktorý nám bez prestania zaručuje zosielanie Ducha Svätého.

zobraziť celé7. článok „ODTIAĽ PRÍDE SÚDIŤ ŽIVÝCH I MŔTVYCH“

zobraziť celéI. Znova príde v sláve

zobraziť celéJEŽIŠ KRISTUS UŽ VLÁDNE PROSTREDNÍCTVOM CIRKVI…

668 „Kristus práve preto zomrel a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými“ (Rim 14,9). Kristovo nanebovstúpenie znamená, že jeho ľudská prirodzenosť má účasť na moci a autorite samého Boha. Ježiš Kristus je Pán: má všetku moc na nebi i na zemi.(450) Je vyvýšený „nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo“, lebo Otec mu „všetko… položil pod nohy“ (Ef 1,21-22). Kristus je Pán vesmíru a dejín. V ňom dejiny človeka, ako aj celé stvorenie nachádzajú svoje „zjednotenie ako v hlave“(518) (recapitulatio) svoje transcendentné zavŕšenie.

669 Kristus ako Pán je aj Hlavou Cirkvi, ktorá je jeho telom. (792) Hoci bol povýšený do neba a oslávený,(1088) a tak dokonale splnil svoje poslanie, zostáva tu na zemi vo svojej Cirkvi. Vykúpenie je zdrojom moci, ktorú Kristus v sile Ducha Svätého vykonáva nad Cirkvou. „Cirkev, čiže Kristovo kráľovstvo už teraz tajomne prítomné,“ (541) „je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi“.

670 Po nanebovstúpení Boží plán vstúpil do obdobia svojho zavŕšenia. „Je tu“ už „posledná hodina“ (1Jn 2,18). „Už k nám teda prišli posledné časy a obnova sveta je neodvolateľne stanovená(1042) a už na tomto svete sa určitým spôsobom skutočne anticipuje, lebo Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou, hoci nedokonalou svätosťou.“ (825) Kristovo kráľovstvo už prejavuje svoju prítomnosť zázračnými znameniami, (547) ktoré sprevádzajú jeho ohlasovanie Cirkvou.

zobraziť celé…V OČAKÁVANÍ, ŽE MU BUDE VŠETKO PODROBENÉ

671 Kristovo kráľovstvo je už prítomné v jeho Cirkvi, ale ešte nie je zavŕšené príchodom Kráľa na túto zem „s mocou a veľkou slávou“ (Lk 21,27). Toto Kráľovstvo ešte napádajú zlé mocnosti, hoci už Kristova Veľká noc v základe nad nimi zvíťazila.(1043) Až kým mu nebude všetko podrobené, „kým nebudú nové nebesia a nová zem,(769, 773) na ktorých prebýva spravodlivosť, nesie putujúca Cirkev vo svojich sviatostiach a ustanovizniach, ktoré patria k tomuto veku, tvárnosť tohto sveta, ktorá sa pomíňa, a sama žije uprostred stvorení, ktoré vzdychajú a zvíjajú sa v pôrodných bolestiach až doteraz a očakávajú zjavenie Božích detí“. (1043, 2046) Preto sa kresťania modlia, najmä pri slávení Eucharistie, aby urýchlili Kristov druhý príchod, (2817) keď ho vzývajú: „Príď, Pane“ (Zjv 22,20).

672 Kristus pred svojím nanebovstúpením povedal, že ešte neprišla chvíľa slávneho nastolenia mesiášskeho kráľovstva očakávaného Izraelom, ktoré malo podľa prorokov priniesť všetkým ľuďom definitívny poriadok spravodlivosti, lásky a pokoja.(732) Terajší čas je podľa Pánových slov časom Ducha a svedectva, ale je to aj čas poznačený ešte „ťažkosťami“ a skúškou zla, ktorá nešetrí ani Cirkev (2612) a ktorou sa začínajú boje posledných dní. Je to čas očakávania a bdenia.

zobraziť celéKRISTOV SLÁVNY PRÍCHOD, NÁDEJ IZRAELA

673 Po nanebovstúpení je Kristov príchod v sláve blízky, hoci nám „neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou“ (Skl ,7) Tento eschatologický príchod sa môže uskutočniť v ktorúkoľvek chvíľu, hoci ho ešte niečo „zadŕža“, takisto ako aj konečnú skúšku, ktorá ho bude predchádzať.

674 Príchod osláveného Mesiáša závisí v každej chvíli dejín od jeho uznania celým Izraelom, ktorého časť sa zatvrdila v nevere voči Ježišovi. Svätý Peter to hovorí jeruzalemským Židom po Turícach: „Kajajte sa teda a obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy a prišli časy osvieženia od Pána. Vtedy pošle Ježiša, vám určeného Mesiáša, ktorého musí prijať nebo až do čias, keď sa všetko obnoví, ako o tom Boh odpradávna hovoril ústami svojich svätých prorokov“ (Sk 3,19-21). A svätý Pavol po ňom tvrdí: „Lebo keď ich strata je zmierením sveta, čím bude ich prijatie, ak nie život z mŕtvych?“ (Rim 11,15). Vstup plného počtu Židov (840) do mesiášskej spásy po plnom počte pohanov umožní Božiemu ľudu dosiahnuť Kristovu plnosť, v ktorej „bude Boh všetko vo všetkom“(58) (1Kor 15,28).

zobraziť celéPOSLEDNÁ SKÚŠKA CIRKVI

675 Pred Kristovým príchodom Cirkev musí prejsť poslednou skúškou,(769) ktorá otrasie vierou mnohých veriacich. Prenasledovanie, ktoré sprevádza jej putovanie tu na zemi, odhalí „tajomstvo neprávosti“ v podobe náboženského podvodu, ktorý prináša ľuďom zdanlivé riešenie ich problémov za cenu odpadnutia od pravdy. Najväčším náboženským podvodom je podvod antikrista, to znamená určitého pseudomesianizmu, v ktorom človek oslavuje sám seba namiesto Boha a jeho Mesiáša, ktorý prišiel v tele.

676 Tento podvod antikrista sa už rysuje vo svete vždy, keď si niekto nárokuje splniť v dejinách mesiášsku nádej, ktorá sa môže uskutočniť iba mimo dejín, a to eschatologickým súdom. Cirkev odmietla túto falzifikáciu budúceho Kráľovstva aj v umiernenej podobe, známu pod názvom „milenarizmus“, ale najmä v politickej podobe sekularizovaného, „vnútorne zvráteného“ mesianizmu. (2425)

677 Cirkev vojde do slávy Kráľovstva(1340) len cez túto poslednú Veľkú noc, v ktorej bude nasledovať svojho Pána v jeho smrti a v jeho zmŕtvychvstaní. Kráľovstvo sa teda neuskutoční dejinným triumfom Cirkvi na spôsob vzostupného pokroku, ale víťazstvom Boha nad posledným náporom zla, (2853) po ktorom zostúpi z neba Kristova nevesta. Božie víťazstvo nad vzburou zla bude mať podobu posledného súdu po poslednom kozmickom otrase tohto sveta, ktorý sa pomíňa.

zobraziť celéII. Súdiť živých i mŕtvych{1038-1041}

678 Po prorokoch a po Jánovi Krstiteľovi Ježiš vo svojom kázaní zvestoval súd v posledný deň.(1470) Vtedy vyjde na svetlo správanie každého i tajomstvo sŕdc. Vtedy bude odsúdená zavinená nevera, ktorá si nevážila Bohom ponúkanú milosť. Postoj k blížnemu odhalí, či niekto Božiu milosť a lásku prijal, alebo odmietol. V posledný deň Ježiš povie: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25,40).

679 Kristus je Pán večného života. Ako Vykupiteľovi sveta mu patrí plné právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. Toto právo „získal“ svojím krížom. Aj Otec „všetok súd odovzdal Synovi“ (Jn 5,22). No Syn neprišiel preto, aby súdil, ale aby spasil a dával život, ktorý má v sebe. Každý, kto v tomto živote odmieta milosť, už odsudzuje sám seba, (1021) dostane odplatu podľa svojich skutkov a môže sa aj naveky zatratiť, ak odmietne Ducha lásky.

zobraziť celéZhrnutie

680 Kristus Pán už kraľuje prostredníctvom Cirkvi, ale ešte mu nie je na tomto svete všetko podrobené. Víťazstvo Kristovho kráľovstva sa neuskutoční bez posledného útoku mocností zla.

681 V deň súdu na konci sveta Kristus príde v sláve, aby zavŕšil definitívne víťazstvo dobra nad zlom, ktoré v priebehu dejín rastú spolu ako pšenica a kúkoľ.

682 Keď na konci čias príde oslávený Kristus súdiť živých i mŕtvych, odhalí skryté úmysly sŕdc a každému človekovi odplatí podľa jeho skutkov a podľa toho, či milosť prijal, alebo odmietol.

zobraziť celéTRETIA KAPITOLA VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO

683 „Nik nemôže povedať: ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“(424, 2670) (1Kor 12,3). „Boh poslal do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6). Toto poznanie viery je možné len v Duchu Svätom.(152) Aby sme boli v spoločenstve s Kristom, musí sa nás najprv dotknúť Duch Svätý. On nás predchádza a vzbudzuje v nás vieru. Naším krstom, prvou sviatosťou viery, sa nám život, ktorý má svoj prameň v Otcovi a darúva sa nám v Synovi, vnútorne a osobne udeľuje skrze Ducha Svätého v Cirkvi:
Krst „nám udeľuje milosť nového narodenia v Bohu Otcovi(249) skrze jeho Syna v Duchu Svätom. Lebo tí, čo majú v sebe Božieho Ducha, sú vedení k Slovu čiže k Synovi. Syn ich však predstavuje Otcovi a Otec im dáva neporušiteľnosť. Teda bez Ducha nie je možné vidieť Božieho Syna a bez Syna sa nik nemôže priblížiť k Otcovi, lebo poznanie Otca je Syn a poznanie Božieho Syna sa uskutočňuje skrze Ducha Svätého.“

684 Duch Svätý je svojou milosťou prvý pri prebúdzaní našej viery a pri udeľovaní nového života, ktorý spočíva v poznaní Otca a toho, ktorého Otec poslal, Ježiša Krista. Je však posledný pri zjavení osôb Najsvätejšej Trojice.(236) Svätý Gregor Nazianzský, „Teológ“, vysvetľuje tento postup pedagógiou Božej „zhovievavosti“:
„Starý zákon ohlasoval Otca jasne, Syna menej jasne. Nový [zákon] nám však jasne ukazuje Syna, kým božstvo Ducha naznačil akosi nejasne. Teraz však sám Duch prebýva s nami a dáva sa nám poznať jasnejšie. Nebolo totiž bez nebezpečenstva otvorene hlásať Syna, kým sa ešte nevyznávalo božstvo Otca, ani nám pridávať Ducha Svätého akoby ťažšie bremeno – ak sa smie tak povedať –, kým sa ešte nepripúšťalo božstvo Syna… Len postupným napredovaním a vzrastaním ,od jasnosti k jasnosti‘ svetlo Trojice zažiarilo jasne.“

685 Veriť v Ducha Svätého znamená teda vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom a Synom a že jemu „sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona a sláva“. Preto sa o božskom tajomstve Ducha Svätého hovorilo v „trojičnej teológii“.(236) Tu sa teda bude uvažovať o Duchu Svätom iba v Božej ekonómii, čiže v Božom poriadku spásy.

686 Duch Svätý pôsobí spolu s Otcom a Synom(258) od začiatku až do zavŕšenia plánu našej spásy. Ale až v „posledných časoch“, ktoré sa začali vykupiteľským vtelením Syna, je zjavený a daný, poznaný a prijatý ako osoba. A tak tento Boží plán, zavŕšený v Kristovi, „Prvorodenom“ a Hlave nového stvorenia, mohol skrze zoslaného Ducha Svätého nadobudnúť konkrétnu podobu v ľudstve, a to ako Cirkev, spoločenstvo svätých, odpustenie hriechov, vzkriesenie tela a večný život.

zobraziť celé8. článok „VERÍM V DUCHA SVÄTÉHO“

687 „Čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“(243) (1Kor 2,11). Teda Duch, ktorý zjavuje Boha, dáva nám poznať Krista, jeho živé Slovo, ale o sebe samom nehovorí nič. Ten, ktorý „hovoril skrze prorokov“, dáva nám počuť Otcovo Slovo. Ale jeho samého nepočujeme. Poznávame ho iba v pôsobení, ktorým nám zjavuje Slovo a pohýna nás, aby sme toto Slovo prijali vierou. Duch pravdy, ktorý nám „odhaľuje“ Krista, nehovorí sám zo seba. Takáto výlučne božská skrytosť vysvetľuje, prečo ho „svet nemôže prijať, lebo ho nevidí ani nepozná“ (Jn 14,17), kým tí, čo veria v Krista, ho poznajú, lebo ostáva s nimi.

688 Cirkev, živé spoločenstvo vo viere apoštolov, ktorú odovzdáva ďalej, je miestom, kde poznávame Ducha Svätého:
— v Písmach, ktoré inšpiroval;
— v Tradícii, ktorej stále aktuálnymi svedkami sú cirkevní Otcovia;
— v Učiteľskom úrade Cirkvi, ktorý sprevádza svojou pomocou;
— vo sviatostnej liturgii prostredníctvom jej slov a symbolov, ktorými nás Duch Svätý uvádza do spoločenstva s Kristom;
— v modlitbe, v ktorej sa prihovára za nás;
— v charizmách a službách, ktorými sa buduje Cirkev;
— v prejavoch apoštolského a misionárskeho života;
— vo svedectve svätých, v ktorom prejavuje svoju svätosť a pokračuje v diele spásy.

zobraziť celéI. Spoločné poslanie Syna a Ducha

689 Ten, ktorého Otec „poslal… do našich sŕdc, Ducha svojho Syna“ (Gal 4,6), je skutočne Boh.(245) Je jednej podstaty s Otcom a Synom a je od nich neoddeliteľný tak vo vnútornom živote Trojice, ako aj vo svojom dare lásky svetu. Ale keď sa viera Cirkvi klania Najsvätejšej Trojici, ktorá dáva život, je jednej podstaty a je nedeliteľná,(254) vyznáva aj rozdielnosť osôb. Keď Otec posiela svoje Slovo,(485) posiela vždy aj svojho Ducha: je to spoločné poslanie, v ktorom sú Syn a Duch rozdielni, ale neoddeliteľní. Zaiste, zjavuje sa Kristus, viditeľný obraz neviditeľného Boha, ale zjavuje ho Duch Svätý.

690 Ježiš je Kristus, „pomazaný“,(436) lebo Duch je jeho pomazaním a všetko čo sa deje počnúc vtelením, vychádza z tejto plnosti. Keď je napokon Kristus oslávený, môže aj on od Otca poslať Ducha tým, čo v neho veria: dáva im svoju slávu, čiže Ducha Svätého, ktorý ho oslavuje. Spoločné poslanie sa bude odteraz rozvíjať v deťoch, ktoré adoptoval Otec v (tajomnom) tele svojho Syna.(788) Poslaním Ducha adoptívneho synovstva bude zjednocovať ich s Kristom a dávať im žiť v ňom.
„Pomazanie však… znamená, že medzi Synom a Duchom nie je nijaká vzdialenosť. Veď ako ani rozum, ani zmysly nepoznajú nič sprostredkujúceho medzi kožou tela a pomazaním olejom, také bezprostredné je aj spojenie Syna s Duchom Svätým, takže ten, kto chce vierou dosiahnuť Krista, musí najprv prísť do styku s olejom: veď nie je údom ten, kto nemá Ducha Svätého. Preto vyznanie, že Syn je Pán, zo strany tých, čo [pomazanie] prijímajú, sa deje v Duchu Svätom,(448) lebo Duch Svätý zovšadiaľ vychádza v ústrety tým, čo sa približujú s vierou.“

zobraziť celéII. Meno, pomenovania a symboly Ducha Svätého

zobraziť celéVLASTNÉ MENO DUCHA SVÄTÉHO

691 „Duch Svätý“, také je vlastné meno toho, ktorému sa klaniame a ktorého oslavujeme s Otcom a Synom. Cirkev toto meno prijala od Pána a vyznáva ho pri krste svojich nových detí.
Výrazom „Duch“ sa prekladá hebrejské slovo Rúach, ktoré podľa svojho pôvodného významu znamená dych, vzduch, vietor. Ježiš používa práve vnímateľný obraz vetra, aby Nikodémovi naznačil transcendentnú (nadzmyslovú) novosť toho, ktorý je osobne Dychom Boha, Božím Duchom. Na druhej strane Duch a Svätý sú Božie atribúty (vlastnosti) spoločné všetkým trom božským osobám. Ale spojením týchto dvoch výrazov označuje Písmo, liturgia a teologická reč nevýslovnú osobu Ducha Svätého s vylúčením akejkoľvek možnej zámeny s inými prípadmi použitia výrazov „duch“ a „svätý“.

zobraziť celéPOMENOVANIA DUCHA SVÄTÉHO

692 Keď Ježiš zvestuje a sľubuje príchod Ducha Svätého, volá ho „Parakletos“, doslovne „ten, ktorý je privolaný“, po latinsky ad-vocatus (Jn 14,16.26;15,26;16,7). Grécke slovo „Parakletos“ sa zvyčajne prekladá ako „Tešiteľ“(1433) (alebo „Zástanca“), pričom prvým tešiteľom (zástancom) je Ježiš. Sám Pán Ježiš nazýva Ducha Svätého „Duch pravdy“ (Jn 16,13).

693 Okrem jeho vlastného mena, ktoré sa najviac používa v Skutkoch apoštolov a v novozákonnných listoch, nachádzame u svätého Pavla aj pomenovania: prisľúbený Duch, Duch adoptívneho synovstva, Kristov Duch, „Pánov Duch“ (2Kor 3,17), „Boží Duch“ (Rim 8,9.14) a u svätého Petra: „Duch slávy“ (1Pt 4,14).

zobraziť celéSYMBOLY DUCHA SVÄTÉHO

694 Voda. Symbolika vody naznačuje pôsobenie Ducha Svätého pri krste,(1218) pretože sa voda po vzývaní Ducha Svätého stáva účinným sviatostným znakom nového narodenia: podobne ako sa náš prenatálny vývin, ktorý predchádzal naše prvé narodenie, uskutočnil vo vode, tak aj krstná voda v skutočnosti znamená, že naše narodenie pre Boží život dostávame v Duchu Svätom. Ale ako „sme v jednom Duchu pokrstení“, tak sme aj „napojení jedným Duchom“ (1Kor 12,13). Duch je teda aj osobne živou vodou, ktorá vychádza z ukrižovaného Krista ako zo svojho prameňa a v nás prúdi do večného života. (2652)

695 Pomazanie. Symbolika pomazania olejom(1293) naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania, ktoré sa vo Východných cirkvách volá jednoducho „krizmácia“ (t. j. pomazanie krizmou). Ale aby sa pochopil celý jeho význam, treba sa vrátiť k prvému pomazaniu,(436) ktoré vykonal Duch Svätý: k pomazaniu Ježiša. Kristus alebo „Mesiáš“ (z hebrejského Mašíach) znamená „pomazaný“ Božím Duchom. V Starej zmluve boli viacerí Pánovi „pomazaní“, osobitne kráľ Dávid. Ale Ježiš je Boží pomazaný jedinečným spôsobom: ľudská prirodzenosť, ktorú Syn berie na seba, je úplne „pomazaná Duchom Svätým“. Ježiša ustanovil Duch Svätý za „Krista“. Panna Mária ho počne z Ducha Svätého, ktorý ho prostredníctvom anjela zvestuje ako Krista pri jeho narodení a Simeona pobáda, aby šiel do chrámu vidieť Pánovho Mesiáša. (1504) Duch Svätý napĺňa Krista a jeho sila vychádza z Krista, keď uzdravuje a lieči. A napokon Duch Svätý kriesi Ježiša z mŕtvych. A tak Ježiš, plne ustanovený za „Krista“ („Mesiáša“) vo svojej ľudskej prirodzenosti, ktorá zvíťazila nad smrťou, hojne vylieva Ducha Svätého, až kým „svätí“, vo svojom spojení s ľudskou prirodzenosťou Božieho Syna, nevytvoria toho „dokonalého Muža…“, ktorý uskutoční „Kristovu plnosť“: (794) „úplného Krista“ (totum Christum), podľa vyjadrenia svätého Augustína.

696 Oheň. Kým voda znamená narodenie a plodnosť života udeleného v Duchu Svätom, oheň je symbolom pretvárajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého.(1127) Prorok Eliáš, ktorý „povstal… ako oheň“ a ktorého „slovo blčalo ohňom sťa fakľa“ (Sir 48,1), svojou modlitbou privolal oheň z neba(2586) na obetu na vrchu Karmel ako predobraz ohňa Ducha Svätého, ktorý pretvára to, čoho sa dotkne. Ján Krstiteľ, ktorý ide pred Pánom „s Eliášovým duchom a mocou“(718) (Lk 1,17), zvestuje Krista ako toho, ktorý „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3,16), Duchom, o ktorom Ježiš povie: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul“ (Lk 12,49). V podobe „ohnivých jazykov“ spočinie Duch Svätý v turíčne ráno na učeníkoch a naplní ich sebou . Duchovná tradícia zachová tento symbol ohňa ako jeden z najvýraznejších symbolov pôsobenia Ducha Svätého: „Ducha neuhášajte“ (1Sol 5,19).

697 Oblak a svetlo. Tieto dva symboly sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa, zahaľujúc transcendentnú povahu jeho slávy: Mojžišovi na vrchu Sinaj, v stánku stretnutia a počas putovania na púšti a Šalamúnovi pri posviacke chrámu. Tieto predobrazy spĺňa Kristus v Duchu Svätom. Duch Svätý zostupuje na Pannu Máriu a zatieňuje ju,(484) aby počala a porodila Ježiša. Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku,(554) ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!‘“ (Lk 9,34-35). A napokon ten istý oblak vzal učeníkom spred očí Ježiša v deň nanebovstúpenia a zjaví ho ako Syna človeka(659) v jeho sláve v deň jeho príchodu.

698 Pečať je symbol blízky symbolu pomazania.(1295-1296) Veď Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6,27), a v ňom Otec aj „nás označil svojou pečaťou“ (2Kor 1,22). Pretože obraz pečate (po grécky sphragis) označuje nezmazateľný účinok pomazania Duchom Svätým vo sviatostiach krstu,(1121) birmovania a posvätného stavu, bol použitý v niektorých teologických tradíciách na vyjadrenie nezmazateľného „znaku“, vtlačeného týmito tromi sviatosťami, ktoré sa nemôžu opakovať.

699 Ruka. Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. (292) Apoštoli budú robiť to isté v jeho mene. Ba viac, apoštoli vkladaním rúk udeľujú Ducha Svätého. List Hebrejom zaraďuje vkladanie rúk(1288) do počtu „základných článkov“ svojho učenia. (1300, 1573) Cirkev zachovala tento znak všemocného vyliatia Ducha Svätého vo svojich sviatostných epiklézach.(1668)

700 Prst. Ježiš vyháňa „Božím prstom… zlých duchov“ (Lk 11,20). Ak bol Boží zákon napísaný „Božím prstom“(2056) (Ex 31,18) na kamenných tabuliach, „Kristov list“, zverený starostlivosti apoštolov, je „napísaný… Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca“ (2Kor 3,3). Hymnus „Veni, Creator Spiritus“ vzýva Ducha Svätého ako „prst Božej pravice“ (dextrae Dei digitus).

701 Holubica. Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu)(1219) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je znova obývateľná. Keď Ježiš vystupuje po svojom krste z vody, zostupuje na neho Duch Svätý v podobe holubice a zostáva nad ním. (535) Duch zostupuje do očisteného srdca pokrstených a spočíva v ňom. V niektorých kostoloch sa najsvätejšia Eucharistia uchováva v kovovej schránke v podobe holubice (columbarium) zavesenej nad oltárom. Symbol holubice na označenie Ducha Svätého je v kresťanskej ikonografii tradičný.

zobraziť celéIII. Duch a Božie Slovo v čase prisľúbení

702 Od začiatku až po „plnosť času“ (Gal 4,4) zostáva spoločné poslanie Slova a Otcovho Ducha skryté, ale stále pôsobí. Medzitým Boží Duch pripravuje čas Mesiáša(122) a obaja, hoci ešte nie sú plne zjavení, sú už prisľúbení, aby ich ľudia očakávali a prijali, keď sa zjavia. Preto keď Cirkev číta Starý zákon, skúma, čo nám Duch, ktorý „hovoril skrze prorokov“, (107) chce povedať o Ježišovi Kristovi.
Slovom „proroci“ tu viera Cirkvi(243) rozumie všetkých tých, ktorých Duch Svätý inšpiroval pri živom ohlasovaní a pri písaní svätých kníh tak Starého, ako aj Nového zákona. Židovská tradícia rozlišuje Zákon (prvých päť kníh alebo Pentateuch), Prorokov (naše takzvané historické a prorocké knihy) a Spisy (najmä poučné knihy a Žalmy).

zobraziť celéPRI STVORENÍ

703 Božie Slovo a Boží Dych sú na začiatku jestvovania(292) a života každého stvorenia:
„Duchu Svätému prináleží vládnuť, posväcovať a oživovať stvorenie, lebo on je Boh jednej podstaty s Otcom a Slovom… Jemu patrí moc nad životom, lebo ako Boh zachováva stvorenie v Otcovi skrze Syna.“ (291)

704 „Človeka utvoril [Boh] vlastnými rukami [čiže Synom a Duchom Svätým]… a na stvárnenom tele vyobrazil svoju podobu, aby aj to, čo je viditeľné, malo na sebe Božiu podobu.“ (356)

zobraziť celéDUCH PRISĽÚBENIA

705 Človek znetvorený hriechom a smrťou(410) ostáva „na Boží obraz“, na obraz Syna, ale chýba mu „Božia sláva“ (Rim 3,23), je pozbavený Božej „podoby“. Prisľúbením, ktoré dostal Abrahám, sa začína ekonómia spásy. Na jej konci sám Syn vezme na seba „obraz“ (2809) a obnoví ho v jeho „podobe“ s Otcom tým, že mu vráti slávu, Ducha „Oživovateľa“.

