Hľadať v Katechizme

Výsledky hľadania: 109-119


109 Vo Svätom písme Boh hovorí človeku ľudským spôsobom. Pre správny výklad Písma treba teda dávať pozor na to, čo mali ľudskí autori v úmysle naozaj povedať a čo nám chcel Boh ich slovami skutočne zjaviť.

110 Aby sa zistil úmysel svätopiscov, treba vziať do úvahy podmienky ich doby a kultúry, „literárne druhy“, ktoré sa v tom čase používali, ako aj spôsob myslenia, vyjadrovania a rozprávania, ktorý bol bežný v tom čase. „Lebo pravda sa vždy ináč podáva a vyjadruje v textoch, ktoré sú rôznym spôsobom historické alebo prorocké, alebo poetické, alebo [sú napísané] v iných druhoch vyjadrovania.“

111 Ale keďže Sväté písmo je inšpirované, jestvuje aj iná zásada správneho výkladu, nie menej dôležitá ako predchádzajúca, bez ktorej by Písmo ostalo „mŕtvou literou“: „Sväté písmo sa má čítať a vysvetľovať v tom istom Duchu, v ktorom bolo napísané.“

Druhý vatikánsky koncil uvádza tri kritériá na výklad Písma podľa Ducha, ktorý ho inšpiroval:

112 1. Ponajprv treba venovať veľkú pozornosť (128) „obsahu a jednote celého Písma“. Lebo hoci knihy, z ktorých sa skladá, sú veľmi odlišné, Písmo je jedno vzhľadom na jednotu Božieho plánu, ktorého Ježiš Kristus je stredobodom a srdcom, otvoreným od jeho Veľkej noci. (368)

„Pod Kristovým srdcom sa rozumie Sväté písmo, ktoré odhaľuje Kristovo srdce. Pred umučením bolo však zatvorené, lebo Písmo bolo nejasné, ale po umučení je otvorené, lebo tí, čo ho už chápu, uvažujú a rozlišujú, ako treba proroctvá vykladať.“

113 2. Ďalej treba Písmo čítať (81) „so zreteľom na živú Tradíciu celej Církvi“. Podľa výroku cirkevných Otcov Sväté písmo je napísané skôr v srdci Cirkvi ako na materiálnych prostriedkoch (sacra Scriptura principalius est in corde Ecclesiae quam in materialibus instrumentis scripta). Cirkev totiž nosí vo svojej Tradícii živú pamäť Božieho Slova a Duch Svätý jej dáva duchovný výklad Písma („… podľa duchovného zmyslu, ktorým Duch obdarúva Cirkev“ ).

114 3. Napokon treba brať do úvahy analógiu viery. (90) Pod „analógiou viery“ rozumieme spojitosť právd viery navzájom a v celom pláne Zjavenia.

115 Podľa dávnej tradície možno rozlišovať dvojaký zmysel Písma: zmysel slovný a zmysel duchovný; druhý z nich sa delí ďalej na alegorický, morálny a anagogický. Hlboká zhoda všetkých štyroch zmyslov zaručuje živému čítaniu Písma v Cirkvi celé jeho bohatstvo:

116 Slovný zmysel. Je to zmysel, (110-114) ktorý dávajú slová Písma a ktorý odkrýva exegéza podľa zásad správneho výkladu. „Všetky zmysly [Svätého písma] sa zakladajú na jednom, totiž na slovnom.“

117 Duchovný zmysel. (1101) Vďaka jednote Božieho plánu znakom môže byť nielen text Svätého písma, ale aj skutočnosti a udalosti, o ktorých text hovorí.

l. Alegorický zmysel. Udalosti môžeme pochopiť hlbšie, keď spoznáme ich význam v Kristovi. Tak napríklad prechod cez Červené more je znakom Kristovho víťazstva a tým aj krstu.
2. Morálny zmysel. Udalosti, o ktorých sa hovorí v Písme, nás majú viesť k tomu, aby sme správne konali. Boli napísané „ako napomenutie pre nás“ (1Kor 10,11) .
3. Anagogický zmysel. Skutočnosti a udalosti možno takisto vidieť v ich večnom význame, lebo nás vedú (po grécky anagoge) smerom do našej vlasti. Takto je Cirkev na zemi znakom nebeského Jeruzalema.

118 Stredoveké dvojveršie zhŕňa význam týchto štyroch zmyslov Písma takto:

„Littera gesta docet, quid credas allegoria,
moralis quid agas, quo tendas anagogia.“
(„Slovo [slovný zmysel] učí, čo sa stalo, alegória, čo máš veriť,
morálny [zmysel], čo máš robiť, anagógia, kam máš smerovať.“)

119 „Je úlohou exegétov usilovať sa o hlbšie chápanie a výklad zmyslu Svätého písma podľa týchto smerníc, aby takto akoby na základe predchádzajúceho bádania, dozrievalo rozhodnutie Cirkvi. (94) Lebo všetko, čo súvisí s vykladaním Písma, podlieha nakoniec rozhodnutiu Cirkvi, ktorá plní Božie poverenie a Božiu službu zachovať a vysvetľovať Božie slovo.“

„Neveril by som evanjeliu, (113) keby ma k tomu nepobádala autorita Cirkvi ¬– Ego vero Evangelio non crederem, nisi me catholicae Ecclesiae commoveret auctoritas.“