Výsledky hľadania: 871-876
871 „Veriaci v Krista sú tí, ktorí – keďže krstom boli včlenení do Krista, (1268-1269) boli ustanovení za Boží ľud a takto svojím spôsobom dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade – sú povolaní, každý podľa svojho postavenia, (782-786) vykonávať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete.“
872 „Medzi všetkými veriacimi, pre ich znovuzrodenie v Kristovi, jestvuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti skutočná rovnosť, (1934) na základe ktorej všetci spolupracujú na budovaní Kristovho tela, (794) každý podľa svojho postavenia a úlohy.“
873 Aj rozdiely, ktoré z Pánovej vôle jestvujú medzi údmi jeho tela, (814, 1937) slúžia jednote Cirkvi a jej poslaniu. Lebo „v Cirkvi je rozdielnosť služieb, ale jednota poslania. Kristus zveril apoštolom a ich nástupcom poslanie učiť, posväcovať a spravovať (munus docendi, sanctificandi et regendi) v jeho mene a jeho mocou. Ale aj laici, keďže dostali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, majú svoj podiel na poslaní celého Božieho ľudu v Cirkvi a vo svete.“ „V obidvoch týchto skupinách [v hierarchii i medzi laikmi] sú veriaci v Krista, ktorí profesiou evanjeliových rád… sa svojím osobitným spôsobom zasväcujú Bohu a prispievajú k spásnemu poslaniu Cirkvi.“
874 Sám Kristus je pôvodcom služby v Cirkvi. (1544) On túto službu ustanovil a dal jej moc a poslanie, zameranie a cieľ:
„Na spravovanie a stály vzrast Božieho ľudu Kristus Pán ustanovil vo svojej Cirkvi rozličné služby, ktoré sú zamerané na dobro celého tela. Lebo služobníci, ktorí majú posvätnú moc, slúžia svojim bratom, aby všetci, čo patria do Božieho ľudu,… dosiahli spásu.“
875 „Ako uveria v toho, o ktorom nepočuli? A ako počujú bez kazateľa? A ako budú kázať, ak nie sú poslaní?“ (Rim 10,14-15) . Nik, ani jednotlivec, ani spoločenstvo, nemôže hlásať evanjelium sebe samému: (166) „Viera je z hlásania“ (Rim 10,17) . Nik si nemôže sám dať poverenie a poslanie hlásať evanjelium. Ten, koho posiela Pán, nehovorí a nekoná vlasťou autoritou, ale na základe autority Kristovej; nehovorí k spoločenstvu ako jeho člen, ale v Kristovom mene. Nik nemôže udeliť milosť sebe samému; musí mu byť daná a poskytnutá. To predpokladá služobníkov milosti, ktorých splnomocňuje a uspôsobuje Kristus. Od neho biskupi a kňazi dostávajú poslanie a schopnosť („posvätnú moc“) konať v osobe Krista Hlavy (1548) (in persona Christi Capitis), kým diakoni dostávajú silu slúžiť Božiemu ľudu „diakoniou“ (službou) liturgie, slova a kresťanskej lásky v spoločenstve s biskupom a jeho presbytériom (kňazským zborom). Túto službu, v ktorej tí, čo sú poslaní Kristom, konajú a udeľujú z Božieho daru to, čo nemôžu konať a udeľovať sami od seba, Tradícia Cirkvi nazýva „sviatosťou“. (1536) Služba v Cirkvi sa udeľuje osobitnou sviatosťou.
876 So sviatosťou povahou ekleziálnej služby (ministerium ecclesiale) je vnútorne spätý jej charakter služby (servitium). (1551) A vskutku, keďže služobníci (ministri) sú úplne závislí od Krista, ktorý im dáva poslanie a autoritu, sú naozaj „Kristovými služobníkmi“ podľa vzoru toho, ktorý pre nás slobodne prijal „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7) . Pretože slovo a milosť, ktorých sú služobníkmi, (427) nie sú ich, ale Kristove, ktorý im ich zveril pre iných, majú sa dobrovoľne stať sluhami všetkých.