706 Proti všetkej ľudskej nádeji Boh Abrahámovi sľubuje potomstvo(60) ako ovocie viery a moci Ducha Svätého. V ňom budú požehnané všetky národy zeme. Týmto potomstvom bude Kristus, v ktorom vyliatie Ducha Svätého zhromaždí v jedno „rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52). Keď sa Boh zaväzuje prísahou, zaväzuje sa už darovať svojho milovaného Syna, ako aj „prisľúbeného Ducha Svätého… na vykúpenie tých, ktorých si získal“ (Ef 1,13-14).

zobraziť celéV TEOFÁNIÁCH A V ZÁKONE

707 Teofánie (zjavenia Boha) osvetľujú cestu prisľúbenia od patriarchov po Mojžiša a od Jozueho až po videnia, ktorými sa začína poslanie veľkých prorokov. Kresťanská tradícia vždy uznávala, že v týchto teofániách sa dávalo vidieť a počuť Božie Slovo, zjavené a súčasne „zatienené“ v oblaku Ducha Svätého.

708 Táto Božia pedagógia(1961-1964) čiže výchova sa prejavuje najmä v dare Zákona. Zákon bol daný ako „vychovávateľ“, aby viedol ľud ku Kristovi. (122) Ale neschopnosť Zákona spasiť človeka pozbaveného Božej „podoby“ a hlbšie poznanie hriechu, ktoré poskytuje Zákon, vzbudzujú túžbu po Duchu Svätom. Svedčia o tom vzdychy žalmov.(2585)

zobraziť celéV KRÁĽOVSTVE A VO VYHNANSTVE

709 Zákon, znamenie prisľúbenia a zmluvy, mal riadiť srdce a ustanovizne národa, ktorý sa zrodil z Abrahámovej viery. „Ak teraz budete poslúchať môj hlas a ak zachováte moju zmluvu, tak mi budete… kráľovským kňazstvom a svätým národom“ (Ex 19,5-6). Ale po Dávidovi Izrael podľahol pokušeniu stať sa kráľovstvom ako iné národy. Kráľovstvo, ktoré bolo predmetom prisľúbenia daného Dávidovi, (2579) bude však dielom Ducha Svätého; bude patriť chudobným podľa Ducha.(544)

710 Zanedbávanie Zákona a nevernosť Zmluve vedú k smrti: prichádza vyhnanstvo, ktoré je zdanlivým zmarením prisľúbení, no v skutočnosti je to tajomná vernosť Boha spasiteľa a začiatok prisľúbenej obnovy, ale podľa Ducha. Bolo potrebné, aby Boží ľud pretrpel túto očistu. Vyhnanstvo už vnáša do Božieho plánu tieň kríža a „zvyšok“ chudobných, ktorý sa z vyhnanstva vráti, je jedným z najpriezračnejších predobrazov Cirkvi.

zobraziť celéOČAKÁVANIE MESIÁŠA A JEHO DUCHA

711 „Hľa, ja robím niečo nové“ (Iz 43,19): začínajú sa črtať dve prorocké línie; jedna sa zameriava na očakávanie Mesiáša,(64, 522) druhá na zvestovanie nového Ducha. Zbiehajú sa v malom „zvyšku“, v ľude chudobných, ktorý v nádeji očakáva „potechu Izraela“ a „vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2,25.38).
Už sme videli, ako sa na Ježišovi splnili proroctvá, ktoré sa na neho vzťahovali. Tu sa obmedzíme na tie, v ktorých zreteľnejšie vidno vzťah medzi Mesiášom a jeho Duchom.

712 Charakteristické črty očakávaného Mesiáša(439) sa začínajú objavovať v knihe o Emanuelovi (Jn 12,41), najmä v Iz 11, 1-2:
„Z pňa Jesseho vypučí ratolesť
a z jeho koreňov výhonok vykvitne.
A spočinie na ňom duch Pánov:
duch múdrosti a rozumu,
duch rady a sily,
duch poznania a bohabojnosti.“

713 Mesiášove črty sú zjavené najmä v spevoch o Služobníkovi. Tieto spevy ohlasujú zmysel Ježišovho umučenia(601) a ukazujú tak spôsob, akým vyleje Ducha Svätého, aby oživil mnohých: nie zvonka, ale tak, že prijme našu „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7). Tým, že berie na seba našu smrť, môže nám udeľovať svojho vlastného Ducha života.

714 Preto Kristus začína ohlasovať dobrú zvesť tým, že vzťahuje na seba túto stať z Izaiáša (Lk 4,18-19):
„Pánov Duch je nado mnou,
lebo ma pomazal,
aby som hlásal evanjelium chudobným.
Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení
a slepým, že budú vidieť;
utláčaných prepustiť na slobodu
a ohlásiť Pánov milostivý rok.“

715 Prorocké texty priamo sa týkajúce zoslania Ducha Svätého sú prorocké výroky, v ktorých Boh hovorí k srdcu svojho ľudu rečou prisľúbenia, ktorá je podfarbená láskou a vernosťou. (214) Svätý Peter na turíčne ráno vyhlási, že sa tieto proroctvá splnili. Podľa týchto prisľúbení Pánov Duch obnoví v „posledných časoch“ srdcia ľudí tým, že do nich vpíše nový zákon;(1965) zhromaždí a zmieri rozptýlené a rozdelené národy; pretvorí prvé stvorenie a Boh tam bude prebývať s ľuďmi v pokoji.

716 Ľud „chudobných“, čiže ponížených a tichých, ktorí sú celkom odovzdaní do tajomných plánov svojho Boha, tých, čo očakávajú spravodlivosť nie od ľudí, ale od Mesiáša, je nakoniec veľkým skrytým dielom Ducha Svätého v čase prisľúbení na pripravenie Kristovho príchodu. Hodnota ich srdca, očisteného a osvieteného Duchom,(368) je opísaná v žalmoch. V týchto chudobných Duch pripravuje Pánovi „ochotný ľud“ (Lk 1,17).

zobraziť celéIV. Kristov Duch v plnosti času

zobraziť celéJÁN, PREDCHODCA, PROROK A KRSTITEĽ

717 „Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján“(523) (Jn 1,6). Jána „už v matkinom lone… naplní Duch Svätý“ (Lk 1,15) skrze samého Krista, ktorého Panna Mária krátko predtým počala z Ducha Svätého. Tak Máriinou „návštevou“ u Alžbety Boh „navštívil… svoj ľud“ (Lkl ,68).

718 Ján je Eliáš, ktorý má prísť: (696) prebýva v ňom oheň Ducha a pobáda ho „ísť pred“ (ako „predchodca“) Pánom, ktorý prichádza. V Jánovi, Predchodcovi, Duch Svätý dokončuje pripravovať Pánovi „ochotný ľud“ (Lk 1,17).

719 Ján je „viac ako prorok“ (Lk 7,26). V ňom Duch Svätý končí „hovoriť skrze prorokov“. Ján uzaviera cyklus prorokov, ktorý sa začal Eliášom. Zvestuje, že potecha Izraela je blízko, je „hlasom“ prichádzajúceho tešiteľa. (2684) Prichádza „ako svedok vydať svedectvo o svetle“ (Jn 1,7), ako to bude robiť Duch pravdy. Takto Duch pred Jánovými očami spĺňa to, čo „hľadali a skúmali proroci“ a „na čo túžia hľadieť anjeli“ (1Pt 1,10.12): „,Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.‘ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn…(536) Hľa, Boží Baránok“ (Jn 1,33-36).

720 Nakoniec Duch Svätý začína s Jánom Krstiteľom v predobraze to, čo uskutoční s Kristom a v Kristovi: navrátenie Božej „podoby“ človekovi. Jánov krst bol krstom na pokánie, krst vodou a Duchom(535) bude novým narodením.

zobraziť celé„ZDRAVAS’, MILOSTI PLNÁ“

721 Mária, presvätá Božia Matka, vždy Panna, je veľdielom poslania Syna a Ducha v plnosti času. Prvý raz v pláne spásy Otec nachádza Príbytok – pretože ho pripravil jeho Duch(484) –, v ktorom môže jeho Syn a jeho Duch prebývať medzi ľuďmi. V tomto zmysle Tradícia Cirkvi často vzťahuje na Máriu tie najkrajšie texty o Múdrosti: liturgia ospevuje Máriu a predstavuje ju ako „Stolicu Múdrosti“.
V nej sa začínajú zjavovať „obdivuhodné Božie diela“, ktoré Duch vykoná v Kristovi a v Cirkvi:

722 Duch Svätý pripravil Máriu svojou milosťou.(489) Bolo treba, aby bola „plná milosti“ Matka toho, v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9). Z čírej milosti bola počatá bez hriechu ako najponíženejšia zo všetkých stvorení a najschopnejšia z nich prijať nevýslovný Dar Všemohúceho. Anjel Gabriel ju právom pozdravuje ako „dcéru Siona“:(2676) „Zdravas’!“ („Raduj sa!“). Keď Mária nosí v sebe večného Syna, vo svojom chválospeve vzdáva Otcovi v Duchu Svätom vďaky celého Božieho ľudu, a teda Cirkvi.

723 V Márii Duch Svätý uskutočňuje Otcov dobrotivý plán. Z Ducha Svätého Panna počne a porodí Božieho Syna.(485) Jej panenstvo sa mocou Ducha Svätého a viery stáva jedinečnou plodnosťou. (506)

724 V Márii Duch Svätý zjavuje Otcovho Syna, ktorý sa stal Synom Panny. Ona je horiacim kríkom definitívnej teofánie: naplnená Duchom Svätým(208) ukazuje Slovo v jeho krehkom tele a dáva ho poznať chudobným (2619) a prvotinám národov.

725 Napokon skrze Máriu začína Duch Svätý privádzať do spoločenstva(963) s Kristom ľudí, ktorí sú predmetom dobrotivej Božej lásky. Ako prví vždy prijímajú Krista ponížení: pastieri, mudrci, Simeon a Anna, novomanželia z Kány a prví učeníci.

726 Na konci tohto poslania Ducha Svätého sa Mária stáva „Ženou“, novou Evou, „matkou žijúcich“, matkou „úplného Krista“. (494, 2618) Ako taká, zotrvávajúc s Dvanástimi „jednomyseľne… na modlitbách“ (Sk 1,14), je prítomná na úsvite „posledných čias“, ktoré začne Duch Svätý na turíčne ráno zjavením Cirkvi.

zobraziť celéJEŽIŠ KRISTUS

727 Celé poslanie Syna a Ducha Svätého v plnosti času(438) je obsiahnuté v tom, že Syn je už od svojho vtelenia(695) pomazaný Otcovým Duchom: Ježiš je Kristus, Mesiáš.(536)
Celú druhú časť Vyznania viery treba čítať v tomto svetle. Celé Kristovo dielo je spoločným poslaním Syna a Ducha Svätého. Tu sa zmienime iba o Ježišovom prisľúbení Ducha Svätého a o dare Ducha Svätého od osláveného Pána.

728 Ježiš plne zjavuje Ducha Svätého až vtedy, keď bol sám oslávený svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním. Postupne ho však naznačuje už pri vyučovaní zástupov, keď zjavuje, že jeho telo bude pokrmom pre život sveta. Naznačuje ho aj Nikodémovi, Samaritánke a tým, ktorí sa zúčastňujú na sviatku Stánkov. Svojim učeníkom hovorí o ňom otvorene v súvislosti s modlitbou a so svedectvom, ktoré budú musieť vydávať. (2615)

729 Až keď prišla hodina, keď má byť oslávený, sľubuje Ježiš príchod Ducha Svätého, lebo jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie budú splnením prisľúbenia daného otcom: na Ježišovu prosbu Otec dá Ducha pravdy, iného Tešiteľa; Otec ho pošle v Ježišovom mene; Ježiš ho pošle od Otca, lebo Duch vychádza z Otca. Duch Svätý príde, budeme ho poznať, bude s nami navždy, bude s nami bývať; naučí nás všetko a pripomenie nám všetko, čo Ježiš povedal, a vydá o ňom svedectvo; uvedie nás do plnej pravdy a oslávi Krista. A svetu ukáže, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd.(388, 1433)

730 Konečne nadišla Ježišova hodina: Ježiš porúča svojho ducha do Otcových rúk vo chvíli, keď svojou smrťou víťazí nad smrťou, takže hneď, ako bol „vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou“ (Rim 6,4), dáva Ducha Svätého, keď „dýchne“ na svojich učeníkov. Od tej chvíle sa poslanie Ježiša Krista a Ducha Svätého stáva poslaním Cirkvi:(850) „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21).

zobraziť celéV. Duch a Cirkev v posledných časoch

zobraziť celéTURÍCE

731 V deň Turíc(2623) (po skončení siedmich veľkonočných týždňov) sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého,(767) ktorý je zjavený, daný a udelený ako božská osoba:(1302) Kristus Pán hojne vylieva Ducha Svätého zo svojej plnosti.

732 V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica.(244) Od toho dňa je Kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria: v krehkom tele a vo viere už majú účasť na spoločenstve Najsvätejšej Trojice. Duch Svätý svojím príchodom,(672) ktorý neprestáva, uvádza svet do „posledných čias“, do obdobia Cirkvi, do zdedeného, ale ešte nezavŕšeného Kráľovstva:
„Videli sme pravé svetlo, prijali sme nebeského Ducha, našli sme pravú vieru: klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila.“

zobraziť celéDUCH SVÄTÝ – BOŽÍ DAR

733 „Boh je láska“ (1Jn 4,8.16) a láska je prvý dar,(218) ktorý obsahuje všetky ostatné dary. Táto „láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5,5).

734 Pretože sme mŕtvi alebo aspoň zranení hriechom, prvým účinkom daru lásky je odpustenie našich hriechov.(1987) A je to práve „spoločenstvo Svätého Ducha“ (2Kor 13,13), ktoré v Cirkvi vracia pokrsteným Božiu podobu stratenú hriechom.

735 Boh nám teda dáva „závdavok“ alebo „prvotiny“ nášho dedičstva: sám život Najsvätejšej Trojice, ktorý spočíva v tom, že milujeme, ako on miloval nás. Táto láska je princípom nového života v Kristovi,(1822) ktorý sa stal možným, lebo sme dostali silu Ducha Svätého.

736 Vďaka tejto sile Ducha môžu Božie deti prinášať ovocie. Ten, ktorý nás naštepil na pravý vinič, spôsobí, že budeme prinášať „ovocie Ducha“,(1832) ktorým je „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22-23). Duch je náš život. Čím viac sa zriekame seba samých, tým viac Duch pôsobí, aby sme podľa Ducha aj konali.
„Skrze Ducha Svätého sa dáva navrátenie do raja, vstup do nebeského kráľovstva a návrat do stavu adoptovaných synov: dáva sa odvaha volať Boha svojím Otcom, umožňuje sa mať účasť na Kristovej milosti, volať sa synom svetla a mať podiel na večnej sláve.“

zobraziť celéDUCH SVÄTÝ A CIRKEV

737 Poslanie Ježiša Krista a Ducha Svätého sa uskutočňuje v Cirkvi, Kristovom tele a chráme Ducha Svätého.(787-798) Toto spoločné poslanie zapája veriacich v Krista do jeho spoločenstva s Otcom v Duchu Svätom:(1093-1109) Duch pripravuje ľudí, predchádza ich svojou milosťou, aby ich pritiahol ku Kristovi. Zjavuje im vzkrieseného Pána, pripomína im jeho slová a otvára im ducha, aby chápali jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Sprítomňuje im Kristovo tajomstvo predovšetkým v Eucharistii, aby ich zmieril a uviedol do spoločenstva s Bohom, aby im umožnil prinášať „veľa ovocia“ (Jn 15,5.8.16).

738 Poslanie Cirkvi nie je teda pridané k poslaniu Krista a Ducha Svätého, ale je jeho sviatosťou:(850, 777) Cirkev je celým svojím bytím a vo všetkých svojich údoch poslaná ohlasovať, dosvedčovať, aktualizovať a šíriť tajomstvo spoločenstva Najsvätejšej Trojice (o tom sa bude hovoriť v nasledujúcom článku):
„Znova tvrdíme, že my všetci, keď sme prijali jedného a toho istého Ducha, totiž Svätého, určitým spôsobom sa spájame aj navzájom, aj s Bohom. Lebo hoci sme jednotlivo mnohí a hoci Kristus spôsobuje, aby v každom z nás prebýval Otcov a jeho Duch, je iba jeden a nedeliteľný Duch, ktorý tých, čo sú navzájom rozdielni… spája skrze seba v jedno a spôsobuje, aby bolo všetkých vidieť ako čosi jedno v ňom. Lebo ako sila svätého [Kristovho] tela robí spoluúdmi tých, v ktorých je, myslím si, že vo všetkých prebývajúci jeden nedeliteľný Boží Duch takisto spája všetkých do duchovnej jednoty.“

739 Pretože Duch Svätý je Kristovým pomazaním, Kristus, Hlava tela, ho rozlieva do svojich údov,(1076) aby ich živil, uzdravoval a usporadúval v ich vzájomných funkciách, aby ich oživoval, posielal vydávať svedectvo a zapájal do svojej obety Otcovi a do svojho príhovoru za celý svet. Prostredníctvom sviatostí Cirkvi Kristus udeľuje údom svojho tela svojho Svätého Ducha a Posvätiteľa (o tom sa bude hovoriť v druhej časti Katechizmu).

740 Tieto „obdivuhodné Božie diela“, ktoré sa dávajú veriacim vo sviatostiach Cirkvi, prinášajú svoje ovocie v novom živote podľa Ducha v Kristovi (o tom sa bude hovoriť v tretej časti Katechizmu).

741 „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba: a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26). Duch Svätý, tvorca Božích diel, je učiteľom modlitby (o tom sa bude hovoriť v štvrtej časti Katechizmu).

zobraziť celéZhrnutie

742 „Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: ,Abba, Otče!‘“ (Gal 4,6).

743 Keď Boh od začiatku až do skončenia čias posiela svojho Syna, posiela vždy aj svojho Ducha: ich poslanie je spoločné a neoddeliteľné.

744 V plnosti času Duch Svätý završuje v Márii všetky prípravy na Kristov príchod k Božiemu ľudu. Pôsobením Ducha Svätého v nej Otec dáva svetu Emanuela, ktorého meno znamená „Boh s nami“ (Mt 1,23).

745 Boží Syn je posvätený za Krista (Mesiáša) pri svojom vtelení pomazaním Ducha Svätého.

746 Ježiš je svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním ustanovený za „Pána a Mesiáša“ (Sk 2,36) v sláve. Zo svojej plnosti vylieva Ducha Svätého na apoštolov a na Cirkev.

747 Duch Svätý, ktorého Kristus, Hlava, rozlieva do svojich údov, buduje, oživuje a posväcuje Cirkev, ktorá je sviatosťou spoločenstva Najsvätejšej Trojice a ľudí.

zobraziť celé9. článok „VERÍM V SVÄTÚ CIRKEV VŠEOBECNÚ“

748 „Keďže Kristus je svetlo národov, tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť všetkých ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi.“ Týmito slovami sa začína dogmatická konštitúcia Druhého vatikánskeho koncilu o Cirkvi. Tým Koncil zdôrazňuje, že článok viery o Cirkvi úplne závisí od článkov o Ježišovi Kristovi. Cirkev nemá iné svetlo, iba Kristovo svetlo. Podľa obrazu obľúbeného cirkevnými Otcami možno ju prirovnať k mesiacu, ktorého celé svetlo je odrazom slnka.

749 Článok viery o Cirkvi úplne závisí aj od článku o Duchu Svätom, ktorý ho predchádza. „Lebo keď sme už ukázali, že Duch Svätý je prameňom a darcom všetkej svätosti, teraz vyznávame, že on obdaroval Cirkev svätosťou.“ Cirkev je podľa vyjadrenia Otcov miestom, „kde kvitne Duch“.

750 Veriť, že Cirkev je „svätá“ a „katolícka“,(811) že je „jedna“ a „apoštolská“ (ako dodáva Nicejsko-carihradské vyznanie viery), je neoddeliteľné od viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. V Apoštolskom symbole viery vyznávame, že veríme v svätú Cirkev. Latinský text tu používa výraz „credo Ecclesiam – verím Cirkev“,(169) na rozdiel od „credo in Deum – verím v Boha“, aby sme si neplietli Boha s jeho dielami a aby sme všetky dary, ktoré vložil do svojej Cirkvi, jasne pripisovali jeho dobrote.

zobraziť celé1. odsek CIRKEV V BOŽOM PLÁNE

zobraziť celéI. Pomenovania a predobrazy Cirkvi

751 „Cirkev“ sa vo Svätom písme označuje výrazom ekklesia (z gréckeho slovesa ek-kalein, „volať z“; z neho je latinské Ecclesia, francúzske Église talianske Chiesa), ktorý znamená „zvolanie [zhromaždenia]“. Označuje zhromaždenia ľudu, zvyčajne náboženskej povahy. Tento výraz sa v gréckom preklade Starého zákona často používa na označenie zhromaždenia vyvoleného ľudu pred Bohom, najmä zhromaždenia na Sinaji, kde Izrael dostal Zákon a kde ho Boh ustanovil za svoj svätý ľud. Keď sa teda prvé spoločenstvo tých, čo verili v Krista, nazvalo „Cirkev“ (ekklesia), uznalo, že je dedičom tohto zhromaždenia. V Cirkvi Boh „zvoláva“ svoj ľud zo všetkých končín zeme. Výraz Kyriake, od ktorého je odvodené nemecké Kirche, anglické Church i slovenské Cirkev, značí „tá, ktorá patrí Pánovi“.

752 V kresťanskej terminológii výraz „Cirkev“(1140) označuje liturgické zhromaždenie, ale aj miestne spoločenstvo (832, 830) alebo celé všeobecné spoločenstvo veriacich. Tieto tri významy v skutočnosti nemožno od seba oddeľovať. „Cirkev“ je ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete. Jestvuje v miestnych spoločenstvách a uskutočňuje sa ako liturgické, najmä eucharistické zhromaždenie. Žije z Kristovho slova a tela, a tak sa aj sama stáva Kristovým telom.

zobraziť celéSYMBOLY CIRKVI

753 Vo Svätom písme nachádzame mnoho navzájom súvisiacich obrazov a predobrazov, pomocou ktorých Zjavenie hovorí o nevyčerpateľnom tajomstve Cirkvi.(781) Obrazy vzaté zo Starého zákona sú obmenami základnej myšlienky, totiž myšlienky „Božieho ľudu“. V Novom zákone dostávajú všetky tieto obrazy nový stredobod tým, že sa Kristus stáva „Hlavou“ tohto ľudu, (789) ktorý je preto jeho telom. Okolo tohto stredobodu sa zoskupujú obrazy vzaté buď z pastierskeho, alebo z roľníckeho života, prípadne zo stavby, „alebo z rodiny a zo svadby“.

754 „Cirkev je totiž ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus. Je aj stádom, o ktorom sám Boh zvestoval, že bude jeho pastierom. A hoci sú ovce tohto stáda pod správou ľudských pastierov,(857) predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, Dobrý pastier a Knieža pastierov, ktorý položil svoj život za ovce .“

755 „Cirkev je Božia roľa alebo Božie pole. Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a v ktorej došlo a dôjde k zmiereniu židov a pohanov. Cirkev vysadil nebeský hospodár ako šľachetnú vinicu. Pravý vinič je Kristus: on dáva život a úrodnosť ratolestiam, čiže nám, ktorí prostredníctvom Cirkvi ostávame v ňom a bez neho nemôžeme nič urobiť .“ (795)

756 „Cirkev sa častejšie volá aj Božia stavba. Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným. (857) Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev, ktorá od neho dostáva svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: Boží dom, v ktorom býva Božia rodina, Boží príbytok v Duchu, Boží stánok medzi ľuďmi (797) a najmä svätý chrám, ktorý, predstavovaný svätyňami z kameňa, ospevujú svätí Otcovia a liturgia ho právom prirovnáva k svätému mestu, novému Jeruzalemu.(1045) Do neho sme totiž tu na zemi vbudovaní ako živé kamene. Ján kontempluje toto sväté mesto, ako pri obnovení sveta zostupuje ,z neba od Boha… vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha‘ (Zjv 21,1-2).“

757 „Cirkev sa volá aj ,Jeruzalem, ktorý je hore‘ a ,naša matka‘ (Gal 4,26). (507) Opisuje sa ako nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, (796) ktorú Kristus ,miloval a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil‘(1616) (Ef 5,25-26), ktorú spojil so sebou nerozlučnou zmluvou a neprestajne ju ,živí a opatruje‘ (Ef 5,29).“

zobraziť celéII. Pôvod, založenie a poslanie Cirkvi

758 Aby sme mohli skúmať tajomstvo Cirkvi, treba najprv uvažovať o jej pôvode v pláne Najsvätejšej Trojice(257) a o jej postupnej realizácii v dejinách.

zobraziť celéPLÁN – ZRODENÝ V OTCOVOM SRDCI

759 „Večný Otec z úplne slobodného a tajomného rozhodnutia(293) svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet a rozhodol, že ľudí pozdvihne k účasti na Božom živote,“ ku ktorému pozýva vo svojom Synovi všetkých ľudí. „Stanovil však, že tých, čo veria v Krista, zhromaždí vo svätej Cirkvi.“ Táto „Božia rodina“ sa utvára a postupne uskutočňuje v priebehu ľudských dejín podľa Otcovho plánu: a vskutku, Cirkev, „naznačená v predobrazoch už od počiatku sveta, obdivuhodne pripravovaná v dejinách izraelského ľudu a v Starej zmluve a založená v posledných časoch, bola zjavená vyliatím Ducha a na konci vekov bude slávne zavŕšená“.

zobraziť celéCIRKEV – NAZNAČENÁ V PREDOBRAZOCH OD POČIATKU SVETA

760 „Svet bol stvorený kvôli Cirkvi,“ hovorili kresťania prvých čias. Boh stvoril svet kvôli účasti na svojom božskom živote. Táto účasť či spoločenstvo sa uskutočňuje „zhromažďovaním“ ľudí v Kristovi(294) a toto „zhromažďovanie“ je Cirkev. Cirkev je cieľom všetkých vecí. Aj bolestné udalosti, ako pád anjelov a hriech človeka, dopustil Boh iba ako príležitosť a prostriedok,(309) aby rozvinul celú silu svojho ramena a plnú mieru lásky, ktorú chcel dať svetu:
„Ako totiž jeho [Božia] vôľa je dielom a toto [dielo] sa volá svet, tak aj jeho zámer je spása ľudí a tento [zámer] bol nazvaný Cirkev.“

zobraziť celéCIRKEV – PRIPRAVENÁ V STAREJ ZMLUVE

761 Zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína vo chvíli, keď hriech zničil spoločenstvo ľudí s Bohom a spoločenstvo ľudí medzi sebou. Zhromažďova¬nie Cirkvi je akoby reakciou Boha na chaos, ktorý vyvolal hriech.(55) Toto nové zjednocovanie sa deje skryto vnútri každého národa: Bohu je „v každom národe… milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,35).

