SvatePismo.sk :: Kumran.sk - Knihy, CD, DVD

Kresťanský výmenný bannerový systém
A - B - C - Č - D - E - F - G - H - CH - I - J - K - L - M - N - O - P - R - S - Š - T - U - V - Z - Ž

KKC

        časť: TRETIA ČASŤ ŽIVOT V KRISTOVI
     oddiel: DRUHÝ ODDIEL DESAŤ PRIKÁZANÍ
  kapitola: 
    článok: 
     odsek: 
odstavec: 
       téma: 

DRUHÝ ODDIEL DESAŤ PRIKÁZANÍ

zobraziť celé„UČITEĽ, ČO … MÁM ROBIŤ…?“

2052 „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ Mladíkovi, ktorý kladie túto otázku, Ježiš najprv odpovedá tak, že mu pripomína nevyhnutnosť uznať Boha ako „jedine Dobrého“, ako najvyššie Dobro a prameň všetkého dobra. Potom mu hovorí: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ A vypočítava mu prikázania(1858) týkajúce sa lásky k blížnemu: „Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Cti otca i matku!“ Nakoniec zhŕňa tieto prikázania pozitívnym spôsobom: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 19,16-19).

2053 K tejto prvej odpovedi pripája druhú: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ (Mt 19,21). Táto druhá odpoveď neruší prvú. Nasledovanie Krista zahŕňa zachovávanie prikázaní.(1968) Zákon sa neruší, ale človek je vyzvaný, aby ho našiel v osobe svojho Učiteľa, ktorý je jeho dokonalým splnením. V troch synoptických evanjeliách sa Ježišova výzva adresovaná bohatému mladíkovi, aby ho nasledoval s poslušnosťou učeníka a zachovávaním prikázaní, spája s výzvou k chudobe a čistote. (1973) Evanjeliové rady sú neodlučiteľné od prikázaní.

2054 Ježiš prevzal desať prikázaní,(581) ale zjavil silu Ducha, ktorý pôsobí v ich litere. Hlásal „spravodlivosť“, ktorá prevyšuje „spravodlivosť zákonníkov a farizejov“ (Mt 5,20), ale aj spravodlivosť pohanov. Objasnil všetky požiadavky prikázaní. „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nezabiješ!‘… No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5,21-22).

2055 Keď mu položia otázku: „Ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ (Mt 22,36), Ježiš odpovedá: „Milovať budeš Pána,(129) svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci“ (Mt 22,37-40). Desatoro (Dekalóg) sa má vysvetľovať vo svetle tohto dvojitého a jediného prikázania lásky, ktorá je plnosťou Zákona:
„Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13,9-10).

zobraziť celéDEKALÓG VO SVÄTOM PÍSME

2056 Slovo „Dekalóg“ znamená doslovne „desať slov“ (Ex 34,28; Dt 4,13;10,4). Týchto „desať slov“ Boh zjavil svojmu ľudu na svätom vrchu. Napísal ich „svojím prstom“ (Ex 31,18) (700) na rozdiel od ostatných príkazov, ktoré napísal Mojžiš. Sú to Božie slová(62) vo vynikajúcom zmysle. Sú nám odovzdané v knihe Exodus a v knihe Deuteronómium. Už v Starom zákone sa sväté knihy odvolávajú na „desať slov“, ale ich plný zmysel bude zjavený v Novom zákone v Ježišovi Kristovi.

2057 Dekalóg (Desatoro)(2084) sa má chápať predovšetkým v kontexte exodu (východu z Egypta), ktorý je veľkou udalosťou Božieho vyslobodenia stojacou v centre Starej zmluvy. Či sú prikázania („desať slov“) formulované ako negatívne príkazy, zákazy, alebo ako pozitívne prikázania (ako je: „Cti svojho otca a svoju matku“), poukazujú na podmienky života oslobodeného od otroctva hriechu. Desatoro je cestou života:
„Prikazujem ti, aby si miloval Pána, svojho Boha, kráčal po jeho cestách a zachovával jeho príkazy, ustanovenia a nariadenia. Potom budeš žiť a rozmnožíš sa“ (Dt 30,16).
Táto oslobodzujúca sila Desatora sa prejavuje(2170) napríklad v prikázaní o sobotnom odpočinku, ktorý je určený aj cudzincom a otrokom:
„Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a zdvihnutým ramenom“ (Dt 5,15).

2058 „Desať slov“ zhŕňa a vyhlasuje Boží zákon:(1962) „Tieto slová hovoril Pán celej vašej pospolitosti mohutným hlasom na vrchu sprostred ohňa, z mraku a z temnoty – a nepridal nič. Potom ich napísal na dve kamenné tabule a dal ich mne“ (Dt 5,22). Preto sa tie dve tabule nazývajú „zákon“ (Ex 25,16). Obsahujú totiž ustanovenia zmluvy uzavretej medzi Bohom a jeho ľudom. Tieto „tabule zákona“ (Ex 31,18;32,15;34,29) sa mali uložiť do „archy“ (Ex 25,16;40,1-2).

2059 „Desať slov“ vyslovil sám Boh(707) počas teofánie (Dt 5,4). Patria k zjaveniu, ktorým Boh zjavuje seba samého a svoju slávu. Dar prikázaní je darom samého Boha a jeho svätej vôle. Tým, že Boh dáva poznať svoju vôľu,(2823) zjavuje sa svojmu ľudu.

2060 Dar prikázaní a Zákona je súčasťou zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom. Podľa knihy Exodus ľud dostáva zjavenie „desiatich slov“ medzi návrhom zmluvy a jej uzavretím, keď sa zaviazal, že „splní“ všetko, čo Pán povedal, a že to „zachová“(62) (Ex 24,7). Desatoro sa vždy uvádza iba po pripomenutí zmluvy (Dt 5,2).

2061 Prikázania nadobúdajú svoj plný význam v rámci zmluvy. Podľa Svätého písma morálne konanie človeka dostáva celý svoj zmysel v zmluve a jej prostredníctvom. Prvé z „desiatich slov“ pripomína prvotnú lásku Boha k svojmu ľudu:
„A keďže [človek] pre trest za hriech prešiel z raja slobody do otroctva tohto sveta, prvá veta Desatora, to jest prvé slovo Božích prikázaní,(2086) sa týka slobody: ,Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva‘ (Ex 20,2; Dt 5,6).“

2062 Prikázania v prísnom zmysle slova nasledujú až na druhom mieste; vyjadrujú, čo zahŕňa v sebe príslušnosť k Bohu stanovená prostredníctvom zmluvy. Mravný život je odpoveďou na láskyplnú Pánovu iniciatívu.(142) Je vďačnosťou, prejavom úcty k Bohu a kultom vzdávania vďaky.(2002) Je spoluprácou na pláne, ktorý Boh uskutočňuje v dejinách.

2063 Zmluvu a dialóg medzi Bohom a človekom potvrdzuje aj skutočnosť, že všetky prikázania sú vyslovené v prvej osobe („Ja som Pán…“) a sú adresované inej osobe („Ty…“). Vo všetkých Božích prikázaniach adresáta označuje osobné zámeno v jednotnom čísle.(878) Boh dáva poznať svoju vôľu všetkému ľudu a zároveň každému osobitne:
Pán „prikazoval lásku k Bohu a naznačoval spravodlivosť voči blížnemu, aby človek nebol ani nespravodlivý, ani nehodný Boha. Desatorom pripravoval človeka na svoje priateľstvo a na svornosť s blížnym… A preto [slová Desatora] ostávajú [aj] u nás [kresťanov] a jeho príchodom v tele sa nerušia, ale sa rozširujú a zveľaďujú.“

zobraziť celéDEKALÓG V TRADÍCII CIRKVI

2064 Tradícia Cirkvi, verná Svätému písmu a v zhode s Ježišovým príkladom, priznala Dekalógu prvoradú dôležitosť a význam.

2065 Od čias svätého Augustína má „desať prikázaní“ prevládajúce miesto v katechéze budúcich krstencov i v katechéze veriacich. V 15. storočí sa ujal zvyk vyjadrovať prikázania Desatora pozitívnymi a rýmovanými formulami, ktoré sa ľahko učili naspamäť Používajú sa ešte aj dnes. Katechizmy Cirkvi často vysvetľovali kresťanskú morálku podľa poradia „desiatich prikázaní“.

2066 V priebehu dejín sa rozdelenie a číslovanie prikázaní menilo. Tento Katechizmus sa pridŕža rozdelenia prikázaní, ktoré zaviedol svätý Augustín a ktoré sa stalo tradičným v Katolíckej cirkvi. To isté rozdelenie majú aj luteránske vyznania. Grécki Otcovia urobili trochu odlišné rozdelenie, ktoré nachádzame v pravoslávnych (ortodoxných) cirkvách a v reformovaných spoločenstvách.

2067 Desať prikázaní vyjadruje požiadavky lásky k Bohu a k blížnemu. Prvé tri sa vzťahujú viac na lásku k Bohu(1853) a ostatných sedem na lásku k blížnemu.
„Ako sú dve prikázania lásky, v ktorých, ako hovorí Pán, spočíva celý Zákon a Proroci,… tak aj desať prikázaní je daných na dvoch tabuliach. Tri, ako sa hovorí, boli napísané na jednej tabuli a sedem na druhej.“

2068 Tridentský koncil učí, že desať prikázaní zaväzuje kresťanov a že aj ospravodlivený človek je povinný ich zachovávať. (1993) A Druhý vatikánsky koncil tvrdí: „Biskupi ako nástupcovia apoštolov dostávajú od Pána… poslanie učiť všetky národy a hlásať evanjelium všetkému stvoreniu,(888) aby všetci ľudia dosiahli spásu vierou, krstom a zachovávaním prikázaní.“

zobraziť celéJEDNOTA DEKALÓGU

2069 Dekalóg tvorí nedeliteľný celok.(2534) Každé „slovo“ odkazuje na každé iné a na všetky; navzájom sa podmieňujú. Dve tabule sa vzájomne objasňujú a tvoria organickú jednotu. Prestúpiť jedno prikázanie znamená porušiť všetky ostatné. Nemožno si uctiť druhého človeka, a nevelebiť Boha, jeho Stvoriteľa. Nemožno sa klaňať Bohu, a nemilovať všetkých ľudí, ktorí sú jeho tvormi. Desatoro zjednocuje teologálny (na Boha sa vzťahujúci) a sociálny život človeka.

zobraziť celéDEKALÓG A PRIRODZENÝ ZÁKON

2070 Desať prikázaní patrí k Božiemu zjaveniu. Zároveň nás učí pravej ľudskosti človeka. Pripomína podstatné povinnosti a tým nepriamo i základné práva, ktoré sú vlastné prirodzenosti ľudskej osoby.(1955) Desatoro je vynikajúcim vyjadrením „prirodzeného zákona“.
„Lebo Boh dal najprv prirodzené zákony, ktoré od začiatku vštepil ľuďom a upozornil ich, totiž prostredníctvom Dekalógu – že kto by ich nezachovával, nedosiahne spásu –, a nič iné od nich nežiadal.“

2071 Prikázania Desatora,(1960) hoci sú prístupné i samému rozumu, boli zjavené. Hriešne ľudstvo potrebovalo toto zjavenie, aby dosiahlo úplné a nepochybné poznanie požiadaviek prirodzeného zákona:
„Úplné objasnenie prikázaní Dekalógu bolo vhodné v stave hriechu pre zatemnenie svetla rozumu a vybočenie vôle.“
Božie prikázania poznáme prostredníctvom Božieho zjavenia, ktoré sa nám predkladá v Cirkvi,(1777) a hlasom morálneho svedomia.

zobraziť celéZÁVÄZNOSŤ DEKALÓGU

2072 Keďže prikázania Desatora vyjadrujú(1858) základné povinnosti človeka voči Bohu a blížnemu, vo svojom základnom obsahu dávajú(1958) poznať vážne záväzky. V podstate sú nemeniteľné a zaväzujú vždy a všade. Nikto nemôže od nich dišpenzovať. Desať prikázaní vpísal Boh do srdca človeka.

2073 Poslušnosť voči prikázaniam zahŕňa aj záväzky, ktorých predmet je sám osebe nezávažný. Piate prikázanie zakazuje napríklad slovnú urážku, ale tá môže byť ťažkým hriechom iba vzhľadom na okolnosti alebo úmysel toho kto ju vyslovuje.

zobraziť celé„BEZO MŇA NEMÔŽETE NIČ UROBIŤ“

2074 Ježiš povedal: „Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia;(2732) lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). Ovocie, ktoré sa spomína v týchto slovách, je svätosť života, ktorý sa stal plodným vďaka zjednoteniu s Kristom. Keď veríme v Ježiša Krista a máme účasť na jeho tajomstvách a zachovávame jeho prikázania,(521) sám Spasiteľ prichádza, aby v nás miloval svojho Otca a svojich bratov, nášho Otca a našich bratov. Vďaka Svätému Duchu sa jeho osoba stáva živou a vnútornou normou nášho konania. „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15,12).

zobraziť celéZhrnutie

2075 „Čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?… Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania“ (Mt 19,16-17).

2076 Ježiš svojím spôsobom konania a svojím kázaním dosvedčil trvalú platnosť Desatora.

2077 Dar Desatora bol daný v rámci zmluvy, ktorú Boh uzavrel so svojím ľudom. Božie prikázania nadobúdajú svoj pravý význam v tejto zmluve a prostredníctvom nej.

2078 Tradícia Cirkvi verná Svätému písmu a v zhode s Ježišovým príkladom priznala Dekalógu prvoradú dôležitosť a význam.

2079 Desatoro tvorí organickú jednotu, v ktorej každé „slovo“ alebo „prikázanie“ odkazuje na celok Prestúpiť jedno prikázanie znamená porušiť celý Zákon.

2080 Desatoro je vynikajúcim vyjadrením prirodzeného zákona: poznávame ho prostredníctvom Božieho zjavenia a ľudským rozumom.

2081 Prikázania Desatora vo svojom základnom obsahu vyjadrujú vážne záväzky. No poslušnosť voči týmto prikázaniam zahŕňa aj záväzky, ktorých predmet je sám osebe nezávažný (materia levis).

2082 To, čo Boh prikazuje, umožňuje svojou milosťou.

zobraziť celéPRVÁ KAPITOLA „MILOVAŤ BUDEŠ PÁNA, SVOJHO BOHA, CELÝM SVOJÍM SRDCOM, CELOU SVOJOU DUŠOU A CELOU SVOJOU MYSĽOU“

2083 Ježiš zhrnul povinnosti človeka voči Bohu do týchto slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22,37). (367) Tieto slová sú bezprostrednou ozvenou na slávnostnú výzvu: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán!“ (Dt 6,4).
Boh miloval prvý. Láska jediného Boha sa pripomína v prvom z „desiatich slov“. Prikázania potom rozvádzajú odpoveď lásky,(199) ktorú má človek dať Bohu na základe svojho povolania.

zobraziť celé1. článok PRVÉ PRIKÁZANIE

zobraziť celéI. „Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu budeš slúžiť“

2084 Boh sa dáva poznať tak, že pripomína svoje všemohúce, láskavé a oslobodzujúce konanie v dejinách toho, na ktorého sa obracia:(2057) „Ja som… ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 5,6). Prvé „slovo“ obsahuje prvé prikázanie Zákona: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, a jemu budeš slúžiť… Nebudeš chodiť za cudzími bohmi“ (Dt 6,13-14). Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a aby sa mu klaňal.(398)

2085 Jediný a pravý Boh zjavuje(200) Izraelu najprv svoju slávu. Zjavenie povolania človeka a pravdy o ňom sa viaže na zjavenie Boha. Človek je povolaný, aby robil zjavným Boha prostredníctvom svojho konania(1701) v súlade so svojím stvorením „na obraz a podobu Boha“.
„Ani nikdy nebude iného boha, Tryfón, ani od vekov iný nejestvoval… okrem toho [Boha], ktorý stvoril a usporiadal tento vesmír. Ani si nemyslíme, že iný je náš Boh a iný váš, ale že je to ten istý, ktorý mocnou rukou a vystretým ramenom vyviedol vašich otcov z egyptskej krajiny. Ani nevkladáme svoju nádej do nejakého iného [Boha] (lebo iného niet), ale do toho istého ako aj vy, Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho.“

2086 „Prvé [z prikázaní] obsahuje prikázanie viery, nádeje a lásky. Lebo keď hovoríme, že Boh je stály, nemeniteľný,(212) stále ten istý, verný, vyznávame to správne, bez akejkoľvek nespravodlivosti. Z toho vyplýva, že keď súhlasíme s jeho výrokmi, musíme mu úplne veriť a dôverovať. Kto však uvažuje o jeho všemohúcnosti, ochote a náklonnosti robiť dobro, mohol by nevkladať do neho celú svoju nádej? A keď pozerá na bohatstvo jeho dobroty a lásky, ktorým nás zahrnul, mohol by ho nemilovať? Z toho vyplýva ten začiatok a ten záver, ktorý Boh používa v Písme, keď niečo prikazuje a nariaďuje: Ja som Pán.“ (2061)

zobraziť celéVIERA

2087 Náš morálny život má svoj prameň vo viere v Boha, ktorý nám zjavuje svoju lásku. Svätý Pavol hovorí o „poslušnosti viery“(143) (Rim 1,5;16,26) ako o prvej povinnosti. Poukazuje na to, že „nepoznanie Boha“ je počiatkom a vysvetlením všetkých morálnych vykoľajení. Našou povinnosťou voči Bohu je veriť v neho a vydávať o ňom svedectvo.

2088 Prvé prikázanie od nás žiada, aby sme rozvážne a bedlivo pestovali a chránili svoju vieru a odvrhli všetko, čo je proti nej. Proti viere možno hrešiť rozličnými spôsobmi:
Dobrovoľné pochybovanie o viere(157) zanedbáva alebo odmieta považovať za pravdivé, čo Boh zjavil a Cirkev predkladá veriť. Nedobrovoľné pochybovanie znamená váhavosť vo viere, ťažkosť pri prekonávaní námietok spojených s vierou alebo aj úzkostlivosť vyvolanú temnotou viery. Ak sa pochybovanie pestuje vedome a dobrovoľne, môže priviesť k zaslepenosti ducha.

2089 Nevera je nedbanlivosť o zjavenú pravdu(162) alebo dobrovoľné odmietnutie súhlasu s ňou. „Heréza je tvrdošijné popieranie,(817) po prijatí krstu, nejakej pravdy, ktorú treba veriť božskou a katolíckou vierou, alebo tvrdošijné pochybovanie o nej; apostáza je úplné odvrhnutie kresťanskej viery; schizma je odmietnutie podriadiť sa rímskemu pápežovi alebo odmietnutie spoločenstva s členmi Cirkvi, ktorí sú mu podriadení.“

zobraziť celéNÁDEJ

2090 Keď sa Boh zjavuje a volá človeka, človek nemôže na Božiu lásku plne odpovedať svojimi vlastnými silami. Musí dúfať, že Boh mu dá schopnosť opätovať jeho lásku a konať podľa prikázaní lásky.(1996) Nádej je dôveryplné očakávanie Božieho požehnania a oblažujúceho videnia Boha. Je to aj obava uraziť Božiu lásku a privolať na seba trest.

2091 Prvé prikázanie sa týka aj hriechov proti nádeji, ktorými sú zúfalstvo a opovážlivosť:
V zúfalstve človek prestáva dúfať, že dostane od Boha osobnú spásu, pomoc, aby ju dosiahol,(1864) alebo že dostane odpustenie svojich hriechov. Zúfalstvo sa protiví dobrote Boha, jeho spravodlivosti – lebo Boh je verný svojim prisľúbeniam – a jeho milosrdenstvu.

2092 Sú dva druhy opovážlivosti:(2732) buď človek preceňuje svoje schopnosti (dúfa, že sa môže spasiť bez pomoci zhora), alebo sa opovážlivo spolieha na Božiu všemohúcnosť a milosrdenstvo (dúfa, že dostane Božie odpustenie bez obrátenia a večnú slávu bez zásluhy).

zobraziť celéLÁSKA

2093 Viera v Božiu lásku zahŕňa výzvu a povinnosť odpovedať na Božiu lásku úprimnou láskou. Prvé prikázanie nám prikazuje milovať Boha nadovšetko a všetky stvorenia pre neho a kvôli nemu.

2094 Proti Božej láske sa možno prehrešiť rozličnými spôsobmi: Ľahostajnosť zanedbáva alebo odmieta brať do úvahy Božiu lásku. Neuznáva jej iniciatívu a popiera jej silu. Nevďačnosť zabúda alebo odmieta uznať Božiu lásku a odplácať sa jej láskou za lásku. Vlažnosť je váhanie alebo nedbanlivosť pri odpovedi na Božiu lásku a môže zahŕňať odmietnutie oddať sa podnetu lásky. Znechutenosť (acedia)(2733) alebo duchovná lenivosť zachádza až do odmietnutia radosti, ktorá pochádza od Boha, a do odporu proti Božiemu dobru. Nenávisť voči Bohu pochádza z pýchy.(2303) Protiví sa láske Boha, ktorého dobrotu popiera, a odvažuje sa mu zlorečiť ako tomu, ktorý zakazuje hriechy a ukladá tresty.

zobraziť celéII. „Jedine jemu sa budeš klaňať“

2095 Teologálne (božské) čnosti viery, nádeje a lásky stvárňujú a oživujú morálne čnosti. Tak napríklad láska nás vedie k tomu, aby sme dávali Bohu, čo sme mu plným právom povinní dať ako jeho tvory. Na tento postoj nás pripravuje čnosť nábožnosti.(1807)

zobraziť celéADORÁCIA

2096 Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú Lásku: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4,8), hovorí Ježiš, citujúc Deuteronómium.

2097 Klaňať sa Bohu(2807) znamená s úctou a s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“, ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu. Klaňať sa Bohu znamená: ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho a seba pokorovať, s vďačnosťou vyznávajúc, že urobil veľké veci a že jeho meno je sväté. Adorácia jediného Boha oslobodzuje človeka od uzavretia sa do seba, od otroctva hriechu a modloslužby sveta.

zobraziť celéMODLITBA

2098 Úkony viery, nádeje a lásky, ktoré nariaďuje prvé prikázanie, sa uskutočňujú v modlitbe. Povznesenie ducha k Bohu je výrazom našej adorácie Boha modlitbou chvály a vzdávania vďaky, príhovoru a prosby. Modlitba je nevyhnutnou podmienkou, aby sme mohli zachovávať Božie prikázania. Treba sa „stále modliť a neochabovať“(2742) (Lk 18,1).

zobraziť celéOBETA

2099 Je správne prinášať Bohu obety na znak adorácie a vďačnosti, prosby a spoločenstva s ním. „Pravou obetou je každý čin, ktorý sa koná preto, aby sme sa svätým zväzkom úplne oddali Bohu, teda je zameraný na ten cieľ dobra, vďaka ktorému môžeme byť naozaj blaženými.“ (613)

2100 Aby vonkajšia obeta bola pravá, musí byť prejavom duchovnej obety: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený“(2711) (Ž51,19). Proroci Starej zmluvy často odsudzovali obety, ktoré sa konali bez vnútornej účasti alebo bez spätosti s láskou k blížnemu. Ježiš pripomína slová proroka Ozeáša: „Milosrdenstvo chcem, a nie obetu“(614) (Mt 9,13;12,7). Jediná dokonalá obeta je tá, ktorú priniesol Ježiš Kristus na kríži v úplnom oddaní sa Otcovej láske a pre našu spásu. Keď sa spájame s jeho obetou,(618) môžeme urobiť zo svojho života obetu Bohu.

zobraziť celéPRISĽÚBENIA A SĽUBY

2101 Pri mnohých príležitostiach sa od kresťana vyžaduje, aby urobil prisľúbenia Bohu. Krst(1237) a birmovanie, manželstvo a sviatostná vysviacka ich vždy zahŕňajú. Kresťan môže aj z osobnej nábožnosti prisľúbiť Bohu určitý skutok, určitú modlitbu, almužnu, púť a pod. Vernosť prisľúbeniam daným Bohu je prejavom povinnej úcty voči Božej velebnosti,(1064) ako aj prejavom lásky k vernému Bohu.

2102 „Sľub, to jest uvážené a slobodné prisľúbenie dané Bohu o možnom a väčšom dobre, sa musí splniť na základe čnosti nábožnosti.“ Sľub je úkon zbožnosti, ktorým kresťan zasväcuje Bohu sám seba alebo mu sľubuje nejaký dobrý skutok. Splnením svojich sľubov dáva teda Bohu to, čo mu sľúbil a zasvätil. Skutky apoštolov nám ukazujú, ako svätý Pavol starostlivo plnil sľuby, ktoré urobil.

2103 Sľubom zachovávať evanjeliové rady(1973) Cirkev priznáva príkladnú hodnotu:
„Matka Cirkev sa raduje,(914) že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa seba samého a výraznejšie to prejavujú tým že v slobode Božích detí prijímajú chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle. Podriaďujú sa totiž človekovi kvôli Bohu, čo sa týka dokonalosti, vo väčšej miere, ako to ukladá prikázanie, aby sa plnšie pripodobnili poslušnému Kristovi.“
V určitých prípadoch Cirkev môže z primeraných dôvodov dišpenzovať od daných sľubov a prisľúbení.

zobraziť celéPOVINNOSŤ SPOLOČNOSTI VOČI NÁBOŽENSTVU A PRÁVO NA NÁBOŽENSKÚ SLOBODU

2104 „Všetci ľudia… sú povinní hľadať pravdu,(2467) najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.“ Táto povinnosť vyplýva zo samej ľudskej prirodzenosti. Nie je v rozpore s úprimnou úctou voči rozličným náboženstvám,(851) ktoré „nezriedka… odzrkadľujú lúč tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“, ani s požiadavkou lásky, ktorá pobáda kresťanov, aby „láskavo, rozvážne a trpezlivo zaobchádzal[i] s ľuďmi, ktorí žijú v omyle alebo v nevedomosti, čo sa týka viery“.

2105 Povinnosť vzdávať Bohu pravý kult sa týka jednotlivého človeka aj spoločnosti. Je to „tradičné katolícke učenie o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi“. Keď Cirkev neprestajne evanjelizuje ľudí,(854) pracuje na tom, aby mohli stvárňovať „kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti“, v ktorej žijú.(898) Spoločenskou povinnosťou kresťanov je rešpektovať a prebúdzať v každom človekovi lásku k pravde a k dobru. Táto povinnosť od nich vyžaduje, aby iným dávali poznať kult jediného pravého náboženstva, ktoré pretrváva v katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Kresťania sú povolaní, aby sa stali svetlom sveta. Cirkev takto predstavuje Kristovu kráľovskú moc nad celým stvorením a osobitne nad ľudskou spoločnosťou.

2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený,(160) aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť,(1782) aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. (1738) Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok. Preto toto právo „pretrváva aj u tých, ktorí si neplnia povinnosť hľadať pravdu a prijať ju“.

2107 „Ak sa vzhľadom na osobitnú situáciu niektorých národov dáva v právnom poriadku štátu jednému náboženskému spoločenstvu osobitné občianske uznanie, je potrebné, aby sa zároveň všetkým občanom a náboženským spoločenstvám priznalo právo na slobodu v náboženskej oblasti a aj sa rešpektovalo.“

2108 Právo na náboženskú slobodu(1740) neznamená ani morálnu prípustnosť súhlasiť s omylom, ani predpokladané právo na omyl, ale je to prirodzené právo ľudskej osoby na občiansku slobodu, čiže na slobodu od vonkajšieho nátlaku v náboženskej oblasti zo strany politickej moci, a to v rámci správnych hraníc. Toto prirodzené právo má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.

2109 Právo na náboženskú slobodu(2244) nemôže byť samo osebe ani neobmedzené, ani obmedzené iba pozitivisticky alebo naturalisticky chápaným verejným poriadkom. „Správne hranice“ vlastné tomuto právu majú byť určené s politickou rozvážnosťou pre každú spoločenskú situáciu podľa požiadaviek spoločného dobra a potvrdené občianskou autoritou(1906) podľa „právnych noriem, ktoré sa zhodujú s objektívnym morálnym poriadkom“.

zobraziť celéIII. „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa“

2110 Prvé prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána, ktorý sa zjavil svojmu ľudu. Zakazuje poveru a neúctu voči Bohu. Povera je určitým spôsobom zvrátená prepiatosť (excessus) religióznosti; neúcta voči Bohu je nečnosť, ktorá je – pre nedostatok (per defectum) – proti čnosti nábožnosti.

zobraziť celéPOVERA

2111 Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery.

zobraziť celéMODLOSLUŽBA

2112 Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus). Vyžaduje od človeka, aby neveril v iných bohov okrem Boha,(210) aby neuctieval iné božstvá okrem Jediného. Sväté písmo neprestajne pripomína toto odmietnutie modiel zo striebra a zo zlata“, ktoré „sú dielom ľudských rúk“, ktoré „majú ústa, ale „nehovoria, majú oči, a nevidia“. Tieto márne modly robia márnym aj človeka: „im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“ (Ž115,4-5.8). Boh, naopak, je „živý Boh“ (Joz 3,10), ktorý dáva život a zasahuje do dejín.

