Výsledky hľadania: 225,%20404
356 Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“; (1703, 2258) je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. (225) Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti:
„Čo bolo príčinou toho, že si dal človekovi takú dôstojnosť? Neoceniteľná láska, s ktorou si videl v sebe svoje stvorenie a ,zamiloval si sa‘ do neho. Veď z lásky si ho stvoril (295) a z lásky si mu dal prirodzenosť schopnú vychutnávať tvoje večné Dobro.“
360 Vďaka spoločnému pôvodu ľudské pokolenie tvorí jednotu. (225, 404) Boh totiž „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, (775, 831, 842) aby obývalo celý povrch zeme“ (Sk 17,26) :
„Úchvatný pohľad, ktorý nám umožňuje kontemplovať ľudské pokolenie v jednote spoločného pôvodu od Stvoriteľa…; v jednote prirodzenosti, ktorá pozostáva z hmotného tela a z duchovnej a nesmrteľnej duše; v jednote bezprostredného cieľa a spoločného poslania v tomto živote; v jednote toho istého bývania, čiže zeme, ktorej bohatstvo môžu na základe prirodzeného práva využívať všetci ľudia, aby sa mohli živiť a povzniesť sa k väčšiemu vzrastu; a napokon v jednote nadprirodzeného cieľa, samého Boha, ku ktorému majú všetci smerovať, a [v jednote] prostriedkov, ktorými by raz mohli dosiahnuť tento cieľ… a aj v jednote toho istého vykúpenia, ktoré všetkým štedro poskytol Kristus.“
1934 Všetci ľudia, stvorení na obraz jediného Boha a obdarení rovnakou rozumovou dušou, majú rovnakú prirodzenosť a rovnaký pôvod. Vykúpení Kristovou obetou všetci sú povolaní mať účasť na tej istej Božej blaženosti: všetci majú teda rovnakú dôstojnosť. (225)
2212 Štvrté prikázanie objasňuje aj iné vzťahy v spoločnosti. Vo svojich bratoch a sestrách vidíme deti svojich rodičov; vo svojich bratancoch a sesterniciach potomkov našich predkov; vo svojich spoluobčanoch synov našej vlasti; v pokrstených deti našej matky Cirkvi; (225) v každej ľudskej osobe syna alebo dcéru toho, ktorý chce, aby sme ho nazývali „Otče náš“. Tým sa priznáva našim vzťahom k nášmu blížnemu osobný charakter. Blížny nie je nejaký „jedinec“ v ľudskom kolektíve; (1931) je to „niekto“, kto si pre svoj známy pôvod zasluhuje osobitnú pozornosť a úctu.