762 Vzdialená príprava na zhromažďovanie Božieho ľudu(122, 522) sa začína povo¬laním Abraháma, ktorému Boh sľubuje, že sa stane otcom veľkého národa. (60) Bezprostredná príprava sa začína vyvolením Izraela za Boží ľud. Svojím vyvolením Izrael má byť znamením budúceho zhromaždenia všetkých náro¬dov. (84) Ale už proroci obviňujú Izrael, že porušil zmluvu a zachoval sa ako prostitútka. Ohlasujú novú a večnú zmluvu. „Túto novú zmluvu uzavrel Kristus.“

zobraziť celéCIRKEV – ZALOŽENÁ JEŽIŠOM KRISTOM

763 Je úlohou Syna uskutočniť v plnosti čias plán spásy svojho Otca. To je dôvod jeho „poslania“. „Pán Ježiš položil základy svojej Cirkvi ohlasova¬ním blahozvesti, čiže príchodu Božieho kráľovstva,(541) ktoré bolo od vekov prisľúbené v Písmach.“ Aby splnil Otcovu vôľu, Kristus založil nebeské kráľovstvo na zemi. Cirkev je „Kristovo kráľovstvo už teraz tajomne prítomné.“

764 „A toto kráľovstvo žiari ľuďom v Kristovom slove, v jeho skutkoch a prítomnosti.“ Prijať Ježišovo slovo znamená „prijať samo kráľovstvo“. (543) Zárodkom a počiatkom Kráľovstva je „maličké stádo“ (Lk 12,32) tých, ktorých Ježiš prišiel zvolať okolo seba. On sám je ich pastierom. Oni tvoria pravú Ježišovu rodinu. (1691) Tých, čo takto zhromaždil okolo seba, naučil nový „spôsob konania“, ale aj ich vlastnú modlitbu. (2558)

765 Pán Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru, ktorá bude trvať až do úplného zavŕšenia Kráľovstva. Je to predovšetkým ustanovenie Dvanástich s Petrom ako ich hlavou. (551, 860) Keďže predstavujú dvanásť kmeňov Izraela, sú základnými kameňmi nového Jeruzalema. Dvanásti a iní učeníci majú účasť na Kristovom poslaní, na jeho moci, ale aj na jeho údele. Všetkými týmito činmi Kristus pripravuje a buduje svoju Cirkev.

766 Ale Cirkev sa zrodila najmä z Kristovho úplného sebadarovania(813) za našu spásu, ktoré anticipoval v ustanovení Eucharistie a uskutočnil na kríži.(610, 1340) „Začiatok a vzrast [Cirkvi] naznačujú krv a voda, ktoré vyšli z otvoreného boku ukrižovaného Ježiša.“ (617) „Lebo z boku Krista zosnulého na kríži sa zrodilo obdivuhodné tajomstvo [sviatosť] celej Cirkvi.“ Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho Adama,(478) tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na kríži.

zobraziť celéCIRKEV – ZJAVENÁ DUCHOM SVÄTÝM

767 „Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi, bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev.“ (731) Vtedy „bola Cirkev verejne zjavená pred zástupmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi“. Keďže Cirkev je „zvolávaním“ a „zhromažďo¬vaním“ všetkých ľudí k spáse, je samou svojou povahou misionárska. Kristus ju posiela ku všetkým národom, aby z nich urobila učeníkov. (849)

768 Aby Cirkev mohla plniť svoje poslanie, Duch Svätý ju „vystrojuje a riadi rôznymi hierarchickými a charizmatickými darmi“. „A tak Cirkev, vystrojená darmi svojho Zakladateľa a verne zachovávajúca jeho prikázania lásky, pokory a sebazaprenia, dostáva poslanie ohlasovať Kristovo a Božie kráľovstvo a zakladať ho v každom národe. Ona je zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi.“ (541)

zobraziť celéCIRKEV – ZAVŔŠENÁ V SLÁVE

769 „Cirkev… bude zavŕšená až v nebeskej sláve“ pri Kristovom sláv¬nom príchode.(671, 2818) Až dovtedy „Cirkev kráča na svojej púti medzi prenasledova¬niami sveta a Božími útechami“. Vie, že tu na zemi je vo vyhnanstve, vzdialená od Pána a túži po plnom príchode Kráľovstva, po chvíli, „keď sa spojí v sláve so svojím Kráľom“. (675) Zavŕšenie Cirkvi a jej prostredníctvom i sveta v sláve sa neuskutoční bez veľkých skúšok. Až vtedy „všetci spravod¬liví počnúc Adamom,(1045) od spravodlivého Ábela až po posledného vyvoleného, budú zhromaždení vo všeobecnej Cirkvi u Otca“.

zobraziť celéIII. Tajomstvo Cirkvi

770 Cirkev je v dejinách, ale zároveň ich presahuje. „Iba myseľ osvietená vierou“ (812) môže poznať v jej viditeľnej skutočnosti zároveň aj skutočnosť duchovnú, nositeľku Božieho života.

zobraziť celéCIRKEV – ZÁROVEŇ VIDITEĽNÁ A DUCHOVNÁ

771 „Jediný prostredník Kristus(827) založil a neprestajne udržiava svoju svätú Cirkev, spoločenstvo viery, nádeje a lásky na tejto zemi, ako viditeľný organizmus, prostredníctvom ktorého šíri pravdu a milosť v prospech všetkých.“ Cirkev je zároveň:
— „spoločnosť… vystrojená hierarchickými ustanovizňami(1880) i Kristovo tajomné telo“;
— „viditeľné zhromaždenie i duchovné spoločenstvo“;
— „Cirkev pozemská i Cirkev oplývajúca nebeskými dobrami“.(954)
Tieto dimenzie spolu „vytvárajú jedinú zložitú skutočnosť, ktorá sa skladá z ľudského a božského prvku“.
Cirkev „sa vyznačuje tým, že je zároveň ľudská i božská, viditeľná i oplývajúca neviditeľnými dobrami, horlivá v činnosti a oddaná kontemplácii, prítomná vo svete, a predsa cudzinka, a to tak, že čo je v nej ľudské, je zamerané na božské a sa mu podriaďuje, čo je viditeľné, je zamerané na neviditeľné, čo je činnosťou, je zamerané na kontempláciu, a čo je prítomné, je zamerané na budúce mesto, ktoré hľadáme“.
„Aká poníženosť! Aká vznešenosť! Kedarský stan a Božia svätyňa; pozemský príbytok a nebeský palác; hlinený dom a kráľovská dvorana; smrteľné telo a chrám svetla; a napokon predmet opovrhnutia pre pyšných a Kristova nevesta. Je čierna, ale pekná, dcéry jeruzalemské: a hoci je vyblednutá od námahy a utrpenia dlhého vyhnanstva, zdobí ju nebeská krása.“

zobraziť celéCIRKEV – TAJOMSTVO ZJEDNOTENIA ĽUDÍ S BOHOM

772 V Cirkvi Kristus uskutočňuje a zjavuje svoje vlastné tajomstvo ako cieľ Božieho plánu:(518) „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko“ (Ef 1,10). Svätý Pavol nazýva „manželské“ spojenie Krista s Cirkvou „veľkým tajomstvom“ (Ef 5,32). Pretože je Cirkev spojená s Kristom ako so svojím ženíchom, stáva sa aj sama tajomstvom. (796) Keď svätý Pavol kontempluje v nej tajomstvo, volá: „Kristus vo vás, nádej slávy“ (Kol 1,27).

773 Toto spoločenstvo ľudí s Bohom prostredníctvom lásky, ktorá „nikdy nezanikne“ (1Kor 13,8), je v Cirkvi cieľom, ktorý určuje všetko, čo je v nej sviatostným prostriedkom viazaným na tento pominuteľný svet. (671) „Jej štruktúra je úplne zameraná na svätosť Kristových údov. A svätosť sa hodnotí podľa ,veľkého tajomstva‘,(972) v ktorom Nevesta odpovedá svojím darom lásky na dar Ženícha.“ Mária nás všetkých predchádza vo svätosti, ktorá je tajomstvom Cirkvi, ako Nevesta, „na ktorej niet škvrny ani vrásky“ (Ef 5,27). Preto „mariánska dimenzia Cirkvi predchádza jej petrovskú dimenziu“.

zobraziť celéCIRKEV – VŠEOBECNÁ SVIATOSŤ SPÁSY

774 Grécke slovo mysterion bolo preložené do latinčiny dvoma výrazmi: mysterium a sacramentum.(1075) V ďalšom vysvetľovaní výraz sacramentum (sviatosť) vyjadruje skôr viditeľný znak skrytej skutočnosti spásy, ktorá sa označuje výrazom mysterium (tajomstvo). V tomto zmysle je sám Kristus tajomstvom spásy: „Niet iného Božieho tajomstva, iba Kristus.“ (515) Spasiteľné dielo jeho svätej a posväcujúcej ľudskej prirodzenosti je sviatosťou spásy,(2014) ktorá sa prejavuje a pôsobí vo sviatostiach Cirkvi (Východné cirkvi ich volajú aj „svätými tajomstvami“). Sedem sviatostí sú znaky a nástroje (signa et instrumenta), ktorými Duch Svätý šíri milosť Krista,(1116) ktorý je Hlavou v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Cirkev teda obsahuje a udeľuje neviditeľnú milosť, ktorej je znakom. V tomto analogickom zmysle sa volá „sviatosťou“.

775 Cirkev je „v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného zjednotenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia“. Prvým cieľom Cirkvi je teda byť sviatosťou dôverného zjednotenia ľudí s Bohom. Keďže spoločenstvo medzi ľuďmi má korene v zjednotení s Bohom, Cirkev je aj sviatosťou jednoty ľudského pokolenia.(360) V nej sa táto jednota už začala, lebo zhromažďuje ľudí „zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov“ (Zjv 7,9). Cirkev je zároveň „znakom a nástrojom“ plného uskutočnenia tejto jednoty, ktorá má ešte len prísť.

776 Ako sviatosť je Cirkev Kristovým nástrojom.(1088) V jeho rukách je „nástro¬jom vykúpenia všetkých“, „všeobecnou sviatosťou spásy“, prostredníc¬tvom ktorej Kristus „zjavuje a zároveň uskutočňuje tajomstvo Božej lásky k ľuďom“. Cirkev „je viditeľným plánom lásky Boha k ľudstvu“, ktorý chce, „aby celé ľudské pokolenie utvorilo jeden Boží ľud, splynulo v jedno Kristovo telo a bolo vybudované v jeden chrám Ducha Svätého“.

zobraziť celéZhrnutie

777 Biblické slovo „ekklesia“, ktorým sa označuje Cirkev, znamená „zvolanie [zhromaždenia]“. Označuje zhromaždenie tých, ktorých Božie slovo zvoláva, aby utvorili Boží ľud, a ktorí tým, že sa živia Kristovým telom, sa sami stávajú Kristovým telom (Cirkvou).

778 Cirkev je cestou a zároveň cieľom Božieho plánu – naznačená v predobrazoch v stvorení, pripravená v Starej zmluve, založená slovami a činmi Ježiša Krista, uskutočnená jeho vykupiteľským krížom a jeho zmŕtvychvstaním, je vyliatím Ducha Svätého zjavená ako tajomstvo spásy. Zavŕšená bude v nebeskej sláve ako zhromaždenie všetkých „vykúpených zo zeme“ (Zjv 14,3).

779 Cirkev je zároveň viditeľná i duchovná, hierarchická spoločnosť i Kristovo tajomné telo. Je jedna, vytvorená z dvoch prvkov: božského a ľudského. V tom spočíva jej tajomstvo, ktoré možno prijať len vierou.

780 Cirkev je na tomto svete sviatosťou spásy, znakom a prostriedkom spoločenstva s Bohom a spoločenstva medzi ľuďmi.

zobraziť celé2. odsek CIRKEV – BOŽÍ ĽUD, KRISTOVO TELO, CHRÁM DUCHA SVÄTÉHO

zobraziť celéI. Cirkev – Boží ľud

781 „Bohu je zaiste v každom čase a v každom národe milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo. Bohu sa však zapáčilo posväcovať a spasiť ľudí nie každého osve, bez akéhokoľvek vzájomného spojenia, ale vytvoriť z nich ľud, ktorý by ho pravdivo poznal a sväto mu slúžil. Vyvolil si teda izraelský ľud za svoj ľud, uzavrel s ním zmluvu a postupne ho formoval tým, že mu v jeho dejinách zjavoval seba samého a rozhodnutie svojej vôle a že si ho posväcoval. Toto všetko sa však stalo ako príprava a predobraz tej novej a dokonalej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá v Kristovi… Túto novú zmluvu, totiž novú zmluvu vo svojej krvi uzavrel Kristus a povolal si zo židov i pohanov ľud, ktorý by nie podľa tela, ale v Duchu splynul v jedno“.

zobraziť celéCHARAKTERISTICKÉ VLASTNOSTI BOŽIEHO ĽUDU

782 Boží ľud(871) má charakteristické vlastnosti, ktoré ho zreteľne odlišujú od všetkých náboženských, národnostných, politických alebo kultúrnych zoskupení v dejinách:
— Je to Boží ľud:(2787) Boh nepatrí ako vlastný nijakému národu. Ale získal si ľud z tých, čo kedysi ani ľudom neboli: „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“ (1Pt 2,9).
— Príslušníkom tohto ľudu(1267) sa človek nestáva telesným narodením, ale „narodením zhora“, „z vody a z Ducha“ (Jn 3,3-5), čiže vierou v Krista a krstom.
— Hlavou tohto ľudu je Ježiš Kristus (Pomazaný, Mesiáš):(695) a pretože to isté pomazanie, Duch Svätý, sa vylieva z Hlavy na telo, je to „mesiášsky ľud“.
— „Jeho postavením je dôstojnosť a sloboda Božích detí,(1741) v ktorých srdci prebýva Duch Svätý ako v chráme“
— „Jeho zákonom je nové prikázanie(1972) milovať tak, ako nás miloval sám Kristus.“ Je to „nový“ zákon Ducha Svätého.
— Jeho poslaním je byť soľou zeme a svetlom sveta. (849) „Pre celé ľudské pokolenie je najistejším zárodkom jednoty, nádeje a spásy.“
— Konečne jeho cieľom je Božie kráľovstvo,(769) ktoré začal na zemi sám Boh „a ktoré sa má ďalej šíriť, až kým ho on sám nezavŕši na konci vekov.“

zobraziť celéKŇAZSKÝ, PROROCKÝ A KRÁĽOVSKÝ ĽUD

783 Otec pomazal Ježiša Krista Duchom Svätým a ustanovil ho za „Kňaza, Proroka a Kráľa“.(436) Celý Boží ľud má účasť na týchto troch Kristových funkciách a nesie zodpovednosť za poslanie a službu, ktoré z nich vyplývajú. (873)

784 Keď niekto vierou a krstom vstupuje do spoločenstva Božieho ľudu, dostáva účasť na jedinečnom povolaní tohto ľudu:(1268) na jeho kňazskom povolaní: „Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí, ,urobil‘ nový ľud ,kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi‘. Pokrstení sú totiž znovuzrodením [v krste] a pomazaním Ducha Svätého posvätení(1546) na ,duchovný dom a sväté kňazstvo‘.“

785 „Svätý Boží ľud má účasť aj na Kristovom prorockom úrade“ najmä nadprirodzeným zmyslom pre vieru (sensus fidei),(92) ktorý je vlastný všetkému ľudu, laikom a hierarchii, keď „sa neochvejne pridŕža viery, raz navždy odovzdanej svätým“, prehlbuje jej chápanie a stáva sa Kristovým svedkom uprostred tohto sveta.

786 Boží ľud má napokon účasť i na Kristovom kráľovskom úrade. Kristus vykonáva svoju kráľovskú moc tak, že svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním priťahuje k sebe všetkých ľudí. Kristus, Kráľ a Pán vesmíru, sa stal služobníkom všetkých, lebo „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako ,výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). Pre kresťana jemu „slúžiť znamená kraľovať“; (2449) Cirkev „spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa“ najmä „v chudobných a trpiacich“. Boží ľud uskutočňuje svoju „kráľovskú hodnosť“(2443) tak, že žije podľa tohto povolania slúžiť s Kristom.
„Všetkých, čo sa znovu zrodili v Kristovi, znak kríža robí kráľmi a pomazanie Svätého Ducha ich svätí za kňazov, aby všetci duchovní a správne rozmýšľajúci kresťania spoznali, že – odhliadnuc od tohto osobitného poslania našej služby – majú účasť na kráľovskom rode a kňazskom úrade. Veď čo je také kráľovské, ako keď duch podriadený Bohu vládne nad svojím telom? A čo je také kňazské, ako zasvätiť Pánovi čisté svedomie a na oltári srdca mu prinášať nepoškvrnené obety nábožnosti?“

zobraziť celéII. Cirkev – Kristovo telo

zobraziť celéCIRKEV JE SPOLOČENSTVO S JEŽIŠOM

787 Ježiš si už od začiatku vzal učeníkov za spoločníkov života; zjavil im tajomstvo Kráľovstva; dal im účasť na svojom poslaní, na svojej radosti i na svojom utrpení. Ježiš hovorí o ešte dôvernejšom spoločenstve medzi sebou a tými, čo ho budú nasledovať:(755) „Ostaňte vo mne a ja ostanem vo vás… Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15,4-5). A oznamuje tajomné a skutočné spoločenstvo medzi svojím telom a naším telom: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6,56).

788 Keď bola učeníkom odňatá jeho viditeľná prítomnosť, Ježiš ich nenechal ako siroty. Sľúbil im, že zostane s nimi až do skončenia sveta, a dal im svojho Ducha. Tak sa spoločenstvo s Ježišom istým spôsobom ešte zintenzívnilo: „Keď totiž udelil svojho Ducha,(690) tajomne ustanovil svojich bratov, zvolaných zo všetkých národov, ako svoje telo.“

789 Prirovnanie Cirkvi k telu vrhá svetlo na dôverné spojenie medzi Cirkvou a Kristom. Cirkev nie je len zhromaždená okolo neho; je zjednotená v ňom, v jeho tele.(521) Osobitne treba vyzdvihnúť tri aspekty Cirkvi, Kristovho tela, ktorými sú: vzájomná jednota všetkých údov prostredníctvom ich zjednotenia s Kristom; Kristus, Hlava tela; Cirkev, Kristova nevesta.

zobraziť celéJEDNO TELO

790 Veriaci, ktorí odpovedajú na Božie slovo(947) a stávajú sa údmi Kristovho tela, sú úzko zjednotení s Kristom: „V tomto tele prechádza Kristov život do veriacich, ktorí sa prostredníctvom sviatostí tajomne, ale skutočne zjednocujú s umučeným a osláveným Kristom.“ To platí najmä o krste, prostredníctvom ktorého sa spájame s Kristovou smrťou a s jeho zmŕtvychvstaním, (1227) a o Eucharistii,(1329) prostredníctvom ktorej „máme skutočne účasť na Pánovom tele a sme povznesení do spoločenstva s ním i medzi sebou“.

791 Jednota tela však neruší rozličnosť údov. „Pri budovaní Kristovho tela jestvuje rozličnosť údov a služieb.(814) Jeden je Duch, ktorý rozdeľuje rozmanité dary podľa svojho bohatstva a podľa potreby služieb na úžitok Cirkvi.“ (1937) Jednota tajomného tela vzbudzuje a podnecuje medzi veriacimi lásku: „Preto keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a keď sa dostane cti jednému údu, radujú sa s ním všetky údy.“ A napokon jednota Kristovho tela víťazí nad každým ľudským rozdelením: „Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi“ (Gal 3,27-28).

zobraziť celéHLAVOU TOHTO TELA JE KRISTUS

792 Kristus „je hlavou tela, Cirkvi“(669) (Kol 1,18). Je počiatkom stvorenia a vykúpenia. Povýšený do Otcovej slávy má „vo všetkom prvenstvo“ (Kol 1,18), najmä v Cirkvi,(1119) prostredníctvom ktorej rozširuje svoje kráľovstvo na všetko:

793 Spája nás so svojou Veľkou nocou:(661) Všetky údy sa majú snažiť pripodobňovať sa mu, kým v nich „nebude stvárnený Kristus“ (Gal 4,19). „Preto sme pridružení k tajomstvám jeho života,…(519) spojení s jeho utrpeniami ako telo s hlavou, trpíme spolu s ním, aby sme boli spolu s ním oslávení.“

794 Stará sa o náš vzrast: (872) Aby sme mohli vrastať do neho, našej Hlavy, Kristus rozdeľuje vo svojom tele, Cirkvi, dary a služby, ktorými si vzájomne pomáhame na ceste spásy.

795 Kristus a Cirkev sú teda „úplný Kristus“ (Christus totus).(695) Cirkev je jedno s Kristom. Svätí si veľmi živo uvedomujú túto jednotu:
„Blahoželajme si teda a vzdávajme vďaky za to, že sme sa stali nielen kresťanmi, ale Kristom. Chápete, bratia, akú milosť nám udelil Boh, keď nám dal Hlavu? Žasnite a radujte sa, stali sme sa Kristom. A keď je on Hlavou, my sme údmi; celý človek, to je on a my… Plnosť Krista je teda Hlava a údy. Čo je Hlava a údy? Kristus a Cirkev.“
„Náš Vykupiteľ sa ukázal ako jedna osoba so svätou Cirkvou, ktorú si pridružil.“
„Hlava a údy sú akoby jedna mystická osoba.“ (1474)
Jedna z odpovedí svätej Jany z Arcu jej sudcom zhŕňa vieru svätých Učiteľov a vyjadruje zdravý zmysel veriaceho: „Ježiš Kristus a Cirkev to je podľa mojej mienky jedno a to isté a netreba z toho robiť problém.“

zobraziť celéCIRKEV JE KRISTOVA NEVESTA

796 Jednota Krista a Cirkvi, Hlavy a údov tela, zahŕňa v sebe aj rozlíšenie oboch v ich osobnom vzťahu. Tento aspekt sa často vyjadruje obrazom ženícha a nevesty.(757) Tému o Kristovi ženíchovi Cirkvi pripravili už proroci a ohlásil ju Ján Krstitel. (219) Sám Pán sa označil za „ženícha“ (Mk 2,19). Apoštol Pavol predstavuje Cirkev a každého veriaceho, úd jeho tela, ako nevestu „zasnúbenú“ Kristovi, aby s ním bola jeden Duch. (772) Cirkev je nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka, (1602) ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“(1616) (Ef 5,25-26), spojil ju so sebou večnou zmluvou a neprestáva sa o ňu starať ako o vlastné telo:
„Stáva sa úplný Kristus, Hlava a telo, a z mnohých jeden… Či hovorí Hlava alebo hovoria údy, hovorí Kristus: hovorí v úlohe Hlavy (ex persona capitis) a hovorí v úlohe tela (ex persona corporis). Ale čo je povedané? ,Budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi‘ (Ef 5,31-32). Aj Pán hovorí v evanjeliu: ,A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo‘ (Mt 19,6). Lebo ako viete, sú to dve osoby, a predsa v manželskom spojení jedna… Nakoľko je Hlavou, nazval sa ,Ženíchom; a nakoľko je telom, ,Nevestou‘.“

zobraziť celéIII. Cirkev – chrám Ducha Svätého

797 „Čím je náš duch, čiže naša duša,(813) pre naše údy, tým je Duch Svätý pre Kristove údy, pre Kristovo telo, ktorým je Cirkev.“ „Tomuto Kristovmu Duchu treba ako neviditeľnému princípu [základu] pripísať aj to, že sú všetky časti tela pospájané tak medzi sebou, ako aj so svojou vznešenou Hlavou, lebo on je celý v Hlave, celý v tele, celý v jednotlivých údoch.“ (586) Duch Svätý robí z Cirkvi „chrám živého Boha“ (2Kor 6,16).
„Cirkvi bol zverený tento Boží dar… a v ňom je uložené spoločenstvo s Kristom, t. j. Duch Svätý, závdavok neporušiteľnosti, posilnenie našej viery a rebrík na vystúpenie k Bohu… Lebo kde je Cirkev, tam je Boží Duch. A kde je Boží Duch, tam je Cirkev a všetka milosť.“

798 Ducha Svätého „treba považovať za princíp(737) [základ] každej životnej a vskutku spásonosnej činnosti vo všetkých častiach tela“. (1091-1109) On mnohorakým spôsobom buduje celé telo v láske: prostredníctvom Božieho slova, ktoré „má moc budovať“ (Sk 20,32); prostredníctvom krstu, ktorým utvára Kristovo telo; prostredníctvom sviatostí, ktoré Kristovým údom dávajú vzrast a uzdravujú ich; prostredníctvom milosti udelenej apoštolom, ktorá vyniká medzi jeho darmi; prostredníctvom čností, ktoré uschopňujú konať dobré skutky; a nakoniec prostredníctvom rozličných osobitných milostí(791) (nazývaných „charizmy“), ktorými robí veriacich „schopnými a ochotnými podujať sa na rozmanité diela a úlohy užitočné na obnovu a ďalšie budovanie Cirkvi“.

zobraziť celéCHARIZMY

799 Charizmy, či už mimoriadne, alebo jednoduché a skromné,(951, 2003) sú milosti Ducha Svätého, ktoré sú priamo alebo nepriamo užitočné Cirkvi, lebo sú zamerané na jej budovanie, na dobro ľudí a na potreby sveta.