2113 Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru.(398) Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Modloslužbou je, keď si človek ctí a uctieva(2534) stvorenie namiesto Boha, či už ide o bôžikov, alebo o zlých duchov (napr. satanizmus), o moc, rozkoš, rasu, predkov, štát, peniaze a pod. „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone,“(2289) hovorí Ježiš (Mt 6,24). Mnoho mučeníkov zomrelo,(2473) lebo sa neklaňali „Šelme“ a odmietali dokonca predstierať, že ju uctievajú. Modloslužba odmieta jedinú zvrchovanosť Boha; je teda nezlučiteľná so spoločenstvom s Bohom.

2114 Ľudský život sa stáva jednotným v klaňaní sa Jedinému. Prikázanie klaňať sa jedine Pánovi robí človeka jednoduchým a chráni ho pred bezhraničnou roztrieštenosťou. Modloslužba je prevrátenosť náboženského citu, ktorý je človekovi vrodený. Modloslužobníkmi sú tí, čo „pojem o Bohu, silne vtlačený do duše, vzťahujú na čokoľvek iné než na Boha“

zobraziť celéVEŠTENIE A MÁGIA

2115 Boh môže zjaviť budúcnosť svojim prorokom alebo iným svätým. Ale správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti.

2116 Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Používanie horoskopov astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu.

2117 Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie –, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.

zobraziť celéNEÚCTA VOČI BOHU

2118 Prvé Božie prikázanie odsudzuje hlavné hriechy neúcty voči Bohu: pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo (simóniu).

2119 Pokúšanie Boha spočíva v tom, že sa slovom alebo skutkom podrobuje skúške jeho dobrota a jeho všemohúcnosť.(394) Takto aj satan chcel od Ježiša dosiahnuť, aby sa vrhol z chrámu, a tak prinútil Boha zakročiť. Ježiš mu čelí Božím slovom: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Dt 6,16). Vyzývavý postoj obsiahnutý v takomto pokúšaní Boha zraňuje úctu a dôveru, ktoré sme povinní mať k nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. Zahŕňa vždy pochybovanie o Božej láske a o Božej prozreteľnosti a moci. (2088)

2120 Svätokrádež spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov, ako aj osôb, predmetov a miest, ktoré sú zasvätené Bohu, alebo v nedôstojnom zaobchádzaní s nimi. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä ak sa pácha proti Eucharistii, lebo v tejto sviatosti sa nám podstatne stáva prítomným samo Kristovo telo. (1374)

2121 Svätokupectvo (simónia) sa definuje ako kupovanie alebo predávanie duchovných skutočností. Čarodejníkovi Šimonovi, ktorý si chcel kúpiť duchovnú moc, ktorú videl pôsobiť v apoštoloch, Peter odpovedá: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že Boží dar možno získať za peniaze“ (Sk 8,20). Peter sa tým prispôsobil Ježišovým slovám: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“(1578) (Mt 10,8). Je neprípustné privlastniť si duchovné dobrá a správať sa voči nim ako vlastník alebo pán, lebo ich zdrojom je Boh. Možno ich dostať iba ako dar od neho.

2122 „Vysluhovateľ nech nežiada za vysluhovanie sviatostí nič okrem príspevkov určených kompetentnou vrchnosťou, pričom nech vždy dbá o to, aby núdzni neboli pozbavení pomoci sviatosti z dôvodu chudoby.“ Kompetentná vrchnosť určuje tieto „príspevky“ podľa zásady, že kresťanský ľud má prispievať na vydržiavanie služobníkov Cirkvi: „Robotník si zaslúži svoj pokrm“ (Mt 10,10).

zobraziť celéATEIZMUS

2123 „Mnohí naši súčasníci… vôbec nechápu(29) alebo výslovne odmietajú… toto dôverné a životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba započítať medzi najvážnejšie skutočnosti našich čias.“

2124 Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Častou formou ateizmu je praktický materializmus, ktorý ohraničuje potreby a ambície človeka len na priestor a čas. Ateistický humanizmus sa mylne domnieva, že človek „si je sám sebe cieľom, jediným tvorcom a správcom svojich dejín“. Iná forma súčasného ateizmu očakáva oslobodenie človeka od ekonomického a sociálneho oslobodenia, ktorému vraj „náboženstvo prekáža svojou povahou, lebo vzbudzuje v človeku nádej na klamlivý budúci život a tým ho odvracia od budovania pozemskej spoločnosti“.

2125 Pretože ateizmus odmieta alebo popiera jestvovanie Boha, je hriechom proti čnosti nábožnosti. (1535) Úmysel a okolnosti môžu značne znížiť zodpovednosť za túto vinu. Na vzniku a rozšírení ateizmu „môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva“.

2126 Ateizmus sa často zakladá(396) na nesprávnom chápaní ľudskej slobody, ktorá zachádza až do odmietnutia akejkoľvek závislosti od Boha. No „uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má v samom Bohu svoj základ a svoje zavŕšenie“. (154) Cirkev vie „že jej posolstvo je v súlade s najskrytejšími túžbami ľudského srdca“.

zobraziť celéAGNOSTICIZMUS

2127 Agnosticizmus má viacero foriem. V určitých prípadoch agnostik odmieta popierať Boha, ba naopak, požaduje jestvovanie transcendentnej bytosti, ktorá sa však vraj nemôže zjaviť a o ktorej nikto nemôže nič povedať. V iných prípadoch sa agnostik(36) nevyslovuje o existencii Boha a vyhlasuje, že ju nemožno dokázať, ba ani potvrdiť alebo poprieť.

2128 Agnosticizmus môže niekedy obsahovať určité hľadanie Boha, ale takisto môže predstavovať aj ľahostajnosť,(1036) útek pred poslednou otázkou existencie a lenivosť morálneho svedomia. Agnosticizmus sa príliš často rovná praktickému ateizmu.

zobraziť celéIV. „Neurobíš si kresanú modlu...“

2129 Boží príkaz obsahoval zákaz akéhokoľvek zobrazovania Boha ľudskou rukou. Deuteronómium vysvetľuje: „Veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe, aby ste nepoblúdili a neurobili si kresanú modlu alebo akýkoľvek obraz“ (Dt 4,15-16). Absolútne transcendentný Boh sa zjavil Izraelu.(300) „On je všetko,“ ale zároveň „je väčší ako jeho diela“(2500) (Str 43, 29-30). On „ich stvoril, prapôvodca krásy“ (Múd 13,3).

2130 A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr. medeného hada, archu zmluvy a cherubínov.

2131 Na základe tajomstva vteleného Slova(476) siedmy ekumenický koncil v Nicei (r. 787) odôvodnil proti obrazoborcom uctievanie obrazov Ježiša Krista, ale aj Bohorodičky, anjelov a všetkých svätých. Svojím vtelením Boží Syn otvoril novú „ekonómiu“ obrazov.

2132 Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď „úcta k obrazu prechádza na vzor“ a „kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.“ Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu.
„Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“

zobraziť celéZhrnutie

2133 „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ (Dt 6,5).

2134 Prvé prikázanie vyzýva človeka, aby veril v Boha, dúfal v neho a miloval ho nadovšetko.

2135 „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať“ (Mt 4,10). Klaňať sa Bohu, modliť sa k nemu, vzdávať mu pravý kult, plniť prisľúbenia a sľuby, ktoré mu boli dané, sú úkony čnosti nábožnosti, ktoré pochádzajú z poslušnosti voči prvému prikázaniu.

2136 Povinnosť preukazovať Bohu pravý kult sa týka tak jednotlivého človeka, ako aj spoločnosti.

2137 Človek má mať možnosť slobodne vyznávať náboženstvo súkromne i verejne.

2138 Povera je vybočenie kultu, ktorý vzdávame pravému Bohu. Prejavuje sa najmä v modloslužbe, ako aj v rozličných formách veštenia a mágie.

2139 Pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo sú hriechy neúcty voči Bohu zakázané prvým prikázaním.

2140 Ateizmus je hriech proti prvému prikázaniu, lebo odmieta alebo popiera jestvovanie Boha.

2141 Uctievanie posvätných obrazov sa zakladá na tajomstve vtelenia Božieho Slova. Nie je v rozpore s prvým prikázaním.

zobraziť celé2. článok DRUHÉ PRIKÁZANIE

zobraziť celéI. Pánovo meno je sväté

2142 Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Podobne ako prvé, aj druhé prikázanie pochádza z čnosti nábožnosti a osobitnejšie určuje náš spôsob používania slova o svätých veciach.

2143 Medzi všetkými slovami Zjavenia je jedno osobitné slovo, ktoré je zjavením jeho mena.(203) Boh zveruje svoje meno tým, ktorí v neho veria. Zjavuje sa im vo svojom osobnom tajomstve. Dar mena patrí do oblasti dôvery a intímnosti. „Pánovo meno je sväté.“(435) Preto ho človek nesmie zneužívať. Musí ho uchovávať v pamäti v tichu adorácie plnej lásky. Má ho vkladať do svojich slov len na to, aby ho velebil, chválil a oslavoval.

2144 Úcta voči Božiemu menu vyjadruje úctu, ktorá patrí tajomstvu samého Boha a celej posvätnej skutočnosti, ktorú toto meno pripomína. Zmysel pre posvätno patrí k čnosti nábožnosti:
„Sú pocity bázne a posvätnej úcty kresťanské city alebo nie?… Nikto o tom nemôže rozumne pochybovať. Je to druh citov, ktoré by sme mali pociťovať – a to v intenzívnom stupni –, keby sme skutočne mali videnie všemohúceho Boha. Je to teda druh citov, ktoré by sme mali mať, keby sme si uvedomili jeho prítomnosť. V miere, v akej veríme, že je prítomný, máme ich mať. Nemať ich znamená neuvedomovať si, neveriť, že je prítomný.“

2145 Veriaci má svedčiť o Pánovom mene(2472) tým, že bez strachu vyznáva svoju vieru. (427) Kázanie a katechéza majú byť preniknuté adoráciou a úctou k menu nášho Pána Ježiša Krista.

2146 Druhé prikázanie zakazuje zneužívanie Božieho mena, to jest akékoľvek nevhodné používanie Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a všetkých svätých.

2147 Prisľúbenia dané inému v Božom mene(2101) zaväzujú Božiu česť, vernosť, pravdivosť a autoritu. Treba ich dodržiavať z dôvodu spravodlivosti. Spreneveriť sa im znamená zneužiť Božie meno a istým spôsobom robiť z Boha luhára.

2148 Rúhanie je priamo proti druhému prikázaniu. Spočíva v tom, že sa proti Bohu vyslovujú – vnútorne alebo navonok – slová nenávisti, výčitky a provokácie, že sa o Bohu hovorí zle, že chýba k nemu úcta v reči a že sa zneužíva jeho meno. Svätý Jakub karhá tých, čo sa rúhajú „vznešenému menu [Ježiša], ktoré sa vzývalo“ nad nimi (Jak 2,7). Zákaz rúhania sa vzťahuje i na slová proti Kristovej Cirkvi, proti svätým alebo proti posvätným veciam. Rúhaním je aj odvolávanie sa na Božie meno, aby sa zakryli zločinné praktiky, zotročovali národy, mučili alebo zabíjali ľudia. Zneužitie Božieho mena na spáchanie zločinu vyvoláva odmietnutie náboženstva.
Rúhanie je v rozpore s povinnou úctou voči Bohu(1756) a jeho svätému menu. Svojou povahou je ťažkým hriechom.

2149 Preklínania, do ktorých sa vkladá Božie meno bez úmyslu rúhať sa, sú neúctivosťou voči Pánovi. Druhé prikázanie zakazuje aj používanie Božieho mena pri mágii.
„Božie meno je veľké tam, kde sa vyslovuje v zhode s veľkosťou Božej velebnosti. A tak Božie meno je sväté tam, kde sa vyslovuje s úctou a s bázňou neuraziť ho.“

zobraziť celéII. Božie meno vyslovené nadarmo

2150 Druhé prikázanie zakazuje krivú prísahu. Prisahať znamená brať Boha za svedka toho, čo tvrdíme. Znamená dovolávať sa Božej pravdovravnosti ako záruky svojej vlastnej pravdovravnosti. Prísaha zaväzuje Pánovo meno: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, jemu budeš slúžiť a len v jeho mene budeš prisahať“ (Dt 6,13).

2151 Odmietnuť krivú prísahu je povinnosťou voči Bohu. Boh ako Stvoriteľ a Pán je norma každej pravdy.(215) Ľudské slovo je v zhode alebo v rozpore s Bohom, ktorý je Pravda sama. Keď je prísaha pravdivá a oprávnená, osvetľuje vzťah ľudského slova k Božej pravde. Krivá prísaha volá Boha, aby dosviedčal lož.

2152 Krivoprísažníkom(2476) je ten, kto pod prísahou urobí nejaký sľub s úmyslom nedodržať ho, alebo ten, kto nedodrží, čo sľúbil pod prísahou. Krivoprísažníctvo je ťažkým previnením proti úcte k Pánovi(1756) každého slova. Zaviazať sa prísahou vykonať nejaký zlý skutok sa protiví svätosti Božieho mena.

2153 Ježiš vysvetlil druhé prikázanie v reči na vrchu: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!‘ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte… Ale vaša reč nech je: ,áno – áno‘, ,nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5,33-34.37). Ježiš učí, že každá prísaha zahŕňa v sebe odvolávanie sa na Boha a že prítomnosť Boha a jeho pravda sa má uctievať v každom slove. Ohľaduplnosť pri odvolávaní sa na Boha v reči(2466) úzko súvisí s úctivou pozornosťou voči jeho prítomnosti, ktorú dosviedčame alebo hanobíme každým svojím tvrdením.

2154 Nasledujúc svätého Pavla, cirkevná Tradícia pochopila, že Ježišove slová nie sú proti prísahe, keď sa koná z vážneho a primeraného dôvodu (napríklad pred súdom). „Prísahu, to jest vzývanie Božieho mena za svedka pravdy možno zložiť iba na základe pravdy, rozvážnosti a spravodlivosti.“

2155 Svätosť Božieho mena vyžaduje, aby sme sa k nemu neuchyľovali pre malicherné záležitosti a neskladali prísahu v takých okolnostiach, v ktorých by sa to mohlo vysvetľovať ako schvaľovanie moci, ktorá prísahu neprávom požaduje. Ak prísahu(1903) žiadajú nezákonné občianske autority, možno ju odmietnuť. Musí sa odmietnuť vtedy, keď sa vyžaduje na ciele, ktoré sa protivia dôstojnosti ľudskej osoby alebo spoločenstvu Cirkvi.

zobraziť celéIII. Kresťanské meno

2156 Sviatosť krstu(232) sa udeľuje „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). Pri krste Pánovo meno posväcuje človeka a kresťan dostáva svoje meno v Cirkvi.(1267) Môže to byť meno niektorého svätca, čiže učeníka, ktorý žil životom príkladnej vernosti voči svojmu Pánovi. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie. „Krstné meno“ môže vyjadrovať aj niektoré kresťanské tajomstvo alebo kresťanskú čnosť – „Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu.“

2157 Kresťan začína svoj deň, svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen“.(1235) Pokrstený zasväcuje svoj deň Božej sláve a vyprosuje od Spasiteľa milosť, ktorá mu ako dieťaťu nebeského Otca umožňuje konať v Duchu Svätom.(1668) Znak kríža nás posilňuje v pokušeniach a ťažkostiach.

2158 Boh volá každého po mene. Meno každého človeka je posvätné. Meno je ikona osoby. Vyžaduje úctu na znak dôstojnosti toho, kto ho nosí.

2159 Prijaté meno je meno na večnosť. V nebeskom kráľovstve zažiari v plnom svetle tajomný a jedinečný charakter každej osoby poznačenej Božím menom. „Tomu, kto zvíťazí… dám biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane“ (Zjv 2,17). „Potom som videl, a hľa, Baránok stál na vrchu Sion a s ním stoštyridsaťštyritisíc tých, čo mali na čele napísané jeho meno a meno jeho Otca“ (Zjv 14,1).

zobraziť celéZhrnutie

2160 „Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi!“ (Ž8,2).

2161 Druhé prikázanie prikazuje mať v úcte Pánovo meno. Pánovo meno je sväté.

2162 Druhé prikázanie zakazuje akékoľvek nevhodné použitie Božieho mena. Rúhanie spočíva v používaní Božieho mena, mena Ježiša Krista, Panny Márie a svätých urážlivým spôsobom.

2163 Krivá prísaha volá Boha, aby dosvedčoval lož. Krivoprísažníctvo je ťažkým previnením proti Pánovi, ktorý je vždy verný svojim prisľúbeniam.

2164 „Nemá sa prisahať ani na Stvoriteľa, ani na nijaké stvorenie, iba ak sa súčasne vyskytujú: pravda, potreba a úcta.“

2165 Pri krste dostáva kresťan svoje meno v Cirkvi. Rodičia, krstní rodičia a farár majú dbať na to, aby sa mu dalo kresťanské meno. Patronát svätca poskytuje vzor lásky a zabezpečuje jeho orodovanie.

2166 Kresťan začína svoje modlitby a každú svoju činnosť znakom kríža „v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen“.

2167 Boh volá každého po mene.

zobraziť celé3.článok TRETIE PRIKÁZANIE

zobraziť celéI. Sobotný deň

2168 Tretie prikázanie Desatora pripomína posvätnosť soboty. „Siedmy deň je… Pánova svätá sobota, deň odpočinku“ (Ex 31,15).

2169 V tejto súvislosti Písmo pripomína stvorenie:(2057) „Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto Pán požehnal sobotný deň a zasvätil ho“ (Ex 20,11).

2170 Písmo vidí v Pánovom dni aj pamiatku vyslobodenia Izraela z egyptského otroctva: „Pamätaj, že si bol otrokom v egyptskej krajine a že ťa Pán, tvoj Boh, vyviedol odtiaľ mocnou pravicou a vystretým ramenom: preto ti Pán, tvoj Boh, prikázal zachovávať sobotný deň“ (Dt 5,15).

2171 Boh zveril Izraelu sobotu, aby ju zachovával na znak neporušiteľnej zmluvy. Sobota je pre Pána; je úplne vyhradená na chválu Boha, jeho stvoriteľského diela a jeho spasiteľných činov v prospech Izraela.

2172 Božie konanie je vzorom pre ľudské konanie. Ak Boh „odpočíval“ v siedmy deň (Ex 31,17), aj človek má „prestať pracovať“(2184) a nechať aj iných, najmä chudobných, aby „si oddýchli“ (Ex 23,12). Sobota prerušuje každodenné práce a umožňuje oddych. Je to deň protestu proti otroctvu práce a kultu peňazí.

2173 Evanjelium uvádza mnoho udalostí,(582) pri ktorých Ježiša obvinili, že porušuje zákon o sobote. Ježiš však nikdy nenarúša posvätnosť tohto dňa. S autoritou mu dáva autentický výklad: „Sobota bola ustanovená pre človeka, a nie človek pre sobotu“ (Mk 2,27). So súcitom sa Kristus dovoláva toho, že v sobotu je dovolené robiť dobre, a nie zle, zachrániť život, a nie ho zničiť. Sobota je dňom Pána milosrdenstva a uctievanie Boha. „Syn človeka je pánom aj nad sobotou“ (Mk 2,28).

zobraziť celéII. Deň Pána

zobraziť celéDEŇ ZMŔTVYCHVSTANIA – NOVÉ STVORENIE

2174 Ježiš vstal z mŕtvych „prvého dňa v týždni“(638) (Mt 28,1; Mk 16,2; Lk 24,1; Jn 20,1). Ako „prvý deň“ pripomína deň Kristovho zmŕtvychvstania prvé stvorenie. Ako „ôsmy deň“, ktorý nasleduje po sobote, (349) znamená nové stvorenie, ktoré sa začalo Kristovým zmŕtvychvstaním. Pre kresťanov sa stal prvým zo všetkých dní, prvým zo všetkých sviatkov, dňom Pána (po grécky he kyriake hemera, po latinsky dies Dominica) čiže nedeľou.
„V deň Slnka… sa všetci schádzame preto, že je to prvý deň [po židovskej sobote, ale aj prvý deň], v ktorom Boh, keď premenil tmu a hmotu, stvoril svet, a preto, že náš Spasiteľ Ježiš Kristus v ten deň vstal z mŕtvych.“

zobraziť celéNEDEĽA – ZAVŔŠENIE SOBOTY

2175 Nedeľa sa zreteľne líši od soboty,(1166) po ktorej každý týždeň časovo nasleduje, a pre kresťanov nahrádza jej obradný predpis. V Kristovej Veľkej noci nedeľa završuje duchovnú pravdu židovskej soboty a zvestuje večný odpočinok človeka v Bohu. Veď kult Zákona pripravoval Kristovo tajomstvo a to, čo sa v kulte konalo, zobrazovalo určitý aspekt vzťahujúci sa na Krista:
„Tí, čo žili v starom poriadku vecí, prešli k novej nádeji; už nezachovávajú sobotu, ale žijú podľa Pánovho dňa, v ktorom i náš život povstal skrze neho a skrze jeho smrť.“

2176 Slávením nedele sa zachová morálny predpis prirodzene vpísaný do ľudského srdca, ktorým „sa prikazuje vonkajší kult Boha na znak spoločného dobrodenia, ktoré sa týka všetkých“. Nedeľný kult spĺňa morálny príkaz Starej zmluvy, z ktorého preberá rytmus a ducha tým, že každý týždeň oslavuje Stvoriteľa a Vykupiteľa vlastného ľudu.

zobraziť celéNEDEĽNÁ EUCHARISTIA

2177 Nedeľné slávenie Pánovho dňa a Pánovej Eucharistie(1167) je stredobodom života Cirkvi: „Nedeľa, keď sa podľa apoštolskej Tradície slávi veľkonočné tajomstvo, sa má v celej Cirkvi zachovávať ako prvotný prikázaný sviatok.“
„Takisto sa majú zachovávať dni Narodenia nášho Pána(2043) Ježiša Krista, Zjavenia, Nanebovstúpenia a Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, svätej Bohorodičky Márie, jej Nepoškvrneného počatia a Nanebovzatia, svätého Jozefa, svätých apoštolov Petra a Pavla a napokon Všetkých svätých.“

2178 Táto prax kresťanského zhromaždenia(1343) pochádza zo začiatku apoštolských čias. List Hebrejom pripomína: „Neopúšťajme naše zhromaždenia; ako to majú niektorí vo zvyku, ale navzájom sa povzbudzujme“ (Hebr 10,25).
Tradícia zachováva spomienku na stále aktuálne povzbudenie: „Do chrámu príď teda včas, pristúp k Pánovi, vyznaj mu svoje hriechy, kajaj sa v modlitbe…, zotrvaj na božskej a posvätnej liturgii, skonči svoju modlitbu a neodchádzaj pred rozpustením zhromaždenia… Lebo tento deň, ako sme to často povedali, je ti daný na modlitbu a odpočinok. Je to deň, ktorý učinil Pán. Radujme sa a plesajme v ňom.“

2179 „Farnosť je určité spoločenstvo veriacich(1567) natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré je pastoračná starostlivosť pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi.“ Je miestom, kde všetci veriaci môžu byť zhromaždení na slávenie(2691) nedeľnej Eucharistie. Farnosť uvádza kresťanský ľud(2226) do riadneho liturgického života a zhromažďuje ho na spomínané slávenie; vyučuje spásonosné Kristovo učenie; praktizuje Pánovu lásku v dobrých a bratských skutkoch:
„Môžeš sa modliť aj doma. Nemôžeš sa však modliť tak ako v kostole, kde sa schádza veľký počet otcov, kde sa jednomyseľne vysiela volanie k Bohu… Tu je niečo navyše, totiž svornosť a jednomyseľnosť, puto lásky a modlitby kňazov.“

zobraziť celéNEDEĽNÁ POVINNOSŤ

2180 Cirkevné prikázanie určuje a spresňuje Pánov zákon:(2042) „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši.“ (1389) „Prikázaniu zúčastniť sa na omši zadosťučiní, kto je prítomný na omši, kdekoľvek sa slávi v katolíckom obrade buď v sám sviatočný deň, alebo večer predchádzajúceho dňa“

2181 Nedeľná Eucharistia je základom celého kresťanského konania a potvrdzuje ho. Preto veriaci sú povinní zúčastniť sa na slávení Eucharistie v prikázaných dňoch, ak len nie sú ospravedlnení z vážneho dôvodu (ako je napríklad choroba, starostlivosť o dojčatá) alebo dišpenzovaní vlastným farárom. Tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriechu.

2182 Účasť na spoločnom slávení nedeľnej Eucharistie(815) je svedectvom príslušnosti ku Kristovi a jeho Cirkvi a vernosti voči nim. Veriaci tak dosviedčajú svoje spoločenstvo vo viere a láske. Spoločne vydávajú svedectvo o Božej svätosti a o svojej nádeji na spásu. Vzájomne sa posilňujú pod vedením Ducha Svätého.

2183 „Ak chýba vysvätený služobník alebo ak z iného vážneho dôvodu účasť na eucharistickom slávení nie je možná, veľmi sa odporúča, aby sa veriaci zúčastnili na liturgii slova – ak sa nejaká slávi vo farskom kostole alebo na inom posvätnom mieste podľa predpisov diecézneho biskupa – alebo aby venovali primeraný čas modlitbe osobne alebo v rodine, alebo, ak je to vhodné, v skupinách rodín.“

zobraziť celéDEŇ MILOSTI A ODPOČINKU OD PRÁCE

2184 Ako Boh „v siedmy deň odpočíval od všetkých diel“(2172) (Gn 2,2), aj ľudský život má svoj rytmus práce a odpočinku. Ustanovenie Pánovho dňa (nedele) prispieva k tomu, aby všetci mali dostatočný odpočinok a voľný čas, ktorý by im umožnil pestovať rodinný, kultúrny, spoločenský a náboženský život.

2185 V nedeľu a v iné prikázané sviatky sa veriaci majú zdržiavať vykonávania takých prác a činností,(2428) ktoré sú na prekážku povinnému Božiemu kultu, radosti vlastnej dňu Pána, konaniu skutkov milosrdenstva a potrebnému zotaveniu ducha i tela. Rodinné potreby alebo veľká spoločenská užitočnosť sú oprávnenými dôvodmi na ospravedlnenie od zachovania príkazu o nedeľnom odpočinku. Veriaci majú dbať na to, aby oprávnené ospravedlnenia neviedli k návykom, ktoré by škodili náboženstvu, rodinnému životu alebo zdraviu.
„Láska k pravde hľadá posvätný voľný čas, potreba lásky sa podujíma na odôvodnenú prácu.“

2186 Kresťania, ktorí disponujú voľným časom, majú pamätať na svojich bratov, ktorí majú tie isté potreby a tie isté práva a nemôžu si dopriať odpočinku pre svoju chudobu a biedu. Kresťanská nábožnosť už tradične venuje nedeľu dobrým skutkom a pokorným službám chorým,(2447) telesne postihnutým a starcom. Kresťania majú svätiť nedeľu aj tým, že svojej rodine a svojim blízkym venujú čas a starostlivosť, ktoré im ťažko môžu venovať v iných dňoch týždňa. Nedeľa je aj dňom premýšľania, ticha, vzdelávania sa a meditácie, čo všetko prospieva rastu vnútorného a kresťanského života.

2187 Svätiť nedele a sviatky vyžaduje spoločné úsilie. Každý kresťan sa má vyhýbať tomu, aby bez potreby ukladal iným to, čo by im prekážalo zachovať deň Pána.(2289) Ak zvyklosti (šport, pohostinské služby atď.) a spoločenské povinnosti (verejné služby atď.) vyžadujú od niektorých ľudí nedeľnú prácu, každý si má zodpovedne vyhradiť dostatočný čas na zotavenie. Veriaci majú s umiernenosťou a láskou dbať na to, aby sa vyhli výčinom a násilnostiam, ktoré niekedy vznikajú pri masových zábavných podujatiach. Aj napriek ekonomickým ťažkostiam má verejná moc dbať o to, aby zaistila občanom čas určený na odpočinok a Boží kult. Podobnú povinnosť majú aj zamestnávatelia voči svojim zamestnancom.

