Výsledky hľadania: 576-582
576 Mnohým v Izraeli sa zdá, že Ježiš koná proti základným ustanoveniam vyvoleného národa:
— Proti poslušnosti Zákonu vo všetkých jeho napísaných predpisoch a, podľa farizejov, aj vo vysvetľovaní ústnej tradície;
— proti ústrednému postaveniu jeruzalemského chrámu ako svätému miestu, kde prebýva Boh výsadným spôsobom;
— proti viere v jediného Boha, na ktorého sláve nemôže mať účasť nijaký človek.
577 Ježiš na začiatku reči na vrchu, v ktorej vo svetle milosti (1965) Novej zmluvy predstavil Zákon daný Bohom na Sinaji pri príležitosti Prvej zmluvy, slávnostne varoval:
„Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale splniť. (1967) Veru, hovorím vám: Kým sa nepominie nebo a zem, nepominie sa ani jediné písmeno, ani jediná čiarka zo Zákona, kým sa všetko nesplní. Kto by teda zrušil jediné z týchto prikázaní, čo aj najmenšie, a tak by učil ľudí, bude v nebeskom kráľovstve najmenší. Ale kto ich zachová a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký“ (Mt 5,17-19) .
578 Ježiš, Mesiáš Izraela, teda najväčší v nebeskom kráľovstve, (1953) si pokladal za povinnosť plniť Zákon, zachovávajúc ho, podľa jeho vlastných slov, v jeho úplnosti až do najmenších prikázaní. A on jediný to mohol urobiť dokonale. Židia podľa svojho vlastného priznania nikdy neboli schopní zachovávať Zákon v jeho úplnosti a neporušiť ani najmenšie prikázanie. Preto každý rok na Sviatok zmierenia deti Izraela prosia Boha o odpustenie svojich priestupkov proti Zákonu. Zákon totiž tvorí jeden celok a, ako pripomína svätý Jakub, „kto by… zachoval celý Zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým“ (Jak 2,10) .
579 Túto zásadu zachovávať Zákon v jeho úplnosti, a to nielen čo sa týka jeho litery, ale aj pokiaľ ide o jeho ducha, si farizeji veľmi vážili. Tým, že ju Izraelu tak zdôrazňovali, priviedli veľa Židov za Ježišových čias ku krajnej náboženskej horlivosti. Ak sa táto horlivosť nemala premeniť na „pokryteckú“ kazuistiku, nevyhnutne musela pripravovať ľud na ten mimoriadny Boží zásah, ktorým bude dokonalé splnenie Zákona jediným Spravodlivým namiesto všetkých hriešnikov.
580 Dokonale splniť Zákon mohol iba božský Zákonodarca narodený pod Zákonom v osobe Syna. (527) V Ježišovi sa už Zákon nejaví ako vytesaný do kamenných tabúľ, ale vpísaný „do srdca“ (Jer 31,33) Služobníka, ktorý – pretože „podľa pravdy bude vynášať právo“ (Iz 42,3) – sa stal „zmluvou s ľudom“ (Iz 42,6) . Ježiš plní Zákon až natoľko, že berie na seba kliatbu Zákona, do ktorej upadli tí, čo nevytrvali „vo všetkom, čo je napísané v knihe Zákona“ (Gal 3,10) . Kristus totiž podstúpil smrť „na vykúpenie z previnení spáchaných za prvej zmluvy“ (Hebr 9,15) .
581 Ježiš sa javil očiam Židov a ich duchovných vodcov ako „rabbi“ (učiteľ). Často argumentoval v rámci rabínskeho výkladu Zákona. Súčasne sa však nemohol nedostať do sporu s učiteľmi Zákona, lebo sa neuspokojoval s tým, že by bol predkladal svoj výklad popri ich výkladoch, ale „učil ako ten, čo má moc, (2054) a nie ako ich zákonníci“ (Mt 7,29) . V ňom sa to isté Božie Slovo, ktoré kedysi zaznelo na Sinaji, aby dalo Mojžišovi písaný Zákon, dáva znova počuť na vrchu blahoslavenstiev. Toto Slovo neruší Zákon, ale ho dopĺňa tým, že božským spôsobom podáva jeho definitívny výklad: „Počuli ste, že otcom bolo povedané… No ja vám hovorím“ (Mt 5,33-34) . S tou istou božskou autoritou Ježiš zavrhuje niektoré ľudské tradície farizejov, ktorí rušia Božie slovo.
582 Ježiš ide ešte ďalej: zdokonaľuje Zákon o čistote pokrmov, taký dôležitý v každodennom živote Židov, tým, že odhaľuje jeho „pedagogický“ význam božským vysvetlením: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka… Tým vyhlásil všetky jedlá za čisté… Čo z človeka vychádza, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky“ (368) (Mk 7,18-21) . Keď Ježiš s božskou autoritou dal definitívny výklad Zákona, dostal sa do rozporu s niektorými učiteľmi Zákona, ktorí neprijímali jeho výklad, (548) hoci bol zaručený božskými znameniami, ktoré ho sprevádzali. To platí najmä o otázke soboty. Ježiš pripomína, často aj rabínskymi argumentmi, (2173) že sobotný odpočinok sa nenarúša ani službou Bohu, ani službou blížnemu, ktorú poskytujú jeho uzdravenia.
