LITURGICKÁ ROZMANITOSŤ A JEDNOTA TAJOMSTVA
2. článok
LITURGICKÁ ROZMANITOSŤ A JEDNOTA TAJOMSTVA
LITURGICKÉ TRADÍCIE A KATOLÍCKOSŤ CIRKVI
1200 Od prvého spoločenstva v Jeruzaleme až po parúziu (druhý Kristov príchod) Božie cirkvi verné apoštolskej viere slávia všade to isté veľkonočné tajomstvo. Tajomstvo slávené v liturgii (2625) je jedno, ale formy jeho slávenia sú rozličné.
1201 Nesmierne bohatstvo Kristovho tajomstva je také veľké, že nijaká liturgická tradícia (2663) nemôže vyčerpať možnosti jeho vyjadrenia. Dejiny vzniku a rozvoja týchto obradov (rítov) svedčia o ich podivuhodnom vzájomnom dopĺňaní. Keď cirkvi žili liturgické tradície v spoločenstve viery a sviatostí viery, navzájom sa obohacovali a rástli vo vernosti (1158) Tradícii a spoločnému poslaniu celej Cirkvi.
1202 Rozličné liturgické tradície (814) vznikli práve so zreteľom na poslanie Cirkvi. Cirkvi tej istej zemepisnej a kultúrnej oblasti dospeli k sláveniu Kristovho tajomstva osobitými prejavmi príznačnými pre tamojšiu kultúru: v odovzdávaní „zvereného pokladu“ (2Tim 1,14) viery, (1674) v liturgickej symbolike, v organizovaní bratského spoločenstva, v teologickom chápaní tajomstiev a vo formách svätosti. Tak sa Kristus, svetlo a spása všetkých národov, stáva prostredníctvom liturgického života určitej cirkvi zjavným národu a kultúre, (835) ku ktorým je poslaná a u ktorých je zakorenená. Cirkev je katolícka: môže začleniť do svojej jednoty (1937) všetky pravé kultúrne bohatstvá, pričom ich očisťuje.
1203 Liturgické tradície alebo obrady, ktoré sa v súčasnosti používajú v Cirkvi, sú: latinský obrad (predovšetkým rímsky, ale aj obrady niektorých miestnych cirkví, ako napríklad ambroziánsky obrad alebo obrady niektorých rehoľných rádov), ďalej obrad byzantský, alexandrijský alebo koptský, sýrsky, arménsky, maronitský a chaldejský. „Posvätný koncil, verne poslušný Tradícii, vyhlasuje, že svätá matka Cirkev priznáva všetkým právoplatne uznaným obradom rovnaké právo a rovnakú dôstojnosť a že ich chce aj v budúcnosti zachovať a všemožne podporovať.“
LITURGIA A KULTÚRY
1204 Slávenie liturgie (2684) má teda zodpovedať duchu a kultúre rozličných národov. Aby Kristovo tajomstvo bolo „vyjavené všetkým národom, aby poslušne prijali vieru“ (Rim 16,26) , (854, 1232) treba ho vo všetkých kultúrach ohlasovať, sláviť a prežívať tak, aby ich neodstránilo, ale vykúpilo a zdokonalilo. Množstvo Božích detí má so svojou vlastnou ľudskou kultúrou, (2527) prevzatou a pretvorenou Kristom, a prostredníctvom nej prístup k Otcovi, aby ho velebili v jednom Duchu.
1205 „Treba vziať do úvahy, že v liturgii a najmä v liturgii sviatostí (1125) je nezmeniteľná časť, lebo je z Božieho ustanovenia a Cirkev je jej strážkyňou, a sú v nej časti, ktoré možno meniť, a Cirkev má moc, ba niekedy i povinnosť prispôsobiť ich kultúram nedávno evanjelizovaných národov.“
1206 „Liturgická rozmanitosť môže byť prameňom obohatenia, ale môže vyvolať aj napätia, vzájomné nepochopenia, ba aj schizmy. Je zrejmé, že v tejto oblasti rozmanitosť nesmie škodiť jednote a môže sa prejaviť len v rámci vernosti spoločnej viere, sviatostným znakom, ktoré Cirkev dostala od Krista, ako aj hierarchickému spoločenstvu. Prispôsobovanie kultúram si vyžaduje obrátenie srdca a, ak je potrebné, aj zanechanie starodávnych zvykov, ktoré sú nezlučiteľné s katolíckou vierou.“
Zhrnutie
1207 Treba sa usilovať, aby sa slávenie liturgie vyjadrovalo v kultúre národa, v ktorom sa Cirkev nachádza, ale bez toho, aby sa jej podriaďovalo. Na druhej strane však sama liturgia vytvára a stvárňuje kultúry.
1208 Rozličné právoplatne uznané liturgické tradície alebo obrady (ríty) ukazujú katolíckosť Cirkvi, lebo naznačujú to isté Kristovo tajomstvo a dávajú na ňom účasť.
1209 Kritérium, ktoré zabezpečuje jednotu v mnohotvárnosti liturgických tradícií, je vernosť apoštolskej Tradícii, t. j. spoločenstvo vo viere a vo sviatostiach prijatých od apoštolov, spoločenstvo, ktorého znakom a zárukou je apoštolské nástupníctvo (successio apostolica).