800 Charizmy má vďačne prijímať nielen ten, kto ich dostáva, ale aj všetci členovia Cirkvi. Veď sú obdivuhodným bohatstvom milosti pre apoštolskú životnosť (vitalitu) a pre svätosť celého Kristovho tela; pravda, ak ide o dary, ktoré skutočne pochádzajú od Ducha Svätého a používajú sa spôsobom, ktorý plne zodpovedá jeho autentickým podnetom, čiže v duchu lásky, ktorá je pravým kritériom chariziem.

801 V tomto zmysle je vždy potrebné rozoznávanie chariziem. Nijaká charizma neoslobodzuje od závislosti od pastierov Cirkvi(894) a podriadenia sa im, lebo im „zvlášť patrí úloha neuhášať Ducha, ale všetko skúmať a držať sa toho, čo je dobré“, aby všetky charizmy vo svojej rozmanitosti a vzájomnom dopĺňaní boli „na spoločný úžitok“ (1Kor 12,7). (255)

zobraziť celéZhrnutie

802 Ježiš Kristus „vydal za nás seba samého, aby nás vykúpil z každej neprávosti a očistil si vlastný ľud“ (Tít 2,14).

803 „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo“ (1Pt 2,9).

804 Do spoločenstva Božieho ľudu sa vstupuje vierou a krstom. „všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu“, aby v Kristovi „utvorili jednu rodinu a jeden Boží ľud“.

805 Cirkev je Kristovo telo. Skrze Ducha Svätého a jeho pôsobením vo sviatostiach, najmä v Eucharistii, utvára Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, spoločenstvo veriacich ako svoje telo.

806 V jednote tohto tela sú rozličné údy a úlohy. Všetky údy sú spojené jedny s druhými, najmä s tými, ktoré trpia, sú chudobné a prenasledované.

807 Cirkev je telo, ktorého Hlavou je Kristus: ona žije z neho, v ňom a pre neho; on žije s ňou a v nej.

808 Cirkev je Kristova nevesta. On ju miloval a vydal za ňu seba samého. Obmyl ju svojou krvou. Urobil ju plodnou matkou všetkých Božích detí.

809 Cirkev je chrám Ducha Svätého. Duch Svätý je akoby dušou tajomného tela, princípom [základom] jeho života, jednoty v rozličnosti a bohatstva jeho darov a chariziem.

810 „A tak sa všeobecná Cirkev javí ako ,ľud zhromaždený jednotou Otca a Syna a Ducha Svätého‘.“

zobraziť celé3. odsek CIRKEV JE JEDNA, SVÄTÁ, KATOLÍCKA A APOŠTOLSKÁ

811 „Toto je jediná Kristova Cirkev,(750) ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú.“ Tieto štyri znaky, navzájom neoddeliteľne spojené, označujú podstatné vlastnosti Cirkvi a jej poslania. Cirkev ich nemá sama od seba. To Kristus skrze Ducha Svätého dáva svojej Cirkvi, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská.(832, 865) On ju aj povoláva uskutočňovať každú z týchto vlastností.

812 Jedine viera môže poznať, že Cirkev má tieto vlastnosti zo svojho božského prameňa.(156, 770) Ale ich historické prejavy sú znameniami, ktoré zreteľne oslovujú aj ľudský rozum. „Cirkev,“ pripomína Prvý vatikánsky koncil, „pre svoju vynikajúcu svätosť…, pre svoju katolícku jednotu a nepremožiteľnú stálosť je sama osebe veľkým a trvalým dôvodom vierohodnosti a nevyvrátiteľným svedectvom svojho božského poslania.“

zobraziť celéI. Cirkev je jedna

zobraziť celé„POSVÄTNÉ TAJOMSTVO JEDNOTY CIRKVI“

813 Cirkev je jedna vzhľadom na svoj pôvod:(172) „Najvyšším vzorom a základom [princípom] tohto tajomstva je jednota jedného Boha Otca a Syna v Duchu Svätom v Trojici osôb.“ (766) Cirkev je jedna vzhľadom na svojho Zakladateľa: „Lebo sám vtelený Syn… skrze svoj kríž zmieril všetkých ľudí s Bohom a… obnovil jednotu všetkých v jednom ľude a v jednom tele.“ Cirkev je jedna vzhľadom na svoju „dušu“:(797) „Duch Svätý, ktorý prebýva vo veriacich a napĺňa i vedie celú Cirkev, vytvára ono obdivuhodné spoločenstvo veriacich a všetkých tak hlboko spája v Kristovi, že je základom [princípom] jednoty Cirkvi.“ Patrí teda k samej podstate Cirkvi, že je jedna:
„Aký tajomný zázrak! Jeden je totiž Otec všetkého. Jeden je aj Logos [Slovo] všetkého a jeden Duch Svätý a on je všade. A je len jedna matka panna; mne sa však páči volať ju Cirkvou.“

814 Táto jediná Cirkev sa však už od začiatku predstavuje s veľkou rozmanitosťou, ktorá pochádza z rôznosti Božích darov(791, 873) a zároveň z množstva osôb, ktoré ich dostávajú. V jednote Božieho ľudu sa zhromažďujú rozdielnosti národov a kultúr.(1202) Medzi členmi Cirkvi jestvuje rozličnosť darov, úloh, podmienok a spôsobov života; „v spoločenstve Cirkvi oprávnene jestvujú partikulárne cirkvi, ktoré majú vlastné tradície“. (832) Veľké bohatstvo tejto rozmanitosti nie je v protiklade s jednotou Cirkvi. No hriech a ťarcha jeho následkov neprestajne ohrozujú dar jednoty. Preto apoštol Pavol musí povzbudzovať, aby sa zachovala „jednota ducha vo zväzku pokoja“ (Ef 4,3).

815 Aké sú tieto zväzky jednoty? Nadovšetko je to láska,(1827) „ktorá je zväzkom dokonalosti“ (Kol 3,14). Ale jednotu putujúcej Cirkvi zabezpečujú aj viditeľné zväzky spoločenstva:(830, 837)
— vyznávanie jedinej viery prijatej od apoštolov;(173)
— spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí;
— apoštolské nástupníctvo prostredníctvom sviatosti posvätného stavu (sacramentum Ordinis), ktoré udržiava bratskú svornosť Božej rodiny.

816 „Toto je jediná Kristova Cirkev… ktorú náš Spasiteľ po svojom zmŕtvychvstaní zveril Petrovi, aby bol jej pastierom, a poveril jeho i ostatných apoštolov, aby ju šírili a viedli… Táto Cirkev, ustanovená a usporiadaná na tomto svete ako spoločnosť, pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním.“
Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o ekumenizme vysvetľuje: „Jedine prostredníctvom Kristovej Katolíckej cirkvi, ktorá je všeobecným prostriedkom spásy, možno dosiahnuť celú plnosť prostriedkov spásy.(830) Veríme totiž, že Pán zveril všetko bohatstvo Novej zmluvy jedine apoštolskému kolégiu, na ktorého čele stojí Peter, na budovanie jediného Kristovho tela na zemi, do ktorého sa majú plne začleniť všetci, ktorí už nejakým spôsobom patria k Božiemu ľudu.“

zobraziť celéZRANENÁ JEDNOTA

817 V skutočnosti „v tejto jednej a jedinej Božej Cirkvi vznikli už na začiatku určité roztržky, ktoré Apoštol prísne karhá ako odsúdeniahodné. V neskorších storočiach sa však vyskytli väčšie rozpory a nemalé spoločenstvá sa oddelili od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, niekedy vinou ľudí z jednej i druhej strany.“ (2089) Rozštiepenia, ktoré zraňujú jednotu Kristovho tela (rozlišujeme herézu, apostázu a schizmu), nevznikajú bez hriechov ľudí:
„Kde sú hriechy, tam je mnohosť, tam sú schizmy, herézy a rozpory. Kde je však čnosť tam je jednota, tam je súlad, na základe ktorého všetci veriaci mal jedno srdce a jednu dušu“

818 Tých, čo sa v súčasnosti rodia v spoločenstvách, ktoré vznikli z takýchto rozštiepení, „a sú poučení vo viere v Krista, nemožno obviniť z hriechu oddelenia a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou… V krste sú ospravodlivení vierou,(1271) včlenení do Krista, a preto sú právom poctení menom kresťan a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi.“

819 Okrem toho „mnohé prvky posväcovania a pravdy“ jestvujú aj mimo viditeľných hraníc Katolíckej cirkvi: „písané Božie slovo, život milosti, viera, nádej a láska a iné vnútorné dary Ducha Svätého, ako aj viditeľné prvky“. Kristov Duch používa tieto cirkvi a cirkevné spoločenstvá ako prostriedky spásy. Účinnosť týchto prostriedkov pochádza z plnosti milosti a pravdy, ktorú Kristus zveril Katolíckej cirkvi. Všetky tieto dobrá pochádzajú od Krista a vedú k nemu a samy „podnecujú ku katolíckej jednote“.

zobraziť celéNA CESTE K JEDNOTE

820 „Veríme, že“ jednota, „ktorú Kristus od začiatku daroval svojej Cirkvi,… pretrváva neodňateľne v Katolíckej cirkvi, a dúfame, že sa bude deň čo deň zveľaďovať až do skončenia vekov.“ Kristus ustavične dáva svojej Cirkvi dar jednoty, ale Cirkev sa musí stále modliť a pracovať na tom, aby udržiavala, posilňovala a zdokonaľovala jednotu,(2748) ktorú pre ňu chce Kristus. Preto sám Ježiš v hodine svojho umučenia prosil a ani teraz neprestáva prosiť Otca o jednotu svojich učeníkov: „…aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21). Túžba po obnovení jednoty všetkých kresťanov je Kristov dar a výzva Ducha Svätého.

821 Aby sme na túto výzvu primerane odpovedali, vyžaduje sa:
— ustavičná obnova Cirkvi vo väčšej vernosti svojmu povolaniu. Táto obnova je hybnou silou smerovania k jednote;
— obrátenie srdca,(827) aby sa veriaci v Krista „snažili čím bezúhonnejšie žiť podľa evanjelia“, lebo nevernosť údov Kristovmu daru je príčinou rozdelení;
— spoločná modlitba,(2791) lebo „obrátenie srdca a svätosť života spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a právom ich možno nazvať duchovným ekumenizmom“;
— vzájomné bratské poznávanie;
— ekumenická formácia veriacich a najmä kňazov;
— dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev;
— spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby ľuďom.

822 „Starosť o obnovenie jednoty sa týka celej Cirkvi, a to tak veriacich, ako aj pastierov.“ Ale treba si uvedomiť, „že toto sväté predsavzatie obnoviť jednotu všetkých kresťanov v jednej jedinej Kristovej Cirkvi presahuje ľudské sily a schopnosti“. Preto celú svoju nádej vkladáme „do Kristovej modlitby za Cirkev, do Otcovej lásky k nám a do sily Ducha Svätého“.

zobraziť celéII. Cirkev je svätá

823 „Je predmetom viery, že Cirkev… je nezrušiteľne svätá. Lebo Kristus, Boží Syn, ktorý je s Otcom a Duchom Svätým zvelebovaný(459) ako ,jediný Svätý‘, miloval Cirkev ako svoju nevestu(796) a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil a spojil so sebou ako svoje telo a naplnil ju darom Ducha Svätého, na Božiu slávu.“ Cirkev je teda „svätý Boží ľud“ (946) a jej členovia sa volajú svätí“.

824 Cirkev je zjednotená s Kristom a on ju posväcuje; skrze neho a v ňom sa aj ona stáva posväcujúcou. Celá činnosť Cirkvi smeruje k posväcovaniu ľudí v Kristovi a k oslave Boha ako k svojmu cieľu. V Cirkvi sa nachádza „plnosť všetkých prostriedkov spásy“. (816) V nej „s pomocou Božej milosti dosahujeme svätosť“.

825 „Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou,(670) hoci nedokonalou svätosťou.“ Vo svojich členoch musí dokonalú svätosť ešte len získavať: Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami,(2013) sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.“

826 Dušou svätosti, na ktorú sme všetci povolaní, je láska:(1827) Ona „riadi všetky prostriedky posväcovania, oživuje ich a privádza k cieľu.“ (2658)
„Pochopila som, že ak má Cirkev telo zložené z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi(864) do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv… Pochopila som, že láska zahŕňa v sebe všetky povolania, že láska je všetko, že objíma všetky časy a všetky miesta…, slovom, že je večná!“

827 „Kým Kristus, ,svätý, nevinný a nepoškvrnený‘,(1425-1429) nepoznal hriech, ale prišiel jedine preto, aby odčinil hriechy ľudu, Cirkev zahŕňa vo svojom lone hriešnikov, je svätá a zároveň stále potrebuje očisťovanie, ustavične kráča cestou pokánia a obnovy.“ (821) Všetci členovia Cirkvi, vrátane jej služobníkov, musia uznávať, že sú hriešnikmi. Vo všetkých je ešte pomiešaný – a to až do skončenia čias – kúkoľ hriechu s dobrým semenom evanjelia. Cirkev teda zhromažďuje hriešnikov, ku ktorým už prišla Kristova spása, ale sú ešte stále na ceste posväcovania:
Cirkev „je teda svätá, hoci má vo svojom lone hriešnikov, lebo nemá iný život ako život milosti: ak sa ním jej údy živia, posväcujú sa; ak sa mu odcudzia, upadajú do hriechov a nezriadeností, ktoré bránia, aby vyžarovala jej svätosť. Preto trpí a robí pokánie za tieto hriechy, z ktorých má však moc vyslobodzovať svoje deti Kristovou krvou a darom Ducha Svätého.“

828 Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje)(1173) niektorých veriacich, čiže keď slávnostne vyhlasuje, že títo veriaci hrdinsky praktizovali čnosti a vo svojom živote boli verní Božej milosti, uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej, a udržiava nádej veriacich tým, že im ich dáva za vzor a za orodovníkov. „Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi.“ (2045) Veď „svätosť Cirkvi je tajomným prameňom a spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a jej misionárskeho zápalu“.

829 „Kým v preblahoslavenej Panne Cirkev už dosiahla dokonalosť,(1172) vďaka ktorej je bez škvrny a vrásky, veriaci v Krista sa ešte snažia, aby zvíťazili nad hriechom a rástli vo svätosti. Preto upierajú oči na Máriu:“ v nej už je Cirkev celkom svätá.(972)

zobraziť celéIII. Cirkev je katolícka

zobraziť celéČO ZNAMENÁ „KATOLÍCKA“?

830 Slovo „katolícky“ znamená „všeobecný“ v zmysle „celý“ alebo „úplný“. Cirkev je katolícka v dvojakom zmysle:
Je katolícka preto, že je v nej prítomný Kristus. „Kde je Ježiš Kristus, tam je Katolícka cirkev.“ (795) V nej pretrváva plnosť Kristovho tela zjednoteného so svojou Hlavou, (815-816) čo v sebe zahŕňa, že od neho dostáva „plnosť prostriedkov spásy“, ktoré on chcel: vyznanie pravej a úplnej viery, úplný sviatostný život a vysvätenú službu (ministerium ordinatum) v apoštolskom nástupníctve. V tomto základnom zmysle bola Cirkev katolícka v deň Turíc a bude ňou stále až do dňa parúzie (druhého Pánovho príchodu).

831 Je katolícka preto, že ju Kristus posiela(849) k celému ľudskému pokoleniu:
„Všetci ľudia sú povolaní do spoločenstva nového Božieho ľudu. Preto sa tento ľud, hoci zostáva jeden a jediný, má šíriť po celom svete a cez všetky veky, aby sa splnil zámer vôle Boha, ktorý na počiatku stvoril jedinú ľudskú prirodzenosť(360) a rozhodol sa zhromaždiť nakoniec v jedno svoje roztratené deti… Táto vlastnosť univerzálnosti, ktorá je ozdobou Božieho ľudu, je darom samého Pána;(518) vďaka tomuto daru Katolícka cirkev účinne a neprestajne smeruje k zjednoteniu celého ľudstva so všetkým jeho bohatstvom pod Kristom Hlavou, v jednote jeho Ducha.“

zobraziť celéKAŽDÁ PARTIKULÁRNA CIRKEV JE „KATOLÍCKA“

832 „Kristova Cirkev je skutočne prítomná(814) vo všetkých oprávnených miestnych spoločenstvách veriacich, ktoré – spojené so svojimi pastiermi – sa v Novom zákone tiež volajú cirkvami… V nich sa hlásaním Kristovho evanjelia zhromažďujú veriaci a slávi sa tajomstvo Pánovej večere… V týchto spoločenstvách, hoci často malých a chudobných alebo roztratených, je prítomný Kristus, ktorého mocou sa združuje jedna, svätá,(811) katolícka a apoštolská Cirkev.“

833 Pod názvom partikulárna cirkev, ktorou je predovšetkým diecéza (alebo eparchia), rozumie sa pospolitosť veriacich, ktorí sú v spoločenstve viery a sviatostí so svojím biskupom vysväteným v apoštolskom nástupníctve. Tieto partikulárne cirkvi(886) sú utvorené „na obraz všeobecnej Cirkvi; v nich a z nich [utvorená] jestvuje jedna a jediná Katolícka cirkev“.

834 Partikulárne cirkvi sú plne katolícke prostredníctvom spoločenstva s jednou z nich: s rímskou cirkvou, „ktorá predsedá láske“. (882, 1369) „Lebo s touto cirkvou sa pre jej vynikajúce prvenstvo musí zhodovať každá cirkev, to znamená veriaci zovšadiaľ.“ „Veď od začiatku, keď k nám zostúpilo vtelené Božie Slovo, všetky kresťanské cirkvi všade považovali a považujú veľkú cirkev, ktorá je tam [v Ríme], za jedinú pevnú bázu a základ, lebo ju podľa samého Spasiteľovho prisľúbenia pekelné brány nikdy nepremôžu.“

835 „Musíme sa však vystríhať toho, aby sme všeobecnú Cirkev nechápali ako nejaký súhrn alebo, ak tak možno povedať, federáciu… partikulárnych cirkví… Cirkev sama, všeobecná povolaním a poslaním, keď zapustí korene v rôznych kultúrnych, spoločenských a ľudských podmienkach, nadobúda v každej časti sveta rozličné vonkajšie podoby a prejavy.“ Bohatá rozmanitosť cirkevných disciplín, liturgických obradov, teologických a duchovných dedičstiev,(1202) vlastná partikulárnym cirkvám a „smerujúca k jednote jasnejšie dokazuje katolíckosť nerozdelenej Cirkvi“.

zobraziť celéKTO PATRÍ DO KATOLÍCKEJ CIRKVI?

836 „Do katolíckej jednoty Božieho ľudu…(831) sú povolaní všetci ľudia; rozličným spôsobom do nej patria alebo sú na ňu zameraní tak katolícki veriaci, ako aj ostatní, čo veria v Krista, a napokon vo všeobecnosti všetci ľudia povolaní Božou milosťou k spáse.“

837 „Do spoločenstva Cirkvi(771) sú naplno včlenení tí, čo majú Kristovho Ducha, a prijímajú celé jej zriadenie a všetky v nej ustanovené prostriedky spásy, a sú v jej viditeľnom organizme spojení s Kristom – ktorý ju spravuje prostredníctvom rímskeho pápeža a biskupov(882) –, a to zväzkami vyznania viery, sviatostí a cirkevného vedenia a spoločenstva.(815) Ale nespasí sa, hoci je začlenený do Cirkvi, kto nezotrvá v láske, lebo zostáva síce v lone Cirkvi ,telom‘, ale nie ,srdcom‘.“

838 „Cirkev vie, že je z viacerých dôvodov spojená(818) s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu.“ (1271) „Veď tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou.“ S pravoslávnymi cirkvami je toto spoločenstvo také hlboké, „že mu chýba veľmi málo, aby dosiahlo plnosť, ktorá oprávňuje spoločné slávenie Pánovej Eucharistie“. (1399)

zobraziť celéCIRKEV A NEKRESŤANIA

839 „Napokon aj tí, čo ešte neprijali evanjelium,(856) sú rozličným spôsobom zameraní na Boží ľud“:
Vzťah Cirkvi k židovskému národu. Keď Cirkev, Boží ľud v Novej zmluve, skúma svoje vlastné tajomstvo, objavuje puto, ktoré ho spája so židovským národom; (63) jeho synovia „boli prví, ku ktorým Pán [náš Boh] prehovoril“. Na rozdiel od iných nekresťanských náboženstiev je židovská viera už odpoveďou na Božie zjavenie v Starej zmluve.(147) Veď židovský národ čiže potomkovia Izraela, majú „adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, kult, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus“ (Rim 9,4-5), „lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“ (Rim 11,29).

840 Napokon, keď sa vezme do úvahy budúcnosť,(674) Boží ľud Starej zmluvy a nový Boží ľud smerujú k podobnému cieľu: očakávajú príchod (alebo návrat) Mesiáša. Ale na jednej strane je to očakávanie návratu Mesiáša, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a je uznávaný za Pána a Božieho Syna; na druhej strane je to zasa očakávanie príchodu Mesiáša (ktorého črty ostávajú zahalené) na konci čias, očakávanie, ktoré sprevádza dráma nepoznania alebo neuznania Ježiša Krista.(597)

841 Vzťahy Cirkvi k moslimom. „Plán spásy zahŕňa aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí.“

842 S nekresťanskými náboženstvami spája Cirkev predovšetkým puto spoločného pôvodu a spoločného cieľa ľudského pokolenia:(360)
„Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudské pokolenie obývalo celý povrch zeme, a majú aj jeden posledný cieľ, Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a zámery spásy sa rozprestierajú na všetkých, až kým vyvolení nebudú zhromaždení vo Svätom meste.“

843 Cirkev uznáva, že iné náboženstvá hľadajú,(28) hoci ešte „v tieňoch a obrazoch“ neznámeho, ale blízkeho Boha, lebo on dáva všetkým život, dych a všetko a chce, aby boli všetci ľudia spasení. Preto Cirkev považuje všetko to dobré a pravdivé,(856) čo sa môže nachádzať v náboženstvách, „za prípravu na evanjelium a za dar od toho, ktorý osvecuje každého človeka, aby mal napokon život“.

844 Ale ľudia vo svojom náboženskom správaní dávajú najavo aj hranice a omyly, ktoré v nich znetvorujú Boží obraz:(29)
„Ľudia oklamaní zlým duchom sa neraz stratili vo svojich myšlienkach a Božiu pravdu zamenili za lož, slúžiac radšej stvoreniam ako Stvoriteľovi, alebo žijú a zomierajú na tomto svete bez Boha, a tak sa vystavujú krajnému zúfalstvu.“

845 Aby Otec opäť zhromaždil všetky svoje deti, ktoré hriech rozohnal a zviedol z cesty, rozhodol sa zvolať celé ľudstvo(30) do Cirkvi svojho Syna. Cirkev je miesto, kde má ľudstvo znova nájsť svoju jednotu a svoju spásu. Ona je „zmierený svet“. (953) Je loď, „ktorá sa s plachtou Pánovho kríža, napnutou vetrom Ducha Svätého, bezpečne plaví na tomto svete“. Podľa iného obrazu obľúbeného cirkevnými Otcami jej predobrazom je Noemov koráb, ktorý jediný zachraňuje z potopy. (1219)

zobraziť celé„MIMO CIRKVI NIET SPÁSY“

846 Ako treba chápať toto tvrdenie, ktoré často opakovali cirkevní Otcovia? Ak je formulované kladne, znamená, že všetka spása pochádza od Krista Hlavy prostredníctvom Cirkvi, ktorá je jeho telom:
Koncil „na základe Svätého písma a Tradície učí, že táto putujúca Cirkev je nevyhnutne potrebná na spásu. Lebo len Kristus, ktorý sa nám stáva prítomným vo svojom tele, ktorým je Cirkev, je prostredníkom a cestou k spáse. Keď však výslovne zdôraznil nevyhnutnú potrebu viery a krstu, tým súčasne potvrdil nevyhnutnú potrebu Cirkvi,(161, 1257) do ktorej ľudia vstupujú krstom akoby cez bránu. Preto by sa nemohli spasiť tí ľudia, ktorí by vedeli, že Katolícku cirkev založil Boh skrze Ježiša Krista ako nevyhnutne potrebnú, a predsa by nechceli do nej vstúpiť alebo v nej vytrvať.“

847 Toto tvrdenie sa nevzťahuje na tých, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú Krista a jeho Cirkev:
„Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale s úprimným srdcom hľadajú Boha a pod vplyvom milosti sa snažia skutkami plniť jeho vôľu, poznanú hlasom svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu.“

848 „Hoci Boh môže cestami,(1260) ktoré on pozná, priviesť ľudí, ktorí bez vlastnej viny nepoznajú evanjelium, k viere, bez ktorej je nemožné páčiť sa mu, Cirkev má povinnosť a zároveň sväté právo evanjelizovať“ všetkých ľudí.

zobraziť celéMISIE – POŽIADAVKA KATOLÍCKOSTI CIRKVI

849 Misijný príkaz. „Boh poslal Cirkev k národom,(738, 767) aby bola ,všeobecnou sviatosťou spásy‘. A tak vedená najhlbšími požiadavkami svojej katolíckosti a poslušná príkazu svojho Zakladateľa usiluje sa ohlasovať evanjelium všetkým ľuďom.“ „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,19-20).