2188 Pri rešpektovaní náboženskej slobody(2105) a spoločného dobra všetkých sa kresťania majú pričiniť o to, aby nedele a prikázané cirkevné sviatky boli zákonom uznané za sviatočné dni. Kresťania majú dávať všetkým ľuďom verejný príklad modlitby, úcty a radosti a obhajovať svoje tradície ako cenný prínos k duchovnému životu ľudskej spoločnosti. Ak zákonodarstvo krajiny alebo iné dôvody zaväzujú ľudí pracovať v nedeľu, nech sa aj napriek tomu prežíva tento deň ako deň nášho vyslobodenia, ktorý nám dáva účasť na „slávnostnom zhromaždení“, na spoločenstve „prvorodených, ktorí sú zapísaní v nebi“ (Hebr 12,22-23).

zobraziť celéZhrnutie

2189 „Zachovaj sobotný deň, aby si ho zasvätil“ (Dt 5,12). „Siedmy deň je… Pánova svätá sobota, deň odpočinku“ (Ex 31,15).

2190 Sobotu, ktorá predstavovala zavŕšenie prvého stvorenia, nahradila nedeľa pripomínajúca nové stvorenie, ktoré sa začalo Kristovým zmŕtvychvstaním.

2191 Cirkev slávi deň Kristovho zmŕtvychvstania v ôsmy deň, ktorý sa právom volá deň Pána alebo nedeľa.

2192 „Nedeľa… sa má v celej Cirkvi zachovávať ako prvotný prikázaný sviatok.“ „V nedeľu a v iné prikázané sviatky sú veriaci povinní zúčastniť sa na omši.“

2193 „V nedeľu a v iné prikázané sviatky… veriaci… sa majú okrem toho zdržiavať takých prác a činností, ktoré sú na prekážku kultu, ktorý sa má preukazovať Bohu, radosti vlastnej dňu Pána alebo potrebnému zotaveniu ducha i tela.“

2194 Ustanovenie nedele prispieva k tomu, aby „všetci mali aj dostatočný odpočinok a voľný čas na pestovanie rodinného, kultúrneho, spoločenského a náboženského života“.

2195 Každý kresťan sa má vyhýbať tomu, aby bez potreby ukladal iným to, čo by im prekážalo zachovať deň Pána.

zobraziť celéDRUHÁ KAPITOLA „MILOVAŤ BUDEŠ SVOJHO BLÍŽNEHO AKO SEBA SAMÉHO“

2196 Na otázku, ktoré prikázanie je prvé, Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: ,Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto: ,Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet“ (Mk 12,29-31).
Svätý Pavol apoštol to pripomína:(2822) „Kto miluje blížneho, vyplnil zákon. Lebo: Nescudzoložíš! Nezabiješ! Nepokradneš! Nepožiadaš! a ktorékoľvek iné prikázanie je zahrnuté v tomto slove: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Láska nerobí zle blížnemu; teda naplnením zákona je láska“ (Rim 13,8-10).

zobraziť celé4. článok ŠTVRTÉ PRIKÁZANIE

2197 Štvrtým prikázaním sa začína druhá tabuľa zákona. Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky. Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní ctiť a vážiť si všetkých, ktorých Boh pre naše dobro obdaril svojou autoritou.(1897)

2198 Toto prikázanie vyjadruje v kladnej forme povinnosti, ktoré treba plniť. Uvádza prikázania, ktoré po ňom nasledujú a ktoré sa týkajú osobitnej úcty k životu, k manželstvu, k pozemským dobrám a k slovu. Je jedným zo základov sociálneho učenia Cirkvi.(2419)

2199 Štvrté prikázanie sa výslovne obracia na deti v ich vzťahu k otcovi a k matke, lebo tento vzťah je najuniverzálnejší. Takisto sa týka príbuzenských vzťahov s ďalšími členmi rodiny. Žiada, aby sme preukazovali úctu, láskavosť a vďačnosť starým rodičom a predkom. Vzťahuje sa napokon na povinnosti žiakov voči učiteľom, zamestnancov voči zamestnávateľom, podriadených voči svojim predstaveným, občanov voči svojej vlasti a voči tým, ktorí ju spravujú a v nej vládnu.
Toto prikázanie zahŕňa a predpokladá aj povinnosti rodičov, poručníkov, vyučujúcich, vedúcich, vysokých štátnych úradníkov, vládnych činiteľov a všetkých, ktorí vykonávajú moc nad inými alebo nad spoločenstvom osôb.

2200 Zachovávanie štvrtého prikázania má svoju odmenu: „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20,12). Zachovávanie tohto prikázania prináša spolu s duchovným ovocím aj časné ovocie pokoja a blahobytu.(2304) A naopak, nezachovávanie tohto prikázania spôsobuje veľké škody spoločenstvám i jednotlivým osobám.

zobraziť celéI. Rodina v Božom pláne

zobraziť celéPOVAHA RODINY

2201 Manželské spoločenstvo je založené na súhlase manželov.(1625) Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí. Láska manželov a rodenie detí vytvárajú medzi členmi tej istej rodiny osobné vzťahy a základné zodpovednosti.

2202 Muž a žena spojení v manželstve(1882) tvoria spolu so svojimi deťmi rodinu. Táto ustanovizeň predcháza akékoľvek uznanie verejnou mocou; tá je povinná ju prijať. Rodina sa má pokladať za normálny základný vzťah, podľa ktorého sa majú hodnotiť rozličné formy príbuzenstva.

2203 Stvorením muža a ženy Boh ustanovil ľudskú rodinu(369) a dal jej základné zriadenie. Jej členovia sú osoby, ktoré majú rovnakú dôstojnosť. Pre spoločné dobro jej členov a spoločnosti sú v rodine rozmanité zodpovednosti, práva a povinnosti.

zobraziť celéKRESŤANSKÁ RODINA{1655-1658}

2204 „Kresťanská rodina je osobitným prejavom a uskutočnením cirkevného spoločenstva;(533) aj z tohto dôvodu… sa má volať ,domáca cirkev‘“. Je spoločenstvom viery, nádeje a lásky. V Cirkvi nadobúda osobitnú dôležitosť, ako to vidno z Nového zákona.

2205 Kresťanská rodina je spoločenstvom osôb, znakom a obrazom spoločenstva Otca a Syna v Duchu Svätom.(1702) Jej plodivá a výchovná činnosť je odrazom Otcovho stvoriteľského diela. Rodina je povolaná mať účasť na Kristovej modlitbe a obete. Každodenná modlitba a čítanie Božieho slova posilňujú v nej lásku. Kresťanská rodina vykonáva evanjelizačnú a misionársku činnosť.

2206 Vzťahy vnútri rodiny vytvárajú príbuznosť citov, náklonností a záujmov, ktoré pochádzajú predovšetkým zo vzájomnej úcty osôb. Rodina je privilegované spoločenstvo povolané uskutočňovať spoločné uznesenia manželov, ako aj starostlivú spoluprácu rodičov pri výchove detí.

zobraziť celéII. Rodina a spoločnosť

2207 Rodina je prvotná bunka spoločenského života.(1880) Je prirodzeným spoločenstvom, v ktorom sú muž a žena povolaní(372) k darovaniu seba v láske a v darovaní života. Autorita, stálosť a životné vzťahy vnútri rodiny tvoria základy slobody, bezpečnosti a bratstva v rámci spoločnosti.(1603) Rodina je spoločenstvo, v ktorom si už od detstva možno osvojovať morálne hodnoty, začať uctievať Boha a správne užívať slobodu. Rodinný život je uvádzaním do života spoločnosti.

2208 Rodina má žiť tak, aby sa jej členovia naučili starať sa o mladých i starých, o choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby a o chudobných a ujímať sa ich. Je veľa rodín, ktoré v určitých chvíľach nemôžu poskytnúť takúto pomoc. Vtedy sa majú iné osoby, iné rodiny a výpomocne aj spoločnosť postarať o potreby týchto ľudí: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1,27).

2209 Rodinu treba podporovať a chrániť primeranými sociálnymi opatreniami. Tam, kde rodiny nie sú schopné plniť svoje úlohy, majú iné spoločenské celky povinnosť im pomáhať a podporovať rodinnú ustanovizeň. Podľa princípu subsidiarity (výpomoci) sa majú väčšie spoločenstvá vyvarovať toho, aby si neoprávnene privlastňovali práva rodiny alebo sa miešali do jej života.(1883)

2210 Dôležitosť rodiny pre život a blahobyt spoločnosti vyžaduje od samej spoločnosti osobitnú zodpovednosť za udržiavanie a upevňovanie manželstva a rodiny. Občianska moc si má pokladať za vážnu povinnosť „uznať, chrániť a podporovať ich pravú povahu, bedliť nad verejnou mravnosťou a napomáhať rodinné blaho“.

2211 Politické spoločenstvo má povinnosť vážiť si rodinu, pomáhať jej a zabezpečovať najmä:
— slobodu založiť si rodinu, mať deti a vychovávať ich v zhode s vlastným morálnym a náboženským presvedčením;
— ochranu stálosti manželského zväzku a rodinnej ustanovizne;
— slobodu vyznávať svoju vieru, odovzdávať ju a vychovávať v nej deti pomocou prostriedkov a ustanovizní na to potrebných;
— právo na súkromné vlastníctvo, na slobodu podnikania, na prácu, na bývanie a na vysťahovanie;
— podľa ustanovení jednotlivých štátov právo na lekársku starostlivosť na opateru pre staré osoby a na rodinné prídavky;
— ochranu bezpečnosti a zdravia, najmä proti nebezpečenstvám, ako sú drogy, pornografia, alkoholizmus a pod.;
— slobodu vytvárať s inými rodinami združenia a mať tak zastúpenie pred občianskymi autoritami.

2212 Štvrté prikázanie objasňuje aj iné vzťahy v spoločnosti. Vo svojich bratoch a sestrách vidíme deti svojich rodičov; vo svojich bratancoch a sesterniciach potomkov našich predkov; vo svojich spoluobčanoch synov našej vlasti; v pokrstených deti našej matky Cirkvi;(225) v každej ľudskej osobe syna alebo dcéru toho, ktorý chce, aby sme ho nazývali „Otče náš“. Tým sa priznáva našim vzťahom k nášmu blížnemu osobný charakter. Blížny nie je nejaký „jedinec“ v ľudskom kolektíve;(1931) je to „niekto“, kto si pre svoj známy pôvod zasluhuje osobitnú pozornosť a úctu.

2213 Ľudské spoločenstvá sa skladajú z osôb. Dobré riadenie týchto spoločenstiev sa neobmedzuje iba na zaručovanie práv a plnenie povinností ani na dodržiavanie zmlúv. Spravodlivé vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, medzi vládnymi činiteľmi a občanmi predpokladajú prirodzenú dobroprajnosť v zhode s dôstojnosťou ľudských osôb, ktorým záleží na spravodlivosti a bratstve.(1939)

zobraziť celéIII. Povinnosti členov rodiny

zobraziť celéPOVINNOSTI DETÍ

2214 Božie otcovstvo je prameňom ľudského otcovstva; na ňom sa zakladá úcta k rodičom. Úcta detí, neplnoletých či dospelých, k ich otcovi a matke sa živí prirodzeným citom,(1858) ktorý má svoj pôvod vo zväzku, ktorý ich spája. Túto úctu vyžaduje Božie prikázanie.

2215 Úcta k rodičom spočíva vo vďačnosti voči tým, ktorí darovaním života, svojou láskou a prácou priviedli svoje deti na svet a umožnili im rásť vo veku, múdrosti a milosti: „Z celého srdca si cti otca a nezabúdaj na bolesti svojej matky. Pamätaj, že ti dali život. Ako im odplatíš, čo urobili pre teba?“ (Sir 7,29-30).

2216 Úcta k rodičom sa prejavuje pravou ochotou a poslušnosťou: „Zachovávaj, syn môj, prikázania svojho otca(532) a nepohŕdaj naučením svojej matky… Keď niekam pôjdeš, povedú ťa, keď budeš odpočívať, budú strážiť nad tebou, a keď sa zobudíš, budú sa s tebou rozprávať“ (Pr ís 6,20.22). „Múdry syn rád počúva napomenutia, posmievač však nedbá na výčitky“ (Pr ís 13,1).

2217 Kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchnuť každú ich žiadosť ,odôvodnenú svojím vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny. „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo je to milé Pánovi“ (Kol 3,20). Deti majú poslúchať aj rozumné príkazy svojich vychovávateľov a všetkých, ktorým ich rodičia zverili. Ale ak je dieťa vo svedomí presvedčené, že je morálne zlé poslúchnuť daný rozkaz, nemá sa ním riadiť.
Keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy. Tá má v skutočnosti svoj koreň v bázni voči Bohu, ktorá je jedným z darov Ducha Svätého.(1831)

2218 Štvrté prikázanie pripomína deťom, ktoré dospeli, ich zodpovednosť voči rodičom. Podľa svojich možností im majú poskytovať hmotnú a morálnu pomoc v rokoch staroby alebo v čase choroby, opustenosti a núdze. Ježiš pripomína túto povinnosť vďačnosti.
„Boh priznal úctu otcovi od synov a vymedzil právo matky nad nimi. Kto miluje svojho otca, vykupuje svoje hriechy, a kto si ctí matku, zhromažďuje poklady. Kto si ctí otca, nájde radosť vo svojich deťoch a bude vyslyšaný, keď sa bude modliť. Kto si ctí otca, dlho bude živý, a kto sa bojí Pána, poskytne odpočinok svojej matke“ (Sir 3,3-7).
„Synu, pomáhaj v starobe svojmu otcovi a nezarmucuj ho, kým žije. Ak slabne na duchu, maj s ním strpenie a neopovrhuj ním, kým si v plnej sile… Povesť rúhača má, kto opustí svojho otca, a prekliaty je od Boha, kto trápi svoju matku“ (Sir 3,14-15.18).

2219 Úcta k rodičom prispieva k súladu celého rodinného života; týka sa aj vzťahov medzi bratmi a sestrami. Odzrkadľuje sa v celom rodinnom prostredí: „Korunou starcov [sú ich synovia a] vnukovia a ozdobou synov [sú] ich otcovia“ (Pr ís 17,6). „So všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou znášajte sa navzájom v láske“ (Ef 4,2).

2220 Kresťania majú byť osobitne vďační tým, od ktorých prijali dar viery, milosť krstu a život v Cirkvi. Môžu to byť rodičia, iní členovia rodiny, starí rodičia, duchovní pastieri, katechéti a iní učitelia alebo priatelia. „Spomínam si na tvoju úprimnú vieru, akú mala už tvoja stará matka Loida a tvoja matka Eunika, a som presvedčený, že aj ty“ (2Tim 1,5).

zobraziť celéPOVINNOSTI RODIČOV

2221 Plodnosť manželskej lásky sa neobmedzuje iba na plodenie detí, ale má sa rozšíriť aj na ich mravnú výchovu a duchovnú formáciu: Výchovná úloha rodičov(1653) „je taká dôležitá, že ak chýba, ťažko ju možno nahradiť“. Právo a povinnosť vychovávať sú pre rodičov prvoradé a neodcudziteľné.

2222 Rodičia sa majú dívať na svoje deti ako na deti Božie a rešpektovať ich ako ľudské osoby. Vychovávajú ich k zachovávaniu Božieho zákona tým, že sami prejavujú poslušnosť vôli nebeského Otca.(494)

2223 Rodičia sú prví zodpovední za výchovu svojich detí. Túto zodpovednosť dosviedčajú predovšetkým tým, že vytvárajú rodinu, kde vládne ako pravidlo nežnosť, odpustenie, úcta, vernosť a nezištná služba. Rodina je vhodným miestom na výchovu k čnostiam.(1804) Táto výchova si vyžaduje učiť sa odriekaniu, zdravému úsudku a sebaovládaniu ako podmienkam každej pravej slobody. Rodičia majú svoje deti učiť, aby podriaďovali „materiálne a prirodzené [dimenzie]… [dimenziám] vnútorným a duchovným“. Rodičia majú veľkú zodpovednosť aj za to, aby dávali svojim deťom dobrý príklad. Keď budú vedieť pred nimi uznať svoje chyby, budú ich môcť aj lepšie viesť a naprávať:
„Kto miluje svojho syna, často ho tresce a syn mu bude neskôr potechou. Kto si dobre vychováva syna, bude mať z toho osoh“ (Sir 30,1-2). „A vy, otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu, ale vychovávajte ich prísne a napomínajte ich v Pánovi“ (Ef 6,4).

2224 Rodina je prirodzené prostredie na uvedenie ľudskej osoby do solidarity a do spoločenských zodpovedností.(1939) Rodičia majú deti naučiť, aby sa vyvarovali nebezpečenstiev a nemravností, ktoré ohrozujú ľudskú spoločnosť.

2225 Milosťou sviatosti manželstva rodičia dostali zodpovednosť a výsadu evanjelizovať svoje deti.(1656) Už od prvých rokov života ich majú uvádzať do tajomstiev viery, lebo sú svojim deťom „prvými hlásateľmi“. Majú ich od najútlejšieho detstva zapájať do života Cirkvi. Spôsoby života v rodine môžu pestovať citové postoje, ktoré po celý život zostávajú pravými predpokladmi a oporami živej viery.

2226 Rodičia majú začať s výchovou detí k viere už v ich najútlejšom veku. Táto výchova sa uskutočňuje už vtedy, keď si členovia rodiny pomáhajú rásť vo viere svedectvom kresťanského života podľa evanjelia. Rodinná katechéza predchádza, sprevádza a obohacuje iné spôsoby poučovania vo viere. Je poslaním rodičov naučiť svoje deti modliť sa a pomáhať im odhaliť svoje povolanie Božích detí. Farnosť je eucharistické spoločenstvo(2179) a srdce liturgického života kresťanských rodín; je osobitne vhodným miestom na katechézu detí i rodičov.

2227 Deti zo svojej strany prispievajú k rastu svojich rodičov vo svätosti. Všetci spolu a každý osobitne(2013) si majú veľkodušne a neprestajne vzájomne odpúšťať, ak sa medzi nimi vyskytnú urážky, hádky, krivdy a nedbanlivosti. Povzbudzuje k tomu vzájomná láska. Vyžaduje to Kristova láska.

2228 V čase detstva sa úcta a láska rodičov prejavuje predovšetkým v starostlivosti a pozornosti, ktorú venujú tomu, aby vychovali svoje deti a postarali sa o ich hmotné a duchovné potreby. Počas dospievania detí vedie rodičov tá istá úcta a oddanosť k tomu, aby ich vychovávali k správnemu používaniu vlastného rozumu a vlastnej slobody.

2229 Rodičia ako prví zodpovední za výchovu svojich detí majú právo vybrať pre ne takú školu, ktorá zodpovedá ich vlastnému presvedčeniu. Toto právo je základné. Rodičia majú povinnosť v rámci možností voliť také školy, ktoré im budú čo najlepšie pomáhať v ich úlohe kresťanských vychovávateľov. Verejná moc je povinná zaručiť rodičom toto právo a zaistiť konkrétne podmienky na jeho uplatňovanie.

2230 Keď sa deti stanú dospelými, majú povinnosť a právo zvoliť si svoje povolanie a svoj životný stav. Túto novú zodpovednosť majú brať na seba v dôvernom vzťahu k svojim rodičom, od ktorých si majú vyžiadať a ochotne prijať mienku a radu. Rodičia majú dbať na to, aby nenútili svoje deti ani pri voľbe povolania, ani pri voľbe manžela či manželky.(1625) Táto povinnosť zdržanlivosti im však nezabraňuje – skôr naopak –, aby pomáhali deťom múdrymi radami, najmä vtedy, keď si zamýšľajú založiť rodinu.

2231 Niektorí nevstupujú do manželstva preto, aby sa mohli starať o svojich rodičov alebo o svojich bratov a sestry, aby sa výlučnejšie venovali určitému povolaniu, alebo z iných počestných dôvodov. Aj oni môžu vo veľkej miere prispieť k blahu ľudskej rodiny.

zobraziť celéIV. Rodina a Božie kráľovstvo

2232 Rodinné zväzky sú síce dôležité, ale nie absolútne. Čím viac dieťa dorastá do svojej ľudskej a duchovnej zrelosti a nezávislosti, tým viac sa objasňuje a upevňuje jeho osobitné povolanie, ktoré pochádza od Boha. Rodičia majú rešpektovať toto povolanie a pomáhať svojim deťom, aby naň odpovedali a nasledovali ho. Treba si osvojiť presvedčenie, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista: (1618) „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10,37).

2233 Stať sa Ježišovým učeníkom znamená prijať pozvanie(542) patriť do Božej rodiny a žiť v súlade s jeho spôsobom života: „Každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra, i matka“ (Mt 12,50).
Rodičia majú s radosťou a vďakou prijať a rešpektovať volanie Pána, ktorým sa obracia na niektoré z ich detí, aby ho nasledovalo v panenstve pre Kráľovstvo, v zasvätenom živote alebo v kňazskej službe.

zobraziť celéV. Predstavitelia moci v občianskej spoločnosti

2234 Štvrté Božie prikázanie nám nariaďuje ctiť si aj všetkých tých, ktorí pre naše dobro dostali od Boha moc v spoločnosti.(1897) Toto prikázanie objasňuje povinnosti tých, ktorí vykonávajú moc, ako aj tých, ktorí majú z nej osoh.

zobraziť celéPOVINNOSTI OBČIANSKYCH PREDSTAVITEĽOV MOCI

2235 Tí, čo vykonávajú moc, majú ju vykonávať ako službu: „Kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mt 20,26). Vykonávanie moci je morálne vymedzené jej božským pôvodom,(1899) jej racionálnou povahou a jej špecifickým predmetom. Nikto nemôže nariadiť alebo ustanoviť niečo, čo je proti dôstojnosti osôb a proti prirodzenému zákonu.

2236 Vykonávanie moci má za cieľ ukázať správnu stupnicu hodnôt, aby sa tak všetkým uľahčilo používanie slobody a zodpovednosti. Predstavení majú múdro vykonávať distributívnu spravodlivosť,(2411) pričom majú brať do úvahy potreby a prínos každého a mať na zreteli svornosť a pokoj. Majú dbať na to, aby predpisy a nariadenia, ktoré vydávajú, neuvádzali do pokušenia tým, že by kládli osobný záujem proti záujmu spoločnosti.

2237 Predstavitelia politickej moci sú povinní rešpektovať základné práva ľudskej osoby. Majú vykonávať spravodlivosť ľudsky(357) a rešpektovať pritom právo každého, najmä právo rodín a núdznych.
Politické práva spojené s občianstvom môžu a majú byť priznané v zhode s požiadavkami spoločného dobra. Verejná moc ich nemôže zbaviť platnosti bez oprávneného a primeraného dôvodu. Cieľom uplatňovania politických práv je spoločné dobro národa a ľudskej spoločnosti.

zobraziť celéPOVINNOSTI OBČANOV

2238 Tí, čo sú podriadení predstaviteľom občianskej moci,(1900) majú považovať svojich nadriadených za predstaviteľov Boha, ktorý ich ustanovil za správcov svojich darov: „Kvôli Pánovi sa podriaďujte každej ľudskej ustanovizni… ako slobodní, ale nie takí, čo slobodu majú za prikrývku zloby, ale ako Boží služobníci“ (1Pt 2,13.16). Lojálna spolupráca občanov zahŕňa právo a niekedy aj povinnosť vzniesť oprávnené námietky proti tomu, čo sa im zdá škodlivé pre dôstojnosť človeka a dobro spoločnosti.

2239 Povinnosťou občanov je prispievať(1915) spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody. Láska k vlasti a služba vlasti vyplývajú z povinnosti vďačnosti a z poriadku lásky.(2310) Podriadenosť právoplatným autoritám a služba spoločnému dobru vyžadujú, aby občania plnili svoju úlohu v živote politického spoločenstva.

2240 Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za spoločné dobro vyžadujú z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu:(2265)
„Dávajte každému, čo ste dlžní: komu daň, tomu daň, komu clo, tomu clo, komu bázeň, tomu bázeň, komu česť, tomu česť“ (Rim 13,7).
Kresťania… „bývajú vo svojej vlasti, ale ako nájomníci. Všetko majú spoločné s ostatnými ako občania a všetko znášajú ako cudzinci… Ustanovené zákony poslúchajú, ale svojím spôsobom života zákony prevyšujú… Boh ich postavil na také miesto, ktoré nesmú opustiť.“
Apoštol nás povzbudzuje, aby sme sa modlili a vzdávali vďaky za kráľov i za všetkých, čo vykonávajú moc,(1900) „aby sme mohli žiť tichým a pokojným životom vo všetkej nábožnosti a mravnej čistote“ (1Tim 2,2).

2241 Bohatšie národy sú povinné, nakoľko je to možné, prijať cudzincov hľadajúcich bezpečnosť a prostriedky na živobytie, ktoré nemôžu nájsť vo svojej pôvodnej vlasti. Verejná moc má dbať na zachovávanie prirodzeného práva, ktoré stavia hosťa pod ochranu tých, čo ho prijímajú.
Politické autority môžu vzhľadom na spoločné dobro, za ktoré sú zodpovedné, podriadiť uplatňovanie prisťahovaleckého práva rôznym právnym podmienkam, najmä čo sa týka povinností prisťahovalcov voči krajine, ktorá ich prijala. Prisťahovalec je povinný s vďakou rešpektovať hmotné a duchovné dedičstvo krajiny, ktorá ho prijala, poslúchať jej zákony a prispievať na jej náklady.

2242 Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore(1903) s požiadavkami morálneho poriadku, so základnými ľudskými právami alebo s učením evanjelia. Odopretie poslušnosti občianskym autoritám,(2313) keď ich požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje odôvodnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu:(450) „Dávajte teda, čo je cisárovo; cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22,21). „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29).
„Keď však verejná moc(1901) prekročí svoju kompetenciu a utláča občanov, tí nemajú odmietať to, čo si objektívne vyžaduje spoločné dobro; je im však dovolené brániť svoje práva a práva svojich spoluobčanov proti zneužívaniu tejto moci pri rešpektovaní medzí, ktoré určuje prirodzený a evanjeliový zákon.“

2243 Odboj proti útlaku politickej moci(2309) môže oprávnene siahnuť po zbraniach iba vtedy, keď sa súčasne vyskytnú tieto podmienky: 1. keď sa isto, závažne a dlhý čas porušujú základné ľudské práva; 2. keď sa vyčerpali všetky ostatné prostriedky; 3. keď sa tým nevyvolajú ešte horšie neporiadky; 4. keď je oprávnená nádej na úspech; 5. keď nie je možné rozumne predvídať lepšie riešenia.

zobraziť celéPOLITICKÉ SPOLOČENSTVO A CIRKEV

2244 Každá ustanovizeň je inšpirovaná,(1910) aspoň implicitne, určitým názorom na človeka a na jeho cieľ, od čoho odvodzuje svoje hodnotiace kritériá, svoju stupnicu hodnôt a svoju líniu správania. Väčšina spoločností založila svoje ustanovizne na predpoklade určitej nadradenosti človeka nad vecami.(1881) Iba Bohom zjavené náboženstvo jasne uznalo pôvod a cieľ človeka v Bohu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi. Cirkev vyzýva politickú moc, aby sa vo svojich úsudkoch a rozhodnutiach opierala o túto inšpirovanú pravdu(2109) o Bohu a o človekovi:
„Spoločenstvá, ktoré nepoznajú túto inšpiráciu alebo ju odmietajú v mene svojej nezávislosti od Boha, sú nútené hľadať svoje oporné body a svoj cieľ samy v sebe alebo ich prevziať z nejakej ideológie. A keďže nepripúšťajú, aby sa bránilo objektívne kritérium dobra a zla, osobujú si nad človekom a nad jeho osudom totalitnú moc, či už otvorene, alebo skryte, ako o tom svedčia dejiny.“

2245 „Cirkev, ktorá na základe svojho poslania a svojej kompetencie nijako nesplýva s politickým spoločenstvom,(912) je zároveň znamením a ochranou transcendentného charakteru ľudskej osoby.“ Cirkev „rešpektuje a podporuje politickú slobodu a zodpovednosť občanov“.

2246 K poslaniu Cirkvi(2032) patrí „vynášať morálny úsudok aj o veciach, ktoré sa týkajú politickej oblasti, keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší,(2420) pričom používa všetky tie a iba tie prostriedky, ktoré sú v zhode s evanjeliom a s dobrom všetkých so zreteľom na rôzne doby a situácie“.

zobraziť celéZhrnutie

2247 „Cti svojho otca a svoju matku“ (Dt 5,16; Mk 7,10).

2248 Podľa štvrtého prikázania Boh chcel, aby sme po ňom ctili svojich rodičov a tých, ktorých pre naše dobro obdaril autoritou.

2249 Manželské spoločenstvo je založené na zmluve a súhlase manželov. Manželstvo a rodina sú zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí.

