Výsledky hľadania: 309-314
309 Ak sa všemohúci Boh Otec, Stvoriteľ usporiadaného a dobrého sveta stará o všetky svoje stvorenia, prečo jestvuje zlo? (164, 385) Na túto otázku, takú naliehavú a nevyhnutnú, takú bolestnú a tajomnú, nepostačí nijaká rýchla odpoveď. Odpoveďou na ňu je kresťanská viera ako celok: dobrota stvorenia, tragédia hriechu, trpezlivá láska Boha, ktorý vychádza človeku v ústrety svojimi zmluvami, vykupiteľským vtelením svojho Syna, darom Ducha, zhromaždením Cirkvi, silou sviatostí a povolaním do blaženého života. Slobodné tvory sú pozvané, aby s týmto životom vopred súhlasili, ale môžu ho aj vopred odmietnuť, čo je hrozné tajomstvo. V kresťanskom posolstve niet takého prvku, ktorý by z určitého hľadiska nebol odpoveďou na problém zla. (2805)
310 Prečo Boh nestvoril taký dokonalý svet, (412) aby v ňom nemohlo jestvovať nijaké zlo? Boh by vo svojej nekonečnej moci mohol vždy stvoriť niečo lepšie. Ale vo svojej nekonečnej múdrosti a dobrote chcel slobodne stvoriť svet v stave napredovania k jeho konečnej dokonalosti. (1042-1050) V Božom pláne tento vývin prináša so vznikom určitých bytostí zánik iných, (342) s dokonalejším aj menej dokonalé, so zveľaďovaním prírody aj jej ničenie. A tak popri fyzickom dobre jestvuje aj fyzické zlo, až kým stvorenie nedosiahne svoju dokonalosť.
311 Anjeli a ľudia, rozumové a slobodné tvory, majú smerovať k svojmu poslednému cieľu slobodnou (396) voľbou a uprednostňujúcou láskou. Preto môžu zísť zo správnej cesty. A v skutočnosti zhrešili. (1849) Tak vstúpilo do sveta morálne zlo, neporovnateľne horšie ako zlo fyzické. Boh nie je nijako, ani priamo, ani nepriamo, príčinou morálneho zla. Dopúšťa ho však, lebo rešpektuje slobodu svojho stvorenia a vie zo zla tajomným spôsobom vyvodiť dobro:
„Lebo všemohúci Boh… keďže je nanajvýš dobrý, by nikdy nedopustil, aby v jeho dielach bolo niečo zlé, keby nebol až taký mocný a dobrý, že by neurobil dobré aj zo zla.“
312 S odstupom času možno zistiť, že Boh vo svojej všemohúcej prozreteľnosti môže vyvodiť dobro z následkov zla, a to aj morálneho, ktoré zavinili jeho tvory: „Nie vy ste ma sem poslali,“ hovorí Jozef svojim bratom, „lež Boh… Vy ste síce snovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobro, aby… zachránil život mnohým ľuďom“ (Gn 45,8;50,20) . Z najväčšieho morálneho zla, aké sa kedy spáchalo, (598-600) z odvrhnutia a zabitia Božieho Syna, zapríčineného hriechmi všetkých ľudí, vyvodil Boh nesmiernou hojnosťou svojej milosti najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše vykúpenie. (1994) Tým sa, pravda, zlo nestáva dobrom.
313 „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8,28) . Svedectvo svätých neprestáva potvrdzovať túto pravdu:
Svätá Katarína Sienská pripomína tým, „ktorí sa rozhorčujú a búria proti tomu, čo sa im prihodí“: „Všetko pochádza z lásky, všetko je zamerané na spásu človeka; všetko, čo Boh robí, robí iba s týmto cieľom.“
Svätý Tomáš Morus krátko pred svojou mučeníckou smrťou potešuje svoju dcéru: „Nemôže sa stať nič, čo by Boh nechcel. A čo chce on, je v skutočnosti to najlepšie, aj keby sa nám to zdalo zlé.“
A lady Juliána z Norwichu tvrdí: „Z Božej milosti som sa naučila, že sa mám pevne pridŕžať viery… a nie menej pevne veriť, že sa všetko skončí dobre… A sama uvidíš, že sa všetko dobre skončí.“ („Thou shalt see thyself that all manner of thing shall be well.“)
314 Pevne veríme, že Boh je Pán sveta a dejín. Ale cesty jeho prozreteľnosti sú nám často neznáme. Iba na konci, keď sa skončí naše čiastočné poznanie, keď budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1Kor 13,12) , (1040) budeme úplne poznať cesty, po ktorých Boh priviedol svoje stvorenie aj cez drámy zla a hriechu až k odpočinku tej definitívnej Soboty, (2550) pre ktorú stvoril nebo i zem.