850 Pôvod a cieľ misií. Pánov misijný príkaz má svoj prvotný pôvod vo večnej láske Najsvätejšej Trojice:(257) „Putujúca Cirkev je svojou povahou misionárska, lebo má svoj pôvod v poslaní Syna a v poslaní Ducha Svätého(730) podľa plánu Boha Otca.“ A konečným cieľom misií nie je nič iné, ako dať ľuďom účasť na spoločenstve, ktoré je medzi Otcom a Synom v ich Duchu lásky.

851 Dôvod misií. Cirkev v každom čase odvodzovala povinnosť a čerpala silu svojho misijného nadšenia z Božej lásky k všetkým ľuďom: „Lebo nás ženie Kristova láska“ (2Kor 5,14). (221, 429) Boh totiž „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“(74, 217, 2104) (1Tim 2,4). Boh chce, aby všetci dosiahli spásu poznaním pravdy. Spása je v pravde. Tí, čo poslúchajú hnutia Ducha pravdy, sú už na ceste spásy.(890) Ale Cirkev, ktorej bola táto pravda zverená, musí vychádzať v ústrety ich túžbe, aby im túto pravdu prinášala. Práve preto, že verí vo všeobecný plán spásy, musí byť misionárska.

852 Misijné cesty. „Duch Svätý je hlavným činiteľom celého poslania Cirkvi.“ On vedie Cirkev na misijných cestách. Keďže Cirkev predlžuje a v priebehu dejín rozvíja „poslanie samého Krista, ktorý bol poslaný hlásať evanjelium chudobným, má sa, podnecovaná Duchom Svätým, uberať tou istou cestou, ktorou šiel sám Kristus,(2044) totiž cestou chudoby, poslušnosti, služby a sebaobetovania až na smrť, z ktorej on svojím zmŕtvychvstaním vyšiel ako víťaz“. (2473) Takto „krv mučeníkov je semenom kresťanov“.

853 Ale Cirkev na svojom putovaní tiež zakusuje, „ako veľmi sú od seba vzdialené posolstvo, ktoré prináša, a ľudská slabosť tých, ktorým je evanjelium zverené“. Iba keď bude Boží ľud napredovať po ceste „pokánia a obnovy“ (1428) a po „úzkej ceste kríža“, bude môcť rozšíriť Kristovo kráľovstvo. Veď „tak ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní,(2443) aj Cirkev je povolaná nastúpiť na tú istú cestu, aby ľuďom sprostredkovala ovocie spásy“.

854 Cirkev na základe svojho poslania „kráča spolu s celým ľudstvom a prežíva so svetom ten istý pozemský údel a je akoby kvasom a dušou ľudskej spoločnosti, ktorá sa má obnoviť v Kristovi a pretvoriť na Božiu rodinu“. Misionárske úsilie vyžaduje teda trpezlivosť.(2105) Začína sa ohlasovaním evanjelia národom a skupinám ľudí, ktoré ešte neveria v Krista; pokračuje vytváraním kresťanských spoločenstiev, ktoré majú byť znamením Božej prítomnosti vo svete, a zakladaním miestnych cirkví; dáva podnet procesu inkulturácie, aby sa evanjelium vtelilo do národných kultúr; (204) a nebudú jej chýbať ani neúspechy. „Pokiaľ ide o ľudí, spoločenstvá a národy, [Cirkev] sa k nim dostáva a preniká k nim iba postupne, a tak ich začleňuje do katolíckej plnosti.“

855 Poslanie Cirkvi vyžaduje úsilie o jednotu kresťanov. (821) Lebo „rozdelenia kresťanov bránia Cirkvi uskutočniť plnosť katolíckosti, ktorá je jej vlastná, u tých jej synov, ktorí sú k nej síce pridružení krstom, ale sú oddelení od plného spoločenstva s ňou. Ba aj samej Cirkvi je ťažšie prejavovať z každého hľadiska plnosť katolíckosti v konkrétnom živote.“

856 Misijná úloha zahŕňa ohľaduplný dialóg(839) s tými, čo ešte neprijímajú evanjelium. Aj sami veriaci môžu mať úžitok z takéhoto dialógu, lebo sa naučia lepšie poznávať „všetko, čo sa už z pravdy a milosti nachádzalo u pohanov ako skrytá Božia prítomnosť“. (843) Ak veriaci ohlasujú dobrú zvesť tým, ktorí ju nepoznajú, robia tak preto, aby upevnili, doplnili a vyzdvihli pravdu a dobro, ktoré Boh rozosial medzi ľudí a národy, a aby ich očistili od omylu a od zla „na Božiu slávu, na zahanbenie zlého ducha a pre blaho človeka“.

zobraziť celéIV. Cirkev je apoštolská

857 Cirkev je apoštolská,(75) lebo je založená na apoštoloch, a to v trojakom zmysle:
— bola a je postavená „na základe apoštolov“ (Ef 2,20), svedkov, ktorých si sám Kristus vyvolil a poveril misijným poslaním;
— s pomocou Ducha Svätého,(171) ktorý v nej prebýva, chráni a odovzdáva ďalej učenie, zverený poklad, zdravé slová, ktoré počula od apoštolov;
— až do Kristovho návratu ju apoštoli neprestajne učia, posväcujú a spravujú prostredníctvom tých, čo po nich nastupujú(880, 1575) v ich pastierskom úrade: prostredníctvom kolégia biskupov, „ktorému pomáhajú kňazi, v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi“:
„Večný Pastier, ty neopúšťaš svoj ľud, ale prostredníctvom svojich svätých apoštolov stále ho chrániš. Aj naďalej ho opatruješ pod starostlivým vedením tých, ktorých si ako zástupcov svojho Syna ustanovil za duchovných pastierov.“

zobraziť celéPOSLANIE APOŠTOLOV

858 Ježiš je Otcov Poslaný.(551) Už na začiatku svojho účinkovania „povolal k sebe tých, ktorých sám chcel… Vtedy ustanovil Dvanástich, aby boli s ním a aby ich posielal kázať“ (Mk 3,13-14). Od tej chvíle budú jeho „poslaní“ (to je význam gréckeho slova apostoloi). V nich pokračuje vo svojom poslaní: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“(425, 1086) (Jn 20,21). Ich služba je teda pokračovaním jeho poslania: „Kto vás prijíma, mňa prijíma,“ hovorí Dvanástim (Mt 10,40).

859 Ježiš ich pridružuje k svojmu poslaniu, ktoré dostal od Otca: Ako „Syn nemôže nič robiť sám od seba“ (Jn 5,19.30), ale všetko dostáva od Otca, ktorý ho poslal, tak ani tí, ktorých posiela Ježiš, nemôžu nič urobiť bez neho. Od neho dostávajú misijný príkaz a moc vykonávať ho. Kristovi apoštoli teda vedia, že Boh ich „urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy“ (2Kor 3,6), za „Božích služobníkov“(876) (2Kor 6,4), za „Kristových vyslancov“ (2Kor 5,20), za „Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev“ (1Kor 4,1).

860 V úrade (po latinsky munus – hodnosť a poslanie) apoštolov je jeden neprenosný prvok: to, že sú vyvolenými svedkami Pánovho zmŕtvychvstania(642) a základmi Cirkvi. Ale v ich úrade je aj jeden trvalý (prenosný) prvok. Kristus im sľúbil, že zostane s nimi až do skončenia sveta. „Božské poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom, bude trvať až do skončenia vekov, lebo evanjelium,(765) ktoré majú odovzdávať, je pre Cirkev navždy základom celého jej života.(1536) Preto sa apoštoli… postarali o ustanovenie svojich nástupcov.“

zobraziť celéBISKUPI, NÁSTUPCOVIA APOŠTOLOV

861 „Aby poslanie im [apoštolom] zverené pokračovalo aj po ich smrti, odovzdali svojim bezprostredným spolupracovníkom(77) akoby na spôsob testamentu úlohu dokončiť a upevňovať dielo, ktoré oni začali, pričom im odporúčali dávať pozor na celé stádo,(1087) v ktorom ich Duch Svätý ustanovil, aby spravovali Božiu Cirkev. Ustanovili teda takýchto mužov a potom dali dispozície, aby po ich smrti iní osvedčení mužovia prebrali ich službu.“

862 „Ako však trvá úrad, ktorý Pán osobitne zveril Petrovi, prvému z apoštolov, a ktorý sa má prenášať na jeho nástupcov,(880) tak trvá aj úrad apoštolov spravovať Cirkev, ktorý má natrvalo vykonávať posvätný biskupský stav.“ Preto Cirkev učí, „že biskupi nastúpili z Božieho ustanovenia(1556) na miesto apoštolov ako pastieri Cirkvi a že kto ich počúva, počúva Krista, a kto nimi pohŕda, pohŕda Kristom i tým, ktorý Krista poslal“.

zobraziť celéAPOŠTOLÁT

863 Celá Cirkev je apoštolská,(900) pretože prostredníctvom nástupcov svätého Petra a apoštolov zostáva v spoločenstve viery a života so svojím počiatkom. Celá Cirkev je apoštolská, pretože je „poslaná“ do celého sveta. Na tomto poslaní majú podiel všetci členovia Cirkvi, hoci rozličným spôsobom. „Kresťanské povolanie je totiž svojou povahou aj povolaním na apoštolát.“(2472) „Apoštolátom“ sa volá „každá činnosť tajomného tela“ zameraná na šírenie „Kristovho kráľovstva po celej zemi“.

864 „Keďže Kristus, ktorého poslal Otec, je pôvodcom a počiatkom celého apoštolátu Cirkvi, je zrejmé, že plodnosť apoštolátu“ vysvätených služobníkov, ako aj laikov „závisí od ich životného spojenia s Kristom“. (828) Apoštolát nadobúda najrozličnejšie formy podľa rôznych povolaní, požiadaviek čias a rozmanitých darov Ducha Svätého.(824) Ale láska, čerpaná najmä z Eucharistie, je vždy „akoby dušou celého apoštolátu“. (1324)

865 Cirkev je jedna, svätá, katolícka a apoštolská(811) vo svojej najhlbšej a konečnej totožnosti, pretože v nej už jestvuje(541) a na konci čias sa zavŕši „nebeské kráľovstvo“, „Božie kráľovstvo“, ktoré prišlo v osobe Ježiša Krista a tajomne rastie v srdci tých, čo sú do neho včlenení, až kým sa plne neprejaví vo svojom eschatologickom zavŕšení. Vtedy všetci ľudia, ktorých Ježiš Kristus vykúpil a ktorí sa v ňom stali „svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4) pred Božou tvárou, budú zhromaždení ako jediný Boží ľud, „Baránkova nevesta“ (Zjv 21,9), „sväté mesto“, ktoré „zostupuje z neba od Boha, ožiarené Božou slávou“ (Zjv 21,10-11); a „hradby mesta“ majú „dvanásť základných kameňov a na nich dvanásť mien dvanástich Baránkových apoštolov“ (Zjv 21,14).

zobraziť celéZhrnutie

866 Cirkev je jedna: má jedného Pána, vyznáva jednu vieru, rodí sa z jedného krstu, tvorí iba jedno telo oživované jedným Duchom a povolané k jednej nádeji, po splnení ktorej budú prekonané všetky rozdelenia.

867 Cirkev je svätá: jej pôvodcom je presvätý Boh; Kristus, jej Ženích, seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil; oživuje ju Duch svätosti. Hoci sú v nej hriešnici, je bezhriešna, utvorená z hriešnikov. Jej svätosť žiari vo svätých. V Márii je už celkom svätá.

868 Cirkev je katolícka: ohlasuje celú vieru; má a spravuje plnosť prostriedkov spásy; je poslaná ku všetkým národom; obracia sa na všetkých ľudí; objíma všetky časy; „je svojou povahou misionárska“.

869 Cirkev je apoštolská: je postavená na trvalých základoch – „na dvanástich Baránkových apoštoloch“ (Zjv 21,14); je nezničiteľná; je neomylne zachovávaná v pravde: Ježiš Kristus ju spravuje prostredníctvom Petra a ostatných apoštolov, ktorí sú prítomní vo svojich nástupcoch, t. j. v pápežovi a v kolégiu biskupov.

870 „Jediná Kristova Cirkev, ktorú v Symbole viery vyznávame ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú… pretrváva (subsistit) v Katolíckej cirkvi, ktorú spravuje Petrov nástupca a biskupi v spoločenstve s ním, hoci aj mimo jej organizmu jestvujú mnohé prvky posväcovania a pravdy.“

zobraziť celé4. odsek VERIACI V KRISTA: HIERARCHIA, LAICI, ZASVÄTENÝ ŽIVOT

871 „Veriaci v Krista sú tí, ktorí – keďže krstom boli včlenení do Krista,(1268-1269) boli ustanovení za Boží ľud a takto svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade – sú povolaní, každý podľa svojho postavenia,(782-786) vykonávať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete.“

872 „Medzi všetkými veriacimi, pre ich znovuzrodenie v Kristovi, jestvuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti skutočná rovnosť,(1934) na základe ktorej všetci spolupracujú na budovaní Kristovho tela,(794) každý podľa svojho postavenia a úlohy.“

873 Aj rozdiely, ktoré z Pánovej vôle jestvujú medzi údmi jeho tela,(814, 1937) slúžia jednote Cirkvi a jej poslaniu. Lebo „v Cirkvi je rozdielnosť služieb, ale jednota poslania. Kristus zveril apoštolom a ich nástupcom poslanie učiť, posväcovať a spravovať (munus docendi, sanctificandi et regendi) v jeho mene a jeho mocou. Ale aj laici, keďže dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, majú svoj podiel na poslaní celého Božieho ľudu v Cirkvi a vo svete.“ „V obidvoch týchto skupinách [v hierarchii i medzi laikmi] sú veriaci v Krista, ktorí profesiou evanjeliových rád… sa svojím osobitným spôsobom zasväcujú Bohu a prispievajú k spásnemu poslaniu Cirkvi.“

zobraziť celéI. Hierarchické zriadenie Cirkvi

zobraziť celéPREČO JE SLUŽBA V CIRKVI?

874 Sám Kristus je pôvodcom služby v Cirkvi.(1544) On túto službu ustanovil a dal jej moc a poslanie, zameranie a cieľ:
„Na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi rozličné služby, ktoré sú zamerané na dobro celého tela. Lebo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, čo patria do Božieho ľudu,… dosiahli spásu.“

875 „Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rim 10,14-15). Nik, ani jednotlivec, ani spoločenstvo, nemôže hlásať evanjelium sebe samému:(166) „Viera je z hlásania“ (Rim 10,17). Nik si nemôže sám dať poverenie a poslanie hlásať evanjelium. Ten, koho posiela Pán, nehovorí a nekoná vlasťou autoritou, ale na základe autority Kristovej; nehovorí k spoločenstvu ako jeho člen, ale v Kristovom mene. Nik nemôže udeliť milosť sebe samému; musí mu byť daná a poskytnutá. To predpokladá služobníkov milosti, ktorých splnomocňuje a uspôsobuje Kristus. Od neho biskupi a kňazi dostávajú poslanie a schopnosť („posvätnú moc“) konať v osobe Krista Hlavy(1548) (in persona Christi Capitis), kým diakoni dostávajú silu slúžiť Božiemu ľudu „diakoniou“ (službou) liturgie, slova a kresťanskej lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom (kňazským zborom). Túto službu, v ktorej tí, čo sú poslaní Kristom, konajú a udeľujú z Božieho daru to, čo nemôžu konať a udeľovať sami od seba, Tradícia Cirkvi nazýva „sviatosťou“.(1536) Služba v Cirkvi sa udeľuje osobitnou sviatosťou.

876 So sviatosťou povahou ekleziálnej služby (ministerium ecclesiale) je vnútorne spätý jej charakter služby (servitium).(1551) A vskutku, keďže služobníci (ministri) sú úplne závislí od Krista, ktorý im dáva poslanie a autoritu, sú naozaj „Kristovými služobníkmi“ podľa vzoru toho, ktorý pre nás slobodne prijal „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7). Pretože slovo a milosť, ktorých sú služobníkmi,(427) nie sú ich, ale Kristove, ktorý im ich zveril pre iných, majú sa dobrovoľne stať sluhami všetkých.

877 K sviatostnej povahe ekleziálnej služby takisto patrí to, že má kolegiálny charakter.(1559) A vskutku, Pán Ježiš už na začiatku svojej služby ustanovil Dvanástich ako „zárodok nového Izraela a zároveň počiatok posvätnej hierarchie“. Spoločne boli vyvolení a spoločne aj poslaní; ich bratská jednota bude v službe bratského spoločenstva všetkých veriacich; bude akoby odleskom a svedectvom spoločenstva božských osôb. Preto každý biskup vykonáva svoju službu v rámci biskupského kolégia v spoločenstve s rímskym biskupom, nástupcom svätého Petra a hlavou kolégia. Kňazi vykonávajú svoju službu v rámci diecézneho presbytéria pod vedením svojho biskupa.

878 Napokon k sviatostnej povahe ekleziálnej služby patrí to, že má osobný ráz. Hoci Kristovi služobníci konajú v spoločenstve, konajú vždy aj osobne. Každý je povolaný osobne: „Poď za mnou“ (Jn 21,22), aby bol v spoločnom poslaní osobným svedkom, osobne zodpovedným tomu, ktorý dáva poslanie,(1484) a konal „v jeho osobe“ a pre iné osoby: „Ja ťa krstím v mene Otca…“; „Ja ťa rozhrešujem…“

879 Sviatostná služba v Cirkvi je teda služba vykonávaná v Kristovom mene. Má osobnú povahu a kolegiálnu formu. Táto forma sa realizuje vo vzťahoch medzi biskupským kolégiom a jeho hlavou, Petrovým nástupcom, a vo vzťahu medzi pastorálnou zodpovednosťou biskupa za svoju partikulárnu cirkev a spoločnou starostlivosťou biskupského kolégia o všeobecnú Cirkev.

zobraziť celéBISKUPSKÉ KOLÉGIUM A JEHO HLAVA, RÍMSKY PÁPEŽ

880 Keď Kristus ustanovil Dvanástich, „ustanovil ich na spôsob kolégia alebo trvalého zboru, na čelo ktorého postavil Petra,(552, 862) vyvoleného spomedzi nich“. „Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky pápež, Petrov nástupca, a biskupi, nástupcovia apoštolov.“

881 Pán urobil skalou svojej Cirkvi jedine Šimona, ktorému dal meno Peter. Jemu odovzdal od nej kľuče, (553) jeho ustanovil za pastiera celého stáda. „Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou.“ Toto pastorálne poslanie Petra a ostatných apoštolov patrí k základom Cirkvi.(642) Pokračujú v ňom biskupi pod primátom (prvenstvom) rímskeho pápeža.

882 Pápež, rímsky biskup a nástupca svätého Petra,(834) „je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov,(1369) ako aj množstva veriacich“. „Lebo rímsky pápež(837) má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.“

883 „Kolégium alebo zbor biskupov má však autoritu, iba ak sa chápe spolu s rímskym pápežom… ako so svojou hlavou.“ Takto chápané kolégium biskupov „je aj nositeľom najvyššej a plnej moci nad celou Cirkvou. Táto moc sa však môže vykonávať iba so súhlasom rímskeho pápeža“.

884 „Kolégium biskupov vykonáva moc nad celou Cirkvou slávnostným spôsobom na ekumenickom koncile“ „Koncil nie je nikdy ekumenický, ak ho ako taký nepotvrdil alebo aspoň neprijal Petrov nástupca.“

885 „Toto kolégium, nakoľko sa skladá z mnohých, vyjadruje rozmanitosť a univerzálnosť Božieho ľudu; nakoľko je však zhromaždené pod jednou hlavou, vyjadruje jednotu Kristovho stáda.“

886 „Jednotliví biskupi sú zasa viditeľným princípom a základom jednoty(1560) vo svojich partikulárnych cirkvách.“ (833) Ako takí „vykonávajú svoju pastorálnu správu nad tou čiastkou Božieho ľudu, ktorá im je zverená“; pomáhajú im v tom kňazi a diakoni. Ale keďže sú členmi biskupského kolégia, každý z nich má podiel na starostlivosti o všetky cirkvi. Vykonávajú ju najmä tým, že „dobre spravujú svoju cirkev ako časť všeobecnej Cirkvi“,(2448) a tak prispievajú „k dobru celého tajomného tela, ktoré je aj telom cirkví“. Táto starostlivosť sa má vzťahovať predovšetkým na chudobných, na prenasledovaných pre vieru, ako aj na misionárov, ktorí pôsobia na celom svete.

887 Susedné partikulárne cirkvi s rovnorodou kultúrou tvoria cirkevné provincie alebo väčšie celky nazvané patriarcháty alebo cirkevné oblasti. Biskupi týchto celkov sa môžu schádzať na synodách alebo provinciálnych konciloch. „Podobne môžu dnes aj biskupské konferencie mnohorakým a účinným spôsobom prispieť k tomu, aby sa kolegiálny spôsob myslenia a cítenia [affectus collegialis] konkrétne uplatňoval.“

zobraziť celéPOSLANIE UČIŤ{85-87, 2032-2040}

888 Biskupi so svojimi spolupracovníkmi kňazmi „majú ako prvú úlohu hlásať všetkým Božie evanjelium“ podľa Pánovho príkazu. Sú „hlásateľmi viery, ktorí privádzajú ku Kristovi nových učeníkov,(2068) a autentickými učiteľmi“ apoštolskej viery obdarenými Kristovou autoritou.

889 Kristus, ktorý je Pravda, aby udržal Cirkev v čistote viery, odovzdanej apoštolmi, dal jej účasť na svojej neomylnosti.(92) Boží ľud sa „nadprirodzeným zmyslom pre vieru… neochvejne pridŕža viery“ pod vedením živého Učiteľského úradu Cirkvi.

890 Poslanie Učiteľského úradu(851) (Magisterium) je späté s definitívnou povahou zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom v Kristovi; má ho chrániť pred odchýlkami a ochabnutím vo viere a zaručovať mu objektívnu možnosť vyznávať bez omylu pravú vieru. Pastorálnym poslaním Učiteľského úradu je teda bdieť nad tým, aby Boží ľud zotrvával v pravde,(1785) ktorá oslobodzuje. Aby duchovní pastieri mohli vykonávať toto poslanie, Kristus ich obdaroval charizmou neomylnosti vo veciach viery a mravov. Vykonávanie tejto charizmy môže mať rozličné podoby.

891 Túto „neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky pápež, hlava kolégia biskupov, keď ako najvyšší pastier a učiteľ všetkých veriacich v Krista, ktorý posilňuje svojich bratov vo viere, definitívnym aktom [spôsobom] vyhlasuje učenie [týkajúce sa] viery alebo mravov… Neomylnosť prisľubenú Cirkvi má aj zbor biskupov, keď vykonáva najvyšší Učiteľský úrad spolu s Petrovým nástupcom,“ predovšetkým na ekumenickom koncile. Keď Cirkev prostredníctvom svojho najvyššieho Učiteľského úradu niečo „predkladá veriť ako zjavené Bohom“ a ako Kristovo učenie, také „definície treba prijať s poslušnosťou viery“. Táto neomylnosť má taký rozsah, aký je rozsah pokladu Božieho zjavenia.

892 Božiu pomoc dostávajú aj nástupcovia apoštolov učiaci v spoločenstve s Petrovým nástupcom a osobitne rímsky biskup, pastier celej Cirkvi, keď – bez toho, aby dospeli k neomylnej definícii a vyslovili sa „definitívnym spôsobom“ – pri vykonávaní riadneho Učiteľského úradu (Magisterium ordinarium) predkladajú učenie, ktoré privádza k lepšiemu chápaniu Zjavenia vo veciach viery a mravov. Tohto riadneho Učiteľského úradu sa veriaci v Krista majú „pridŕžať… s nábožnou poslušnosťou ducha“, ktorá sa síce odlišuje od súhlasu viery, ale je jeho predĺžením.

zobraziť celéPOSLANIE POSVÄCOVAŤ

893 Biskup je aj „správcom milosti najvyššieho kňazstva“, predovšetkým v Eucharistii, ktorú on sám obetuje(1561) a ktorej obetovanie zabezpečuje prostredníctvom kňazov, svojich spolupracovníkov. Eucharistia je totiž stredobodom života partikulárnej cirkvi. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou a svojou prácou, službou slova a vysluhovaním sviatostí. Posväcujú ju aj svojím príkladom „nie ako páni nad dedičným podielom, ale ako vzor stáda“ (1Pt 5,3), aby tak „spolu so sebe zvereným stádom dosiahli večný život“.

zobraziť celéPOSLANIE SPRAVOVAŤ

894 „Biskupi spravujú sebe zverené partikulárne cirkvi ako Kristovi zástupcovia a splnomocnenci radami, odporúčaniami a príkladom, ale aj autoritou a posvätnou mocou,“ ktorú však majú vykonávať na budovanie v duchu služby, ktorý je duchom ich Učiteľa. (801)

895 „Táto moc, ktorú vykonávajú osobne v Kristovom mene,(1558) je vlastná, riadna a bezprostredná, hoci jej vykonávanie nakoniec riadi najvyššia autorita Cirkvi.“ Ale biskupi nemajú byť pokladaní za vikárov rímskeho pápeža, ktorého riadna a bezprostredná moc nad celou Cirkvou neruší ich moc, ale naopak, potvrdzuje ju a bráni. Túto moc však treba vykonávať v spoločenstve s celou Cirkvou pod vedením rímskeho pápeža.