2250 „Blaho človeka a ľudskej i kresťanskej spoločnosti úzko súvisí s priaznivým stavom manželského a rodinného spoločenstva.“

2251 Deti si majú ctiť svojich rodičov, byť im vďačné, náležite ich poslúchať a pomáhať im. Úcta k rodičom prispieva k súladu celého rodinného života.

2252 Rodičia sú prví zodpovední za výchovu svojich detí vo viere, v modlitbe a vo všetkých čnostiach. Majú povinnosť, pokiaľ im je to možné, postarať sa o hmotné a duchovné potreby svojich detí.

2253 Rodičia majú rešpektovať a podporovať povolanie svojich detí. Majú mať na pamäti a učiť svoje deti, že prvotným povolaním kresťana je nasledovať Ježiša Krista.

2254 Verejná moc je povinná rešpektovať základné práva ľudskej osoby a vytvárať podmienky na používanie jej slobody.

2255 Povinnosťou občanov je spolupracovať s občianskou mocou na budovaní spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody.

2256 Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore s požiadavkami morálneho poriadku. „Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5,29).

2257 Každá spoločnosť odvodzuje svoje hodnotiace kritériá a svoje konanie od určitého názoru na človeka a na jeho cieľ. Bez svetla evanjelia o Bohu a človeku sa spoločnosti ľahko stávajú totalitnými.

zobraziť celé5. článok PIATE PRIKÁZANIE

2258 „Ľudský život je posvätný,(356) pretože už od svojho začiatku vyžaduje stvoriteľské pôsobenie Boha a navždy zostáva v osobitnom vzťahu k Stvoriteľovi, svojmu jedinému cieľu. Jedine Boh je Pánom života od jeho začiatku až do jeho konca: nikto a za nijakých okolností si nemôže nárokovať právo priamo zničiť nevinnú ľudskú bytosť.“

zobraziť celéI. Rešpektovanie ľudského života

zobraziť celéSVEDECTVO POSVÄTNÝCH DEJÍN

2259 V rozprávaní o tom, ako Kain zabil svojho brata Ábela,(401) Sväté písmo zjavuje, že už od začiatku ľudských dejín mal človek v sebe hnev a žiadostivosť ako následky prvotného hriechu. Človek sa stal nepriateľom svojho blížneho. Boh odsudzuje ohavnosť tejto bratovraždy: „Čo si to urobil? Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne. Buď teraz prekliaty zo zeme, ktorá otvorila ústa, aby pila krv tvojho brata z tvojich rúk“ (Gn 4,10-11).

2260 Zmluva medzi Bohom a ľudstvom je popretkávaná pripomínaniami Božieho daru ľudského života a vražednej násilnosti človeka:
„Budem vyžadovať počet za krv každého z vás… Kto preleje ľudskú krv, skrze človeka bude preliata jeho krv, lebo na Boží obraz som stvoril človeka“ (Gn 9,5-6).
Starý zákon vždy považoval krv za posvätný znak života. Toto učenie je potrebné v každom čase.

2261 Sväté písmo spresňuje zákaz piateho prikázania: „Nezabiješ nevinného ani spravodlivého“(1756) (Ex 23,7). Úmyselná vražda nevinného závažne protirečí dôstojnosti ľudskej bytosti, „zlatému pravidlu“ a svätosti Stvoriteľa. Zákon, ktorý takúto vraždu zakazuje,(1956) má všeobecnú platnosť: zaväzuje všetkých a každého, vždy a všade.

2262 V reči na vrchu Pán pripomína prikázanie: „Nezabiješ!“ (Mt 5,21) a pridáva k nemu zákaz hnevu, nenávisti a pomsty. Ba ešte viac, Kristus žiada od svojho učeníka, aby nastavil aj druhé líce a miloval svojich nepriateľov. (2844) On sám sa nebránil a Petrovi povedal, aby ponechal svoj meč v pošve.

zobraziť celéOPRÁVNENÁ OBRANA

2263 Oprávnená obrana osôb a spoločností nie je výnimkou zo zákazu zabitia nevinného, ktoré je úmyselnou vraždou.(1737) „Z konania… toho, kto bráni seba samého, môže vzniknúť dvojaký následok: jedným je zachovanie vlastného života, druhým zabitie útočníka.“ „Nič neprekáža tomu, aby jeden čin mal dva následky, z ktorých iba jeden je úmyselný, kým druhý je mimo úmyslu.“

2264 Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti.(2196) Je teda oprávnené presadzovať rešpektovanie vlastného práva na život. Kto bráni svoj život, nie je vinný z vraždy, hoci je nútený zasadiť útočníkovi smrteľný úder.
„Ak niekto pri obrane svojho života používa väčšie násilie, ako je potrebné, je to nedovolené. Ak však umiernene odráža násilie, obrana je dovolená… A nie je potrebné na spásu, aby sa človek zriekol umiernenej obrany preto, aby sa vyhol zabitiu druhého; lebo človek je povinný viac sa starať o svoj život ako o cudzí.“

2265 Oprávnená obrana môže byť nielen právom, ale aj vážnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných.(2240) Obrana spoločného dobra vyžaduje zneškodnenie nespravodlivého útočníka. Z toho dôvodu majú právoplatní predstavitelia moci právo použiť zbrane,(2308) aby odrazili útočníkov na občiansku spoločnosť, ktorá je zverená ich zodpovednosti.

2266 Úsilie štátu zabrániť šíreniu takých správaní, ktoré poškodzujú práva človeka a základné pravidlá občianskeho spolunažívania, zodpovedá požiadavke ochrany spoločného dobra.(1897-1899) Právoplatná verejná moc má právo a povinnosť uložiť tresty primerané závažnosti zločinu. Trest má predovšetkým za cieľ napraviť neporiadok spôsobený previnením.(1449) Keď ho vinník prijme dobrovoľne, trest nadobúda hodnotu odpykania. Okrem obrany verejného poriadku a ochrany bezpečnosti osôb má trest aj liečebný cieľ; nakoľko je možné, má prispieť k náprave vinníka.

2267 Za predpokladu, že sa plne zistila totožnosť a zodpovednosť vinníka, tradičné učenie Cirkvi nevylučuje použitie trestu smrti, ak by bol jedinou možnou cestou na účinnú obranu ľudských životov pred nespravodlivým útočníkom.
Ak však na obranu a na ochranu bezpečnosti(2306) osôb pred útočníkom stačia nekrvavé prostriedky, verejná moc má použiť iba tie, lebo lepšie zodpovedajú konkrétnym podmienkam spoločného dobra a väčšmi sa zhodujú s dôstojnosťou ľudskej osoby.
A skutočne dnes, keď už štát má k dispozícii možnosti účinne potlačiť zločin tak, že zneškodní páchateľa a pritom mu definitívne neodníme možnosť vykúpiť sa, prípady, v ktorých je absolútne nevyhnutné usmrtiť vinníka, „sú už veľmi zriedkavé, ak sa ešte vôbec skutočne vyskytujú“.

zobraziť celéÚMYSELNÁ VRAŽDA

2268 Piate prikázanie zakazuje ako ťažko hriešnu priamu a úmyselnú vraždu. Vrah a tí, ktorí úmyselne na vražde spolupracujú,(1867) páchajú hriech, ktorý volá o pomstu do neba.
Vražda novonarodeného dieťaťa, bratovražda, vražda rodiča, manžela alebo manželky sú osobitne ťažké zločiny, pretože trhajú prirodzené zväzky. Eugenické dôvody alebo dôvody verejnej hygieny nemôžu ospravedlniť nijakú vraždu, ani keby ju prikazovala verejná moc.

2269 Piate prikázanie zakazuje robiť niečo s úmyslom nepriamo spôsobiť smrť nejakej osoby. Morálny zákon zakazuje vystaviť niekoho bez závažného dôvodu nebezpečenstvu smrti, ako aj odmietnuť pomoc osobe, ktorá je v nebezpečenstve.
Ak ľudská spoločnosť nečinne prijíma smrtiaci hlad a neusiluje sa mu čeliť je to pohoršujúca nespravodlivosť a ťažké previnenie. Obchodníci, ktorí svojimi úžerníckymi a obchodníckymi praktikami vyvolávajú hlad a smrť svojich blížnych, nepriamo páchajú vraždu, za ktorú sú zodpovední.
Za neúmyselnú vraždu nie je človek morálne zodpovedný.(2290) Ale nemôže byť ospravedlnený od ťažkého previnenia ten, kto bez primeraných dôvodov konal tak, že spôsobil smrť, hoci nemal úmysel ju zapríčiniť.

zobraziť celéPOTRAT

2270 Ľudský život treba absolútne rešpektovať(1703) a chrániť už od chvíle počatia. Ľudskej bytosti už od prvej chvíle jej jestvovania treba priznať práva osoby, medzi ktorými je nedotknuteľné právo každej nevinnej bytosti na život. (357)
„Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, posvätil som ťa“ (Jer 1,5)
„Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme“ (Ž139,15).

2271 Cirkev už od prvého storočia učila, že každý vyvolaný potrat je morálne zlo. Toto učenie sa nezmenilo. Ostáva nemenné. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, závažne protirečí morálnemu zákonu:
„Nezabiješ zárodok potratom ani neusmrtíš novonarodené dieťa.“ „Boh… Pán života, zveril ľuďom vznešenú úlohu chrániť život, čo sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba teda chrániť s najväčšou starostlivosťou už od počatia; potrat a vražda novonarodeného dieťaťa sú ohavnými zločinmi.“

2272 Formálna (vedomá a dobrovoľná, a nie iba materiálna) spolupráca pri potrate je ťažký hriech. Cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kánonickým trestom exkomunikácie. „Kto zapríčiní potrat, ktorý skutočne nastane, upadne do exkomunikácie uloženej vopred vyneseným rozsudkom [excommunicatio latae sententiae],“ „samým činom spáchania deliktu“ a za podmienok stanovených právom. (1463) Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. Zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu a nenapraviteľnú škodu spôsobenú usmrtenému neviniatku, jeho rodičom a celej spoločnosti.

2273 Neodňateľné právo(1930) každého nevinného ľudského jednotlivca na život je konštitutívnym prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva:
„Občianska spoločnosť i politická moc musia uznávať a rešpektovať neodňateľné práva osoby. Práva človeka nezávisia ani od jednotlivcov, ani od rodičov a nie sú ani koncesiou spoločnosti a štátu. Patria k ľudskej prirodzenosti a sú vlastné ľudskej osobe vďaka stvoriteľskému činu, v ktorom má osoba svoj pôvod. Medzi týmito základnými právami treba v tomto ohľade pripomenúť právo na život a telesnú neporušiteľnosť každej ľudskej bytosti od chvíle počatia až po smrť.“
„Vo chvíli, keď pozitívny zákon zbavuje nejakú skupinu ľudských bytostí ochrany, ktorú im má občianske zákonodarstvo poskytnúť, štát popiera rovnosť všetkých pred zákonom. Keď štát nedáva svoju moc do služieb práv všetkých občanov a najmä tých najslabších, sú tým ohrozené samotné základy právneho štátu… Ako dôsledok rešpektovania a ochrany, ktoré treba priznať ešte nenarodenému dieťaťu už od chvíle jeho počatia, má zákon stanoviť primerané trestné sankcie za každé úmyselné porušenie jeho práv.“

2274 Keďže sa s embryom má už od počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť.
Predpôrodná diagnóza je morálne dovolená, ak „rešpektuje život a neporušiteľnosť ľudského embrya a plodu a je zameraná na jeho individuálne zachovanie alebo uzdravenie… Je však v závažnom rozpore s morálnym zákonom, ak predvída, v závislosti od výsledkov, možnosť vyvolať potrat. Diagnóza sa nesmie rovnať rozsudku smrti.“

2275 „Zákroky na ľudskom embryu sa majú považovať za dovolené pod podmienkou, že rešpektujú život a neporušiteľnosť embrya a neprinášajú preň neprimerané riziká, ale majú za cieľ jeho uzdravenie, zlepšenie jeho zdravotného stavu alebo jeho individuálne prežitie.“
„Je nemorálne vytvárať ľudské embryá na to, aby sa využívali ako ,biologický materiál‘, s ktorým možno voľne nakladať.“
„Niektoré pokusy o zásah do chromozómového alebo genetického dedičstva nie sú terapeutické, ale smerujú k vytváraniu ľudských bytostí vybratých podľa pohlavia alebo iných vopred stanovených vlastností. Takéto manipulácie sú v protiklade s osobnou dôstojnosťou ľudskej bytosti, s jej neporušiteľnosťou a s jej totožnosťou,“ ktorá je jedinečná a neopakovateľná.

zobraziť celéEUTANÁZIA

2276 Tí, ktorých životná sila sa zmenšila alebo oslabla,(1503) vyžadujú si osobitnú úctu. Choré alebo telesne či mentálne postihnuté osoby treba podporovať, aby mohli, pokiaľ je to možné, viesť normálny život.

2277 Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná.
Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.

2278 Prerušenie nákladných, nebezpečných, mimoriadnych alebo vzhľadom na očakávané výsledky neúmerných liečebných procedúr môže byť oprávnené. Je to odmietnutie „liečby za každú cenu“. Nechce sa tým spôsobiť smrť, iba sa prijme, že jej nemožno zabrániť.(1007) Rozhodnutie má urobiť chorý, ak je na to oprávnený a je toho schopný; v inom prípade tí, ktorí sú na to oprávnení podľa zákona, pričom majú vždy rešpektovať rozumnú vôľu a oprávnené záujmy chorého.

2279 Ani keď sa smrť pokladá za veľmi blízku, nemožno oprávnene prerušiť liečenie, ktoré sa má zvyčajne poskytovať chorej osobe. Používanie utišujúcich liekov na zmiernenie utrpenia umierajúceho, hoci aj s rizikom, že sa mu tým skráti život, môže byť morálne v zhode s ľudskou dôstojnosťou, ak nie je smrť chcená ani ako cieľ, ani ako prostriedok, ale sa iba predvída a pripúšťa sa ako nevyhnutná. Liečby, ktoré zmierňujú bolesti, sú jednou z vynikajúcich foriem nezištnej lásky. Z tohto dôvodu ich treba podporovať.

zobraziť celéSAMOVRAŽDA

2280 Každý je za svoj život zodpovedný pred Bohom, ktorý mu ho dal. Boh zostáva zvrchovaným Pánom života.(2258) Sme povinní prijímať život s vďačnosťou a chrániť ho na Božiu česť a spásu svojej duše. My sme správcami, nie vlastníkmi života, ktorý nám Boh zveril. Nemôžeme s ním voľne nakladať.

2281 Samovražda protirečí prirodzenej náklonnosti človeka zachovať si a udržiavať svoj život. Je v závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretína putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom(2212) a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky. Samovražda protirečí aj láske k živému Bohu.

2282 Ak sa samovražda spácha s úmyslom dať príklad najmä mladým, nadobúda aj závažnosť pohoršenia. Úmyselná spolupráca na samovražde je v rozpore s morálnym zákonom.
Ťažké psychické poruchy, úzkosť alebo veľký strach pred nejakou životnou skúškou, utrpením alebo mučením(1735) môžu zmenšiť zodpovednosť samovraha.

2283 Nemáme strácať nádej na večnú spásu ľudí, ktorí si vzali život. Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami,(1737) ktoré pozná len on sám. Cirkev sa modlí za tých, ktorí si siahli na život.

zobraziť celéII. Rešpektovanie dôstojnosti človeka

zobraziť celéREŠPEKTOVANIE DUŠE DRUHÉHO: POHORŠENIE

2284 Pohoršenie je postoj alebo správanie, ktoré privádza druhého k páchaniu zla. Kto pohoršuje, stáva sa pokušiteľom svojho blížneho.(2847) Spôsobuje škodu čnosti a počestnosti; môže strhnúť svojho blížneho do duchovnej smrti. Pohoršenie je ťažkým previnením, keď niekto svojím konaním alebo zanedbaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému prehrešeniu.

2285 Pohoršenie nadobúda osobitnú závažnosť(1903) vzhľadom na autoritu tých, ktorí ho dávajú, alebo na slabosť tých, ktorí mu podliehajú. Nášmu Pánovi vnuklo túto kliatbu: „Pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, by bolo lepšie, keby mu zavesili na krk mlynský kameň a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18,6). Pohoršenie je závažné, keď ho dávajú tí, ktorí od prírody alebo na základe poslania majú povinnosť učiť a vychovávať iných. Ježiš to vyčíta zákonníkom a farizejom: prirovnáva ich k vlkom v ovčom rúchu.

2286 Pohoršenie môže byť vyvolané aj zákonom alebo inštitúciami, módou alebo verejnou mienkou.
Tak sa previňujú pohoršením(1887) tí, čo zavádzajú také zákony alebo spoločenské štruktúry, ktoré vedú k úpadku mravov a k rozkladu náboženského života alebo k „spoločenským pomerom, ktoré zámerne či bez zámeru sťažujú alebo prakticky znemožňujú kresťanské správanie zhodujúce sa s prikázaniami najvyššieho Zákonodarcu“. To platí aj o vedúcich podnikov, ktorí vydávajú predpisy podnecujúce k podvodu, o učiteľoch, ktorí „dráždia“ svojich žiakov k hnevu,(2498) alebo o tých, čo manipulujú s verejnou mienkou, a tak ju odvracajú od morálnych hodnôt.

2287 Kto používa moc, ktorou disponuje, takým spôsobom, že podnecuje k páchaniu zla, previňuje sa pohoršením a je zodpovedný za zlo, ktoré priamo alebo nepriamo podporoval. „Nie je možné, aby neprišli pohoršenia, ale beda tomu, skrze koho prichádzajú“ (Lk 17,1).

zobraziť celéREŠPEKTOVANIE ZDRAVIA

2288 Život a telesné zdravie sú vzácne dary,(1503) ktoré nám Boh zveril. Máme sa o ne rozumne starať a brať pritom do úvahy potreby iných a spoločné dobro.
Starostlivosť o zdravie občanov si vyžaduje pomoc spoločnosti,(1509) aby sa vytvorili také životné podmienky, ktoré by ľuďom umožnili rásť a dosiahnuť zrelosť. Sú to: výživa a oblečenie, bývanie, zdravotnícka starostlivosť, základné vzdelanie, zamestnanie a sociálna podpora.

2289 Morálka síce nabáda k rešpektovaniu telesného života,(364) ale nerobí z neho absolútnu hodnotu. Stavia sa proti novopohanskej mentalite, ktorá sa snaží rozvíjať kult tela, všetko mu obetovať,(2113) zbožňovať telesnú dokonalosť a športový úspech. Takáto mentalita môže výberovou voľbou medzi silnými a slabými viesť k zvrátenosti ľudských vzťahov.

2290 Čnosť miernosti robí človeka schopným(1809) vyhýbať sa každému prekročeniu miery, nemiernemu užívaniu jedla, alkoholu, tabaku a liekov. Tí, čo v stave opitosti alebo prepiatou záľubou v rýchlosti ohrozujú na cestách, na mori alebo vo vzduchu bezpečnosť iných i svoju vlastnú, sa ťažko previňujú.

2291 Užívanie drog veľmi vážne poškodzuje zdravie a ľudský život. Okrem prísne terapeutických indikácií je ťažkým previnením. Tajná výroba drog a obchod s nimi sú pohoršlivé činnosti. Sú priamou spoluprácou s praktikami, ktoré závažne protirečia morálnemu zákonu, lebo k nim podnecujú.

zobraziť celéREŠPEKTOVANIE ĽUDSKEJ OSOBY A VEDECKÝ VÝSKUM

2292 Vedecké, či už lekárske, alebo psychologické pokusy na osobách alebo na skupinách ľudí môžu prispieť k uzdraveniu chorých a k pokroku verejného zdravotníctva.

2293 Základný, ako aj aplikovaný vedecký výskum(159) je významným prejavom vlády človeka nad stvorením. Veda a technika sú vzácne prostriedky, ak sú postavené do služieb človeka a napomáhajú jeho celkový rozvoj na prospech všetkých. Ale samy osebe nemôžu určovať zmysel ľudskej existencie a ľudského pokroku. Veda a technika sú zamerané na človeka, ktorému vďačia za svoj pôvod a rozvoj. Určenie svojho cieľa a vedomie svojho ohraničenia(1703) majú teda v ľudskej osobe a v jej morálnych hodnotách.

2294 Je iluzórne vyžadovať, aby vedecký výskum a jeho aplikácie boli morálne neutrálne. Na druhej strane orientačné kritériá sa nemôžu odvodzovať ani z čisto technickej účinnosti, ani z užitočnosti, ktorá z nich môže vyplývať pre jedných na škodu druhých, ani – čo by bolo ešte horšie – z prevládajúcich ideológií. Veda a technika už pre svoj vnútorný význam vyžadujú bezpodmienečné rešpektovanie základných kritérií morálnosti.(2375) Majú byť v službách ľudskej osoby, jej neodňateľných práv, jej skutočného a celkového dobra, a to v súlade s Božím plánom a Božou vôľou.

2295 Výskumy alebo pokusy na ľudskej bytosti nemôžu oprávňovať činy, ktoré sú samy osebe proti dôstojnosti ľudskej osoby(1753) a proti morálnemu zákonu. Prípadný súhlas jednotlivcov, ktorí sa im podrobujú, také činy neospravedlňuje. Pokusy na ľudskej bytosti nie sú morálne oprávnené, ak sa nimi život alebo psychická a telesná integrita jednotlivca vystavuje neprimeraným rizikám alebo takým, ktorým sa možno vyhnúť. Pokusy na ľudských bytostiach sa nezhodujú s dôstojnosťou človeka tým viac, ak sa konajú bez súhlasu náležite informovaného subjektu, alebo jeho príbuzných, ktorí majú na to právo.

2296 Transplantácia orgánov je v súlade s morálnym zákonom, ak telesné a psychické nebezpečenstvá a riziká, ktorým sa vystavuje darca, sú úmerné dobru, ktoré sa očakáva pre toho, komu je určená.(2301) Darovanie orgánov po smrti je šľachetný a záslužný čin a treba k nemu povzbudzovať ako k prejavu veľkodušnej solidarity. Nie je morálne prijateľné, ak darca alebo jeho príbuzní, ktorí majú na to právo, nedali k tomu svoj výslovný súhlas. Okrem toho je morálne neprípustné priamo zapríčiniť zmrzačenie, ktoré robí človeka invalidom, alebo smrť ľudskej bytosti, aj keby sa to konalo s cieľom oddialiť smrť iných osôb.

zobraziť celéREŠPEKTOVANIE TELESNEJ NEPORUŠITEĽNOSTI

2297 Únosy a odvedenie rukojemníkov šíria teror a hrozbami robia neprípustný nátlak na obete. Sú morálne nedovolené. Terorizmus sa bez rozdielu vyhráža, zraňuje a zabíja; závažne odporuje spravodlivosti a láske. Mučenie, pri ktorom sa používa telesné alebo morálne násilie, aby sa vynútilo priznanie, aby sa potrestali vinníci, zastrašili protivníci alebo ukojila nenávisť, je v rozpore s úctou k ľudskej osobe a k ľudskej dôstojnosti. Priamo chcené amputácie, mrzačenia alebo sterilizácie nevinných osôb, ak nejde o lekárske indikácie prísne terapeutickej povahy, sú v rozpore s morálnym zákonom.

2298 V minulosti zákonité vlády bežne používali kruté metódy na zachovanie zákona a udržanie poriadku, často bez protestu pastierov Cirkvi, ktorí sami vo svojich súdoch prijali predpisy rímskeho práva o mučení. Odhliadnuc od týchto poľutovaniahodných faktov, Cirkev vždy hlásala povinnosť zhovievavosti a milosrdenstva. Zakazovala príslušníkom kléru prelievať krv.(2267) V novších časoch sa stalo zjavným, že takéto kruté praktiky neboli potrebné na zachovanie verejného poriadku a ani sa nezhodovali so zákonitými právami ľudskej osoby. Naopak, tieto praktiky vedú k ešte horším morálnym úpadkom. Treba sa vynasnažiť, aby sa odstránili. Za obete a za ich mučiteľov sa treba modliť.

zobraziť celéREŠPEKTOVANIE MŔTVYCH

2299 Umierajúcim treba venovať pozornosť a starostlivosť, aby sa im pomohlo prežiť posledné chvíle dôstojne a v pokoji. Ich príbuzní im majú pomáhať modlitbou. Majú sa postarať, aby chorí prijali vo vhodnom čase sviatosti, ktoré pripravujú na stretnutie so živým Bohom.(1525)

2300 S telami zosnulých(1681-1690) treba zaobchádzať s úctou a láskou vo viere a nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je skutkom telesného milosrdenstva. Je uctením Božích detí – chrámov Ducha Svätého.

2301 Pitva mŕtvol môže byť morálne prípustná z dôvodu zákonom oprávneného vyšetrenia alebo vedeckého výskumu.(2296) Bezplatné darovanie orgánov po smrti je dovolené a môže byť záslužné.
Cirkev dovoľuje kremáciu, ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela.

zobraziť celéIII. Zachovanie mieru

zobraziť celéMIER

2302 Keď náš Pán pripomína prikázanie „Nezabiješ!“ (Mt 5,21), požaduje tým pokoj srdca a poukazuje na nemorálnosť(1765) vražedného hnevu a nenávisti:
Hnev je túžba po pomste. „Túžiť po pomste, aby sa spôsobilo zlo tomu, koho treba potrestať, je nedovolené.“ Ale je chvályhodné uložiť zadosťučinenie, „aby sa napravili chyby a zachovalo dobro spravodlivosti“. Ak hnev zachádza až do vedomej a dobrovoľnej túžby zabiť blížneho alebo ho ťažko zraniť, závažne protirečí láske; je smrteľným hriechom. Pán hovorí: „Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá“ (Mt 5,22).

2303 Úmyselná nenávisť protirečí láske.(2094) Nenávisť k blížnemu je hriechom, ak mu človek vedome a dobrovoľne chce zlo.(1933) Nenávisť k blížnemu je ťažkým hriechom, ak sa mu vedome a dobrovoľne želá veľká škoda. „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5,44-45).

2304 Rešpektovanie ľudského života a jeho rozvoj si vyžadujú mier.(1909) Mier nespočíva iba v tom, že nie je vojna, ani sa neobmedzuje len na zabezpečenie rovnováhy medzi nepriateľskými silami. Mier vo svete sa nemôže dosiahnuť bez ochrany osobného vlastníctva, bez slobodnej komunikácie medzi ľuďmi, bez rešpektovania dôstojnosti osôb i národov a bez vytrvalého pestovania bratstva. Mier je „pokoj poriadku“. (1807) Je „dielom spravodlivosti“ (Iz 32,17) a dôsledkom lásky.

2305 Pozemský mier je obrazom a ovocím pokoja Kristovho, ktorý je „Knieža“ mesiášskeho „pokoja“ (Iz 9,5). Kristus svojou krvou na kríži „v sebe samom zabil nepriateľstvo“(1468) (Ef 2,16), zmieril ľudí s Bohom a urobil zo svojej Cirkvi sviatosť jednoty ľudského pokolenia a jeho zjednotenia s Bohom. „On je náš pokoj“ (Ef 2,14). A vyhlasuje: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj“ (Mt 5,9).

2306 Tí, čo sa zriekajú násilných a krvavých akcií a v záujme zachovania ľudských práv používajú obranné prostriedky,(2267) ktoré sú naporúdzi aj tým najslabším, vydávajú svedectvo o evanjeliovej láske, ak sa to nedeje na úkor práv a povinností iných ľudí a spoločností. Oni zákonitým spôsobom svedčia o závažnosti hmotných a morálnych rizík pri použití násilia s jeho pustošením a jeho mŕtvymi.

zobraziť celéVYVAROVAŤ SA VOJNY

2307 Piate prikázanie zakazuje úmyselné ničenie ľudského života. Pre zlá a nespravodlivosti, ktoré prináša každá vojna, Cirkev naliehavo vyzýva všetkých modliť sa a pričiniť sa o to, aby nás Božia dobrota oslobodila od odvekého otroctva vojny.

