Výsledky hľadania: 1777-1782
1777 Morálne svedomie, ktoré je v srdci človeka, mu v pravej chvíli prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Posudzuje aj konkrétne voľby: schvaľuje tie, ktoré sú dobré, a odsudzuje tie, ktoré sú zlé. Svedčí o autorite pravdy vzhľadom na najvyššie Dobro, (1766, 2071) ktorého príťažlivosť človek zakúša a ktorého príkazy prijíma. Keď rozvážny človek počúva morálne svedomie, môže počuť Boha, ktorý hovorí.
1778 Morálne svedomie je úsudok rozumu (iudicium rationis), ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu, (1749) ktorý hodlá vykonať, či práve koná, alebo už vykonal. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia:
„Svedomie je zákon nášho ducha, ale presahuje ducha; dáva nám príkazy a znamená zodpovednosť a povinnosť, strach a nádej,… Je poslom toho, ktorý nám hovorí akoby cez závoj vo svete prírody, ako aj vo svete milosti, ktorý nás poučuje a riadi. Svedomie je prvým zo všetkých Kristových zástupcov.“
1779 Pre každého je dôležité, aby bol dostatočne v sebe sústredený, a tak mohol počuť hlas svojho svedomia a riadiť sa ním. (1886) Táto potreba zvnútornenia je o to naliehavejšia, že život nás často vystavuje nebezpečenstvu, že zanecháme akékoľvek uvažovanie, skúmanie seba alebo vstúpenie do seba:
„Vstúp do svojho svedomia a spytuj sa ho… Vstúpte teda, bratia, do [svojho] vnútra, a vo všetkom, čo robíte, hľaďte na svedka – Boha.“
1780 Dôstojnosť ľudskej osoby zahŕňa v sebe a vyžaduje správnosť morálneho svedomia. Morálne svedomie zasa zahŕňa vnímanie princípov morálnosti (synderesis), ich aplikáciu v daných okolnostiach praktickým rozlišovaním dôvodov a dobier a napokon úsudok o konkrétnych činoch, ktoré sa majú vykonať, alebo už boli vykonané. Pravda o morálnom dobre vyjadrená v zákone rozumu sa prakticky a konkrétne poznáva rozvážnym úsudkom svedomia. Človek, ktorý si volí v súlade s týmto úsudkom, (1806) sa označuje za rozvážneho (prudens).
1781 Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť (1731) za vykonané činy. Ak človek spácha zlo, správny úsudok svedomia môže v ňom ostať ako svedok univerzálnej pravdy o dobre a zároveň ako svedok o zle jeho jednotlivej voľby. Výrok úsudku svedomia je zárukou nádeje a milosrdenstva. Tým, že svedčí o spáchanom priestupku, pripomína, že treba prosiť o odpustenie, naďalej konať dobro a s pomocou Božej milosti neprestajne pestovať čnosť.
„Podľa toho poznáme, že sme z pravdy a upokojíme si pred ním srdce. Lebo keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“ (1Jn 3,19-20) .
1782 Človek má právo konať podľa svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. „Preto nie je dovolené nútiť [človeka], aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia, (2106) najmä v náboženskej oblasti.“