896 Dobrý Pastier má byť príkladom a vzorom („formou“) pastorálnej služby biskupa.(1550) Biskup, vedomý si vlastných slabostí, „môže mať súcit s nevedomými a blúdiacimi. Nech sa nezdráha vypočuť podriadených, o ktorých sa stará ako o svoje pravé deti… Veriaci zasa majú byť oddaní biskupovi ako Cirkev Ježišovi Kristovi a ako Ježiš Kristus Otcovi.“
„Všetci poslúchajte biskupa ako Ježiš Kristus Otca a presbytérium ako apoštolov; diakonov majte v úcte ako Božie prikázanie. Nech nikto nerobí bez biskupa nič, čo sa týka Cirkvi.“

zobraziť celéII. Veriaci laici

897 „Pod názvom laici sa tu rozumejú všetci veriaci v Krista(873) okrem príslušníkov posvätného stavu a v Cirkvi schváleného rehoľného stavu, teda veriaci v Krista, ktorí – keďže krstom boli včlenení do Krista, boli ustanovení za Boží ľud, a svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade – vykonávajú primerane svojmu stavu poslanie celého kresťanského ľudu v Cirkvi a vo svete.“

zobraziť celéPOVOLANIE LAIKOV

898 „Laici(2105) majú na základe vlastného povolania hľadať Božie kráľovstvo tak, že sa starajú o časné veci a usporadúvajú ich podľa Boha… Je teda ich osobitnou úlohou tak osvetľovať a usporadúvať všetky časné veci, s ktorými sú úzko spätí, aby sa vždy diali a zveľaďovali podľa Krista a boli na chválu Stvoriteľa a Vykupiteľa.“

899 Iniciatíva kresťanských laikov je osobitne potrebná,(2442) keď treba zistiť a vynájsť prostriedky na to, aby požiadavky kresťanského učenia a života prenikli do sociálnych, politických a ekonomických skutočností. Táto iniciatíva je normálnou súčasťou života Cirkvi:
„Veriaci v Krista a konkrétnejšie laici stoja v prvej línii života Cirkvi. Ich prostredníctvom je Cirkev životným princípom ľudskej spoločnosti. Preto si majú najmä oni stále jasnejšie uvedomovať že nielen patria do Cirkvi, ale že sú Cirkvou, to jest spoločenstvom veriacich v Krista na svete pod vedením spoločnej hlavy, totiž rímskeho pápeža, a biskupov v spoločenstve s ním. Oni sú Cirkev.“

900 Keďže laikom, tak ako všetkým veriacim v Krista, je na základe krstu a birmovania od Boha zverený apoštolát,(863) majú povinnosť a právo jednotlivo, ako aj v združeniach pracovať na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali Božie posolstvo spásy. Táto povinnosť je ešte naliehavejšia vtedy, keď ľudia iba ich prostredníctvom môžu počuť evanjelium a poznať Ježiša Krista. Činnosť laikov v cirkevných spoločenstvách je taká potrebná, že bez nej apoštolát duchovných pastierov nemôže vo väčšine prípadov dosiahnuť svoj plný účinok.

zobraziť celéUČASŤ LAIKOV NA KRISTOVOM KŇAZSKOM ÚRADE

901 „Keďže laici sú zasvätení Kristovi a pomazaní Duchom Svätým,(784, 1268) sú obdivuhodne povolaní a uspôsobení, aby sa v nich rodilo čoraz hojnejšie ovocie Ducha. Lebo všetky ich skutky, modlitby a apoštolské podujatia, manželský a rodinný život, každodenná práca, duchovné a telesné zotavenie, ak sa konajú v Duchu, ba aj životné ťažkosti, ak sa trpezlivo znášajú, stávajú sa ,duchovnými obetami, príjemnými Bohu skrze Ježiša Krista‘ (1Pt 2,5), ktoré sa pri slávení Eucharistie nábožne prinášajú Otcovi spolu s obetou Pánovho tela. Takto aj laici zasväcujú Bohu sám svet tým, že si ako ctitelia [Boha] všade sväto počínajú.“ (358)

902 Na poslaní posväcovať majú osobitným spôsobom účasť rodičia, „keď žijú manželský život v kresťanskom duchu a zabezpečujú deťom kresťanskú výchovu“.

903 Ak laici majú potrebné vlastnosti, môžu byť natrvalo prijatí do služby(1143) lektorov a akolytov. „Kde to vyžaduje potreba Cirkvi a je nedostatok služobníkov, môžu aj laici, hoci nie sú lektormi alebo akolytmi, zastávať niektoré ich služby, totiž vykonávať službu slova, viesť liturgické modlitby, udeľovať krst a rozdávať sväté prijímanie, podľa právnych predpisov“

zobraziť celéÚČASŤ LAIKOV NA KRISTOVOM PROROCKOM ÚRADE

904 „Kristus… vykonáva svoj prorocký úrad…(785) nielen prostredníctvom hierarchie…, ale aj prostredníctvom laikov, a preto ich ustanovuje za svedkov a vybavuje ich zmyslom pre vieru a milosťou slova.“ (92)
„Vyučovanie…, ktoré vedie k obráteniu na vieru…, môže byť úlohou každého kazateľa, ba i každého veriaceho“

905 Laici plnia svoje prorocké poslanie aj evanjelizáciou, „čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom“.(2044) U laikov „táto evanjelizácia… nadobúda špecifický ráz a osobitnú účinnosť preto, že sa vykonáva v bežných životných podmienkach.“
„Ale takýto apoštolát nespočíva len vo svedectve života. Pravý apoštol hľadá príležitosti ohlasovať Krista aj slovami tak neveriacim…, ako aj veriacim.“ (2472)

906 Pri katechetickej formácii, pri vyučovaní posvätných vied a v spoločenských komunikačných prostriedkoch (2495) môžu spolupracovať aj tí veriaci laici, ktorí sú toho schopní a sa na to pripravia.

907 „Podľa svojich vedomostí, odbornosti a prestíže [laici] majú právo, ba niekedy aj povinnosť prejaviť posvätným pastierom svoju mienku o tom, čo sa vzťahuje na dobro Cirkvi, a oboznámiť s ňou aj ostatných veriacich, pričom majú zachovať neporušenosť viery a mravov i úctu voči pastierom a mať na zreteli spoločný osoh a dôstojnosť osôb.“

zobraziť celéÚČASŤ LAIKOV NA KRISTOVOM KRÁĽOVSKOM ÚRADE

908 Kristus svojou poslušnosťou až na smrť (786) dal svojim učeníkom dar kráľovskej slobody, aby „sebazapieraním a svätým životom premáhali v sebe samých kráľovstvo hriechu“:
„Každý, kto si podrobuje svoje telo a ako pán nad sebou samým primerane [svojej] životnej sile nedovolí, aby mu telesné vášne rozbúrili dušu, volá sa kráľom, pretože sa akoby kráľovskou mocou dobre ovláda. Keďže sa vie ovládať a je pánom seba samého, nedá sa strhnúť do otroctva hriechu.“

909 „Laici majú okrem toho aj spojenými silami tak ozdraviť ustanovizne a životné situácie vo svete, ak nejakým spôsobom navádzajú na hriech,(1887) aby sa ony prispôsobili normám spravodlivosti a skôr napomáhali praktizovanie čností, ako mu prekážali. Keď tak budú konať, dajú kultúre a ľudskej činnosti mravnú náplň.“

910 „Laici… sa tiež môžu cítiť povolaní alebo sú povolaní spolupracovať s duchovnými pastiermi v službe cirkevnému spoločenstvu na jeho raste a životnosti tým, že vykonávajú najrozličnejšie služby(799) podľa milosti a chariziem, ktoré im Pán bude chcieť udeliť.“

911 V Cirkvi „môžu veriaci laici podľa právnej normy spolupracovať“ na vykonávaní moci spravovať, a to svojou prítomnosťou na partikulárnych konciloch, diecéznych synodách a v pastoračných radách; účasťou na vykonávaní pastoračnej služby v niektorej farnosti, spoluprácou v ekonomických radách, účasťou na cirkevných súdoch atď.

912 Veriaci majú „starostlivo rozlišovať tie práva a povinnosti,(2245) ktoré im patria pre ich príslušnosť k Cirkvi, od tých, ktoré im patria ako členom ľudskej spoločnosti. Nech sa usilujú oboje zladiť vo vedomí, že v každej časnej veci ich má viesť kresťanské svedomie, lebo nijakú ľudskú činnosť, a to ani v časných záležitostiach, nemožno vyňať spod Božej moci.“

913 „Tak je každý laik už na základe darov, ktoré dostal, svedkom a zároveň živým nástrojom poslania samej Cirkvi ,podľa miery, akou nás obdaroval Kristus‘ (Ef 4,7).“

zobraziť celéIII. Zasvätený život

914 „Hoci stav, ktorý sa zakladá na profesii evanjeliových rád,(2103) nie je súčasťou hierarchickej štruktúry Cirkvi, predsa nepochybne patrí k jej životu a svätosti.“

zobraziť celéEVANJELIOVÉ RADY, ZASVÄTENÝ ŽIVOT

915 Evanjeliové rady sa vo svojej rozmanitosti predkladajú každému Kristovmu učeníkovi.(1973-1974) Dokonalosť lásky, ku ktorej sú povolaní všetci veriaci, prináša so sebou pre tých, čo slobodne prijmú povolanie na zasvätený život, povinnosť zachovávať čistotu v celibáte (v slobodnom stave) pre Božie kráľovstvo, chudobu a poslušnosť. Profesia týchto rád v trvalom životnom stave uznanom Cirkvou charakterizuje Bohu „zasvätený život“.

916 Stav zasväteného života(2687) sa teda javí ako jeden zo spôsobov „hlbšieho“ zasvätenia, ktoré má svoje korene v krste a úplne zasväcuje Bohu Veriaci v Krista si v zasvätenom živote pod vplyvom Ducha Svätého zaumieňujú zbližša nasledovať Krista, darovať sa nadovšetko milovanému Bohu a v úsilí o dosiahnutie dokonalosti lásky v službe Božiemu kráľovstvu byť v Cirkvi znamením a predzvesťou slávy budúceho sveta. (933)

zobraziť celéVEĽKÝ STROM S MNOHÝMI VETVAMI

917 V Cirkvi „akoby na strome,(2684) ktorý sa obdivuhodne a bohato rozvetvil na Pánovom poli zo semena zasiateho Bohom, vyrástli rozličné formy samotárskeho alebo spoločného života a rozmanité rodiny, ktoré sa zveľaďujú tak na osoh členov, ako aj pre dobro celého Kristovho tela“.

918 „Hneď od začiatku Cirkvi boli muži a ženy, ktorí si zaumienili zachovávaním evanjeliových rád slobodnejšie nasledovať Krista a zbližša ho napodobňovať a viedli, každý svojím spôsobom, život zasvätený Bohu. Mnohí z nich z vnuknutia Ducha Svätého žili v samote alebo založili rehoľné rodiny, ktoré Cirkev svojou autoritou ochotne prijala a schválila.“

919 Biskupi sa vždy majú usilovať rozoznávať nové dary zasväteného života, ktoré Duch Svätý zveruje svojej Cirkvi. Schválenie nových foriem zasväteného života je vyhradené Apoštolskej Stolici.

zobraziť celéPUSTOVNÍCKY ŽIVOT

920 Pustovníci, bez toho, žeby vždy robili profesiu troch evanjeliových rád, „zasväcujú svoj život na Božiu chválu a na spásu sveta prísnejším odlúčením od sveta, tichom samoty, ustavičnou modlitbou a pokáním“.

921 Poukazujú všetkým na tú vnútornú stránku tajomstva Cirkvi,(2719) ktorou je osobná dôvernosť s Kristom. Život pustovníka, skrytý očiam ľudí, je mlčanlivým ohlasovaním toho, ktorému pustovník zasvätil svoj život, lebo je pre neho všetkým.(2015) Je to osobitné povolanie nájsť na púšti v samotnom duchovnom boji slávu Ukrižovaného.

zobraziť celéZASVÄTENÉ PANNY A VDOVY

922 Už od apoštolských čias(1618-1620) boli kresťanské panny a vdovy, ktoré Pán povolal, aby sa k nemu nerozdelené pripútali s väčšou slobodou srdca, tela a ducha, a ktoré sa so schválením Cirkvi rozhodli žiť v stave trvalého panenstva alebo trvalej čistoty „pre nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,12).

923 Keď panny „vyslovia sväté predsavzatie zbližša nasledovať Krista, diecézny biskup ich podľa schváleného liturgického obradu(1537) zasvätí Bohu, mysticky ich zasnúbi s Kristom, Božím Synom, a odovzdá ich službe Cirkvi“. (1672) Týmto slávnostným obradom (consecratio virginum) „sa panna [stáva] zasvätenou osobou, transcendentným znakom lásky Cirkvi ku Kristovi, eschatologickým obrazom nebeskej nevesty a budúceho života“.

924 Stav zasvätených panien, ktorý je príbuzný iným formám zasväteného života, zaväzuje ženu žijúcu vo svete (alebo rehoľníčku) k modlitbe, pokániu, službe blížnym a apoštolskej práci, a to podľa stavu a príslušných chariziem, aké každá dostala. Zasvätené panny sa môžu združovať, aby vernejšie zachovávali svoje predsavzatie.

zobraziť celéREHOĽNÝ ŽIVOT

925 Rehoľný život, ktorý vznikol na Východe v prvých storočiach kresťanstva a žije sa v inštitútoch kánonicky zriadených Cirkvou, sa odlišuje od iných foriem zasväteného života(1672) kultovým zameraním, verejnou profesiou evanjeliových rád, spoločným bratským životom a vydávaním svedectva o spojení Krista a Cirkvi.

926 Rehoľný život patrí k tajomstvu Cirkvi. Je to dar, ktorý Cirkev dostáva od svojho Pána a ktorý ponúka ako trvalý životný stav veriacemu, ktorého Boh povoláva na profesiu evanjeliových rád. Takto Cirkev môže svedčiť o Kristovi a zároveň sa považovať za Spasiteľovu nevestu.(796) Rehoľný život má byť vo svojich rozličných formách znakom lásky samého Boha v reči našej doby.

927 Všetci rehoľníci, vyňatí alebo nevyňatí (z právomoci biskupa), patria medzi spolupracovníkov diecézneho biskupa v jeho pastorálnej službe. Misionárske zakladanie a šírenie Cirkvi(854) si vyžaduje prítomnosť rehoľného života vo všetkých jeho formách už od začiatku evanjelizácie. „Dejiny svedčia o vynikajúcich zásluhách rehoľných rodín pri šírení viery a pri formovaní nových cirkví, a to nielen starodávnych mníšskych inštitútov a stredovekých rádov, ale aj kongregácií našej doby.“

zobraziť celéSEKULÁRNE INŠTITÚTY

928 „Sekulárny inštitút je inštitút zasväteného života, v ktorom veriaci v Krista žijúci vo svete smerujú k dokonalosti lásky a usilujú sa predovšetkým znútra prispieť k posväteniu sveta.“

929 „Životom dokonale a úplne zasväteným [tomuto] posväcovaniu“, členovia týchto inštitútov „majú účasť na evanjelizačnej úlohe Cirkvi vo svete a akoby zo sveta“, kde ich prítomnosť pôsobí „ako kvas“. (901) Ich svedectvo kresťanského života má za cieľ usporadúvať časné skutočnosti podľa Boha a pretvárať svet silou evanjelia. Posvätnými záväzkami prijímajú za svoje evanjeliové rady a udržujú vzájomné spoločenstvo a bratstvo, ktoré sú vlastné sekulárnemu spôsobu života.

zobraziť celéSPOLOČNOSTI APOŠTOLSKÉHO ŽIVOTA

930 Rôznym formám zasväteného života „sú príbuzné spoločnosti apoštolského života, ktorých členovia bez rehoľných sľubov sledujú vlastný apoštolský cieľ spoločnosti a, žijúc spoločným bratským životom podľa vlastného spôsobu života, zachovávaním stanov smerujú k dokonalosti lásky. Medzi nimi sú spoločnosti, v ktorých členovia… prijímajú za svoje evanjeliové rady“ podľa svojich stanov.

zobraziť celéZASVÄTENIE A POSLANIE: ZVESTOVAŤ KRÁĽA, KTORÝ PRICHÁDZA

931 Kto sa odovzdal nadovšetko milovanému Bohu, ktorému ho zasvätil už krst, je takto dôvernejšie zasvätený Božej službe a oddaný dobru Cirkvi. Stavom zasvätenia Bohu svedčí Cirkev o Kristovi a ukazuje, ako obdivuhodne v nej účinkuje Duch Svätý. Tí, čo robia profesiu evanjeliových rád, majú teda predovšetkým poslanie žiť svoje zasvätenie. A „keďže sa na základe samého zasvätenia venujú službe Cirkvi, sú povinní spôsobom vlastným svojmu inštitútu osobitne sa venovať misijnej činnosti“.

932 V Cirkvi, ktorá je akoby sviatosťou,(775) čiže znakom a nástrojom Božieho života, sa zasvätený život javí ako osobitný znak tajomstva vykúpenia. Zbližša“ nasledovať a napodobňovať Krista a „jasnejšie“ dávať poznať jeho zrieknutie sa seba, znamená byť „hlbšie“ prítomným – v Kristovom srdci – svojim súčasníkom. Lebo tí, čo idú touto „užšou“ cestou, povzbudzujú vlastným príkladom svojich bratov a „vydávajú žiarivé a vynikajúce svedectvo, že bez ducha blahoslavenstiev nemožno pretvoriť svet a odovzdať ho Bohu“.

933 Či je toto svedectvo verejné, ako v rehoľnom stave, alebo viac súkromné, ba dokonca skryté, Kristov príchod(672) zostáva pre všetkých zasvätených počiatkom a zameraním ich života:
„Keďže tu Boží ľud nemá trvalý domov,…(769) [tento stav] poukazuje všetkým veriacim na nebeské dobrá prítomné už na tomto svete, svedčí o novom a večnom živote, získanom Kristovým vykúpením, a zvestuje budúce vzkriesenie a slávu nebeského kráľovstva.“

zobraziť celéZhrnutie

934 „Z Božieho ustanovenia sú v Cirkvi medzi veriacimi vysvätení služobníci, ktorí sa v práve volajú aj klerikmi; ostatní sa však volajú aj laikmi.“ A v obidvoch týchto skupinách sú veriaci v Krista, ktorí profesiou evanjeliových rád sú zasvätení Bohu, a tak prispievajú k poslaniu Cirkvi.

935 Kristus posiela svojich apoštolov a ich nástupcov, aby ohlasovali vieru a budovali jeho kráľovstvo. Dáva im účasť na svojom poslaní. Od neho dostávajú moc konať v jeho osobe.

936 Pán urobil z Petra viditeľný základ svojej Cirkvi a odovzdal mu od nej kľúče. Biskup rímskej cirkvi, Petrov nástupca, je „hlava kolégia biskupov, Kristov zástupca a pastier celej Cirkvi tu na zemi“.

937 Rímsky pápež „má z Božieho ustanovenia najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu moc v spravovaní duší“.

938 Biskupi, ustanovení Duchom Svätým, sú nástupcami apoštolov. „Jednotliví biskupi sú viditeľným princípom a základom jednoty vo svojich partikulárnych cirkvách.“

939 Biskupi majú za pomoci kňazov, svojich spolupracovníkov, a diakonov poslanie autenticky učiť vieru, sláviť Boží kult, najmä Eucharistiu, a spravovať svoju cirkev ako praví duchovní pastieri. K ich poslaniu patrí aj starostlivosť o všetky cirkvi spolu s rímskym pápežom a pod jeho vedením.

940 „Keďže stavu laikov je vlastné, aby žili uprostred sveta a svetských záležitostí, [laici] sú Bohom povolaní, aby preniknutí kresťanským duchom apoštolsky pôsobili vo svete ako kvas.“

941 Laici majú účasť na Kristovom kňazstve: stále viac zjednotení s ním rozvíjajú milosť krstu a birmovania vo všetkých rozmeroch osobného, rodinného, spoločenského a cirkevného života, a tak uskutočňujú povolanie k svätosti určené všetkým pokrsteným.

942 Vďaka svojmu prorockému poslaniu sú laici „povolaní aj na to, aby boli vo všetkom, a to uprostred ľudskej spoločnosti, Kristovými svedkami“.

943 Vďaka svojmu kráľovskému poslaniu môžu laici svojím sebazapieraním a svätosťou svojho života víťaziť v sebe a vo svete nad vládou hriechu.

944 Bohu zasvätený život sa vyznačuje verejnou profesiou evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti v trvalom životnom stave uznanom Cirkvou.

945 Kto sa odovzdal nadovšetko milovanému Bohu, pre ktorého bol určený už krstom, je v stave zasväteného života dôvernejšie odovzdaný Božej službe a oddaný dobru celej Cirkvi.

zobraziť celé5. odsek SPOLOČENSTVO SVÄTÝCH

946 Apoštolské vyznanie viery po slovách „verím v svätú Cirkev všeobecnú“ dodáva „v spoločenstvo svätých“. Tento článok viery určitým spôsobom vysvetľuje predchádzajúci: „Čo iné je Cirkev, ako zhromaždenie(823) všetkých svätých?“ Spoločenstvom svätých je práve Cirkev.

947 „Pretože všetci veriaci sú jedno telo, dobro jedného sa odovzdáva druhému… A tak treba medziiným veriť…, že v Cirkvi je výmena dobier… Najdôležitejším údom je Kristus, lebo je Hlava… Kristovo dobro sa teda dáva… všetkým údom(790) a toto odovzdávanie sa uskutočňuje prostredníctvom sviatostí Cirkvi.“ „Lebo jednota Ducha, ktorý ju riadi, spôsobuje, že všetko, čo prijala, je spoločné.“

948 Výraz „spoločenstvo svätých“ má teda dva významy: „spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach“(1331) (sancta) a „spoločenstvo medzi svätými osobami“ (sancti).
„Sancta sanctis! – Sväté veci svätým!“ zvolá celebrant vo väčšine východných liturgií pri pozdvihovaní svätých darov pred podávaním prijímania. Veriaci (sancti) sa živia Kristovým telom a krvou (sancta), aby rástli v spoločenstve Ducha Svätého (Koinonia) a sprostredkovali toto spoločenstvo svetu.

zobraziť celéI. Spoločná účasť na duchovných dobrách

949 V prvotnom jeruzalemskom spoločenstve sa učeníci „vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2,42):
Spoločenstvo vo viere. Viera veriacich je vierou Cirkvi(185) prijatou od apoštolov, je životným pokladom, ktorý sa zväčšuje, keď sa s ním podelíme.

950 Spoločenstvo sviatostí.(1130) „Ovocie všetkých sviatostí patrí všetkým veriacim. Sviatosťami sú veriaci akoby posvätnými putami spojení a zjednotení s Kristom, najmä však krstom, ktorým akoby cez bránu vstupujú do Cirkvi. Cirkevní Otcovia naznačujú, že vo Vyznaní viery týmto spoločenstvom svätých treba rozumieť spoločenstvo sviatostí… Tento názov [spoločenstvo] je vhodný pre všetky sviatosti,(1331) lebo nás spájajú s Bohom… Ale viac patrí Eucharistii, lebo ona toto spoločenstvo vytvára.“

951 Spoločenstvo chariziem. V spoločenstve Cirkvi(799) Duch Svätý „rozdeľuje medzi veriacich všetkých stavov aj osobitné milosti“ na budovanie Cirkvi. „Každý však dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok“ (1Kor 12,7).

952 „Všetko mali spoločné“ (Sk 4,32).(2402) „Pravý kresťan nevlastní nič, čo by nemal považovať za spoločné s ostatnými; preto [kresťania] majú byť pripravení a ochotní odstraňovať biedu chudobných.“ Kresťan je správcom Pánovho majetku.