2308 Každý občan a každý vládny činiteľ je povinný pričiniť sa o to, aby sa vyhlo vojnám.
„Dokedy bude jestvovať nebezpečenstvo vojny a bude chýbať kompetentná medzinárodná autorita vybavená primeranou brannou mocou, dovtedy sa nebude môcť uprieť vládam právo na oprávnenú obranu,(2266) ak sa už vyčerpali všetky prostriedky pokojného urovnania.“

2309 Dôsledne treba vziať do úvahy podmienky(2243) oprávnenej obrany vojenskou silou. Takéto rozhodnutie pre svoju závažnosť podlieha prísnym podmienkam morálnej oprávnenosti. Vyžaduje sa, a to súčasne:
— aby škoda spôsobená útočníkom národu alebo spoločenstvu národov bola trvalá, ťažká a istá;
— aby sa všetky ostatné prostriedky, ako tomu urobiť koniec, ukázali nepoužiteľné alebo neúčinné;
— aby sa vyskytli spolu seriózne podmienky na úspech;
— aby použitie zbraní nemalo za následok väčšie zlá a neporiadky, ako je zlo, ktoré sa má odstrániť. Pri hodnotení tejto podmienky veľmi zaváži sila moderných prostriedkov ničenia.
Toto sú tradičné prvky, ktoré sa uvádzajú v učení o takzvanej „spravodlivej vojne“.
Hodnotenie týchto podmienok morálnej oprávnenosti patrí rozvážnemu úsudku tých, ktorí majú zodpovednosť za spoločné dobro.(1897)

2310 Verejná moc má v takomto prípade právo a povinnosť uložiť občanom povinnosti potrebné na národnú obranu.
Tí, čo sa venujú službe vlasti vo vojenskom živote,(2239, 1909) sú služobníkmi bezpečnosti a slobody národov. Ak si správne plnia svoju úlohu, naozajstne prispievajú k spoločnému dobru a k udržaniu pokoja.

2311 Verejná moc sa má spravodlivo postarať o prípady tých, čo z dôvodov svedomia odmietajú používať zbrane.(1782, 1790) Aj oni sú však povinní slúžiť ľudskej spoločnosti v nejakej inej forme.

2312 Cirkev i ľudský rozum potvrdzujú, že počas ozbrojených konfliktov zostáva stále platný morálny zákon. „Aj keby už nanešťastie vznikla vojna, tým samým nie je medzi nepriateľskými stranami všetko dovolené.“

2313 Treba rešpektovať nebojujúcich, ranených vojakov a zajatcov a ľudsky s nimi zaobchádzať.
Akcie, ktoré sa vedome a dobrovoľne podnikajú proti právu národov a jeho všeobecným zásadám, ako aj nariadenia, ktoré ich prikazujú, sú zločinmi. Slepá poslušnosť nie je dostačujúcim dôvodom na ospravedlnenie tých, čo sa takýmto nariadeniam podriaďujú. Preto vyhladenie obyvateľstva, národa alebo národnostnej menšiny treba odsúdiť ako smrteľný hriech. Je morálnou povinnosťou vzoprieť sa rozkazom,(2242) ktoré nariaďujú genocídu.

2314 „Každá vojnová akcia, ktorá bez rozdielu smeruje k zničeniu celých miest alebo rozsiahlych krajov aj s ich obyvateľmi, je zločinom proti Bohu i proti samému človeku, ktorý treba rázne a bez váhania odsúdiť.“ Riziko modernej vojny je v tom, že držiteľom moderných technických zbraní, najmä atómových, biologických alebo chemických, poskytuje príležitosť dopustiť sa takých zločinov.

2315 Hromadenie zbraní sa mnohým javí ako paradoxný spôsob odradenia prípadných protivníkov od vojny. Vidia v ňom najúčinnejší prostriedok na zabezpečenie mieru medzi národmi. Proti takémuto spôsobu odrádzania treba mať vážne morálne výhrady. Preteky v zbrojení nezabezpečujú mier. Nielenže neodstraňujú príčiny vojny, ale hrozí riziko, že ich ešte zväčšia. Vynakladanie obrovského bohatstva na prípravu stále nových zbraní znemožňuje poskytovanie pomoci obyvateľom trpiacim núdzu a prekáža rozvoju národov. Nadmerné zbrojenie rozmnožuje príčiny konfliktov a zvyšuje riziko ich šírenia.

2316 Výroba zbraní a obchod s nimi sa týkajú spoločného dobra národov(1906) a medzinárodného spoločenstva. Preto verejná moc má právo a povinnosť upravovať ich predpismi. Vyhľadávanie krátkodobých súkromných alebo kolektívnych záujmov neoprávňuje podujatia, ktoré roznecujú násilie a konflikty medzi národmi a ohrozujú medzinárodný právny poriadok.

2317 Nespravodlivosti a prílišné nerovnosti(1938) ekonomického alebo sociálneho rázu, závisť, nedôvera a pýcha,(2538) ktoré zhubne pôsobia medzi ľuďmi a národmi, neprestajne ohrozujú mier a vyvolávajú vojny. Všetko, čo sa robí na odstránenie týchto neporiadkov, prispieva k budovaniu mieru(1941) a vyvarovaniu sa vojne.
„Keďže ľudia sú hriešnikmi, hrozí im nebezpečenstvo vojny a bude im hroziť až do Kristovho príchodu. Ale v miere, v akej zjednotení v láske premôžu hriech, premôžu aj násilie, kým sa nesplnia [Božie] slová: ,Z mečov si ukujú radlá, zo svojich kopijí viničné nože. Národ proti národu nezdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju‘ (Iz 2,4).“

zobraziť celéZhrnutie

2318 „V Božej ruke je duša všetkých bytostí aj duch každého ľudského tela“ (Jób 12,10).

2319 Každý ľudský život od chvíle počatia až po smrť je posvätný, pretože ľudská osoba je chcená pre ňu samu na obraz a podobu živého a svätého Boha.

2320 Vražda ľudskej bytosti je v závažnom rozpore s dôstojnosťou osoby a so svätosťou jej Stvoriteľa.

2321 Zákaz vraždy neruší právo zneškodniť nespravodlivého útočníka. Oprávnená obrana je závažnou povinnosťou pre toho, kto je zodpovedný za život iných alebo za spoločné dobro.

2322 Dieťa má už od svojho počatia právo na život. Priamy potrat, to znamená chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je „hanebný čin“, ktorý závažne protirečí morálnemu zákonu. Tento zločin proti ľudskému životu stíha Cirkev kánonickým trestom exkomunikácie.

2323 Keďže s ľudským embryom sa má už od jeho počatia zaobchádzať ako s osobou, treba ho chrániť v jeho neporušiteľnosti, liečiť ho a uzdraviť, pokiaľ je to možné, ako každú inú ľudskú bytosť.

2324 Úmyselná eutanázia je vraždou, nech by boli akékoľvek jej formy a dôvody. Je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi.

2325 Samovražda závažne protirečí spravodlivosti, nádeji a láske. Piate prikázanie ju zakazuje.

2326 Pohoršenie je ťažkým previnením, keď niekto svojím konaním alebo zanedbaním vedome a dobrovoľne privádza druhého k ťažkému prehrešeniu.

2327 Musíme urobiť všetko, čo je rozumne možné, aby sa vyhlo vojne, a to pre zlo a nespravodlivosť, ktoré každá vojna so sebou prináša. Cirkev sa modlí: „Od moru, hladu a vojny vysloboď nás, Pane.“

2328 Cirkev i ľudský rozum potvrdzujú, že počas ozbrojených konfliktov zostáva stále platný morálny zákon. Akcie, ktoré sa vedome a dobrovoľne podnikajú proti právu národov a jeho všeobecným zásadám, sú zločinmi.

2329 „Preteky v zbrojení sú veľmi vážnym nešťastím ľudstva a neprípustne poškodzujú chudobných.“

2330 „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi“ (Mt 5,9).

zobraziť celé6. článok ŠIESTE PRIKÁZANIE

zobraziť celéI. „Muža a ženu ich stvoril...“

2331 „Boh je láska a žije sám v sebe z tajomstva osobného spoločenstva lásky. Tým, že Boh stvoril ľudskú prirodzenosť muža a ženy na svoj obraz…, vložil do nej povolanie – a teda schopnosť a morálnu zodpovednosť – k láske a spoločenstvu.“ (1604)
„Boh stvoril človeka na svoj obraz…, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1,27). „Ploďte a množte sa“ (Gn 1,28). „Keď Boh stvoril človeka, urobil ho na Božiu podobu, muža a ženu ich stvoril, požehnal ich a dal im meno človek, keď boli stvorení“ (Gn 5,1-2).

2332 Sexualita má vplyv na všetky stránky ľudskej osoby v jednote jej tela a duše. Týka sa najmä citovosti, schopnosti milovať a plodiť(362) a všeobecnejšie aj schopnosti nadväzovať spoločenské vzťahy s druhými:

2333 Každý človek, muž i žena, má uznať a prijať svoju sexuálnu totožnosť. Fyzická, morálna a duchovná rozdielnosť a komplementárnosť (vzájomné dopĺňanie sa) sú zamerané na dobrá manželstva a na rozvíjanie rodinného života. Súlad manželského páru a spoločnosti(1603) závisí čiastočne od spôsobu, akým sa medzi pohlaviami prežíva komplementárnosť a vzájomná potreba a opora.

2334 „Tým, že Boh stvoril človeka ako ,muža a ženu‘, obdaril rovnakou osobnou dôstojnosťou muža aj ženu.“ (357) „Človek je osoba, a to rovnakou mierou muž i žena: obaja sú totiž stvorení na obraz a podobu osobného Boha.“

2335 Každé z oboch pohlaví je s rovnakou dôstojnosťou, hoci odlišným spôsobom, obrazom Božej moci a nežnosti. Spojenie muža a ženy v manželstve je spôsob, ako napodobniť v tele veľkodušnosť a plodnosť Stvoriteľa.(2205) „Muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2,24). Z tohto spojenia pochádzajú všetky ľudské pokolenia.

2336 Ježiš prišiel, aby obnovil stvorenie v čistote jeho pôvodu.(1614) V reči na vrchu dôsledne vysvetľuje Boží plán: „Počuli ste, že bolo povedané: ,Nescudzoložíš!‘ No, ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5,27-28). Človek nemá rozlučovať, čo Boh spojil.
Tradícia Cirkvi chápala šieste prikázanie tak, že sa vzťahuje na celú ľudskú sexualitu.

zobraziť celéII. Povolanie k čistote

2337 Čistota znamená úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby(2520, 2349) a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti. Sexualita, v ktorej sa prejavuje príslušnosť človeka do telesného a biologického sveta, stáva sa osobnou a skutočne ľudskou, keď je integrovaná do vzťahu osoby k osobe v úplnom a časovo neobmedzenom vzájomnom darovaní sa muža a ženy.
Čnosť čistoty zahŕňa teda mravnú neporušenosť osoby a úplnosť daru.

zobraziť celéMRAVNÁ NEPORUŠENOSŤ OSOBY

2338 Čistá osoba si zachováva neporušenosť síl života a lásky, ktoré sú v nej uložené. Táto neporušenosť zabezpečuje jednotu osoby a stavia sa proti každému správaniu, ktoré by ju narušilo. Nepripúšťa dvojtvárny život ani dvojzmyselné reči.

2339 Čistota predpokladá naučiť sa sebaovládaniu, ktoré je výchovou k ľudskej slobode. Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným. „Dôstojnosť človeka si… vyžaduje, aby konal podľa vedomej a slobodnej voľby, čiže pohýnaný a vedený osobným presvedčením, a nie pod vplyvom slepého vnútorného popudu alebo z čisto vonkajšieho donútenia. Túto dôstojnosť človek nadobúda vtedy, keď sa oslobodí(1767) od akéhokoľvek zajatia vášní a ide za svojím cieľom slobodnou voľbou dobra, pričom si účinne a vynachádzavým úsilím zaobstaráva vhodné prostriedky.“

2340 Kto chce zostať verný svojim krstným sľubom a odolávať pokušeniam, má si dať záležať, aby používal na to prostriedky, ako je sebapoznanie, praktizovanie askézy prispôsobenej situáciám,(2015) v ktorých sa nachádza, poslušnosť Božím prikázaniam, praktizovanie morálnych čností a vernosť modlitbe. „Zdržanlivosť nás sústreďuje a privádza k jednote, od ktorej sme sa rozptýlili na mnohé veci.“

2341 Čnosť čistoty podlieha základnej čnosti miernosti,(1809) ktorá má za cieľ preniknúť rozumom vášne a túžby ľudskej zmyslovosti.

2342 Sebaovládanie je dlhotrvajúca snaha. Nemožno ho nikdy pokladať za dosiahnuté raz navždy. Predpokladá úsilie začínať vždy znova vo všetkých obdobiach života. (407) Vyžadované úsilie môže byť intenzívnejšie v určitých obdobiach, napríklad keď sa formuje osobnosť, v detstve a počas dospievania.

2343 Čistota má svoje zákony rastu, ktoré prechádzajú stupňami poznačenými nedokonalosťou a veľmi často aj hriechom.(2223) Čistý a čnostný človek „sa zo dňa na deň formuje svojimi početnými slobodnými rozhodnutiami. Preto poznáva, miluje a koná morálne dobro podľa stupňov svojho rastu“.

2344 Čistota je nanajvýš osobnou úlohou. Zahŕňa aj kultúrne úsilie, pretože „pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé“. (2525) Čistota predpokladá rešpektovanie práv osoby, najmä práva dostať takú informáciu a výchovu, ktoré rešpektujú morálne a duchovné dimenzie ľudského života.

2345 Čistota je morálna čnosť.(1810) Je aj Božím darom, milosťou, ovocím Ducha. Duch Svätý dáva schopnosť napodobňovať Kristovu čistotu tomu kto bol znovuzrodený vodou krstu.

zobraziť celéÚPLNOSŤ DARU SEBA SAMÉHO

2346 Láska je formou (stvárňujúcim princípom) všetkých čností.(1827) Pod jej vplyvom sa čistota javí ako škola osobného darovania sa. Sebaovládanie je zamerané na sebadarovanie. Čistota vedie toho, kto ju žije, k tomu, aby sa pre blížneho stal svedkom Božej vernosti a nežnosti.(210)

2347 Čnosť čistoty sa rozvíja v priateľstve.(374) Ukazuje učeníkovi, ako nasledovať a napodobňovať toho, ktorý si nás vyvolil za svojich priateľov, úplne sa nám daroval a dáva nám účasť na svojej božskej prirodzenosti. Čistota je prísľubom nesmrteľnosti.
Čistota sa prejavuje najmä v priateľstve s blížnym. Priateľstvo pestované medzi osobami toho istého alebo rozdielneho pohlavia je veľkým dobrom pre všetkých. Vedie k duchovnému spoločenstvu.

zobraziť celéROZLIČNÉ FORMY ČISTOTY

2348 Každý pokrstený je povolaný k čistote. Kresťan si obliekol Krista vzor každej čistoty. Všetci veriaci v Krista sú povolaní, aby viedli čistý život podľa svojho osobitného životného stavu. Pri krste sa kresťan zaviazal, že bude žiť svoj citový život v čistote.

2349 „Čistotou sa majú vyznačovať ľudia podľa svojich rozličných stavov:(1620) jedni v panenstve alebo v Bohu zasvätenom celibáte, čo je vynikajúci spôsob, ako sa môžu ľahšie oddať jedine Bohu s nerozdeleným srdcom; druhí zasa takým spôsobom života, ktorý pre všetkých určuje morálny zákon podľa toho, či žijú v manželstve, alebo sú slobodní.“ Manželia sú povolaní žiť v manželskej čistote. Ostatní zachovávajú čistotu v zdržanlivosti:
„Vieme, že čnosť čistoty má tri formy: jednu manželskú, druhú vdovskú a tretiu panenskú. Nevychvaľujeme totiž jednu tak, aby sme vylučovali ostatné… V tomto je disciplína Cirkvi bohatá.“

2350 Snúbenci sú povolaní zachovávať čistotu v zdržanlivosti.(1632) V tejto skúške majú objaviť vzájomnú úctu a učiť sa vernosti a nádeji, že dostanú jeden druhého od Boha. Osobitné prejavy nežnosti, ktoré sú vlastné manželskej láske, si majú vyhradiť pre čas manželstva. Majú si navzájom pomáhať rásť v čistote.

zobraziť celéPREVINENIA PROTI ČISTOTE

2351 Chlipnosť (luxuria)(2528) je nezriadená túžba po pohlavnej rozkoši alebo nezriadený pôžitok z nej. Pohlavná rozkoš je morálne nezriadená, ak sa vyhľadáva pre ňu samu, oddelene od jej cieľov plodenia a spojenia, ktoré sú vlastné manželskej láske.

2352 Pod výrazom onánia (masturbácia) treba rozumieť úmyselné dráždenie pohlavných orgánov s cieľom vyvolať pohlavnú rozkoš. „Tak učiteľský úrad Cirkvi v priebehu stálej tradície, ako aj mravný cit veriacich v Krista bez váhania tvrdia, že onánia je vnútorne (svojou vnútornou povahou) a závažne nezriadený čin,“ pretože „vedomé a dobrovoľné používanie pohlavnej schopnosti mimo normálneho manželského styku – nech by sa dialo z akéhokoľvek dôvodu – podstatne protirečí jej cieľu.“ Pohlavná rozkoš sa tu vyhľadáva mimo pohlavného styku, „aký vyžaduje morálny poriadok, totiž styku, ktorý v ovzduší pravej lásky uskutočňuje plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia“.
Na utvorenie si správneho úsudku o morálnej zodpovednosti jednotlivých osôb a na usmernenie pastoračnej činnosti treba brať do úvahy citovú nezrelosť, silu nadobudnutých návykov, stavy úzkosti alebo iné psychické či spoločenské faktory, ktoré môžu morálnu vinu zmenšiť, ba azda redukovať na najmenšiu mieru.(1735)

2353 Smilstvo (fornicatio) je telesné spojenie slobodného muža so slobodnou ženou mimo manželstva. Je v závažnom rozpore s dôstojnosťou osôb a s ľudskou sexualitou, ktorá je prirodzene zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Okrem toho je aj veľkým pohoršením, keď sa tým kazí mládež.

2354 Pornografia(2532) spočíva v tom, že sa skutočné alebo predstierané pohlavné úkony oddelia od intimity partnerov, aby sa zámerne ukazovali iným osobám. Pornografia uráža čistotu, lebo znetvoruje manželský úkon, ktorý je vzájomným intímnym darovaním manželov. Ťažko uráža dôstojnosť tých, ktorí sa jej venujú (herci, obchodníci, diváci), pretože sa jeden stáva pre druhého predmetom nízkej rozkoše a nedovoleného zisku. Jedných i druhých ponára do ilúzie neskutočného sveta. Je ťažkým previnením. Občianske autority sú povinné zabrániť výrobe a rozširovaniu pornografických materiálov.

2355 Prostitúcia uráža dôstojnosť osoby, ktorá sa prostituuje, čím sa znižuje na predmet pohlavnej rozkoše, ktorú poskytuje. Ten, kto platí, ťažko hreší proti sebe samému: porušuje čistotu, ku ktorej ho zaväzuje jeho krst, a poškvrňuje svoje telo, chrám Ducha Svätého. Prostitúcia je spoločenskou pliagou. Zvyčajne postihuje ženy, ale aj mužov, deti alebo dospievajúcu mládež (v týchto dvoch posledných prípadoch sa hriech zdvojnásobňuje pohoršením). Oddať sa prostitúcii je síce vždy ťažko hriešne, ale bieda, vydieranie a spoločenský tlak(1735) môžu zodpovednosť za vinu zmenšiť.

2356 Znásilnenie (stuprum) je násilné vniknutie do pohlavnej intimity nejakej osoby. Je proti spravodlivosti a láske. Znásilnenie závažne porušuje právo každého človeka na úctu, na slobodu a na fyzickú a morálnu neporušiteľnosť.(2297) Spôsobuje ťažkú škodu, ktorá môže obeť poznačiť na celý život. Je to vždy skutok zlý svojou vnútornou povahou.(1756) Ešte väčším previnením je znásilnenie spáchané blízkymi príbuznými(2388) (pozri incest – krvismilstvo) alebo vychovávateľmi na deťoch, ktoré sú im zverené.

zobraziť celéČISTOTA A HOMOSEXUALITA

2357 Homosexualita označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia. V priebehu stáročí a v rozličných kultúrach nadobúda veľmi odlišné podoby. Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, „že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené“. Sú proti prirodzenému zákonu.(2333) Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať.

2358 Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Táto objektívne nezriadená náklonnosť je pre väčšinu z nich skúškou. Treba ich prijímať s úctou, súcitom a jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Aj tieto osoby sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu a, ak sú kresťanmi, spájať s Pánovou obetou na kríži ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť v dôsledku svojho stavu.

2359 Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Čnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode,(2347) niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti.

zobraziť celéIII. Manželská láska

2360 Sexualita je zameraná na manželskú lásku muža a ženy. V manželstve sa telesná intimita manželov stáva znakom a zárukou(1601) duchovného spoločenstva. Manželské zväzky medzi pokrstenými sú posvätené sviatosťou.

2361 „Sexualita, prostredníctvom ktorej sa muž a žena navzájom odovzdávajú úkonmi, ktoré sú vlastné a vyhradené manželom, vôbec nie je iba čosi biologické, ale sa týka najvnútornejšieho jadra ľudskej osoby ako takej.(1643, 2332) Sexualita sa realizuje skutočne ľudským spôsobom len vtedy, ak je integrálnou súčasťou lásky, ktorou sa muž a žena úplne zaväzujú jeden druhému až do smrti.“
„Tobiáš vstal z lôžka a povedal Sáre:(1611) ,Vstaň, sestra! Modlime sa a prosme nášho Pána, aby nám preukázal milosrdenstvo a spásu.‘ Ona vstala a začali sa modliť a prosiť Pána, aby im daroval spásu. Začali slovami: ,Zvelebený buď, Bože našich otcov… Ty si stvoril Adama a utvoril si Evu, jeho ženu, aby mu pomáhala a podporovala ho. Z oboch vzišlo celé ľudské pokolenie. Ty si povedal: ‚Nie je dobre človeku samému; urobme mu pomoc ktorá mu bude podobná.‘ Teraz si neberiem túto moju sestru z chlipnosti, ale s čistým úmyslom. Zmiluj sa dobrotivo nado mnou i nad ňou, aby sme sa spoločne dožili staroby: Nato obaja povedali: ,Amen, amen!‘ A potom celú noc spali“ (Tob 8,4-9).

2362 „Úkony, ktorými sa manželia intímne a čisto medzi sebou spájajú, sú čestné a dôstojné a, ak sa konajú spôsobom skutočne ľudským, vyjadrujú a napomáhajú vzájomné darovanie sa, ktorým sa navzájom radostne a vďačne obohacujú.“ Sexualita je prameňom radosti a potešenia:
„Sám Stvoriteľ… ustanovil tiež, aby manželia v tejto úlohe [plodenia] nachádzali rozkoš a šťastie tela i ducha. Manželia teda nerobia nič zlé, keď túto rozkoš hľadajú a tešia sa z nej. Prijímajú to, čo im Stvoriteľ určil. Ale aj manželia sa musia vedieť udržať v medziach správnej umiernenosti.“

2363 Spojením manželov sa uskutočňuje dvojaký cieľ manželstva: dobro samých manželov a odovzdávanie života. Tieto dva významy alebo hodnoty manželstva nemožno oddeliť bez toho, aby sa nenarušil duchovný život manželov a nevystavili sa nebezpečenstvu dobrá manželstva a budúcnosť rodiny.
Manželská láska muža a ženy je tak postavená na dvojitej požiadavke vernosti a plodnosti.

zobraziť celéMANŽELSKÁ VERNOSŤ

2364 Manželský pár vytvára „dôverné spoločenstvo(1603) manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Je založené na manželskej zmluve, čiže na neodvolateľnom osobnom súhlase“. Manželia sa definitívne a úplne dávajú jeden druhému. Nie sú viac dvaja, ale už tvoria jedno telo. Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, im ukladá povinnosť zachovať ju jedinú a nerozlučiteľnú. (1615) „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mk 10,9).

2365 Vernosť vyjadruje stálosť v dodržiavaní daného slova. Boh je verný. Sviatosť manželstva vovádza muža a ženu do tajomstva vernosti(1640) Krista voči jeho Cirkvi. Manželskou čistotou vydávajú pred svetom svedectvo o tomto tajomstve.
Svätý Ján Zlatoústy odporúča mladým manželom, aby svojej manželke hovorili takto: „Privinul som ťa k sebe, milujem ťa a dávam ti prednosť aj pred svojím životom. Veď terajší život je ničím, a preto prosím, povzbudzujem a robím všetko, aby sme tak dôstojne vedeli prežívať tento život, žeby sme mohli aj tam v budúcom veku žiť spolu s veľkou istotou… Tvojej láske dávam prednosť pred všetkým; a nič by mi nebolo také nepríjemné ako to, že by som sa niekedy s tebou nezhodoval.“

zobraziť celéPLODNOSŤ MANŽELSTVA

2366 Plodnosť je dar, je jedným z cieľov manželstva, lebo manželská láska prirodzene smeruje k tomu, aby bola plodná. Dieťa neprichádza zvonku ako čosi pridané k vzájomnej láske manželov; vzniká v samom srdci tohto vzájomného darovania sa, ktorého je ovocím a zavŕšením. Preto Cirkev, ktorá je „na strane života“, učí, „že je potrebné, aby každý manželský úkon zostal sám v sebe otvorený na plodenie ľudského života“. „Toto učenie, ktoré Učiteľský úrad Cirkvi často vyložil, sa zakladá na Bohom stanovenej nerozlučiteľnej spojitosti – ktorú človek nesmie z vlastnej vôle porušiť – medzi významom spojenia a významom plodenia, ktoré sú obidva vlastné manželskému úkonu.“

2367 Manželia tým, že sú povolaní dávať život,(2205) majú účasť na stvoriteľskej Božej moci a na Božom otcovstve: „Manželia vedia, že v úlohe odovzdávania a vychovávania ľudského života, čo treba pokladať za ich vlastné poslanie, sú spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi. Preto majú plniť svoju úlohu s ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou.“

2368 Osobitný aspekt tejto zodpovednosti sa týka regulácie plodenia. Z oprávnených dôvodov manželia môžu chcieť oddeliť časovým odstupom plodenie svojich detí. Majú si však overiť, či ich túžba nevyplýva z egoizmu a či je v súlade s pravou veľkodušnosťou zodpovedného rodičovstva. Okrem toho majú upravovať svoje správanie podľa objektívnych kritérií morálnosti:
„Keď sa má dať do súladu manželská láska so zodpovedným odovzdávaním života, morálnosť spôsobu konania nezávisí iba od úprimnosti úmyslu a zhodnotenia pohnútok, ale sa má určiť podľa objektívnych kritérií odvodených z prirodzenosti ľudskej osoby a jej úkonov, ktoré rešpektujú plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia v ovzduší pravej lásky. To však nie je možné, ak sa s úprimným srdcom nepestuje čnosť manželskej čistoty.“

2369 „Ak sa zachovajú obidve tieto základné vlastnosti, totiž spojenie a plodenie, manželský úkon si plne podrží zmysel vzájomnej a pravej lásky i svoje zameranie na vznešenú úlohu rodičovstva“

2370 Periodická zdržanlivosť a metódy regulácie plodenia založené na sebapozorovaní a využívaní neplodných období sú v súlade s objektívnymi kritériami morálnosti. Tieto metódy rešpektujú telo manželov, napomáhajú ich vzájomnú nežnosť a podporujú výchovu k pravej slobode. Naopak, vnútorne (svojou vnútornou povahou)je zlé každé „konanie, ktoré – keď sa manželský úkon predvída alebo vykonáva, alebo vedie k svojim prirodzeným následkom – by malo za cieľ zabrániť plodeniu alebo by sa chcelo použiť ako prostriedok na tento cieľ“.
„Proti prirodzenej reči, ktorá vyjadruje vzájomné a úplné darovanie sa manželov, antikoncepcia stavia objektívne protikladnú reč, že totiž už nejde o úplné darovanie sa druhému. Z toho plynie nielen pozitívne a rozhodné odmietnutie otvorenosti pre život, ale aj falšovanie vnútornej pravdy o manželskej láske, ktorá smeruje k darovaniu sa celej osoby… Tento antropologický a zároveň i morálny rozdiel medzi antikoncepciou a využívaním období neplodnosti… obsahuje v sebe dve predstavy o človeku a o ľudskej sexualite, ktoré sú navzájom nezmieriteliné.“

2371 „Nech je teda všetkým známe, že ľudský život a úloha odovzdávať ho ďalej sa neobmedzujú iba na tento svet a nenachádzajú v ňom ani svoju plnú dimenziu, ani svoj plný zmysel,(1703) ale majú vždy vzťah k večnému cieľu človeka.“

2372 Štát je zodpovedný za blaho občanov. Z tohto dôvodu je oprávnené, aby zasahoval do usmerňovania rastu obyvateľstva. Môže to robiť objektívnou a taktnou informáciou, ale nikdy nie autoritatívnym a donucovacím spôsobom. Nemôže oprávnene nahradiť iniciatívu manželov,(2209) ktorí sú prví zodpovední za plodenie a výchovu svojich detí. V tejto oblasti štát nemá právo zakročovať prostriedkami, ktoré sú v rozpore s morálnym zákonom.

zobraziť celéDIEŤA AKO DAR

2373 Sväté písmo a tradičná prax Cirkvi vidia v mnohodetných rodinách znak Božieho požehnania a veľkodušnosti rodičov.

2374 Veľké je utrpenie tých manželských párov,(1654) ktoré zistia, že sú neplodné: „Čože mi dáš?“ spytuje sa Abrahám Boha. „Veď ja odídem bezdetný…“ (Gn 15,2). „Daj mi deti! Ak nie, tak zomriem!“ kričí Ráchel na svojho manžela Jakuba (Gn 30,1).

