Výsledky hľadania: 624-626
624 Ježiš „z Božej milosti okúsil smrť za všetkých“ (Hebr 2,9) . Boh vo svojom pláne spásy stanovil, aby jeho Syn nielen „zomrel za naše hriechy“ (1Kor 15,3) , ale aby aj „okúsil smrť“, čiže aby poznal stav smrti, stav oddelenia svojej duše od tela, a to od chvíle, keď vydýchol na kríži, (362, 1005) až do chvíle, keď vstal z mŕtvych. Tento stav mŕtveho Krista je tajomstvom hrobu a zostúpenia k zosnulým. Je to tajomstvo Bielej soboty, keď Kristus uložený do hrobu naznačuje veľký sobotný odpočinok Boha (343) po zavŕšení spásy ľudí, ktorá prináša pokoj celému vesmíru.
625 Kristovo zotrvanie v hrobe je skutočným spojivom medzi jeho stavom pred Veľkou nocou podliehajúcim utrpeniu a jeho terajším osláveným stavom Zmŕtvychvstalého. Tá istá osoba „Živého“ môže povedať: „Bol som mŕtvy, a hľa, žijem na veky vekov“ (Zjv 1,18) :
„Je to tajomstvo Božieho rozhodnutia o [Synovej] smrti a vzkriesení z mŕtvych, že smrťou bola síce duša oddelená od tela a Boh [Syn] nezabránil nevyhnutný následok prirodzenosti, ale ich opäť obe spojil zmŕtvychvstaním tak, že bol rozhraním oboch, totiž smrti a života: aby sa ten, ktorý v sebe stanovil prirodzenosť rozdelenú smrťou, sám stal príčinou spojenia oddelených [častí].“
626 Keďže „Pôvodca života“, ktorý bol zabitý, je vskutku ten istý ako „Živý, ktorý vstal z mŕtvych“, bolo potrebné, aby božská osoba Božieho Syna zostala naďalej spojená so svojou dušou i so svojím telom (470, 650) oddelenými od seba smrťou:
„Hoci Kristus ako človek zomrel a jeho svätá duša bola oddelená od jeho nepoškvrneného tela, božstvo nebolo nijako oddelené od nich, t. j. ani od duše, ani od tela: preto ani jediná osoba nebola rozdelená na dve [osoby]. Lebo [Kristovo] telo a jeho duša od začiatku jestvovali spolu v osobe Slova; a hoci boli pri smrti od seba oddelené, obidve zostali spojené s jedinou osobou Slova, vďaka ktorej jestvovali.“