953 Spoločenstvo lásky.(1827) V spoločenstve svätých „nik z nás… nežije pre seba a nik pre seba neumiera“ (Rim 14,7). „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy. Vy ste Kristovo telo a jednotlivo ste údy“ (1Kor 12,26-27). Láska „nie je sebecká“ (1Kor 13,5). (2011) Aj ten najmenší z našich skutkov, ak ho vykonáme z lásky, je na osoh všetkým v tejto solidarite so všetkými ľuďmi, živými či mŕtvymi, ktorá sa zakladá na spoločenstve svätých. Každý hriech tomuto spoločenstvu škodí.(845, 1469)

zobraziť celéII. Spoločenstvo nebeskej a pozemskej Cirkvi

954 Trojaký stav Cirkvi.(771) „Kým teda nepríde Pán vo svojej velebnosti a s ním všetci anjeli a kým nebude zničená smrť a nebude mu všetko podrobené, niektorí z jeho učeníkov putujú na zemi, iní skončili tento život a sa očisťujú,(1031, 1023) iní zasa sú už oslávení a vidia jasne samého trojjediného Boha takého, aký je:“
„Všetci však máme, i keď v rozličnom stupni a rôznym spôsobom, účasť na tej istej láske k Bohu a blížnemu a spievame nášmu Bohu ten istý chválospev slávy. Všetci totiž, ktorí sú Kristovi a majú jeho Ducha, zlučujú sa do jednej Cirkvi a sú v ňom [v Kristovi] navzájom spojení.“

955 „Spojenie putujúcich s bratmi, ktorí zosnuli v Kristovom pokoji, sa vôbec neprerušuje, ba podľa stálej viery Cirkvi výmenou duchovných dobier sa posilňuje.“

956 Orodovanie svätých.(1370) „Lebo svätí v nebi tým, že sú dôvernejšie spojení s Kristom, väčšmi upevňujú celú Cirkev vo svätosti… Neprestajne orodujú za nás u Otca a predkladajú mu zásluhy,(2683) ktoré získali na zemi skrze jediného prostredníka medzi Bohom a ľuďmi, Krista Ježiša… Ich bratská starostlivosť nám teda veľmi pomáha v našej slabosti.“
„Neplačte, veď vám budem užitočnejší odtiaľ, kam idem, než som bol tu [na zemi].“
„Budem prežívať svoje nebo tak, že budem robiť dobro na zemi.“

957 Spoločenstvo so svätými.(1173) „Pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte viac preto, aby sa pestovaním bratskej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi v Duchu. Lebo ako nás kresťanské spoločenstvo putujúcich privádza bližšie ku Kristovi, tak nás spoločenstvo so svätými spája s Kristom, z ktorého ako z prameňa a hlavy prúdi všetka milosť a život samého Božieho ľudu:“
„Jemu [Kristovi] sa klaniame, lebo je Boží Syn. Mučeníkov však právom milujeme ako Pánových učeníkov a nasledovníkov pre ich neobyčajnú oddanosť svojmu Kráľovi a Učiteľovi. Kiež by sme sa aj my stali ich spoločníkmi a spoluučeníkmi!“

958 Spoločenstvo so zosnulými.(1371) „Putujúca Cirkev veľmi dobre pochopila toto spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých; a keďže je svätá a spasiteľná myšlienka modliť sa za mŕtvych,(1032, 1689) aby boli zbavení hriechov, obetovala za nich aj prosby.“ Naša modlitba za nich im môže nielen pomáhať, ale môže urobiť účinným aj ich orodovanie za nás.

959 V jednej Božej rodine. „Keď my všetci, ktorí sme Božími synmi a tvoríme v Kristovi jednu rodinu,(1027) sme medzi sebou spojení vo vzájomnej láske a spoločnej oslave Najsvätejšej Trojice, odpovedáme na najhlbšie povolanie Cirkvi.“

zobraziť celéZhrnutie

960 Cirkev je „spoločenstvo svätých“. Tento výraz označuje predovšetkým „sväté veci“ (sancta) a najmä Eucharistiu, ktorou sa „predstavuje a utvára jednota veriacich, ktorí tvoria v Kristovi jedno telo“.

961 Tento výraz označuje aj spoločenstvo „svätých osôb“ (sancti) v Kristovi, ktorý „zomrel za všetkých“, takže to, čo každý robí alebo trpí v Kristovi a pre neho, prináša úžitok všetkým.

962 „Veríme v spoločenstvo všetkých veriacich v Krista, čiže tých, ktorí putujú na tejto zemi, tých, čo sa po skončení života očisťujú, i tých, čo požívajú nebeskú blaženosť, a všetci spolu tvoria jednu Cirkev. Takisto veríme, že v tomto spoločenstve nám pomáha milosrdná láska Boha a jeho svätých, ktorí ustavične a ochotne vypočúvajú naše prosby.“

zobraziť celé6. odsek MÁRIA – MATKA KRISTOVA, MATKA CIRKVI

963 Už sme hovorili o úlohe Panny Márie(484-507) v Kristovom tajomstve a v tajomstve Ducha Svätého.(721-726) Teraz treba uvažovať o jej mieste v tajomstve Cirkvi. „Veď Panna Mária… je uznávaná a uctievaná ako pravá Božia a Vykupiteľova Matka…, ba je ,priamo matkou údov [Krista]…, lebo svojou láskou spolupracovala, aby sa v Cirkvi narodili veriaci, ktorí sú údmi tejto Hlavy‘.“ „Mária,… Matka Kristova, aj Matka… Cirkvi.“

zobraziť celéI. Máriino materstvo voči Cirkvi

zobraziť celéÚPLNÉ ZJEDNOTENÁ SO SVOJÍM SYNOM…

964 Máriino poslanie voči Cirkvi je neoddeliteľné od jej spojenia s Kristom a priamo z neho vyplýva. „Toto spojenie Matky so Synom na diele spásy sa prejavuje od chvíle panenského počatia Krista až po jeho smrť.“ Osobitne je zjavné v hodine jeho umučenia:
„Preblahoslavená Panna napredovala na ceste viery(534) a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž, kde stála nie bez Božieho zámeru; spolu so svojím Jednorodeným veľmi trpela a s materským srdcom sa spojila s jeho obetou,(618) keď s láskou súhlasila s obetovaním obete, ktorú ona porodila; a napokon ju sám Ježiš Kristus umierajúci na kríži dal za matku učeníkovi týmito slovami: ,Žena, hľa tvoj syn‘ (Jn 19,26).“

965 Po nanebovstúpení svojho Syna Mária „pomáhala svojimi modlitbami pri počiatkoch Cirkvi“. Spolu s apoštolmi a niekoľkými ženami „vidíme… aj Máriu vyprosovať svojimi modlitbami dar Ducha, ktorý ju zatienil už pri zvestovaní“.

zobraziť celé… AJ PRI SVOJOM NANEBOVZATÍ…

966 „Napokon bola Nepoškvrnená Panna – uchránená nedotknutá(491) od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru, aby sa tak plnšie pripodobnila svojmu Synovi, Pánovi pánov a víťazovi nad hriechom a smrťou.“ Nanebovzatie presvätej Panny je výnimočnou účasťou na zmŕtvychvstaní jej Syna a anticipovaním vzkriesenia ostatných kresťanov:
„Pri svojom pôrode si si zachovala panenstvo, pri svojom usnutí si neopustila svet, Bohorodička: dosiahla si prameň života, ty, ktorá si počala živého Boha a svojimi modlitbami oslobodíš naše duše od smrti.“

zobraziť celé… JE NAŠOU MATKOU V PORIADKU MILOSTI

967 Pretože Panna Mária plne súhlasila s vôľou Otca, s vykupiteľským dielom svojho Syna a s každým vnuknutím Ducha Svätého, je pre Cirkev vzorom viery a lásky.(2679) Preto je „najvynikajúcejším a celkom jedinečným údom Cirkvi,“ ba je uskutočneným obrazom Cirkvi(507) (Ecclesiae typus).

968 Ale jej poslanie voči Cirkvi a celému ľudstvu siaha ešte ďalej. Ona „poslušnosťou, vierou, nádejou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele(494) pre obnovu nadprirodzeného života duší. Preto je našou Matkou v poriadku milosti.“

969 „A toto Máriino materstvo(501) v poriadku milosti trvá neprestajne od súhlasu, ktorý s vierou dala pri zvestovaní(149) a bez zaváhania zachovala pod krížom, až kým sa definitívne nezavŕši počet všetkých vyvolených. Lebo ani po svojom nanebovzatí neprestala v tomto spasiteľnom poslaní,(1370) ale svojím ustavičným orodovaním nám aj naďalej sprostredkúva dary večnej spásy… Preto sa Preblahoslavená Panna vzýva v Cirkvi pod titulmi Orodovnica, Ochrankyňa, Pomocnica, Prostrednica.“

970 „Máriino materské poslanie voči ľuďom(2008) však… nijako nezatieňuje ani nezmenšuje jediné Kristovo prostredníctvo, ale ukazuje jeho moc. Lebo každý spasiteľný vplyv Preblahoslavenej Panny… pochádza z nesmiernej hojnosti Kristových zásluh, zakladá sa na jeho prostredníctve, úplne od neho závisí a z neho čerpá všetku svoju účinnosť.“ „Lebo nijaké stvorenie nemožno nikdy postaviť na roveň vteleného Slova a Vykupiteľa.(1545) Ale podobne ako na Kristovom kňazstve majú rozličným spôsobom účasť aj vysvätení služobníci, aj veriaci ľud a ako sa jediná Božia dobrota rozmanitým spôsobom skutočne rozlieva v stvoreniach, tak aj jediné Vykupiteľovo prostredníctvo(308) nevylučuje, ale vzbudzuje mnohorakú spoluprácu tvorov, pochádzajúcu z jediného prameňa.“

zobraziť celéII. Kult preblahoslavenej Panny

971 „Blahoslaviť ma budú všetky pokolenia“(1172) (Lk 1,48). „Úcta Cirkvi k Preblahoslavenej Panne Márii patrí k samej podstate kresťanského kultu.“ Preblahoslavenej Panne „Cirkev právom preukazuje osobitný kult. Veď už od najstarších čias sa Preblahoslavená Panna uctieva pod titulom ,Bohorodička‘ a veriaci sa v modlitbách utiekajú pod jej ochranu vo všetkých nebezpečenstvách a potrebách… Tento kult…, hoci je celkom osobitný, sa podstatne líši od kultu adorácie, ktorý sa preukazuje vtelenému Slovu rovnako ako Otcovi a Duchu Svätému, a nanajvýš ho napomáha.“ Svoje vyjadrenie nachádza v liturgických sviatkoch zasvätených Božej Matke a v mariánskych modlitbách, ako je svätý ruženec,(2678) ktorý je „súhrnom celého evanjelia – totius Evangelii breviarium“.

zobraziť celéIII. Mária – eschatologická ikona Cirkvi

972 To, čo sme povedali o Cirkvi, o jej pôvode, poslaní a cieli, nemôžeme zakončiť lepšie ako tak, že obrátime pohľad na Máriu,(773) aby sme na nej kontemplovali, čo je Cirkev vo svojom tajomstve, na svojej „ceste viery“, a čím bude vo vlasti po skončení svojho putovania, kde ju „na slávu Najsvätejšej a nedeliteľnej Trojice“ „v spoločenstve všetkých svätých“ očakáva tá, ktorú si Cirkev uctieva ako Matku svojho Pána a ako svoju vlastnú Matku:(829)
„Medzitým však Ježišova matka, podobne ako v nebi – už oslávená s telom i dušou – je obrazom a počiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, tak tu na zemi, kým nepríde Pánov deň, svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy.“ (2853)

zobraziť celéZhrnutie

973 Keď Mária pri zvestovaní vyslovuje svoje „Fiat“ („staň sa“) a tak súhlasí s tajomstvom vtelenia, už spolupracuje na celom diele, ktoré má uskutočniť jej Syn. Ona je Matkou všade tam, kde on je Spasiteľom a Hlavou tajomného tela.

974 Preblahoslavená Panna Mária po skončení svojho pozemského života bola vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy, kde už má účasť na sláve zmŕtvychvstania svojho Syna, a tak anticipuje vzkriesenie všetkých údov jeho tela.

975 „Veríme, že presvätá Bohorodička, nová Eva, Matka Cirkvi, neprestáva teraz v nebi vykonávať svoje materské poslanie voči Kristovým údom.“

zobraziť celé10. článok „VERÍM V ODPUSTENIE HRIECHOV“

976 Apoštolské vyznanie viery spája vieru v odpustenie hriechov s vierou v Ducha Svätého, ale aj s vierou v Cirkev a v spoločenstvo svätých. Keď zmŕtvychvstalý Kristus dal svojim apoštolom Ducha Svätého, udelil im aj svoju božskú moc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23).
(Druhá časť Katechizmu sa bude výslovne zaoberať odpustením hriechov prostredníctvom krstu, sviatosti pokánia a iných sviatostí, najmä Eucharistie. Na tomto mieste teda postačí v krátkosti pripomenúť niektoré základné prvky.)

zobraziť celéI. Jeden krst na odpustenie hriechov{1263}

977 Náš Pán spojil odpustenie hriechov s vierou a krstom: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16,15-16). Krst je prvá a hlavná sviatosť na odpustenie hriechov, lebo nás zjednocuje s Kristom, ktorý bol vydaný za naše hriechy a bol vzkriesený na naše ospravodlivenie, aby sme „žili novým životom“ (Rim 6,4).

978 „Keď prvý raz vyznávame vieru a sme očistení svätým krstom, dostávame také dokonalé odpustenie, že neostáva nijaká vina, ktorú by bolo treba alebo zotrieť- či už vina zdedená pôvodom, či to, čo sme vlastnou vôľou zanedbali alebo spáchali -, alebo trestom odpykať. Pravda, krstná milosť nikoho neoslobodzuje od nijakej slabosti prirodzenosti, ba skôr… každý z nás musí bojovať proti hnutiam žiadostivosti,(1264) ktorá nás neprestajne podnecuje na hriech.“

979 Kto je v tomto boji s náklonnosťou na zlé dosť silný a bdelý, aby sa vyhol každému zraneniu hriechom? „Keďže teda bolo potrebné, aby Cirkev mala moc odpúšťať hriechy(1446) aj iným spôsobom než sviatosťou krstu, boli jej zverené kľúče od nebeského kráľovstva, aby sa nimi mohli odpustiť hriechy každému kajúcnikovi, aj keby hrešil až do posledného dňa života.“

980 Pokrstený sa teda môže zmieriť s Bohom(1422-1484) a s Cirkvou sviatosťou pokánia:
„Cirkevní Otcovia právom nazvali pokánie ,akýmsi namáhavým krstom‘, Táto sviatosť pokánia je však taká potrebná na spásu pre tých, čo po krste padli, ako je potrebný sám krst pre tých, čo ešte nie sú znovuzrodení.“

zobraziť celéII. Moc kľúčov

981 Kristus po svojom zmŕtvychvstaní poslal apoštolov, aby v jeho mene hlásali „všetkým národom, počnúc od Jeruzalema,… pokánie na odpustenie hriechov“ (Lk 24,47). Apoštoli a ich nástupcovia vykonávajú túto „službu zmierenia“ (2Kor 5,18) nielen tým, že ohlasujú ľuďom Božie odpustenie, ktoré nám zaslúžil Kristus,(1444) vyzývajúc ich, aby sa obrátili a verili, ale aj tým, že im krstom udeľujú odpustenie hriechov a že ich zmierujú s Bohom a s Cirkvou vďaka moci kľúčov, ktorú dostali od Krista:
Cirkev „dostala kľúče od nebeského kráľovstva,(553) aby sa v nej skrze Kristovu krv, pôsobením Ducha Svätého, odpúšťali hriechy. V tejto Cirkvi opäť ožíva duša, ktorá bola mŕtva následkom hriechov, aby žila s Kristom, ktorého milosťou sme boli spasení.“

982 Nejestvuje hriech, aj keby bol akokoľvek ťažký,(1463) ktorý by svätá Cirkev nemohla odpustiť. „Nik nie je taký zlý a hriešny, aby nemohol s istotou dúfať v odpustenie, ak úprimne ľutuje svoje poklesky.“ (605) Kristus, ktorý zomrel za všetkých ľudí, chce, aby v jeho Cirkvi boli vždy otvorené brány odpustenia každému, kto sa zrieka hriechu.

983 Katechéza sa má usilovať prebudiť a udržiavať vo veriacich vieru(1442) v neporovnateľnú veľkosť daru, ktorý dal zmŕtvychvstalý Kristus svojej Cirkvi: poslanie a moc skutočne odpúšťať hriechy službou apoštolov a ich nástupcov:
„Pán chce, aby jeho učeníci mali čo najväčšiu moc;(1465) chce, aby jeho úbohí služobníci konali v jeho mene, čo konal on, keď bol tu na zemi.“
„[Kňazi] dostali moc, akú Boh nedal ani anjelom, ani archanjelom… A preto čokoľvek kňazi konajú na zemi, Boh potvrdzuje v nebi.“
„Keby v Cirkvi nebolo [odpustenie hriechov], nebolo by nijakej nádeje; keby v Cirkvi nebolo odpustenie hriechov, nebolo by nijakej nádeje na budúci život a na večné oslobodenie. Vzdávame vďaky Bohu, ktorý dal svojej Cirkvi tento dar.“

zobraziť celéZhrnutie

984 Vyznanie viery spája „odpustenie hriechov“ s vyznaním viery v Ducha Svätého. Zmŕtvychvstalý Kristus totiž zveril apoštolom moc odpúšťať hriechy, keď im dal Ducha Svätého.

985 Krst je prvá a hlavná sviatosť na odpustenie hriechov: zjednocuje nás s Kristom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, a dáva nám Ducha Svätého.

986 Cirkev má z Kristovej vôle moc odpúšťať pokrsteným hriechy a vykonáva ju prostredníctvom biskupov a kňazov zvyčajne vo sviatosti pokánia.

987 „Tak kňazi, ako aj sviatosti na odpustenie hriechov [sú] akoby nástroje…, ktorými Kristus Pán, jediný pôvodca a darca spásy, spôsobuje v nás odpustenie hriechov a ospravodlivenie.“

zobraziť celé11. článok „VERÍM VO VZKRIESENIE TELA“

988 Kresťanské Krédo – vyznanie našej viery v Boha Otca, Syna a Ducha Svätého a v jeho stvoriteľskú, spasiteľskú a posvätiteľskú činnosť- vrcholí vyznaním viery vo vzkriesenie mŕtvych na konci čias a vo večný život.

989 Pevne veríme a pevne dúfame, že ako Kristus naozaj vstal z mŕtvych a žije naveky, aj spravodliví budú po svojej smrti naveky žiť(655) so vzkrieseným Kristom a že on ich vzkriesi v posledný deň. Naše vzkriesenie bude, takisto ako jeho vzkriesenie, dielom Najsvätejšej Trojice.(648)
„Keď vo vás prebýva Duch toho, ktorý vzkriesil Ježiša z mŕtvych, potom ten, čo vzkriesil z mŕtvych Krista, oživí aj vaše smrteľné telá skrze svojho Ducha, ktorý prebýva vo vás“ (Rim 8,11).

990 Výraz „telo“ označuje človeka v stave jeho slabosti a smrteľnosti. „Vzkriesenie tela“(364) znamená, že po smrti nebude žiť len nesmrteľná duša, ale že znova ožijú aj naše „smrteľné telá“ (Rim 8,11).

991 Veriť vo vzkriesenie mŕtvych(638) bolo podstatným prvkom kresťanskej viery už od jej začiatkov: „Vzkriesenie mŕtvych je istota kresťanov. Vierou vo vzkriesenie sme [kresťanmi].“
„Akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera… Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1Kor 15,12-14.20).

zobraziť celéI. Kristovo a naše vzkriesenie

zobraziť celéPOSTUPNÉ ZJAVOVANIE VZKRIESENIA

992 Vzkriesenie mŕtvych zjavoval Boh svojmu ľudu postupne. Nádej na telesné vzkriesenie mŕtvych sa presadila ako vnútorný dôsledok viery v Boha, Stvoriteľa celého človeka, duše i tela.(297) Stvoriteľ neba a zeme je aj ten, ktorý verne dodržiava svoju zmluvu s Abrahámom a jeho potomstvom. V tejto dvojitej perspektíve sa začne prejavovať viera vo vzkriesenie. Machabejskí mučeníci vyznávajú pri svojom mučení:
„Pán vesmíru, pre ktorého zákony umierame, vzkriesi nás pre večný život“ (2Mach 7,9). „Pod ľudským násilím spokojne zomiera ten, komu Boh vlieva nádej, že ho opäť vzkriesi“ (2Mach 7,14).

993 Farizeji a mnohí Pánovi súčasníci očakávali vzkriesenie.(575) Ježiš ho s istotou učí. Saducejom, ktorí ho popierajú, odpovedá: „Nemýlite sa preto, že nepoznáte Písmo ani Božiu moc?“ (Mk 12,24). Viera vo vzkriesenie sa zakladá na viere v Boha,(205) ktorý „nie je Bohom mŕtvych, ale živých“ (Mk 12,27).

994 Ba viac, Ježiš spája vieru vo vzkriesenie so svojou osobou: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11,25). Sám Ježiš vzkriesi v posledný deň tých, ktorí v neho uverili a ktorí jedli jeho telo a pili jeho krv. (646) Už teraz dáva znamenie a záruku vzkriesenia, keď vracia život niektorým mŕtvym a tým zvestuje svoje vlastné zmŕtvychvstanie, ktoré však bude patriť do iného poriadku. O tejto jedinečnej udalosti hovorí ako o „znamení proroka Jonáša“ (Mt 12,39), ako o znamení chrámu: (652) predpovedá, že vstane z mŕtvych na tretí deň po tom, čo ho zabijú.

995 Byť Kristovým svedkom znamená byť „svedkom jeho zmŕtvychvstania“(860) (Sk 1,22), patriť k tým, čo „s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“ (Sk 10,41). Kresťanská nádej na vzkriesenie je plne poznačená stretnutiami so zmŕtvychvstalým Kristom.(655) Vstaneme z mŕtvych ako on, s ním a skrze neho.

996 Kresťanská viera vo vzkriesenie(643) sa už od začiatku stretala s nepochopením a odporom. „V ničom inom sa neprotirečí kresťanskej viere tak silno, tak tvrdošijne, tak vytrvalo a vášnivo, ako keď ide o vzkriesenie tela.“ Veľmi všeobecne sa prijíma, že život ľudskej osoby pokračuje po smrti duchovným spôsobom. Ako však uveriť, že by toto tak zjavne smrteľné telo mohlo byť vzkriesené pre večný život?

zobraziť celéAKO VSTANÚ MŔTVI?

997 Čo znamená „vstať z mŕtvych“? Pri smrti, teda pri oddelení duše od tela, telo človeka podlieha rozkladu, kým jeho duša ide v ústrety Bohu,(366) i keď ešte očakáva, že sa spojí so svojím osláveným telom. Boh vo svojej všemohúcnosti definitívne dá nášmu telu neporušiteľný život, keď ho mocou Ježišovho zmŕtvychvstania spojí s našou dušou.

998 Kto vstane z mŕtvych?(1038) Všetci ľudia, ktorí zomreli: „Tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,29).

999 Ako? Kristus vstal z mŕtvych so svojím vlastným telom.(640) „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja“ (Lk 24,39). Nevrátil sa však do pozemského života.(645) Takisto v ňom „všetci vstanú z mŕtvych so svojím vlastným telom, ktoré majú teraz“, ale toto telo bude pretvorené na oslávené telo, na „telo duchovné“ (1Kor 15,44):
„Ale niekto povie: ,Ako vstanú mŕtvi? V akom tele prídu?‘ Hlupák! Čo ty seješ, neožije, ak prv neodumrie. A čo seješ, neseješ budúce telo, ale holé zrno…; seje sa porušiteľné, vstáva neporušiteľné;… mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní… Veď toto porušiteľné si musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné si musí obliecť nesmrteľnosť“ (1Kor 15,35-37.42.52-53).

1000 Toto „ako“ (spôsob, akým sa odohrá vzkriesenie)(647) prevyšuje našu predstavu a naše chápanie. Je prístupné iba vo viere. Ale naša účasť na Eucharistii je už predzvesťou premenenia nášho tela Kristom.
„Ako chlieb, ktorý pochádza zo zeme, keď prijal vzývanie Boha, už nie je obyčajným chlebom, ale Eucharistiou, ktorá sa skladá z dvoch skutočností: pozemskej a nebeskej, aj naše telá, keď prijímajú Eucharistiu,(1405) už nie sú porušiteľné, lebo majú nádej na vzkriesenie.“

1001 Kedy? Definitívne „v posledný deň“(1038) (Jn 6,39-40.44.54;11,24), „na konci sveta“. (673) Vzkriesenie mŕtvych je totiž úzko spojené s Kristovým druhým príchodom (parúziou):
„Lebo na povel, na hlas archanjela a zvuk Božej poľnice sám Pán zostúpi z neba a tí, čo umreli v Kristovi, vstanú prví“ (1Sol 4,16).

zobraziť celéVZKRIESENÍ S KRISTOM

1002 Ak je pravda, že nás Kristus vzkriesi „v posledný deň“, je pravda aj to, že sme už určitým spôsobom vzkriesení s Kristom. Veď vďaka Duchu Svätému je kresťanský život už tu na zemi účasťou na Kristovej smrti(655) a na jeho zmŕtvychvstaní:
„S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych… Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha“ (Kol 2,12;3,1).

1003 Veriaci, krstom zjednotení s Kristom, majú už skutočne účasť na nebeskom živote vzkrieseného Krista, ale tento život zostáva „s Kristom ukrytý v Bohu“ (1227) (Kol 3,3). „S ním nás [Boh] vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“(2796) (Ef 2,6). Keďže sa v Eucharistii živíme jeho telom, už patríme ku Kristovmu telu. A keď v posledný deň vstaneme z mŕtvych, zjavíme sa aj my „s ním v sláve“ (Kol 3,4).

1004 V očakávaní toho dňa telo a duša veriaceho majú už účasť na dôstojnosti byť „v Kristovi“.(364) Z toho vyplýva, že treba mať v úcte vlastné telo, ale aj telo blížneho, najmä keď trpí:(1397)
„Ale telo… je pre Pána a Pán pre telo. A Boh aj Pána vzkriesil a vzkriesi aj nás svojou mocou. Vari neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?… Nepatríte sebe… Oslavujte teda Boha vo svojom tele“ (1Kor 6,13-15.19-20).

zobraziť celéII. Umrieť v Ježišovi Kristovi

1005 Aby sme s Kristom vstali z mŕtvych, musíme s Kristom umrieť, musíme sa „vzdialiť z tela a bývať u Pána“(624) (2Kor 5,8). Pri odchode, ktorým je smrť, sa duša oddelí od tela.(650) Opäť sa spojí so svojím telom v deň vzkriesenia mŕtvych.

zobraziť celéSMRŤ

1006 „Záhada ľudskej existencie vrcholí zoči-voči smrti.“ (164, 1500) Telesná smrť je v istom zmysle prirodzená, ale pre vieru je v skutočnosti „mzdou hriechu“ (Rim 6,23). A pre tých, čo umierajú v Kristovej milosti, je účasťou na Pánovej smrti, aby mohli mať účasť aj na jeho zmŕtvychvstaní.

