Výsledky hľadania: 624-630
624 Ježiš „z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (Hebr 2,9) . Boh vo svojom pláne spásy stanovil, aby jeho Syn nielen „zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15,3) , ale aby aj „okúsil smrť“, čiže aby poznal stav smrti, stav oddelenia svojej duše od tela, a to od chvíle, keď vydýchol na kríži, (362, 1005) až do chvíle, keď vstal z mŕtvych. Tento stav mŕtveho Krista je tajomstvom hrobu a zostúpenia k zosnulým. Je to tajomstvo Bielej soboty, keď Kristus uložený do hrobu naznačuje veľký sobotný odpočinok Boha (343) po zavŕšení spásy ľudí, ktorá prináša pokoj celému vesmíru.
625 Kristovo zotrvanie v hrobe je skutočným spojivom medzi jeho stavom pred Veľkou nocou podliehajúcim utrpeniu a jeho terajším osláveným stavom Zmŕtvychvstalého. Tá istá osoba „Živého“ môže povedať: „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov“ (Zjv 1,18) :
„Je to tajomstvo Božieho rozhodnutia o [Synovej] smrti a vzkriesení z mŕtvych, že smrťou bola síce duša oddelená od tela a Boh [Syn] nezabránil nevyhnutný následok prirodzenosti, ale ich opäť obe spojil zmŕtvychvstaním tak, že bol rozhraním oboch, totiž smrti a života: aby sa ten, ktorý v sebe stanovil prirodzenosť rozdelenú smrťou, sám stal príčinou spojenia oddelených [častí].“
626 Keďže „Pôvodca života“, ktorý bol zabitý, je vskutku ten istý ako „Živý, ktorý vstal z mŕtvych“, bolo potrebné, aby božská osoba Božieho Syna zostala naďalej spojená so svojou dušou i so svojím telom (470, 650) oddelenými od seba smrťou:
„Hoci Kristus ako človek zomrel a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, božstvo nebolo nijako oddelené od nich, t. j. ani od duše, ani od tela: preto ani jediná osoba nebola rozdelená na dve [osoby]. Lebo [Kristovo] telo a jeho duša od začiatku jestvovali spolu v osobe Slova; a hoci boli pri smrti od seba oddelené, obidve zostali spojené s jedinou osobou Slova, vďaka ktorej jestvovali.“
627 Kristova smrť bola skutočnou smrťou, (1009) lebo zakončila jeho pozemskú ľudskú existenciu. Ale pretože si osoba Syna zachovala spojenie so svojím telom, (1683) ono sa nestalo telesnou schránkou zosnulého ako ostatné telá, lebo smrť ho „nemohla držať vo svojej moci“ (Sk 2,24) ; preto „Božia moc uchránila Kristovo telo pred rozkladom“. O Kristovi možno povedať: „Bol vyťatý z krajiny živých“ (Iz 53,8) a zároveň: „Moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie“ (Sk 2,26-27) . Ježišovo zmŕtvychvstanie „tretieho dňa“ (Lk 24,46) bolo toho znakom aj preto, že sa myslelo, že rozklad sa začína prejavovať na štvrtý deň.
628 Krst, ktorého pôvodným a úplným znakom je ponorenie do vody, (537) účinne naznačuje zostúpenie kresťana do hrobu, aby s Kristom umrel hriechu pre nový život: (1215) „Krstom sme s ním pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom“ (Rim 6,4) .
629 Ježiš Kristus okúsil smrť za všetkých ľudí. Ten, ktorý zomrel a bol pochovaný, je skutočne Boží Syn, ktorý sa stal človekom.
630 Kým bol Kristus v hrobe, jeho božská osoba zostala naďalej spojená tak s jeho dušou, ako aj s jeho telom, hoci boli smrťou od seba oddelené. Preto telo mŕtveho Krista nevidelo porušenie.
