Výsledky hľadania: 659-667
659 „Keď im to Pán Ježiš povedal, vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha“ (Mk 16,19) . Kristovo telo bolo oslávené už od chvíle jeho zmŕtvychvstania, (645) ako to dokazujú nové, nadprirodzené vlastnosti, ktoré má odvtedy jeho telo natrvalo. Ale počas štyridsiatich dní, keď dôverne je a pije so svojimi učeníkmi a poučuje ich o Kráľovstve, zostáva jeho sláva ešte zahalená výzorom obyčajnej ľudskej prirodzenosti. (66) Posledné Ježišovo zjavenie sa končí nezvratným vstupom jeho ľudskej prirodzenosti do Božej slávy, naznačenej oblakom (697) a nebom, kde odvtedy sedí po pravici Boha. Celkom výnimočným a jedinečným spôsobom sa ukáže Pavlovi „ako nedochôdčaťu“ (1Kor 15,8) v poslednom zjavení, ktorým ho ustanoví za apoštola. (642)
660 To, že sláva Zmŕtvychvstalého je cez tento čas zastretá, vysvitá z jeho tajomných slov povedaných Márii Magdaléne: „Ešte som nevystúpil k Otcovi; ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20,17) . To poukazuje na rozdiel v spôsobe, akým sa prejavuje sláva Krista vzkrieseného a sláva Krista povýšeného do neba, kde sedí po pravici Otca. Udalosť nanebovstúpenia, historická a súčasne transcendentná, vyjadruje prechod z jednej slávy do druhej.
661 Táto posledná etapa zostáva úzko spätá s prvou, čiže so zostúpením z neba, ktoré sa uskutočnilo pri vtelení. (461) Iba ten, ktorý „vyšiel od Otca“, sa môže „vrátiť k Otcovi“: Kristus. „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka“ (Jn 3,13) . Ľudská prirodzenosť ponechaná iba na svoje sily nemá prístup do „Otcovho domu“, do Božieho života a Božej blaženosti. Jedine Kristus mohol človekovi otvoriť tento prístup, „aby sme mali pevnú nádej, že sa ako údy jeho tela dostaneme do nebeskej vlasti, kam nás on predišiel ako naša Hlava (792) a pôvodca našej spásy“.
662 „A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32) . Vyzdvihnutie na kríž je znamením a predzvesťou vyzdvihnutia pri nanebovstúpení. Je jeho začiatkom. (1545) Ježiš Kristus, jediný Kňaz novej a večnej zmluvy, „nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou…, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou“ (Hebr 9,24) . V nebi Ježiš Kristus bez prestania vykonáva svoje kňazstvo, „lebo žije stále, aby sa prihováral“ za tých, „ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu“ (Hebr 7,25) . Ako „veľkňaz budúcich darov“ (1137) (Hebr 9,11) je stredom, hlavnou postavou a hlavným vykonávateľom liturgie, ktorá v nebi uctieva Otca na nebesiach.
663 Teraz už Kristus sedí po pravici Otca: „Výrazom pravica Otca označujeme Božiu česť a slávu, v ktorej Boží Syn jestvoval pred všetkými vekmi ako Boh a jednej podstaty s Otcom a v ktorej, keď sa v posledných časoch stal človekom, sedí aj s telom po tom, ako jeho telo bolo skutočne prijaté do tej istej slávy.“ (648)
664 Sedieť po pravici Otca znamená nastolenie Mesiášovho kráľovstva a splnenie videnia proroka Daniela o Synovi človeka: (541) „Jemu bola odovzdaná moc, sláva a kráľovstvo; jemu slúžili všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je vláda večná, ktorá nezanikne, a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené“ (Dan 7,14) . Od tej chvíle sa apoštoli stali svedkami Kráľovstva, ktorému nebude konca.
665 Kristovo nanebovstúpenie znamená definitívny vstup Ježišovej ľudskej prirodzenosti do nebeskej sféry Boha, odkiaľ znova príde, ale ktorá ho zatiaľ ukrýva pred očami ľudí.
666 Ježiš Kristus, Hlava Cirkvi, nás predchádza do slávy Otcovho kráľovstva, aby sme my, údy jeho tela, žili v nádeji, že jedného dňa budeme s ním naveky.
667 Ježiš Kristus vstúpil raz navždy do nebeskej svätyne a neprestajne sa prihovára za nás ako prostredník, ktorý nám bez prestania zaručuje zosielanie Ducha Svätého.