2375 Treba napomáhať výskumy,(2293) ktoré sa zameriavajú na zníženie ľudskej neplodnosti, pod podmienkou, že sa postavia „do služieb ľudskej osoby, jej neodňateľných práv a jej skutočného a celkového dobra podľa Božieho plánu a Božej vôle“.

2376 Techniky, ktoré vylučujú spoločné rodičovstvo zásahom osoby, ktorá nepatrí k manželskej dvojici (darovanie spermy alebo vaječnej bunky, prepožičanie maternice), sú závažne nemorálne. Tieto techniky (heterológna inseminácia a heterológne umelé oplodnenie, t. j. od iného darcu) porušujú právo dieťaťa narodiť sa z otca a matky, ktorých pozná a ktorí sú medzi sebou spojení v manželstve. Zrádzajú „výlučné právo [manželov] stať sa otcom a matkou iba jeden prostredníctvom druhého“.

2377 Ak sa tieto techniky (homológna inseminácia a umelé homológne oplodnenie) používajú vnútri manželského páru, sú možno menej škodlivé, ale ostávajú morálne neprijateľné. Oddeľujú totiž pohlavný úkon od úkonu plodenia. Akt, ktorý je základom existencie dieťaťa, už nie je aktom, ktorým sa dve osoby navzájom dávajú, ale aktom, ktorý „zveruje život a identitu embrya moci lekárov a biológov a zavádza nadvládu techniky nad počiatkom a osudom ľudskej osoby. Takáto nadvláda je svojou povahou v rozpore s dôstojnosťou a rovnosťou, ktoré majú byť spoločné rodičom i deťom.“ „Plodenie je z morálneho hľadiska pozbavené svojej vlastnej dokonalosti, keď nie je chcené ako ovocie manželského aktu, čiže osobitného úkonu spojenia manželov… Jedine rešpektovanie spojitosti medzi významami manželského úkonu a rešpektovanie jednoty ľudskej bytosti umožňujú také plodenie, ktoré je v zhode s dôstojnosťou ľudskej osoby.“

2378 Dieťa nie je dlh, na ktorý možno mať nárok, ale dar. „Najvznešenejším darom manželstva“ je nová ľudská osoba. Dieťa nemožno považovať za predmet vlastníctva, k čomu by viedlo uznanie domnelého „práva na dieťa“. V tejto oblasti má iba dieťa skutočné práva: právo „byť plodom osobitného úkonu manželskej lásky svojich rodičov a aj právo byť rešpektované ako osoba už od chvíle svojho počatia“.

2379 Evanjelium ukazuje, že fyzická neplodnosť nie je absolútnym zlom. Manželia, ktorí po vyčerpaní oprávnených prostriedkov lekárskej vedy naďalej trpia neplodnosťou, majú sa spojiť s Pánovým krížom, prameňom každej duchovnej plodnosti. Môžu prejaviť svoju veľkodušnosť tým, že adoptujú opustené deti alebo budú vykonávať náročné služby v prospech blížneho.

zobraziť celéIV. Previnenia proti dôstojnosti manželstva

2380 Cudzoložstvo. Toto slovo označuje manželskú neveru. Keď dvaja partneri, z ktorých je aspoň jeden zosobášený, nadviažu medzi sebou pohlavný styk, hoci aj chvíľkový, dopúšťajú sa cudzoložstva. Kristus odsudzuje cudzoložstvo spáchané aj jednoduchou túžbou. Šieste prikázanie a Nový zákon absolútne zakazujú cudzoložstvo. (1611) Proroci poukazujú na jeho závažnosť. V cudzoložstve vidia obraz hriechu modloslužby.

2381 Cudzoložstvo je určitou nespravodlivosťou. Kto sa ho dopúšťa, nedodržiava svoje záväzky.(1640) Porušuje znak zmluvy, ktorým je manželský zväzok, narúša právo manželského partnera a ohrozuje ustanovizeň manželstva tým, že porušuje zmluvu, ktorá je jej základom. Vystavuje nebezpečenstvu dobro ľudského plodenia a dobro detí, ktoré potrebujú trvalý zväzok rodičov.

zobraziť celéROZVOD

2382 Pán Ježiš nástojil na pôvodnom úmysle Stvoriteľa, ktorý chcel, aby bolo manželstvo nerozlučiteľué. (1614) Ruší ústupky, ktoré vkĺzli do starého zákona.
Medzi pokrstenými „platne uzavreté a [manželským úkonom] zavŕšené manželstvo [matrimonium ratum et consummatum] nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, iba smrťou“.

2383 Odluka manželov,(1694) pri ktorej však pretrváva manželský zväzok, môže byť oprávnená v niektorých prípadoch predvídaných kánonickým právom.
Ak civilný rozvod je jediný možný spôsob, ako zaistiť určité legitímne práva, ako je starostlivosť o deti alebo ochrana majetku, môže sa tolerovať a nie je morálnym previnením.

2384 Rozvod je ťažkým previnením(1650) proti prirodzenému zákonu. Nárokuje si zrušiť zmluvu, ktorú manželia slobodne uzavreli, že budú žiť spolu až do smrti. Rozvod potupuje zmluvu spásy, ktorej je sviatostné manželstvo znakom. Uzavretie nového zväzku, aj keby ho civilný zákon uznával, ešte zväčšuje porušenie zmluvy: manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza v situácii trvalého a verejného cudzoložstva:
„Keď muž prepustí manželku, nie je mu dovolené, aby si vzal inú; ani nie je dovolené, aby si iný vzal za manželku takú, ktorú manžel odpudil.“

2385 Nemorálna povaha rozvodu vyplýva aj z neporiadku, ktorý vnáša do rodinnej bunky a do spoločnosti. Tento neporiadok má za následok vážne škody: pre manželského partnera, ktorý zostane opustený; pre deti, ktoré rozchod rodičov hlboko zraňuje a ktoré sú často predmetom sporu medzi nimi; pre spoločnosť, pre ktorú je rozvod svojimi nákazlivými účinkami skutočnou sociálnou pliagou.

2386 Môže sa stať, že jeden z manželov je nevinnou obeťou rozvodu vyhláseného civilným zákonom; takýto manželský partner sa neprehrešuje proti morálnemu príkazu. Je veľký rozdiel medzi manželským partnerom, ktorý sa úprimne snažil byť verným sviatosti manželstva a je nespravodlivo opustený, a tým partnerom, ktorý svojou ťažkou vinou ničí(1640) kánonicky platné manželstvo.

zobraziť celéINÉ PREVINENIA PROTI DÔSTOJNOSTI MANŽELSTVA

2387 Je pochopiteľná dráma človeka, ktorý sa chce obrátiť a žiť podľa evanjelia, a zistí, že musí prepustiť jednu alebo viacero žien, s ktorými sa roky podieľal na manželskom živote.(1610) Ale polygamia (mnohoženstvo) nie je v zhode s morálnym zákonom. Radikálne protirečí manželskému spoločenstvu: „priamo totiž popiera Boží plán, ako bol zjavený na samom začiatku, lebo je v rozpore s rovnakou osobnou dôstojnosťou muža a ženy, ktorí sa v manželstve dávajú jeden druhému s celou, a preto jedinou a výlučnou láskou.“ Kresťan, ktorý predtým žil v mnohoženstve, má z dôvodu spravodlivosti závažnú povinnosť dodržiavať záväzky, ktoré vzal na seba voči svojim bývalým manželkám a voči svojim deťom.

2388 Krvismilstvo (incestus)(2356) označuje intímne styky medzi pokrvnými alebo príbuznými v takom stupni, ktorý nedovoľuje uzavrieť medzi nimi manželstvo. Svätý Pavol odsudzuje toto mimoriadne ťažké previnenie: „Ba počuť aj o smilstve medzi vami, a o takom smilstve…, aby mal niekto manželku svojho otca… Ja som už rozhodol, že toho, čo to urobil, treba v mene nášho Pána Ježiša… vydať satanovi na záhubu tela…“ (1Kor 5,1.4-5). Krvismilstvo ničí rodinné vzťahy(2207) a znamená úpadok do živočíšnosti.

2389 K incestu možno priradiť pohlavné zneužívania páchané dospelými na deťoch alebo na dospievajúcich zverených ich opatere. V takom prípade sa previnenie znásobuje tým, že ide o pohoršlivý skutok(2285) proti fyzickej a morálnej neporušiteľnosti mladých, ktorí tým ostanú poznačení na celý život, a o zneuctenie výchovnej zodpovednosti.

2390 Voľný zväzok (voľná láska) jestvuje vtedy, keď muž a žena odmietajú dať právnu a verejnú formu vzťahu,(1631) ktorý zahŕňa v sebe sexuálnu intímnosť.
Výraz „voľný zväzok“ je zavádzajúci. Čo môže znamenať aký zväzok, v ktorom sa osoby navzájom nezaväzujú a tým dokazujú nedostatok dôvery k druhému, k sebe alebo v budúcnosť?
Výraz „voľný zväzok“ sa vzťahuje na rozličné situácie: konkubinát, odmietanie manželstva ako takého, neschopnosť zaviazať sa dlhodobými záväzkami. Všetky tieto situácie urážajú dôstojnosť manželstva, ničia samu ideu rodiny a oslabujú zmysel pre vernosť.(2353) Sú v rozpore s morálnym zákonom: pohlavný úkon má mať miesto jedine v manželstve. Mimo neho je vždy ťažkým hriechom a vylučuje zo sviatostného prijímania.(1385)

2391 Dnes sa mnohí dovolávajú akéhosi „práva na skúšku“ vtedy, keď jestvuje úmysel uzavrieť manželstvo. Nech je akokoľvek pevné predsavzatie tých, čo sa viažu predčasnými pohlavnými stykmi, „tieto styky nemôžu zabezpečiť úprimnosť a vernosť medziosobného vzťahu muža a ženy a najmä chrániť ho pred nestálosťou vášní a ľubovôle“. Telesné spojenie je morálne oprávnené iba vtedy, keď sa utvorilo definitívne spoločenstvo života(2364) medzi mužom a ženou. Ľudská láska nepripúšťa „skúšku“. Vyžaduje úplné a definitívne vzájomné darovanie sa osôb.

zobraziť celéZhrnutie

2392 „Láska je hlavné a prirodzené povolanie každého človeka.“

2393 Tým, že Boh stvoril človeka ako muža a ženu, obdaril obidvoch rovnakou osobnou dôstojnosťou. Každý človek, muž i žena, má uznať a prijať svoju sexuálnu totožnosť.

2394 Kristus je vzor čistoty. Každý pokrstený je povolaný viesť čistý život, a to každý podľa svojho životného stavu.

2395 Čistota znamená integráciu sexuality do ľudskej osoby. Predpokladá naučiť sa osobnému sebaovládaniu.

2396 Spomedzi hriechov, ktoré sú v závažnom rozpore s čistotou, treba spomenúť onániu (masturbáciu), smilstvo, pornografiu a homosexuálne styky.

2397 Zmluva, ktorú manželia slobodne uzavreli, zahŕňa vernú lásku. Ukladá im povinnosť chrániť nerozlučiteľnosť svojho manželstva.

2398 Plodnosť je dobro, dar a cieľ manželstva. Keď manželia dávajú život, majú účasť na Božom otcovstve.

2399 Regulácia plodenia predstavuje jeden z aspektov zodpovedného otcovstva a materstva. Odôvodnenosť úmyslov manželov neospravedlňuje používanie morálne neprípustných prostriedkov (napríklad priamu sterilizáciu alebo antikoncepciu).

2400 Cudzoložstvo a rozvod, polygamia a voľný zväzok (voľná láska) sú ťažkými previneniami proti dôstojnosti manželstva.

zobraziť celé7. článok SIEDME PRIKÁZANIE

2401 Siedme prikázanie zakazuje neprávom brať alebo si ponechať majetok blížneho a akýmkoľvek spôsobom spôsobovať blížnemu škodu na majetku. Prikazuje spravodlivosť a lásku pri spravovaní pozemských dobier a plodov ľudskej práce.(1807) Vzhľadom na spoločné dobro vyžaduje, aby sa rešpektovalo všeobecné určenie dobier a právo na súkromné vlastníctvo. Kresťanský život sa snaží zameriavať dobrá tohto sveta na Boha a na bratskú lásku.(952)

zobraziť celéI. Všeobecné určenie dobier a súkromné vlastníctvo

2402 Na začiatku Boh zveril zem s jej zdrojmi spoločnému spravovaniu ľudstva, aby sa o ňu staralo, ovládalo ju svojou prácou a tešilo sa z jej plodov. (226) Stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu. No zem je rozdelená medzi ľudí, aby sa zaistila bezpečnosť ich života, ktorý je vystavený biede a ohrozovaný násilím. Nadobúdanie vlastníctva pozemských dobier je oprávnené, aby sa zabezpečila sloboda a dôstojnosť osôb, aby sa každému umožnilo postarať sa o svoje základné potreby a o potreby tých, ktorých má na starosti.(1939) Vlastníctvo má umožniť, aby sa medzi ľuďmi prejavovala prirodzená solidarita.

2403 Právo na súkromné vlastníctvo, ktoré niekto získal alebo dostal, neruší pôvodné darovanie zeme celému ľudstvu. Všeobecné určenie dobier zostáva prvoradé, hoci zveľaďovanie spoločného dobra vyžaduje rešpektovanie súkromného vlastníctva, práva naň a jeho uplatňovania.

2404 „Človek, ktorý používa tieto dobrá, má považovať veci, ktoré oprávnene vlastní, nielen za svoje, ale aj za spoločné v tom zmysle, aby mohli byť na osoh nielen jemu, ale aj iným“ (307) Vlastníctvo nejakého majetku robí z jeho vlastníka správcu Prozreteľnosti, aby ho urobil výnosným a podelil sa o jeho výnos s inými, predovšetkým so svojimi príbuznými.

2405 Výrobné dobrá – hmotné či nehmotné –, ako pozemky alebo továrne, odborné vedomosti alebo umelecké schopnosti, vyžadujú od tých, čo ich vlastnia, starostlivosť o to, aby ich výnos osožil čo najväčšiemu počtu ľudí. Majitelia úžitkových a spotrebných dobier ich majú užívať s umiernenosťou a vyhradiť z nich lepšiu časť hosťom, chorým a chudobným.

2406 Predstavitelia politickej moci(1903) majú v záujme spoločného dobra právo a povinnosť riadiť oprávnené uplatňovanie vlastníckeho práva.

zobraziť celéII. Rešpektovanie ľudí a ich vlastníctva

2407 V hospodárskej oblasti si rešpektovanie ľudskej dôstojnosti vyžaduje praktizovanie čnosti miernosti,(1809) aby sa miernila pripútanosť k dobrám tohto sveta, čnosti spravodlivosti,(1807) aby sa chránili práva blížneho a dalo sa mu, čo mu patrí, a solidárnosti(1839) podľa zlatého pravidla a podľa štedrosti Pána, ktorý, „hoci bol bohatý, stal sa pre“ nás „chudobným“, aby sme sa my „jeho chudobou obohatili“ (2Kor 8,9).

zobraziť celéREŠPEKTOVANIE CUDZIEHO VLASTNÍCTVA

2408 Siedme prikázanie zakazuje krádež, to jest neoprávnené prisvojenie si cudzieho vlastníctva proti rozumnej vôli majiteľa. Nie je krádežou, ak sa dá predpokladať jeho súhlas alebo ak je odmietnutie v rozpore s rozumom a všeobecným určením dobier. Taký je prípad zjavnej a naliehavej potreby, keď jediným prostriedkom, ako uspokojiť bezprostredné a základné potreby (jedlo, prístrešie, odev a pod.), je mať k dispozícii a použiť cudzie dobrá.

2409 Každý spôsob neoprávneného prisvojenia a ponechania si cudzieho vlastníctva, aj keď to neprotirečí nariadeniam civilného zákona, je proti siedmemu prikázaniu. Napríklad vedome si ponechať požičané veci alebo nájdené predmety, podvádzať pri obchodovaní, (1867) platiť nespravodlivé mzdy, zvyšovať ceny, špekulujúc s nevedomosťou alebo núdzou druhých.
Morálne nedovolené sú aj: špekulácia, ktorou niekto umelo mení ocenenie majetku s cieľom ťažiť z toho výhodu na škodu druhého; podplácanie ktorým sa mení úsudok tých, čo majú rozhodovať podľa práva; privlastnenie si a súkromné používanie spoločného majetku nejakého podniku; zle vykonané práce; daňový podvod; falšovanie šekov a faktúr; prehnané výdavky a plytvanie. Úmyselne poškodzovať súkromný alebo verejný majetok je proti morálnemu zákonu a vyžaduje si odškodnenie.

2410 Sľuby treba plniť a zmluvy dôsledne zachovávať(2101) v takej miere, v akej je prijatý záväzok morálne spravodlivý. Značná časť hospodárskeho a sociálneho života závisí od hodnoty zmlúv medzi fyzickými a právnickými osobami. Také sú napríklad obchodné zmluvy o predaji a nákupe; nájomné a pracovné zmluvy. Každú zmluvu treba uzatvárať a dodržiavať s čestným úmyslom.

2411 Zmluvy podliehajú výmennej (komutatívnej) spravodlivosti,(1807) ktorá riadi výmeny medzi osobami a inštitúciami pri presnom rešpektovaní ich práv. Výmenná spravodlivosť prísne zaväzuje; vyžaduje ochranu vlastníckych práv; platenie dlžôb a plnenie slobodne uzavretých záväzkov. Bez výmennej spravodlivosti nie je možná nijaká iná forma spravodlivosti.
Výmenná spravodlivosť (iustitia commutativa) sa rozlišuje od zákonnej spravodlivosti (iustitia legalis), ktorá sa týka toho, čím je občan zaviazaný voči spoločnosti, a od rozdeľujúcej spravodlivosti (iustitia distributiva), ktorá riadi to, čím je spoločnosť zaviazaná voči občanom úmerne k ich daniam a potrebám.

2412 Na základe výmennej spravodlivosti(1459) náprava spáchanej nespravodlivosti vyžaduje vrátenie odcudzeného dobra jeho majiteľovi:
Ježiš chváli Zacheja za jeho rozhodnutie: „Ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne“ (Lk 19,8). Tí, čo sa priamo alebo nepriamo zmocnili cudzieho vlastníctva, sú povinní ho vrátiť alebo dať rovnocennú náhradu(2487) v naturáliách alebo v peniazoch, ak vec už zanikla, a takisto nahradiť aj výnos a výhody, ktoré by bol z neho majiteľ oprávnene získal. Rovnako sú povinní vrátiť úmerne k svojej zodpovednosti a k svojmu zisku všetci tí, čo nejakým spôsobom mali účasť na krádeži alebo z nej vedome mali osoh; napríklad tí, čo ju nariadili alebo pri nej pomáhali, alebo skrývali ukradnutú vec.

2413 Hazardné hry (hra v karty a i.) alebo stávky nie sú samy osebe v rozpore so spravodlivosťou. Stávajú sa morálne neprípustnými, keď zbavujú človeka toho, čo mu je potrebné na uspokojenie jeho potrieb a potrieb iných. Hráčska vášeň je vystavená nebezpečenstvu, že sa stane ťažkým otroctvom. Nečestne sa staviť alebo podvádzať pri hre je morálne závažnou vecou (materia gravis), ibaže by spôsobená škoda bola taká malá, že ten, kto ju utrpel, by ju rozumne nemohol pokladať za značnú.

2414 Siedme prikázanie(2297) zakazuje činy alebo podujatia, ktoré z akéhokoľvek dôvodu, sebeckého alebo ideologického, obchodného alebo totalitného, vedú k zotročovaniu ľudí, k neuznávaniu ich osobnej dôstojnosti, k ich kupovaniu, predávaniu alebo výmene, akoby boli tovarom. Redukovať ľudí násilím na úžitkovú hodnotu alebo zdroj zisku je hriechom proti dôstojnosti osôb a ich základným právam. Svätý Pavol nariadil kresťanskému pánovi, aby prijal svojho kresťanského otroka „už nie ako otroka, ale… ako milovaného brata… i podľa tela aj v Pánovi“ (Flm 16).

zobraziť celéREŠPEKTOVANIE NEPORUŠITEĽNOSTI STVORENSTVA

2415 Siedme prikázanie vyžaduje rešpektovanie(226, 358) neporušiteľnosti stvorenstva. Zvieratá, ako aj rastliny a neživé bytosti sú určené na spoločné dobro minulého, terajšieho i budúceho ľudstva. Využívanie nerastných, rastlinných a živočíšnych zdrojov sveta nemožno oddeľovať od rešpektovania morálnych požiadaviek. Vláda nad neživými a nad inými živými bytosťami, ktorú dal Stvoriteľ človekovi, nie je absolútna;(373) je vymedzená starostlivosťou o kvalitu života blížneho, vrátane budúcich generácií; vyžaduje posvätnú úctu k neporušiteľnosti stvorenstva. (378)

2416 Zvieratá sú Božie tvory. Boh ich zahŕňa svojou prozreteľnou starostlivosťou. Už svojím jestvovaním ho velebia a oslavujú. Aj ľudia majú byť k nim láskaví.(344) Je vhodné si pripomenúť, s akou ohľaduplnosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, ako svätý František Assiský alebo svätý Filip Neri.

2417 Boh zveril zvieratá do správy tomu, ktorého stvoril na svoj obraz. Je teda oprávnené používať zvieratá na pokrm a zhotovovanie šatstva. Možno ich udomácniť, aby pomáhali človekovi pri jeho prácach a v jeho voľnom čase. Lekárske a vedecké pokusy na zvieratách sú morálne prijateľné, ak zostávajú v rozumných medziach a prispievajú k liečeniu ľudí alebo k záchrane ľudských životov.(2234)

2418 Protirečí ľudskej dôstojnosti zvieratá zbytočne trápiť a márniť ich životy. Rovnako je nedôstojné utrácať na ne sumy peňazí, ktoré by mali prednostne zmierňovať ľudskú biedu.(2234) Zvieratá možno mať rád, ale nemá sa na ne zameriavať láska, ktorá patrí len ľuďom.

zobraziť celéIII. Sociálne učenie Cirkvi

2419 „Kresťanské zjavenie… nás privádza k hlbšiemu chápaniu(1960) zákonov spoločenského života.“ Cirkev z evanjelia dostáva plné zjavenie pravdy o človekovi.(359) Keď plní svoje poslanie hlásať evanjelium, potvrdzuje človekovi v Kristovom mene jeho dôstojnosť a jeho povolanie do spoločenstva osôb; učí ho požiadavkám spravodlivosti a pokoja podľa Božej múdrosti.

2420 Cirkev vynáša svoj morálny úsudok(2032) o ekonomických a sociálnych otázkach, „keď to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší“. V morálnom poriadku vychádza z poslania, ktoré sa líši od poslania politických autorít: Cirkev sa stará o časné aspekty spoločného dobra, lebo sú zamerané na najvyššie Dobro, náš posledný cieľ.(2246) Usiluje sa inšpirovať správne postoje vo vzťahu k pozemským dobrám a v spoločensko-hospodárskych vzťahoch.

2421 Sociálne učenie Cirkvi sa rozvinulo v 19. storočí, keď sa evanjelium stretlo s modernou priemyselnou spoločnosťou, s jej novými štruktúrami výroby spotrebných dobier, s jej novou koncepciou spoločnosti, štátu a autority, s jej novými formami práce a vlastníctva. Rozvoj učenia Cirkvi o ekonomických a sociálnych otázkach svedčí o trvalej hodnote učenia Cirkvi a zároveň o pravom zmysle jej stále živej a činnej Tradície.

2422 Sociálne učenie Cirkvi tvorí náukový celok, ktorý sa postupne dopĺňa v miere, v akej Cirkev za pomoci Ducha Svätého vysvetľuje udalosti v priebehu dejín vo svetle celého Božieho slova zjaveného Ježišom Kristom. Toto učenie sa stáva tým prijateľnejším pre ľudí dobrej vôle, čím viac inšpiruje správanie sa veriacich.(2044)

2423 Sociálne učenie Cirkvi predkladá princípy uvažovania; odvodzuje kritériá úsudku; dáva smernice na činnosť:
Každý systém, podľa ktorého by sociálne vzťahy mali byť úplne určované ekonomickými faktormi, je proti prirodzenosti ľudskej osoby a jej konania.

2424 Teória, ktorá zo zisku robí výlučné pravidlo a posledný cieľ ekonomickej činnosti, nie je morálne prijateľná. Nezriadená túžba po peniazoch nevyhnutne spôsobuje svoje zvrátené následky.(2317) Je jednou z príčin početných konfliktov, ktoré narúšajú sociálny poriadok.
Systém, ktorý podriaďuje „základné práva jednotlivých osôb a skupín kolektívnemu organizovaniu výroby“, je proti dôstojnosti človeka. Každé konanie, ktoré redukuje osoby iba na číre prostriedky zisku, zotročuje človeka, vedie k zbožňovaniu peňazí a prispieva k šíreniu ateizmu. „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“ (Lk 16,13).

2425 Cirkev zavrhla totalitné a ateistické ideológie, ktoré sú v modernej dobe spojené s „komunizmom“ alebo „socializmom“.(676) Na druhej strane v praxi „kapitalizmu“ odmietla individualizmus a absolútny primát trhového zákona nad ľudskou prácou. Riadenie hospodárstva iba pomocou centralizovaného plánovania prevracia v základe spoločenské zväzky; jeho riadenie jedine prostredníctvom trhového zákona narúša sociálnu spravodlivosť, lebo „sú niektoré ľudské potreby, ktoré sa netýkajú trhu“. Treba propagovať rozumnú reguláciu obchodu a hospodárskeho podnikania(1886) podľa správnej hierarchie hodnôt a so zreteľom na spoločné dobro.

zobraziť celéIV. Ekonomická činnosť a sociálna spravodlivosť

2426 Rozvoj ekonomických činností a rast výroby majú za cieľ uspokojiť potreby ľudí. Ekonomický život sa nezameriava len na zvýšenie produkcie a na zväčšenie zisku alebo moci; je predovšetkým zameraný na službu osobám, celému človekovi a celému ľudskému spoločenstvu. Ekonomická činnosť riadená podľa vlastných metód sa má vykonávať v hraniciach morálneho poriadku podľa sociálnej spravodlivosti,(1928) aby zodpovedala Božiemu plánu s človekom.

2427 Ľudská práca(307) má pôvod bezprostredne v osobách stvorených na Boží obraz a povolaných na to, aby jedny s druhými a pre druhých pokračovali v diele stvorenia tým, že ovládnu zem. (378) Práca je teda povinnosťou: „Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2Sol 3,10). Práca oslavuje Stvoriteľove dary a schopnosti, ktoré človek dostal.(531) Môže byť aj vykupiteľská. Keď človek znáša útrapy práce v spojení s Ježišom, remeselníkom z Nazareta a ukrižovaným na Kalvárii, istým spôsobom spolupracuje s Božím Synom na jeho vykupiteľskom diele. Dokazuje, že je Kristovým učeníkom, keď každodenne nesie kríž v činnosti, na ktorú je povolaný. Práca sa môže stať prostriedkom posväcovania a oživovania pozemských skutočností v Kristovom duchu.

2428 V práci človek uplatňuje a zdokonaľuje časť schopností,(2834) ktoré sú vpísané do jeho prirodzenosti. Základná hodnota práce závisí od samého človeka, ktorý je jej pôvodcom i cieľom.(2185) Práca je pre človeka, a nie človek pre prácu.“
Každý má mať možnosť čerpať z práce prostriedky na udržiavanie vlastného života i života svojich rodinných príslušníkov a na preukazovanie služby ľudskému spoločenstvu.

2429 Každý má právo na hospodárske podnikanie, každý má náležite používať svoje schopnosti, aby prispel k hojnosti osožnej všetkým a aby zbieral spravodlivé ovocie svojich námah. Má dbať o to, aby konal podľa nariadení vydaných zákonitými autoritami v prospech spoločného dobra.

2430 Ekonomický život prináša so sebou rozličné, často navzájom protichodné záujmy. Tak sa dá vysvetliť vznik konfliktov, ktoré ho charakterizujú. Treba sa usilovať, aby sa urovnali rokovaním, ktoré rešpektuje práva a povinnosti každého sociálneho partnera: vedúcich podnikov, zástupcov robotníkov, napríklad robotníckych odborových organizácií, a prípadne aj predstaviteľov verejnej moci.