1007 Smrť je zakončením pozemského života. Náš život sa meria časom, v priebehu ktorého sa meníme, starneme a smrť, ako u všetkých živých tvorov na zemi, sa javí ako normálny koniec života. Táto stránka smrti dáva nášmu životu určitú naliehavosť, lebo myšlienka, že sme smrteľní, slúži aj na to, aby nám pripomínala, že na realizovanie nášho života máme vymedzený čas:
„V dňoch svojej mladosti pamätaj na svojho Stvoriteľa, kým… sa navráti prach do zeme, čím bol aj (predtým); a duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal“ (Kaz 12,1.7).

1008 Smrť je následok hriechu.(401) Učiteľský úrad Cirkvi, ktorý autenticky vykladá výroky Svätého písma a Tradície, učí, že smrť vstúpila do sveta pre hriech človeka. Hoci človek mal smrteľnú prirodzenosť, Boh určil, že nemal umrieť. Smrť bola teda proti plánom Boha Stvoriteľa(376) a vstúpila do sveta ako následok hriechu. „Telesná smrť, ktorej by bol býval človek unikol, keby nebol zhrešil,“ je teda „posledný nepriateľ“ (1Kor 15,26) človeka, ktorý má byť premožený.

1009 Kristus premenil smrť. Aj Ježiš, Boží Syn, podstúpil smrť, ktorá patrí k stavu ľudskej prirodzenosti.(612) Ale napriek svojej hrôze pred ňou prijal ju úkonom úplnej a slobodnej poslušnosti vôli svojho Otca. Ježišova poslušnosť premenila kliatbu smrti na požehnanie.

zobraziť celéZMYSEL KRESŤANSKEJ SMRTI

1010 Vďaka Kristovi má kresťanská smrť kladný zmysel: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (Flp 1,21). „Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť“ (2Tim 2,11). Podstatná novosť kresťanskej smrti je v tom, že krstom už kresťan sviatostne „zomrel s Kristom“,(1220) aby žil novým životom; a ak zomrieme v Kristovej milosti, telesná smrť dokončí toto „umieranie s Kristom“, a tak zavŕši naše včlenenie do neho v jeho vykupiteľskom čine:
„Pre mňa je lepšie zomrieť v (po grécky eis = do, v) Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie… Nechajte ma prijať čisté svetlo; keď ta prídem, budem človekom.“

1011 V smrti Boh povoláva človeka k sebe. Preto kresťan môže pociťovať voči smrti podobnú túžbu(1025) ako svätý Pavol: „Túžim zomrieť a byť s Kristom“ (Flp 1,23). A svoju smrť môže podľa Kristovho príkladu premeniť na úkon poslušnosti a lásky voči Otcovi.
„Moja láska je ukrižovaná,… je vo mne živá a hovoriaca voda, ktorá mi vnútri vraví: ,Poď k Otcovi.‘“
„V túžbe vidieť ťa chcem zomrieť.“
„Neumieram, vstupujem do života.“

1012 Kresťanský pohľad na smrť je vynikajúcim spôsobom vyjadrený v liturgii Cirkvi:
„Veď tým, čo veria v teba, Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“

1013 Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude. „Po skončení nášho jediného pozemského života,“ už sa nevrátime do iných pozemských životov. „Je ustanovené, že ľudia raz zomrú“ (Hebr 9,27). Po smrti nejestvuje „prevteľovanie“ (reinkarnácia).

1014 Cirkev nás povzbudzuje, aby sme sa pripravovali na hodinu svojej smrti („Od náhlej a nepredvídanej smrti vysloboď nás, Pane“: niekdajšie Litánie k všetkým svätým), aby sme prosili Božiu Matku o orodovanie za nás „v hodinu našej smrti“(2676-2677) (modlitba „Zdravas’, Mária“) a aby sme sa zverovali svätému Jozefovi, patrónovi dobrej smrti:
„Vo všetkom by si mal konať a myslieť tak, akoby si dnes mal umrieť. Keby si mal dobré svedomie, smrti by si sa veľmi nebál. Lepšie by bolo chrániť sa hriechu, než utekať pred smrťou. Ak nie si dnes pripravený, ako budeš zajtra?“
„Buď pochválený, môj Pane, za našu sestru telesnú smrť, ktorej ani jeden živý človek nemôže uniknúť. Beda tým, čo zomrú v smrteľných hriechoch! Blažení tí, ktorých [smrť] nájde v tvojej najsvätejšej vôli, lebo druhá smrť im neuškodí.“

zobraziť celéZhrnutie

1015 „Telo je oporný bod spásy – Caro salutis est cardo.“ Veríme v Boha, ktorý je stvoriteľom tela; veríme v Slovo, ktoré sa stalo telom, aby vykúpilo telo; veríme vo vzkriesenie tela, ktorým sa zavŕši stvorenie a vykúpenie tela.

1016 Smrťou sa duša oddelí od tela, ale pri vzkriesení Boh dá nášmu premenenému telu neporušiteľný život, keď ho opäť spojí s našou dušou. Ako Kristus vstal z mŕtvych a žije naveky, aj my všetci vstaneme z mŕtvych v posledný deň.

1017 „Veríme… v skutočné vzkriesenie tohto tela, ktoré máme teraz.“ Do hrobu sa síce seje porušiteľné telo, ale vstáva telo neporušiteľné, „telo duchovné“ (1Kor 15,44).

1018 Následkom dedičného hriechu musí človek podstúpiť telesnú smrť, „ktorej… by bol býval unikol, keby nebol zhrešil.“

1019 Ježiš, Boží Syn, dobrovoľne podstúpil smrť za nás v úplnej a slobodnej poslušnosti vôli Boha, svojho Otca. Svojou smrťou premohol smrť, a tak dal všetkým ľuďom možnosť spasiť sa.

zobraziť celé12. článok „VERÍM V ŽIVOT VEČNÝ“

1020 Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou,(1523-1525) chápe smrť ako príchod ku Kristovi a ako vstup do večného života. Keď Cirkev nad umierajúcim kresťanom posledný raz vyslovila slová rozhrešenia, ktoré vyjadrujú Kristovo odpustenie, keď ho posledný raz poznačila posilňujúcim pomazaním a vo viatiku mu dala Krista ako pokrm na cestu, obracia sa na neho týmito nežnými a ubezpečujúcimi slovami:
„Vydaj sa na cestu, kresťanská duša, z tohto sveta v mene všemohúceho Boha Otca, ktorý ťa stvoril, v mene Ježiša Krista, Syna živého Boha, ktorý za teba umrel na kríži, v mene Ducha Svätého, ktorého si dostal ako dar; nech je dnes tvoje bydlisko v pokoji svätého Jeruzalema spolu so svätou Božou Rodičkou Pannou Máriou, so svätým Jozefom a so všetkými anjelmi a svätými… Vráť sa k svojmu Stvoriteľovi, ktorý ťa utvoril z prachu zeme. Keď opustíš tento pozemský život, nech ti prídu v ústrety Panna Mária,(336, 2677) anjeli a svätí… Kiež uzrieš svojho Vykupiteľa z tváre do tváre a kiež ho budeš vidieť na veky vekov.“

zobraziť celéI. Osobitný súd

1021 Smrťou sa končí život človeka ako čas otvorený na prijatie alebo odmietnutie Božej milosti, ktorá sa stala zjavnou v Kristovi. Nový zákon hovorí o súde(1038) najmä z hľadiska konečného stretnutia s Kristom pri jeho druhom príchode, ale viac ráz hovorí aj o odplate bezprostredne po smrti každého človeka podľa jeho skutkov a jeho viery.(679) Podobenstvo o chudobnom Lazárovi a Kristove slová kajúcemu zločincovi na kríži, ako aj iné texty Nového zákona hovoria o konečnom osude duše, ktorý môže byť v jednotlivých prípadoch odlišný.

1022 Každý človek hneď po smrti dostáva večnú odplatu(393) vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde, ktorý stavia život človeka do vzťahu s Kristom: alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí.
„Na konci života ťa budú súdiť podľa lásky.“ (1470)

zobraziť celéII. Nebo

1023 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom a sú dokonale očistení, žijú naveky s Kristom.(954) Sú navždy podobní Bohu, lebo ho vidia „takého, aký je“ (1Jn 3,2), „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12):
„Apoštolskou autoritou definujeme, že podľa všeobecného Božieho rozhodnutia duše všetkých svätých, ktorí zomreli pred umučením nášho Pána Ježiša Krista… a ostatných veriacich, ktorí zomreli po prijatí Kristovho svätého krstu, v ktorých nebolo nič, čo by bolo treba očistiť, keď zomreli… alebo v ktorých, ak vtedy bolo alebo bude treba niečo očistiť, keď [raz] boli [alebo budú] po svojej smrti očistené…, a to aj pred vzkriesením svojho tela a pred všeobecným súdom, po nanebovstúpení Spasiteľa, nášho Pána Ježiša Krista, boli, sú a budú v nebi, v nebeskom kráľovstve a v nebeskom raji s Kristom, pridružení k spoločenstvu svätých anjelov, a že po utrpení a smrti Pána Ježiša Krista uvideli a vidia Božiu podstatu intuitívnym videním a aj z tváre do tváre bez sprostredkovania akéhokoľvek stvorenia.“

1024 Tento dokonalý život s Najsvätejšou Trojicou, toto spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými blaženými sa volá „nebo“. Nebo je posledný cieľ človeka(260, 326) a splnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti.(2734, 1718)

1025 Žiť v nebi znamená „byť s Kristom“. (1011) Vyvolení žijú „v ňom“, ale zachovávajú si pri tom, alebo lepšie, nachádzajú v tom svoju pravú totožnosť, svoje vlastné meno:
„Život je totiž byť s Kristom, lebo kde je Kristus, tam je kráľovstvo.“

1026 Ježiš Kristus nám svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním „otvoril“ nebo. Život blažených spočíva v plnom vlastnení ovocia vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On pridružuje k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo v neho uverili a ostali verní jeho vôli.(793) Nebo je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sú dokonale včlenení do Krista.

1027 Toto tajomstvo blaženého spoločenstva s Bohom a so všetkými, ktorí sú v Kristovi, presahuje každé chápanie a každú predstavu. Sväté písmo nám o tomto blaženom spoločenstve(959, 1720) hovorí v obrazoch: život, svetlo, pokoj, svadobná hostina, víno Kráľovstva, dom Otca, nebeský Jeruzalem, raj: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ (1Kor 2,9).

1028 Pretože Boh je transcendentný,(1722) možno ho vidieť takého, aký je, iba keď on sám sprístupní svoje tajomstvo bezprostrednému nazeraniu človeka a dá mu na to schopnosť. Toto nazeranie na Boha v jeho nebeskej sláve nazýva Cirkev „oblažujúcim videním“(163) (visio beatifica):
„Aká to bude sláva a aká blaženosť, keď budeš pripustený, aby si videl Boha, keď budeš poctený, aby si s Kristom Pánom, svojím Bohom, mal radosť z večnej spásy a z večného svetla… [a] v nebeskom kráľovstve spolu so spravodlivými a Božími priateľmi prežíval slasť z darovanej nesmrteľnosti.“

1029 V nebeskej sláve blažení naďalej radostne plnia Božiu vôľu(956) týkajúcu sa ostatných ľudí a celého stvorenia.(668) Už kraľujú s Kristom; s ním „budú kraľovať na veky vekov“ (Zjv 22,5).

zobraziť celéIII. Konečné očisťovanie alebo očistec

1030 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti.

1031 Toto konečné očisťovanie vyvolených,(954, 1472) ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom. Učenie viery o očistci formulovala Cirkev najmä na Florentskom a Tridentskom koncile. Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni:
„Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Mt 12,31). Z tohto výroku sa dá pochopiť že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom.“

1032 Toto učenie sa opiera aj o prax modliť sa za zosnulých,(958) o ktorej hovorí už Sväté písmo: „Preto [Júda Machabejský] nariadil… zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu“ (2Mach 12,46). Cirkev už od prvotných čias uctievala pamiatku zosnulých(1371) a obetovala za nich prosby (suffragia), najmä eucharistickú obetu, aby boli očistení a mohli dosiahnuť oblažujúce videnie Boha. Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny,(1479) odpustky a kajúcne skutky.
„Pomáhajme im teda a slávme ich pamiatku. Veď ak Jóbových synov očisťovala otcova obeta, prečo pochybuješ, že naše obety za tých, čo zomreli, im prinesú nejakú útechu?… Nezdráhajme sa pomáhať tým, čo zomreli, a obetovať za nich modlitby.“

zobraziť celéIV. Peklo

1033 Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým: „Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1Jn 3,14-15). Náš Pán nás upozorňuje na to, že budeme od neho odlúčení, ak nebudeme pomáhať vo vážnych potrebách chudobným a maličkým, ktorí sú jeho bratmi. (1861) Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho vylúčenia seba(393) zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom „peklo“.(633)

1034 Ježiš často hovorí o „pekle“ („gehenne“), o „neuhasiteľnom ohni“ , ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môžu zahynúť naraz duša i telo. Ježiš závažnými slovami oznamuje, že „pošle svojich anjelov a vyzbierajú z jeho kráľovstva… tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece“ (Mt 13,41-42) a že vyhlási odsúdenie: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa“ (Mt 25,41).

1035 Učenie Cirkvi potvrdzuje, že jestvuje peklo(393) a že je večné. Duše tých, čo zomierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú hneď po smrti do pekla, kde trpia pekelné muky, „večný oheň“. Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.

1036 Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú pre človeka výzvou na zodpovednosť,(1734) s ktorou má používať svoju slobodu so zreteľom na svoj večný osud. Súčasne sú aj naliehavou výzvou na obrátenie:(1428) „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7,13-14).
„Keďže však nevieme ani dňa, ani hodiny, máme, ako upozorňuje Pán, stále bdieť, aby sme si po skončení nášho jediného pozemského života zaslúžili vojsť s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných, a nerozkázalo sa nám ako zlým a lenivým sluhom odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami.“

1037 Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tom odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii(162) a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha,(1014, 1821) ktorý „nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2Pt 3,9).
„Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci, i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“

zobraziť celéV. Posledný súd{678-679}

1038 Vzkriesenie všetkých mŕtvych, „spravodlivých i nespravodlivých“ (Sk 24,15), sa odohrá pred posledným súdom.(998, 1001) To bude „hodina, keď všetci v hroboch počujú… hlas [Syna človeka] a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život, a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie“ (Jn 5,28-29). Vtedy Kristus príde „vo svojej sláve a s ním všetci anjeli,… zhromaždia [sa] pred ním všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava, capov zľava… A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života“ (Mt 25,31-33.46).

1039 Pred Ježišom Kristom, ktorý je Pravda,(678) sa definitívne ukáže pravda o vzťahu každého človeka k Bohu. Posledný súd odhalí až do posledných dôsledkov, čo dobré každý urobil alebo zanedbal urobiť počas svojho pozemského života:
„Všetko, čo robia zlí, sa zaznamenáva, a oni o tom nevedia. Keď príde viditeľne náš Boh, nebude mlčať (Ž50,3)… Potom sa obráti aj k tým, čo sú zľava: Na zemi som vám nechal svojich najbiednejších. Ja, ako Hlava, povie, som sedel v nebi po pravici Otca, ale moje údy na zemi sa trápili, moje údy na zemi trpeli núdzu. Keby ste boli niečo dali mojim údom, váš dar by bol došiel aj k Hlave. A boli by ste spoznali, že keď som vám na zemi nechal svojich najbiednejších, ustanovil som vám doručovateľov, ktorí by prinášali vaše skutky do mojej pokladnice. A vy ste im nevložili do rúk nič, preto ste u mňa nič nenašli.“

1040 Posledný súd nastane vo chvíli slávneho Kristovho návratu. Iba Otec pozná tú hodinu a deň,(637) len on rozhoduje o jeho príchode. Vtedy skrze svojho Syna Ježiša Krista vynesie svoj definitívny rozsudok nad celými dejinami. Spoznáme posledný zmysel celého diela stvorenia a celej ekonómie spásy a pochopíme obdivuhodné cesty, po ktorých Božia prozreteľnosť viedla všetko k poslednému cieľu.(314) Posledný súd ukáže, že Božia spravodlivosť víťazí nad všetkými nespravodlivosťami, ktorých sa dopustili jeho stvorenia, a že Božia láska je silnejšia ako smrť.

1041 Posolstvo posledného súdu vyzýva na obrátenie,(1432) zakiaľ ešte Boh dáva ľuďom „milostivý čas… deň spásy“ (2Kor 6,2). Vnuká svätú bázeň pred Bohom. Zaväzuje zasadiť sa za spravodlivosť Božieho kráľovstva. Ohlasuje „blahoslavenú nádej“ (Tít 2,13) na návrat Pána,(2854) ktorý príde, „aby bol oslávený vo svojich svätých a obdivovaný vo všetkých veriacich“ (2Sol 1,10).

zobraziť celéVI. Nádej na nové nebo a novú zem

1042 Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť.(769) Po všeobecnom súde budú spravodliví naveky kraľovať s Kristom, oslávení na tele i na duši, a aj sám vesmír bude obnovený:(670)
Vtedy Cirkev „bude zavŕšená… v nebeskej sláve, keď… spolu s ľudským pokolením bude dokonale obnovený v Kristovi aj celý svet, ktorý je úzko spätý s človekom a skrze neho dosahuje svoj cieľ.“ (310)

1043 Túto tajomnú obnovu, ktorá pretvorí ľudstvo i svet, Sväté písmo volá „nové nebo a nová zem“(671) (2Pt 3,13). Bude to definitívne uskutočnenie Božieho plánu: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave(280) všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“(518) (Ef 1,10).

1044 V tomto novom svete, nebeskom Jeruzaleme, bude Boh prebývať medzi ľuďmi. „Zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zjv 21,4).

1045 Pre ľudí bude toto zavŕšenie konečným uskutočnením jednoty ľudského pokolenia,(775) ktorú chcel Boh už od stvorenia sveta a ktorej bola putujúca Cirkev „akoby sviatosťou“. Tí, čo budú zjednotení s Kristom, budú tvoriť spoločenstvo vykúpených, Božie „sväté mesto“(1404) (Zjv 21,2), „Baránkovu manželku“ (Zjv 21,9). Už ju nebude zraňovať hriech, nečistota, samoľúbosť, ktoré ničia alebo zraňujú pozemské spoločenstvo ľudí. Oblažujúce videnie, v ktorom sa Boh nevyčerpateľným spôsobom otvorí vyvoleným, bude nevysychajúcim prameňom blaženosti, pokoja a vzájomného spoločenstva.

1046 Pokiaľ ide o vesmír, Zjavenie hovorí o hlbokej jednote osudu hmotného sveta a človeka:
„Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia“(349) v nádeji, „že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy… Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame… vykúpenie svojho tela“ (Rim 8,19-23).

1047 Aj viditeľný vesmír je teda určený na to, aby bol pretvorený: „Lebo treba, aby – uvedený do pôvodného stavu – bez prekážky slúžil spravodlivým“ a mal účasť na ich oslávení vo vzkriesenom Ježišovi Kristovi.

1048 „Nepoznáme čas zavŕšenia zeme a ľudstva,(673) ani spôsob, akým bude vesmír pretvorený. Tvárnosť tohto sveta, znetvorená hriechom, sa síce pomíňa, ale sme poučení, že Boh pripravuje nový príbytok a novú zem, na ktorej prebýva spravodlivosť a ktorej blaženosť splní a prevýši všetky túžby po pokoji, ktoré sa rodia v srdciach ľudí.“

1049 „Očakávanie novej zeme však nemá oslabovať, ale skôr podnecovať starostlivosť o zveľadenie tejto zeme, kde rastie to telo novej ľudskej rodiny, ktoré už môže poskytnúť určitý náčrt nového sveta. Preto hoci treba starostlivo rozlišovať pozemský pokrok(2820) od rastu Kristovho kráľovstva, predsa však v miere, v akej môže prispieť k lepšiemu usporiadaniu ľudskej spoločnosti, má veľký význam pre Božie kráľovstvo.“

1050 „Lebo hodnoty,(1709) ako je ľudská dôstojnosť, bratské spoločenstvo a sloboda, čiže všetky tie dobré plody prírody a našej príčinlivosti, ktoré sme v Pánovom Duchu a podľa jeho príkazu rozmnožili na zemi, potom opäť nájdeme, ale očistené od každej nečistoty, ožiarené a premenené, keď Kristus odovzdá Otcovi večné a univerzálne kráľovstvo.“ (260) Vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28) vo večnom živote:
„Život vo svojej podstate a pravde je Otec, ktorý skrze Syna v Duchu Svätom vylieva na všetkých ako z prameňa nebeské dary. Z jeho láskavosti sú aj nám ľuďom naozaj prisľúbené dobrá večného života.“

zobraziť celéZhrnutie

1051 Každý človek dostáva od Krista, sudcu živých i mŕtvych, hneď po svojej smrti večnú odplatu vo svojej nesmrteľnej duši na osobitnom súde.

1052 „Veríme, že duše všetkých, ktorí zomierajú v Kristovej milosti… tvoria po smrti Boží ľud a že smrť bude úplne zničená v deň vzkriesenia, keď sa tieto duše spoja so svojimi telami.“

1053 „Veríme, že množstvo duší, ktoré sú zhromaždené s Ježišom a Máriou v raji, tvorí nebeskú Cirkev, kde [tieto duše] požívajú večnú blaženosť a vidia Boha takého, aký je, a kde majú so svätými anjelmi v rozličnom stupni a rôznym spôsobom účasť na Božej vláde, ktorú vykonáva oslávený Kristus, lebo za nás orodujú a svojou bratskou starostlivosťou nám veľmi pomáhajú v našej slabosti.“

1054 Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do Božej radosti.

1055 Cirkev na základe „spoločenstva svätých“ odporúča zosnulých do Božieho milosrdenstva a obetuje za nich prosby (suffragia), najmä svätú eucharistickú obetu.

1056 Cirkev podľa Kristovho príkladu varuje veriacich pred smutnou a žalostnou skutočnosťou večnej smrti, ktorá sa volá aj „peklo“.

1057 Hlavný trest pekla spočíva vo večnej odlúčenosti od Boha, lebo jedine v ňom môže mať človek život a blaženosť, pre ktoré bol stvorený a po ktorých túži.

1058 Cirkev sa modlí, aby sa nik nezatratil: „Pane, nikdy nedopusť, aby som sa odlúčil od teba.“ Ak je pravda, že sa nik nemôže spasiť sám, je pravda aj to, že Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení“ (1Tim 2,4) a že jemu „je všetko možné.“ (Mt 19,26).

1059 „Svätá Rímska cirkev pevne verí a s istotou tvrdí, že… v deň súdu sa všetci ľudia so svojimi telami objavia pred Kristovým súdom, aby vydali počet zo svojich skutkov.“

1060 Na konci čias dosiahne Božie kráľovstvo svoju plnosť. Vtedy budú spravodliví naveky kraľovať s Kristom, oslávení na tele i na duši, a aj sám hmotný vesmír bude premenený. Vtedy bude Boh „všetko vo všetkom“ (1Kor 15,28) vo večnom živote.

zobraziť celé„AMEN“

1061 Vyznanie viery, ako aj posledná kniha Svätého písma sa končí hebrejským slovom Amen.(2856) Toto slovo sa často nachádza aj na konci modlitieb Nového zákona. Takisto aj Cirkev končí svoje modlitby slovom Amen.

1062 V hebrejčine Amen pochádza z toho istého koreňa ako slovo „veriť“. Tento koreň vyjadruje stálosť, vierohodnosť, vernosť. Tak chápeme, prečo môže „Amen“ znamenať tak vernosť Boha voči nám,(214) ako aj našu dôveru v neho.

1063 U proroka Izaiáša sa vyskytuje výraz „verný Boh“,(215) doslovne „Boh Amen“, t. j. Boh verný svojim prisľúbeniam: „Kto bude chcieť byť požehnaný na zemi, bude chcieť byť požehnaný Bohom Amen“ (Iz 65,16). Náš Pán často používa slovo „Amen“ („veru“), niekedy aj opakovane , aby zdôraznil vierohodnosť svojho učenia,(156) svoju autoritu založenú na Božej pravde.

1064 Záverečné „Amen“ Vyznania viery opakuje teda a potvrdzuje jeho prvé slovo: „Verím.“ Veriť znamená povedať „Amen“ Božím slovám, prisľúbeniam a prikázaniam, znamená úplne sa spoľahnúť na toho, ktorý je „Amen“ nekonečnej lásky a dokonalej vernosti. Každodenný kresťanský život bude teda „Amen“ onomu „Verím“ Vyznania viery nášho krstu:(197, 2101)
„Nech ti je tvoje Vyznanie viery akoby zrkadlom. Pozoruj sa v ňom, aby si videl, či veríš všetko, čo vyznávaš, že veríš, a raduj sa každý deň zo svojej viery.“

1065 Ježiš Kristus sám je „Amen“ (Zjv 3,14). On je definitívne „Amen“ Otcovej lásky k nám; on berie na seba a završuje naše „Amen“ Otcovi: „Všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,áno‘, a preto je skrze neho aj naše ,amen‘ Bohu na slávu“ (2Kor 1,20):
„Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi
máš ty, Bože, Otče všemohúci,
v jednote s Duchom Svätým
všetku úctu a slávu
po všetky veky vekov.
AMEN.“