2431 Zodpovednosť štátu. „Ekonomická činnosť, najmä tá, ktoré sa týka trhu, sa nemôže rozvíjať bez inštitucionálnych zákonov, bez právnych a politických noriem. Naopak, predpokladá istotu slobody jednotlivcov a vlastníctva,(1908) ako aj stabilnú menu a dobre fungujúce verejné služby. Hlavnou úlohou štátu je teda zaručiť takú istotu, aby robotník, takisto ako výrobca mohli používať ovocie svojej práce a boli tak podnecovaní vykonávať svoju prácu efektívne a statočne… Štát má ďalej dozerať na uplatňovanie ľudských práv v ekonomickej oblasti a riadiť ho. Predsa však prvoradá zodpovednosť v tejto oblasti nepatrí štátu,(1883) ale jednotlivcom a rôznym skupinám a združeniam, z ktorých sa spoločnosť skladá.“

2432 Vedúci podnikov(2415) majú pred spoločnosťou ekonomickú a ekologickú zodpovednosť za svoju činnosť. Sú povinní prihliadať na dobro osôb, a nie iba na zvyšovanie ziskov. Ale aj zisky sú potrebné. Umožňujú realizovať investície, ktoré zabezpečujú budúcnosť podnikov. Zaručujú zamestnanosť.

2433 Prístup k práci a k zamestnaniu musí byť otvorený všetkým bez akejkoľvek nespravodlivej diskriminácie, mužom i ženám, zdravým i telesne alebo mentálne postihnutým, pôvodným obyvateľom i prisťahovalcom. Spoločnosť má zasa podľa okolností občanom pomáhať, aby si našli prácu a zamestnanie.

2434 Spravodlivá mzda je oprávneným ovocím práce. Odopierať ju alebo zadržiavať môže byť veľkou nespravodlivosťou. (1867) Pri posúdení spravodlivej odmeny za prácu treba brať do úvahy potreby a zároveň prínos každého: „Prácu treba odmeniť tak, aby sa človekovi a jeho rodinným príslušníkom poskytli prostriedky na dôstojné rozvíjanie materiálneho, spoločenského, kultúrneho a duchovného života, majúc na zreteli službu a produktivitu každého jednotlivca, ako aj situáciu podniku a spoločné dobro.“ Dohoda medzi stránkami nestačí na morálne ospravedlnenie výšky mzdy.

2435 Štrajk je morálne oprávnený, ak sa ukazuje ako nevyhnutný alebo aspoň potrebný prostriedok na dosiahnutie primeranej výhody. Stáva sa morálne neprijateľným, ak je sprevádzaný násilnosťami alebo ak sa mu určujú ciele, ktoré nie sú priamo spojené s pracovnými podmienkami alebo sú proti spoločnému dobru.

2436 Je nespravodlivé neplatiť inštitúciám sociálneho poistenia príspevky stanovené právoplatnou autoritou.
Strata práce z dôvodu nezamestnanosti je pre toho, kto je jej obeťou, takmer vždy urážkou jeho dôstojnosti a ohrozením jeho životnej rovnováhy. Okrem osobne utrpenej škody vyplývajú zo straty zamestnania mnohé riziká aj pre jeho rodinu.

zobraziť celéV. Spravodlivosť a solidarita medzi národmi

2437 Na medzinárodnej rovine(1938) je nerovnosť zdrojov a ekonomických prostriedkov taká veľká, že vytvára medzi národmi ozajstnú „priepasť“. Na jednej strane sú takí, čo vlastnia a rozvíjajú prostriedky ekonomického vzrastu, kým na druhej strane zasa takí, čo hromadia dlhy.

2438 Rozličné príčiny náboženskej, politickej, ekonomickej a finančnej povahy dávajú dnes sociálnej otázke svetový rozmer. (1911) Medzi národmi, ktorých politiky sú už navzájom závislé, je nevyhnutne potrebná solidarita. Je ešte nevyhnutnejšia, keď ide o to, aby sa zastavili „zvrátené mechanizmy“, ktoré prekážajú rozvoju menej vyvinutých krajín. Nezákonné alebo dokonca úžernícke finančné systémy, (2315) nespravodlivé obchodné vzťahy medzi národmi a preteky v zbrojení treba nahradiť spoločným úsilím zmobilizovať prostriedky na dosiahnutie cieľov morálneho, kultúrneho a ekonomického rozvoja, pričom sa majú znova určiť priority a stupnice hodnôt, podľa ktorých sa majú robiť rozhodnutia.

2439 Bohaté národy majú veľkú morálnu zodpovednosť voči tým národom, ktoré si samy nemôžu zabezpečiť prostriedky svojho rozvoja alebo im v tom zabránili tragické dejinné udalosti. Je to povinnosť solidarity a lásky; je to aj záväzok spravodlivosti, ak blahobyt bohatých národov pochádza zo zdrojov, za ktoré sa spravodlivo nezaplatilo.

2440 Priama pomoc je primeranou odpoveďou na bezprostredné mimoriadne potreby zapríčinené napríklad prírodnými pohromami, epidémiami atď. Lenže táto pomoc nestačí na nápravu ťažkých škôd, vyplývajúcich zo situácií núdze, ani na trvalé uspokojenie potrieb. Je potrebné reformovať aj medzinárodné ekonomické a finančné inštitúcie, aby účinnejšie podporovali spravodlivé vzťahy s menej vyvinutými národmi. Treba napomáhať úsilie chudobných národov, ktoré pracujú na svojom rozvoji a na svojom oslobodení. Toto učenie treba celkom osobitne aplikovať v oblasti poľnohospodárstva. Roľníci, najmä v treťom svete, predstavujú prevažnú masu chudobných.

2441 Zdokonalenie zmyslu pre Boha a poznania seba samého je základom každého úplného rozvoja ľudskej spoločnosti.(1908) Tento rozvoj rozmnožuje hmotné dobrá a stavia ich do služby osoby a jej slobody. Zmenšuje ekonomickú biedu a ekonomické vykorisťovanie. Zväčšuje úctu ku kultúrnym identitám a otvorenosť na transcendenfio.

2442 Nie je úlohou pastierov Cirkvi priamo zasahovať do organizovania politického a sociálneho života. Táto úloha je súčasťou povolania veriacich laikov, ktorí z vlastnej iniciatívy spolupracujú(899) so svojimi spoluobčanmi. Sociálna činnosť môže zahŕňať rozličné konkrétne cesty. Má však vždy byť zameraná na spoločné dobro a zhodovať sa s evanjeliovým posolstvom i s učením Cirkvi. Je úlohou veriacich laikov „oživovať s kresťanskou angažovanosťou časné skutočnosti a ukázať sa v nich svedkami a tvorcami pokoja a spravodlivosti“.

zobraziť celéVI. Láska k chudobným

2443 Boh žehná tých, ktorí pomáhajú chudobným, a odmieta tých, čo sa od nich odvracajú: „Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať“ (Mt 5,42). „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mt 10,8). Ježiš Kristus spozná svojich vyvolených(786, 525) podľa toho, čo urobili pre chudobných. Keď sa „chudobným hlása evanjelium“(544, 853) (Mt 11,5), je to znamením Kristovej prítomnosti.

2444 „Láska Cirkvi k chudobným… patrí k jej stálej tradícii.“ Inšpiruje sa evanjeliom blahoslavenstiev, (1716) Ježišovou chudobou a jeho pozornosťou voči chudobným. Láska k chudobným je aj jedným z dôvodov povinnosti pracovať, aby človek „mal z čoho dať núdznemu“ (Ef 4,28). Nevzťahuje sa len na materiálnu chudobu, ale aj na mnohoraké formy chudoby kultúrnej a náboženskej.

2445 Láska k chudobným(2536) je nezlučiteľná s nezriadenou láskou k bohatstvám alebo s ich sebeckým používaním:
„A vy, boháči, plačte a kvíľte nad biedami,(2547) ktoré prichádzajú na vás! Vaše bohatstvo zhnilo a vaše šatstvo rozožrali mole. Vaše zlato a striebro zhrdzavelo a ich hrdza bude svedčiť proti vám a zožerie vám telo ako oheň. Nahromadili ste si poklady v posledných dňoch. Hľa, mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána zástupov. Tu na zemi ste hodovali a hýrili. Vykŕmili ste si srdcia na deň zakáľačky. Odsúdili ste a zabili spravodlivého; a on vám neodporuje“ (Jak 5,1-6).

2446 Svätý Ján Zlatoústy to dôrazne pripomína: „Nepodeliť sa s chudobnými znamená okrádať ich a pripravovať ich o život;… nevlastníme svoje, ale ich veci.“ (2402) „Najprv treba zadosť učiniť požiadavkám spravodlivosti, aby sa nedávalo ako dar lásky to, čo sa má povinne dať už z dôvodu spravodlivosti.“
„Ak dávame chudobným, čokoľvek potrebujú, nedávame im svoje [veci], ale im vraciame ich [veci]. Skôr splácame dlh spravodlivosti, ako by sme vykonávali skutky milosrdenstva.“

2447 Skutky milosrdenstva sú dobročinné skutky,(1460) ktorými pomáhame svojmu blížnemu v jeho telesných a duchovných potrebách. Poučovať, radiť, potešovať, posilňovať sú skutky duchovného milosrdenstva takisto ako odpúšťať a trpezlivo znášať. Skutky telesného milosrdenstva sú najmä tieto: nasýtiť hladných, ujímať sa ľudí bez prístrešia, obliekať otrhaných, navštevovať chorých a väzňov, pochovávať mŕtvych (1038, 1969) Dávať almužnu chudobným je medzi týmito skutkami jedným z hlavných svedectiev bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu.
„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne“ (Lk 3,11). „Ale čo je vnútri, rozdajte ako almužnu a všetko vám bude čisté“ (Lk 11,41). „Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: ,Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!‘, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!“(1004) (Jak 2,15-16).

2448 „Vo svojich mnohorakých formách – materiálna núdza, nespravodlivý útlak, telesné a psychické choroby a nakoniec smrť(386) – je ľudská bieda zjavným znakom vrodeného stavu slabosti, v ktorom sa človek nachádza po prvotnom hriechu, a jeho potreby spásy. Preto tak priťahovala súcit Krista Spasiteľa, ktorý ju vzal na seba a stotožnil sa s najmenšími zo svojich bratov (Mt 25,40.45). Preto tí, ktorých tlačí bieda, sú predmetom uprednostňujúcej lásky Cirkvi,(1586) ktorá už od začiatku, aj napriek previneniam mnohých svojich údov, neprestala plniť svoju úlohu uľaviť im, brániť ich a oslobodiť. Robila tak nespočetnými dobročinnými dielami, ktoré sú vždy a všade nevyhnutné.“

2449 Už v Starom zákone rozmanité právne opatrenia (rok odpustenia, zákaz požičiavať na úroky a zadržiavať mzdy, povinnosť odovzdávať desiatky, každodenná výplata nádenníkom, právo paberkovať hrozno a zbierať klasy) zodpovedajú povzbudeniu Deuteronómia: „Chudobní nebudú chýbať v krajine, kde budeš bývať, preto ti nariaďujem, aby si otváral svoju ruku núdznemu a svojmu chudobnému bratovi, ktorý bude s tebou bývať v krajine“ (Dt 15,11). Ježiš robí tieto slová svojimi: „Veď chudobných máte vždy medzi sebou, ale mňa nemáte vždy“ (Jn 12,8). Tým však neruší silu dávnych výrokov proti ľuďom, ktorí hovoria: „Chceme kúpiť za peniaz maličkých a chudobných za jeden pár sandálov…“ (Am 8,6), ale nás vyzýva, aby sme spoznali jeho prítomnosť v chudobných, ktorí sú jeho bratmi: (1397)
Svätá Ružena Limská, keď jej raz matka vyčítala, že prijíma do domu chudobných a chorých, odpovedala: „Keď slúžime chorým, sme Kristovou dobrou vôňou.“ (786)

zobraziť celéZhrnutie

2450 „Nepokradneš“ (Dt 5,19). „Ani zlodeji, ani chamtivci…, ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1Kor 6,10).

2451 Siedme prikázanie prikazuje praktizovať spravodlivosť a lásku pri spravovaní pozemských dobier a plodov ľudskej práce.

2452 Stvorené dobrá sú určené celému ľudskému pokoleniu. Právo na súkromné vlastníctvo neruší všeobecné určenie dobier.

2453 Siedme prikázanie zakazuje krádež. Krádež je neoprávnené prisvojenie si cudzieho vlastníctva proti rozumnej vôli majiteľa.

2454 Každý spôsob neoprávneného prisvojenia a používania cudzieho vlastníctva je proti siedmemu prikázaniu. Spáchaná nespravodlivosť vyžaduje odškodnenie. Výmenná spravodlivosť vyžaduje vrátenie odcudzeného dobra.

2455 Morálny zákon zakazuje činy, ktoré z obchodných alebo totalitných dôvodov vedú k zotročovaniu ľudí, k ich kupovaniu, predávaniu a výmene, akoby boli tovarom.

2456 Nadvládu, ktorú Stvoriteľ dal človekovi nad nerastnými, rastlinnými a živočíšnymi zdrojmi sveta, nemožno oddeľovať od rešpektovania morálnych záväzkov, vrátane záväzkov voči budúcim generáciám.

2457 Zvieratá sú zverené do správy človeka, ktorý má byť k nim láskavý. Môžu slúžiť na oprávnené uspokojovanie potrieb človeka.

2458 Cirkev vynáša úsudok o ekonomických a sociálnych otázkach, keď si to vyžadujú základné práva osoby alebo spása duší. Stará sa o spoločné časné dobro ľudí, lebo je zamerané na najvyššie Dobro, náš posledný cieľ.

2459 Človek sám je pôvodcom, stredom a cieľom celého ekonomického a sociálneho života. Rozhodujúcim bodom sociálnej otázky je, aby sa dobrá, ktoré Boh stvoril pre všetkých, skutočne dostali ku všetkým podľa spravodlivosti a s prispením lásky.

2460 Základná hodnota práce závisí od samého človeka, ktorý je jej pôvodcom i cieľom. Prácou má človek účasť na diele stvorenia. Práca spojená s Kristom môže byť vykupiteľská.

2461 Skutočný rozvoj je rozvoj celého človeka. Ide o to, aby sa napomáhalo rozvíjanie schopnosti každého človeka odpovedať na svoje povolanie, teda na Božie volanie.

2462 Dávať almužnu chudobným je svedectvom bratskej lásky; je aj vykonávaním spravodlivosti, ktoré sa páči Bohu.

2463 Ako v množstve ľudských bytostí bez chleba, bez strechy a bez stáleho miesta nespoznať Lazára, hladného žobráka z podobenstva? Ako nepočuť Ježiša: „Ani mne ste to neurobili“ (Mt 25,45)?

zobraziť celé8. článok ÔSME PRIKÁZANIE

2464 Ôsme prikázanie zakazuje prekrúcať pravdu vo vzťahoch k druhým. Tento morálny predpis vyplýva z povolania svätého ľudu byť svedkom svojho Boha, ktorý je pravda a chce pravdu. Previnenia proti pravde vyjadrujú, slovami alebo skutkami, odmietnutie zaviazať sa tým, čo je morálne správne: sú to základné nevernosti voči Bohu a v tomto zmysle podkopávajú základy Zmluvy.

zobraziť celéI. Žiť v pravde

2465 Starý zákon dosviedča: Boh je prameň všetkej pravdy.(215) Jeho slovo je pravda Jeho zákon je pravda. Jeho „vernosť z pokolenia na pokolenie“ (Ž119,90). Pretože „Boh je pravdivý“ (Rim 3,4), sú členovia jeho ľudu povolaní žiť v pravde.

2466 V Ježišovi Kristovi sa zjavila celá Božia pravda. On „plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14), je „svetlo sveta“ (Jn 8,12), je Pravda. „Kto verí“ v neho, „neostáva vo tmách“ (Jn 12,46). Ježišov učeník ostáva verný jeho slovu, aby poznal pravdu, ktorá vyslobodzuje a posväcuje. Nasledovať Ježiša znamená žiť z „Ducha pravdy“ (Jn 14,17), ktorého posiela Otec v jeho mene a ktorý uvádza „do plnej pravdy“(2153) (Jn 16,13). Svojich učeníkov Ježiš učí bezpodmienečnej láske k pravde: „Vaša reč nech je ,áno – áno,‘ ,nie – nie‘“ (Mt 5,37).

2467 Človek od prirodzenosti smeruje k pravde. Je povinný ju rešpektovať a dosviedčať: „V súlade so svojou dôstojnosťou všetci ľudia, pretože sú osoby,… sú samou svojou prirodzenosťou pobádaní a zároveň morálne povinní hľadať pravdu,(2104) predovšetkým pravdu týkajúcu sa náboženstva. Sú povinní poznanú pravdu aj prijať a celý svoj život usporiadať podľa požiadaviek pravdy.“

2468 Pravda ako správnosť v ľudskom konaní a v ľudskej reči sa volá aj pravdivosť, úprimnosť alebo priamosť. Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosť,(1458) ktorá spočíva v tom, že sa človek prejavuje pravdivý vo svojich skutkoch a svojimi slovami hovorí pravdu, pričom sa vystríha dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.

2469 „Ľudia by nemohli spolunažívať, keby si vzájomne nedôverovali, t. j., keby si navzájom nehovorili pravdu.“ Čnosť pravdivosti dáva spravodlivo druhému, čo mu patrí.(1807) Pravdovravnosť zachováva správny stred medzi tým, čo treba povedať, a tajomstvom, ktoré treba zachovať: zahŕňa v sebe čestnosť a diskrétnosť. Na základe spravodlivosti „je človek povinný druhému čestne vyjaviť pravdu“.

2470 Kristov učeník prijíma „žiť v pravde“, to jest v jednoduchosti života, ktorý sa zhoduje s príkladom Pána a ostáva v jeho pravde: „Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu“ (1Jn 1,6).

zobraziť celéII. Vydať svedectvo v prospech pravdy

2471 Kristus pred Pilátom vyhlasuje, že prišiel na svet, aby vydal svedectvo v prospech pravdy. Kresťan sa nemá hanbiť za svedectvo v prospech nášho Pána. V situáciách, ktoré vyžadujú svedectvo viery,(1816) kresťan ju má jednoznačne vyznať podľa príkladu svätého Pavla pred jeho sudcami. Má si zachovať „svedomie bez úhony pred Bohom i pred ľuďmi“ (Sk 24,16).

2472 Povinnosť kresťanov zúčastňovať sa na živote Cirkvi ich pobáda, aby konali ako svedkovia evanjelia a záväzkov,(863, 905) ktoré z toho vyplývajú. Toto svedectvo spočíva v odovzdávaní viery slovami a skutkami. Svedectvo je úkon spravodlivosti, ktorý potvrdzuje pravdu alebo ju dáva poznať. (1807)
„Všetci… veriaci v Krista, kdekoľvek žijú, sú povinní príkladom života a svedectvom slova ukázať nového človeka, ktorého si obliekli krstom, a moc Ducha Svätého, ktorý ich posilnil birmovaním.“

2473 Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery;(852) označuje svedectvo, ktoré siaha až po smrť. Mučeník vydáva svedectvo zosnulému a vzkriesenému Kristovi, s ktorým je spojený láskou. Vydáva svedectvo o pravde viery a kresťanského učenia. Podstupuje smrť úkonom čnosti mravnej sily. „Nechajte, aby som bol pokrmom pre šelmy,(1808) pomocou ktorých možno dosiahnuť Boha.“ (1258)

2474 Cirkev s najväčšou starostlivosťou zozbierala svedectvá o tých, ktorí išli až do krajnosti, aby dosvedčili svoju vieru. Sú to spisy o mučeníkoch. Predstavujú archívy pravdy napísané krvavými písmenami:
„Nič mi nebudú osožiť končiny sveta ani kráľovstvá tohto veku.(1011) Pre mňa je lepšie zomrieť v Krista Ježiša ako vládnuť nad končinami zeme. Hľadám toho, ktorý za nás zomrel; chcem toho, ktorý pre nás vstal z mŕtvych. Blíži sa moje narodenie...“
„Zvelebujem ťa, že si ma v tento deň a v túto hodinu uznal za hodného, aby som bol pripočítaný medzi mučeníkov… Splnil si svoj sľub, Bože, ktorý nepoznáš lož a si pravdivý. Preto ťa za všetko chválim, velebím a oslavujem skrze večného a nebeského Veľkňaza Ježiša Krista, tvojho milovaného Syna, skrze ktorého nech je ti s ním a v Duchu Svätom sláva teraz i v budúcom veku. Amen.“

zobraziť celéIII. Previnenia proti pravde

2475 Kristovi učeníci si obliekli „nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4,24). Majú odložiť lož a „všetku zlobu a každú lesť, pokrytectvo, závisť a každé ohováranie“ (1Pt 2,1).

2476 Falošné svedectvo a krivá prísaha.(2152) Ak sa nejaké tvrdenie, ktoré je v rozpore s pravdou, vyjadrí verejne, nadobúda osobitnú závažnosť. Pred súdom sa stáva falošným svedectvom. Ak sa koná pod prísahou, ide o krivú prísahu. Takéto správania prispievajú buď k odsúdeniu nevinného, alebo k ospravedlneniu vinníka, alebo k zvýšeniu trestu, do ktorého obžalovaný upadol. Vážne ohrozujú vykonávanie spravodlivosti a správnosť rozsudku vyneseného sudcami.

2477 Rešpektovanie dobrého mena osôb zakazuje každý postoj a každé slovo, ktoré im môže zapríčiniť nespravodlivú škodu. Previňuje sa:
— nerozvážnym posudzovaním, kto hoci aj mlčky bez dostatočného podkladu pripúšťa ako pravdivú nejakú morálnu chybu blížneho;
— ohováraním, kto bez objektívne platného dôvodu odhaľuje chyby a previnenia blížneho osobám, ktoré o nich nevedia;
— osočovaním, kto tvrdeniami, ktoré sú v rozpore s pravdou, poškodzuje dobré meno druhých a dáva príležitosť k mylným úsudkom o nich.

2478 Aby sa vyhlo nerozvážnemu posudzovaniu, každý sa má usilovať, pokiaľ je to možné, vysvetľovať si v priaznivom zmysle myšlienky, slová a skutky svojho blížneho:
„Predpokladá sa, že každý dobrý kresťan má byť ochotnejší skôr po dobrom si vysvetľovať nejasný výrok blížneho, než ho odsúdiť. Ak si ho nijako nemôže vysvetliť po dobrom, nech sa ho opýta, ako ho chápe; a ak ho chápe nesprávne, nech ho láskavo opraví. A ak to nestačí, nech hľadá všetky vhodné prostriedky, aby [blížny] výrok správne pochopil, a tak sa zachránil pred omylom.“

2479 Ohováranie a osočovanie ničia dobré meno a česť blížneho. Česť je totiž spoločenské svedectvo o ľudskej dôstojnosti a každý má prirodzené právo na česť svojho mena, na svoju dobrú povesť a na úctu.(1753) Preto ohováranie a osočovanie narúša čnosť spravodlivosti a lásky.

2480 Treba zavrhnúť každé slovo alebo správanie, ktoré lichotením, pochlebovaním alebo povoľnosťou povzbudzuje a utvrdzuje druhého v jeho zlých skutkoch a v jeho skazenom správaní. Pochlebovanie je ťažkým previnením, ak sa človek stáva spoluvinníkom nerestí alebo ťažkých hriechov. Túžba preukázať službu alebo priateľstvo neospravedlňujú dvojakosť v reči. Pochlebovanie je všedným hriechom, keď vychádza iba z túžby byť príjemným, vyhnúť sa nejakému zlu, uspokojiť nejakú potrebu alebo dosiahnuť oprávnené výhody.

2481 Chvastanie alebo vystatovanie je previnením proti pravde. To isté platí aj o irónii, ktorá má za cieľ znevážiť niekoho tým, že zlomyseľne zosmiešňuje niektorú črtu jeho správania.

2482 „Je zrejmé, že nepravdivý výrok vyslovený s úmyslom klamať, je lož.“ Pán odhaľuje v lži diabolské dielo: „Vaším otcom je diabol… v ňom pravdy niet. Keď luhá, hovorí zo seba, lebo je luhár a otec lži“(392) (Jn 8,44).

2483 Lož je najpriamejším previnením proti pravde. Klamať znamená hovoriť alebo konať proti pravde s cieľom uviesť do omylu. Keďže lož narúša vzťah človeka k pravde a k blížnemu, poškodzuje základný vzťah človeka a jeho slova k Pánovi.

2484 Závažnosť lži sa posudzuje podľa povahy pravdy, ktorú deformuje, podľa okolností, podľa úmyslu toho, kto sa jej dopúšťa,(1750) a podľa škôd, ktoré utrpeli tí, čo sú jej obeťou. Hoci lož je sama osebe len všedným hriechom, stáva sa smrteľným hriechom, keď vážne narúša čnosti spravodlivosti a lásky.

2485 Lož je odsúdeniahodná svojou povahou.(1756) Je zneuctením slova, ktorého úlohou je komunikovať iným poznanú pravdu. Vedomý zámer priviesť blížneho do omylu tvrdeniami, ktoré sú v rozpore s pravdou, je priestupkom proti spravodlivosti a láske. Vina je väčšia, keď hrozí nebezpečenstvo, že úmysel oklamať bude mať zhubné následky pre tých, čo sú takto odvedení od pravdy.

2486 Lož – pretože je porušením čnosti pravdovravnosti – je skutočným násilím, spáchaným na blížnom. Zasahuje ho v jeho schopnosti poznania, ktorá je podmienkou každého úsudku a každého rozhodnutia. Obsahuje v zárodku rozdelenie duchov a všetko zlo,(1607) ktoré toto rozdelenie spôsobuje. Lož je škodlivá pre každú spoločnosť, podkopáva dôveru medzi ľuďmi a trhá tkanivo spoločenských vzťahov.

2487 Každé previnenie proti spravodlivosti a pravde ukladá pôvodcovi previnenia povinnosť nápravy,(1459) a to aj vtedy, keď sa mu odpustilo. Keď nie je možné napraviť krivdu verejne, treba to urobiť tajne. Ak toho, kto utrpel škodu, nemožno odškodniť priamo, treba mu dať v mene lásky morálne zadosťučinenie.(2412) Táto povinnosť sa vzťahuje aj na priestupky proti dobrému menu blížneho. Toto morálne a niekedy aj materiálne odškodnenie sa má ohodnotiť podľa veľkosti spôsobenej škody. Zaväzuje vo svedomí.

zobraziť celéIV. Rešpektovanie pravdy

2488 Právo na komunikovanie pravdy nie je absolútne.(1740) Každý má svoj život usporadúvať podľa evanjeliového prikázania bratskej lásky. Tá vyžaduje, aby sa v konkrétnych situáciách posúdilo, či sa má vyjaviť pravda tomu, kto sa na ňu pýta, alebo nie.

2489 Láska a rešpektovanie pravdy majú určovať odpoveď na každú žiadosť o informáciu alebo o správu. Dobro a bezpečnosť blížneho, rešpektovanie súkromného života a spoločné dobro sú dostatočné dôvody, aby sa mlčalo o tom, čo sa nemá vedieť, alebo aby sa použila diskrétnosť v reči.(2284) Povinnosť vyhnúť sa pohoršeniu si často vyžaduje prísnu diskrétnosť. Nikto nie je povinný vyjaviť pravdu tomu, kto nemá právo ju poznať.

2490 Spovedné tajomstvo je posvätné(1467) a pod nijakou zámienkou sa nemôže prezradiť. „Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné; preto spovedníkovi je zakázané prezradiť nejako kajúcnika slovami alebo akýmkoľvek iným spôsobom a z akéhokoľvek dôvodu.“

2491 Úradné tajomstvá, ktorými sú viazaní napríklad politici, vojaci, lekári a právnici, alebo dôverné informácie zverené pod pečaťou tajomstva sa majú zachovávať, okrem výnimočných prípadov, v ktorých by zachovanie tajomstva spôsobilo tomu, kto ho zveril, alebo tomu, kto ho prijal, alebo tretej osobe, veľmi ťažké škody, ktorým by sa mohlo vyhnúť iba vyzradením pravdy. Súkromné informácie škodlivé blížnemu, hoci neboli zverené pod pečaťou tajomstva, nesmú sa rozširovať bez závažného a primeraného dôvodu.

2492 Každý má zachovávať náležitú zdržanlivosť,(2522) pokiaľ ide o súkromný život ľudí. Tí, čo sú zodpovední za spoločenské komunikačné prostriedky, majú zachovávať správny pomer medzi požiadavkami spoločného dobra a rešpektovaním práv jednotlivcov. Zasahovanie informácií do súkromného života osôb, ktoré sú zaangažované v politickej alebo verejnej činnosti, je hodné odsúdenia v miere, v akej porušuje ich súkromie a slobodu.

zobraziť celéV. Používanie spoločenských komunikačných prostriedkov

2493 V modernej spoločnosti majú spoločenské komunikačné prostriedky prvoradú úlohu v oblasti informácie, šírenia kultúry a výchovy. Táto úloha narastá v súvislosti s technickým pokrokom, šírkou a rozmanitosťou podávaných správ a s vplyvom na verejnú mienku.

2494 Informácia pomocou masmédií(1906) je v službe spoločného dobra. Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode, spravodlivosti a solidarite:
„Správne uplatňovanie tohto práva vyžaduje, aby bola komunikácia vzhľadom na obsah vždy pravdivá a – pri zachovaní spravodlivosti a lásky – úplná. Čo sa týka spôsobu, má byť okrem toho slušná a primeraná, čiže má svedomite zachovávať morálne zákony a legitímne práva a dôstojnosť človeka pri získavaní i pri zverejňovaní správ.“

2495 „Je potrebné, aby si všetci členovia spoločnosti(906) plnili aj v tejto oblasti svoje povinnosti spravodlivosti a lásky. Preto nech sa aj pomocou týchto prostriedkov usilujú utvárať a šíriť správnu verejnú mienku.“ Solidarita sa javí ako dôsledok pravdivého a správneho komunikovania a slobodného kolovania myšlienok, ktoré napomáhajú poznanie a rešpektovanie blížneho.

2496 Spoločenské komunikačné prostriedky (predovšetkým masovokomunikačné) môžu u používateľov vyvolať určitú pasivitu tým, že z nich urobia málo bedlivých konzumentov správ alebo predstavení.(2525) Voči masovým médiám používatelia majú zachovať miernosť a uložiť si disciplínu. Majú si vypestovať poučené a správne svedomie, aby ľahšie odolávali menej slušným vplyvom.

2497 Tí, čo sú zodpovední za tlač, majú pri šírení informácií už z titulu svojho povolania povinnosť slúžiť pravde a nenarúšať lásku. S rovnakou starostlivosťou sa majú snažiť rešpektovať povahu faktov a hranice kritického úsudku o osobách. Majú sa vyvarovať tomu, aby podľahli pokušeniu osočovať.

2498 „Občianska moc má v tejto oblasti osobitné povinnosti(2237) vzhľadom na spoločné dobro… Táto moc má totiž na základe svojho poslania chrániť a zabezpečovať pravdivú a správnu slobodu informácií.“ Keď predstavitelia verejnej moci vydávajú zákony a bedlia nad ich aplikovaním, majú zabezpečiť, „aby zo zlého používania týchto prostriedkov nevznikli vážne nebezpečenstvá(2286) pre verejnú mravnosť a pokrok spoločnosti“. Majú trestať porušenie práva každého človeka na dobré meno a na tajomstvo súkromného života. Včas a čestne majú podávať informácie, ktoré sa týkajú všeobecného dobra alebo dávajú odpoveď na odôvodnené obavy obyvateľstva. Nič nemôže ospravedlniť uchyľovanie sa k falošným informáciám s cieľom manipulovať verejnú mienku pomocou masmédií. Zásahy verejnej moci nemajú obmedzovať slobodu jednotlivcov a skupín.

2499 Morálka odsudzuje pliagu totalitných štátov, ktoré systematicky falšujú pravdu, vykonávajú politickú nadvládu nad verejnou mienkou prostredníctvom médií, manipulujú s obžalovanými i svedkami(1903) pri verejných procesoch a domnievajú sa, že upevnia svoju tyraniu, keď udusia a potlačia všetko, čo považujú za „názorové delikty“.

zobraziť celéVI. Pravda, krása a posvätné umenie

2500 Konanie dobra sprevádza ako odmena(1804) duchovná radosť a mravná krása. Práve tak aj pravda so sebou prináša radosť a jas duchovnej krásy. Pravda je krásna sama v sebe. Pravda slova, racionálne vyjadrenie poznania stvorenej i nestvorenej skutočnosti sú potrebné človekovi obdarenému rozumom. Ale pravda môže nájsť aj iné, dopĺňajúce formy ľudského vyjadrenia, najmä keď treba vyvolať v mysli to, čo je v tejto pravde nevysloviteľné, hlbiny ľudského srdca, povznesenia duše a tajomstvo Boha. Ešte skôr ako sa Boh zjavuje človekovi v slovách pravdy,(341) zjavuje sa mu univerzálnou rečou stvorenia, ktoré je dielom jeho Slova, jeho múdrosti: z poriadku a harmónie vesmíru, ktoré objavuje dieťa i vedec, z veľkosti a krásy stvorení možno totiž analogicky poznať ich Stvoriteľa, (2129) „veď ich stvoril prapôvodca krásy“ (Múd 13,3).
„[Múdrosť] je dychom Božej moci a čistý výron slávy Všemohúceho. Preto sa jej nič nečisté dotknúť nemôže. Veď je odblesk večného svetla, zrkadlo Božej moci bez škvrny a obraz jeho dobroty“ (Múd 7,25-26). „Krajšia je než slnko a prevyšuje všetky súhvezdia. V porovnaní so svetlom žiari jasnejšie, lebo za ním nasleduje noc, ale proti múdrosti zloba nič nezmôže“ (Múd 7,29-30). „Zamiloval som sa do jej krásy“ (Múd 8,2).

2501 Človek „stvorený na Boží obraz“ (Gn 1,26) vyjadruje pravdu o svojom vzťahu k Bohu Stvoriteľovi aj krásou svojich umeleckých diel. Umenie je totiž formou typicky ľudského vyjadrovania, je darovanou hojnosťou vnútorného bohatstva ľudskej bytosti presahujúcou hľadanie životných potrieb, ktoré je spoločné všetkým živým tvorom. Umenie vznikajúce z talentu darovaného Stvoriteľom a z úsilia samého človeka je formou praktickej múdrosti, ktorá spája poznanie so zručnosťou, aby pravde nejakej skutočnosti dala formu v reči prístupnej zraku alebo sluchu. Umenie tak má istú podobnosť s činnosťou Boha vo stvorení,(339) a to v miere, v akej sa inšpiruje pravdou bytostí a láskou k nim. Umenie, ako každá iná ľudská činnosť, nemá svoj absolútny cieľ v sebe, ale je zamerané na posledný cieľ človeka a tento cieľ ho zošľachťuje.

2502 Posvätné umenie je pravdivé a krásne,(1156-1162) keď svojou formou zodpovedá vlastnému poslaniu: vo viere a adorácii pripomínať a oslavovať transcendentné tajomstvo Boha, zvrchovanú neviditeľnú krásu pravdy a lásky, ktorá sa zjavila v Kristovi, ktorý „je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1,3) a v ktorom „telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kol 2,9), ako aj duchovnú krásu, ktorá sa odzrkadľuje v preblahoslavenej Panne Márii, v anjeloch a svätých. Pravé posvätné umenie privádza človeka k adorácii, k modlitbe a k láske k Bohu, Stvoriteľovi a Spasiteľovi, Svätému a Posvätiteľovi.

2503 Preto sa biskupi majú osobne alebo prostredníctvom delegátov starať o to, aby sa podporovalo posvätné umenie, staré i nové, vo všetkých jeho formách, a s rovnakou svedomitou starostlivosťou odstraňovať z liturgie a bohoslužobných budov všetko, čo nie je v súlade s pravdou viery a s autentickou krásou posvätného umenia.

zobraziť celéZhrnutie

2504 „Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu“ (Ex 20,16). Kristovi učeníci si obliekli „nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4,24).

2505 Pravdivosť alebo pravdovravnosť je čnosť, ktorá spočíva v tom, že sa človek prejavuje pravdivý vo svojich skutkoch a svojimi slovami hovorí pravdu, pričom sa vystríha dvojtvárnosti, pretvárky a pokrytectva.

2506 Kresťan sa nemá hanbiť za svedectvo v prospech nášho Pána (2Tim 1,8) skutkom ani slovom. Mučeníctvo je najvyššie svedectvo o pravde viery.

2507 Rešpektovanie dobrého mena a cti osôb zakazuje každý postoj a každé slovo ohovárania alebo osočovania.

2508 Lož spočíva v tom, že niekto hovorí nepravdu s úmyslom oklamať blížneho.

2509 Previnenie proti pravde vyžaduje nápravu.

2510 Zlaté pravidlo pomáha rozoznať v konkrétnych situáciách, či sa má vyjaviť pravda tomu, kto sa na ňu pýta, alebo nie.

2511 „Sviatostné tajomstvo je neporušiteľné.“ Úradné tajomstvá sa majú zachovávať. Tajné informácie škodlivé blížnemu sa nesmú rozširovať.

2512 Spoločnosť má právo na informácie, ktoré sa zakladajú na pravde, slobode a spravodlivosti. Pri používaní spoločenských komunikačných prostriedkov treba zachovať miernosť a uložiť si disciplínu.

2513 Krásne umenia, ale najmä posvätné umenie „sa svojou povahou zameriavajú na nekonečnú Božiu krásu, ktorú majú nejakým spôsobom vyjadriť v ľudských dielach, a sú tým viac zasvätené Bohu a povzneseniu jeho chvály a slávy, čím viac majú za cieľ iba to, aby svojimi dielami čo najviac prispeli k nábožnému zameraniu ľudských myslí na Boha“.

zobraziť celé9. článok DEVIATE PRIKÁZANIE

2514 Svätý Ján rozlišuje tri druhy nezriadenej túžby(377, 400) alebo žiadostivosti: žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýchu života. Podľa katolíckej katechetickej tradície deviate prikázanie zakazuje telesnú žiadostivosť; desiate zakazuje nezriadenú túžbu po cudzom majetku.

2515 Z etymologického hľadiska „žiadostivosť“ (concupiscentia)(405) môže označovať každú silnú formu ľudskej túžby. Kresťanská teológia jej dala osobitný význam hnutia zmyslovej túžby (appetitus sensibilis), ktorá odporuje činnosti ľudského rozumu. Svätý Pavol ju stotožňuje s bojom, ktorý vedie „telo… proti duchu“. Žiadostivosť pochádza z neposlušnosti prvotného hriechu. Vnáša neporiadok do morálnych schopností človeka, a hoci sama v sebe nie je vinou, pobáda človeka páchať hriechy.

2516 Už v samom človeku, pretože je zložená bytosť(362) – duch a telo – jestvuje určité napätie a odohráva sa určitý boj náklonností medzi „duchom“ a „telom“. Ale tento boj patrí v skutočnosti k dedičstvu hriechu, je jeho následkom a zároveň potvrdením. Je súčasťou každodennej skúsenosti duchovného boja:(407)
„Je jasné, že Apoštol ani neznevažuje, ani nezavrhuje telo, ktoré tvorí s duchovnou dušou prirodzenosť človeka a jeho osobnú povahu subjektu. Naopak, hovorí o skutkoch alebo skôr o stálych dispozíciách – čnostiach a nerestiach – morálne dobrých alebo zlých, ktoré sú ovocím poslušnosti (v prvom prípade) alebo odporu (v druhom prípade) vzhľadom na spasiteľné pôsobenie Ducha Svätého. Preto Apoštol píše: ,Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme‘“ (Gal 5,25).

zobraziť celéI. Očisťovanie srdca

2517 Srdce je sídlo morálnej osobnosti:(368) „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá“ (Mt 15,19). Boj proti telesnej žiadostivosti zahŕňa v sebe očisťovanie srdca a praktizovanie miernosti:(1809)
„Zachovávaj prostotu, buď nevinný a budeš ako deti, ktoré nepoznajú zlobu ničiacu život ľudí.“

2518 Šieste blahoslavenstvo hovorí: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5,8). „Čistí srdcom“ sú tí, čo svoj rozum a svoju vôľu dávajú do súladu s požiadavkami Božej svätosti najmä v troch oblastiach: v láske, v čistote alebo sexuálnej poctivosti, (94) v láske k pravde a v pravej viere. Medzi čistotou srdca, tela a viery je vnútorná spätosť:
Veriaci majú veriť články Vyznania viery, „aby veriac podriadili sa Bohu, podriadení počestne žili, počestne žijúc, očisťovali si srdce a s očisteným srdcom chápali, čo veria.“ (158)

2519 Tým, čo majú „čisté srdce“,(2548) je prisľúbené, že uvidia Boha z tváre do tváre a že mu budú podobní. Čistota srdca je predpokladom videnia Boha. Už teraz nás robí schopnými vidieť všetko z hľadiska Boha(2819) a prijímať druhého ako „blížneho“; dovoľuje nám vnímať ľudské telo, vlastné i telo blížneho, ako chrám Ducha Svätého, prejav Božej krásy.(2510)

zobraziť celéII. Boj o čistotu

2520 Krst udeľuje tomu, kto ho prijíma, milosť očistenia(1264) od všetkých hriechov. Ale pokrstený musí naďalej bojovať proti žiadostivosti tela a nezriadeným túžbam. S Božou milosťou dosiahne víťazstvo:
— prostredníctvom čnosti a daru čistoty,(2337) lebo čistota umožňuje milovať úprimným a nerozdeleným srdcom;
— prostredníctvom čistého úmyslu,(1752) ktorý spočíva v zameraní na pravý cieľ človeka: pokrstený sa snaží prostým okom vo všetkom nájsť a plniť Božiu vôľu;
— prostredníctvom čistého pohľadu,(1762) vonkajšieho i vnútorného; ovládaním citov a obrazotvornosti; odmietaním akejkoľvek záľuby v nečistých myšlienkach, ktoré pobádajú k odvráteniu sa od cesty Božích prikázaní: „Pohľad vzbudzuje vášeň u nerozumných“ (Múd 15,5);
— prostredníctvom modlitby:(2846)
„Myslel som si, že zdržanlivosť je vo vlastných silách, o ktorých som si bol vedomý, že ich nemám, keďže som bol taký hlúpy, že som nevedel…, že nik nemôže byť zdržanlivý, ak mu [to] ty nedáš. Zaiste by si [mi to] bol dal, keby som bol klopal vnútorným vzdychaním na tvoj sluch a s pevnou vierou zložil na teba svoju starosť.“

2521 Čistota si vyžaduje cudnosť, ktorá je integrálnou súčasťou miernosti. Cudnosť chráni intimitu osoby. Znamená odmietať odhaľovanie toho, čo má zostať skryté. Je zameraná na čistotu a svedčí o jej chúlostivosti. Usmerňuje pohľady a gestá v súlade s dôstojnosťou osôb a vzťahu, ktorý ich spája.

2522 Cudnosť chráni tajomstvo osôb a ich lásky.(2492) Nabáda k trpezlivosti a k umiernenosti v ľúbostnom vzťahu; vyžaduje, aby sa plnili podmienky daru a definitívneho vzájomného záväzku muža a ženy. Cudnosť je skromnosť. Vnuká voľbu oblečenia. Zachováva mlčanie alebo zdržanlivosť tam, kde sa ukazuje nebezpečenstvo nezdravej zvedavosti. Stáva sa diskrétnosťou.

2523 Jestvuje cudnosť citov práve tak ako cudnosť tela.(2354) Cudnosť citov sa napríklad vzpiera vystavovaniu ľudského tela v istých reklamách s cieľom vzbudiť nezdravú zvedavosť alebo podnecovaniu zo strany niektorých masmédií na to, aby sa zachádzalo príliš ďaleko vo vyjavovaní intímnych dôverností. Cudnosť vnuká štýl života, ktorý umožňuje odolávať vábeniam módy a nátlaku prevládajúcich ideológií.

2524 Formy, ktoré berie na seba cudnosť, sa podľa rozličných kultúr menia. Ale cudnosť všade ostáva ako tušenie duchovnej dôstojnosti vlastnej človeku. Rodí sa s prebúdzaním svedomia subjektu. Učiť deti a dospievajúcich cudnosti znamená prebúdzať v nich úctu k ľudskej osobe.

2525 Kresťanská čistota(2344) vyžaduje očistenie spoločenského ovzdušia. Od spoločenských komunikačných prostriedkov žiada také informovanie, ktoré dbá na úctu a diskrétnosť. Čistota srdca oslobodzuje od rozšíreného erotizmu a odmieta predstavenia, ktoré podporujú nezdravú zvedavosť a predstavy protiviace sa slušnosti.

2526 To, čo sa volá uvoľnenosť mravov,(1740) zakladá sa na mylnom chápaní ľudskej slobody. Aby sa sloboda vybudovala, treba sa najprv nechať vychovať morálnym zákonom. Od tých, čo sú zodpovední za výchovu, treba vyžadovať, aby poskytovali mládeži vyučovanie, ktoré rešpektuje pravdu, hodnoty srdca a morálnu i duchovnú dôstojnosť človeka.

2527 „Kristova dobrá zvesť neprestajne obnovuje život(1204) a kultúru padlého človeka. Bojuje proti omylom a zlám, ktoré pochádzajú z ustavične hroziacich zvodov hriechu, a odstraňuje ich. Neprestajne očisťuje a povznáša mravy národov. Nebeskými bohatstvami akoby znútra zúrodňuje, upevňuje, zdokonaľuje a v Kristovi obnovuje hodnoty ducha a vlohy každého národa a každého veku.“

zobraziť celéZhrnutie

2528 „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5,28).

2529 Deviate prikázanie varuje pred nezriadenou telesnou túžbou alebo telesnou žiadostivosťou.

2530 Boj proti telesnej žiadostivosti zahŕňa v sebe očisťovanie srdca a praktizovanie miernosti.

2531 Čistota srdca nám umožní vidieť Boha; už teraz nám umožňuje vidieť všetko z hľadiska Boha.

2532 Očisťovanie srdca vyžaduje modlitbu, zachovávanie čistoty a čistý úmysel a pohľad.

2533 Čistota srdca si vyžaduje cudnosť, ktorá je trpezlivosťou, skromnosťou a diskrétnosťou. Cudnosť chráni intimitu osoby.

zobraziť celé10. článok DESIATE PRIKÁZANIE

2534 Desiate prikázanie rozvíja a dopĺňa deviate, ktoré sa vzťahuje na telesnú žiadostivosť. Desiate zakazuje túžbu po cudzom majetku. Tá je koreňom krádeže, lúpeže a podvodu, ktoré zakazuje siedme prikázanie. „Žiadostivosť očí“ (1Jn 2,16) vedie k násilnosti a nespravodlivosti, ktoré sú zakázané piatym prikázaním. Chamtivosť, podobne ako smilstvo, má pôvod v modloslužbe,(2112) ktorá je zakázaná v prvých troch predpisoch Zákona. Desiate prikázanie sa vzťahuje na úmysel srdca;(2069) spolu s deviatym zhŕňa všetky príkazy Zákona.

zobraziť celéI. Nezriadenosť žiadostivostí

2535 Zmyslová túžba nás pobáda na to, aby sme túžili po príjemných veciach, ktoré nemáme. Túžime sa napríklad najesť, keď sme hladní, alebo sa zohriať, keď nám je zima. Takéto túžby sú samy v sebe dobré, ale často prekračujú rozumnú mieru a nutkajú nás,(1767) aby sme neprávom túžili po tom, čo nám nepatrí, ale patrí druhým alebo sa im to dlhuje.

2536 Desiate prikázanie zakazuje chamtivosť a túžbu bez miery si privlastňovať pozemské dobrá.(2445) Zakazuje nezriadenú žiadostivosť pochádzajúcu z nemiernej túžby po bohatstve a jeho moci. Zakazuje aj túžbu dopustiť sa takej nespravodlivosti, ktorou by sa poškodilo blížnemu na jeho pozemskom majetku.
„Keď Zákon varuje: ,Nebudeš žiadostivo túžiť‘, tieto slová majú ten zmysel, aby sme krotili svoje žiadostivé túžby po cudzích veciach. Lebo smäd žiadostivej túžby po cudzích veciach je nesmierny a nekonečný a nikdy sa neutíši, ako je napísané: ,Lakomec sa nikdy nenasýti peniazmi‘ (Kaz 5,9).“

2537 Toto prikázanie sa neporuší, ak niekto túži nadobudnúť veci, ktoré patria blížnemu, pokiaľ to chce dosiahnuť spravodlivými prostriedkami. Tradičná katechéza realisticky poukazuje na tých, „ktorí viac ako iní trpia neresťou chamtivosti“ a ktorých preto treba „horlivejšie napomínať, aby zachovávali toto prikázanie“:
„Sú to… [tí] obchodníci…, ktorí si želajú nedostatok vecí a drahotu tovaru a ťažko znášajú, že okrem nich sú aj iní, ktorí predávajú alebo kupujú, a to preto, aby sami mohli drahšie predávať alebo lacnejšie kupovať. V tejto veci podobne hrešia aj tí, čo si želajú, aby druhí trpeli núdzu, aby sa takým spôsobom – či už predajom, alebo kúpou – sami obohatili. Podobne hrešia aj lekári, ktorí si želajú choroby, alebo právnici, ktorí túžia po dôležitých a početných súdnych sporoch a procesoch.“

2538 Desiate prikázanie vyžaduje odstrániť z ľudského srdca závisť.(2317) Keď prorok Nátan chcel kráľa Dávida povzbudiť k ľútosti, vyrozprával mu príbeh o chudobnom, ktorý mal iba jednu ovečku, s ktorou zaobchádzal ako s vlastnou dcérou, a o boháčovi, ktorý napriek tomu, že mal množstvo svojich stád, závidel tomu chudobnému a nakoniec mu jeho ovečku ukradol. Závisť môže priviesť k najhorším zločinom. (391) „Závisťou diabla… prišla na svet smrť“ (Múd 2,24).
„Stojíme navzájom proti sebe a závisť [nám] zrejme podáva zbrane… Keď všetci konáme tak, aby sme zničili [Kristovo telo], aký to raz bude koniec?… Kristovo… telo sme usmrtili… A hoci sa všetci voláme údmi, predsa sa navzájom neznášame – tak ako divé zvery.“

2539 Závisť je jedným z hlavných hriechov.(1866) Označuje smútok, ktorý človek pociťuje nad dobrom blížneho, a nemiernu túžbu prisvojiť si toto dobro, hoci aj neoprávnene. Keď želá blížnemu veľké zlo, je to smrteľný hriech.
Svätý Augustín v závisti videl „diabolský hriech“.
„Zo závisti sa rodí nenávisť, ohováranie, osočovanie, radosť z nešťastia blížneho, ale smútok z jeho šťastia.“

2540 Závisť je jednou z foriem smútku, a teda je odmietnutím lásky; pokrstený má proti nej bojovať dobroprajnosťou.(1829) Závisť často pochádza z pýchy; pokrstený sa má usilovať žiť v pokore:
„Chcel by som, aby bol Boh mnou oslávený. – Teš sa teda, keď brat vyniká, a Boh bude tebou oslávený. A všetci budú hovoriť ,Nech je zvelebený Boh‘, ktorý má takých služobníkov, čo úplne premohli závisť a vzájomne sa tešia z dobier druhých.“

zobraziť celéII. Túžby Ducha

2541 Ekonómia zákona a milosti odvracia ľudské srdce od chamtivosti a závisti; uvádza ho do túžby po najvyššom Dobre;(1718, 2764) poúča ho o túžbach Ducha Svätého, ktorý nasycuje srdce človeka.
Boh prisľúbení vždy varoval človeka pred zvodmi(397) toho, čo sa od počiatku zdá „najedenie chutné, na pohľad krásne a na poznanie vábivé“ (Gn 3,6).

2542 Zákon daný Izraelu nikdy nebol dostačujúci na ospravodlivenie(1963) tých, čo mu boli podriadení; ba stal sa nástrojom „žiadostivosti“. Nezhoda medzi chcením a konaním poukazuje na konflikt medzi Božím zákonom, ktorý je zákonom rozumu, a iným zákonom, ktorý „ma robí zajatcom zákona hriechu, ktorý je v mojich údoch“ (Rim 7,23).

2543 „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona(1992) a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria“ (Rim 3,21-22). Odvtedy veriaci v Krista „ukrižovali telo s jeho vášňami a žiadosťami“ (Gal 5,24); vedie ich Duch a riadia sa túžbami Ducha.

zobraziť celéIII. Chudoba srdca

2544 Ježiš prikazuje svojim učeníkom, aby mu dali prednosť pred všetkým a pred všetkými a navrhuje im, aby sa zriekli všetkého, čo majú, pre neho a pre evanjelium. Krátko pred svojím umučením im dal za príklad chudobnú jeruzalemskú vdovu, ktorá pri svojej chudobe dala všetko, čo mala na živobytie. Príkaz odpútať sa od bohatstva je záväzný pre vstup do nebeského kráľovstva.(544)

2545 Všetci veriaci v Krista sa majú snažiť „správne usmerňovať svoje náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku“. (2013)

2546 „Blahoslavení chudobní v duchu“ (Mt 5,3). Blahoslavenstvá zjavujú poriadok šťastia a milosti, krásy a pokoja.(1716) Ježiš velebí radosť chudobných, ktorých už je Božie kráľovstvo.
„Domnievam sa, že Slovo nazýva chudobou v duchu dobrovoľnú pokoru ducha a ako príklad tejto [pokory] nám Apoštol predkladá chudobu Boha, keď hovorí: ,Ktorý, hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobným‘ (2Kor 8,9).“

2547 Ježiš sa sťažuje na bohatých, lebo nachádzajú svoju útechu v hojnosti majetkov (Lk 6,24). „Nech teda pyšní vyhľadávajú a obľubujú pozemské majetky: Blahoslavení však chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ Odovzdanosť do prozreteľnosti nebeského Otca oslobodzuje(305) od ustarostenosti o zajtrajšok. Dôvera v Boha pripravuje človeka na blahoslavenstvo chudobných. Oni uvidia Boha.

zobraziť celéIV. „Chcem vidieť Boha“

2548 Túžba po pravom šťastí oslobodzuje človeka od nezriadenej náklonnosti k bohatstvám tohto sveta, aby sa zavŕšila vo videní Boha(2519) a v jeho blaženosti. „Prisľúbenie [vidieť Boha] je také veľké, že presahuje najvyššiu hranicu blaženosti… Lebo vidieť znamená v Písme to isté ako vlastniť… Kto teda vidí Boha, tým, že vidí, dosiahol, čokoľvek sa počíta medzi dobrá.“

2549 Svätý ľud má s pomocou milosti zhora bojovať, aby dosiahol dobrá, ktoré Boh sľubuje. Aby veriaci v Krista mohli vlastniť a vidieť Boha, umŕtvujú svoje žiadostivosti a s Božou milosťou víťazia nad zvodmi rozkoše a moci.(2015)

2550 Na tejto ceste dokonalosti Duch a nevesta volajú tých, čo ich počúvajú, k dokonalému spoločenstvu s Bohom:
„Tam bude opravdivá sláva, kde nikto… nebude chválený ani omylom, ani lichotením; skutočná pocta, ktorá sa neodoprie nikomu, kto je jej hoden, a neudelí sa žiadnemu nehodnému; ale ani sa jej nebude dožadovať nikto nehodný, kde bude pripustený iba ten, kto je hoden; [tam bude] opravdivý pokoj, kde nikto nebude znášať nijaké protivenstvá ani od seba samého, ani od druhého. Odmenou za čnosť bude on, ktorý dal čnosť a prisľúbil sám seba, nad ktorého nemôže byť nič lepšie a väčšie… ,Ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom‘ (Lv 26,12)… Tak sa totiž správne chápe i to, čo hovorí Apoštol: ,Aby bol Boh všetko vo všetkých‘ (1Kor 15,28). On bude cieľom našich túžob,(314) on, ktorého budeme vidieť bez konca, milovať bez presýtenia a chváliť bez únavy. Tento dar, táto láska, táto činnosť budú isto spoločné všetkým ako sám večný život.“

zobraziť celéZhrnutie

2551 „Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce“ (Mt 6,21).

2552 Desiate prikázanie zakazuje nezriadenú žiadostivosť pochádzajúcu z nemiernej túžby po bohatstve a jeho moci.

2553 Závisť je smútok, ktorý človek pociťuje nad dobrom druhého, a nemierna túžba prisvojiť si toto dobro. Je jedným z hlavných hriechov.

2554 Pokrstený bojuje proti závisti dobroprajnosťou, pokorou a odovzdanosťou do Božej prozreteľnosti.

2555 Veriaci v Krista „ukrižovali telo s jeho vášňami a žiadosťami“ (Gal 5,24); vedie ich Duch a riadia sa jeho túžbami.

2556 Odpútanie sa od bohatstva je nevyhnutné na vstup do nebeského kráľovstva. „Blahoslavení chudobní v duchu“ (Mt 5,3).

2557 Človek plný túžby hovorí: „Chcem vidieť Boha.“ Smäd po Bohu uháša voda večného života.