Výsledky hľadania: 595-598
595 Medzi jeruzalemskými náboženskými predstaviteľmi nielenže bol farizej Nikodém a významný muž Jozef z Arimatey, ktorí boli Ježišovými tajnými učeníkmi, ale dlho medzi nimi vznikali pre Ježiša roztržky, takže krátko pred jeho umučením môže svätý Ján povedať, že „mnohí poprední muži uverili v neho“ (Jn 12,42) , hoci veľmi nedokonale. To vôbec neprekvapuje, ak sa vezme do úvahy, že hneď po Turícach „aj veľa kňazov poslušne prijalo vieru“ (Sk 6,7) a že „uverili“ aj niektorí „zo sekty farizejov“ (Sk 15,5) , takže svätý Jakub mohol povedať svätému Pavlovi: „Vidíš, brat; koľko tisíc Židov uverilo a všetci horlia za Zákon“ (Sk 21,20) .
596 Jeruzalemskí náboženskí predstavitelia neboli zajedno v tom, ako sa správať voči Ježišovi. Farizeji hrozili vylúčením zo synagógy tým, ktorí by ho nasledovali. Tým, čo sa báli, že všetci uveria v neho, že prídu Rimania a zničia ich sväté miesto a ich národ, veľkňaz Kajfáš prorocky navrhol: „Je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“ (1753) (Jn 11,49-50) . Veľrada vyhlásila, že Ježiš je ako bohorúhač „hoden… smrti“ (Mt 26,66) , ale pretože stratila právo odsúdiť niekoho na smrť, vydáva Ježiša Rimanom s obžalobou z politickej vzbury. To ho stavia na roveň Barabáša, ktorý bol obžalovaný zo „vzbury“ (Lk 23,19) . Veľkňazi na Piláta vyvíjajú nátlak aj politickými vyhrážkami, aby Ježiša odsúdil na smrť.
597 Keď sa vezme do úvahy historická zložitosť Ježišovho procesu, ako to vysvitá z evanjeliových opisov, a nech by bola osobná vina hlavných účastníkov procesu (Judáša, veľrady, Piláta) akákoľvek, čo pozná iba Boh, nemožno zaň pripisovať zodpovednosť jeruzalemským Židom ako celku ani napriek vykrikovaniu zmanipulovaného davu alebo všeobecným výčitkám obsiahnutým vo výzvach na obrátenie po Turícach. Sám Ježiš, keď odpúšťal na kríži, a po ňom Peter uznali „nevedomosť“ (1735) jeruzalemských Židov, ako aj ich popredných mužov. Tým menej možno na základe zvolania ľudu: „Jeho krv na nás a na naše deti!“ (Mt 27,25) , ktorý je schvaľovacou formulou, rozšíriť zodpovednosť na ostatných Židov všetkých krajín a všetkých čias:
Takisto Cirkev na Druhom vatikánskom koncile vyhlásila: „To, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení, nemožno bez rozdielu pripísať ani všetkým Židom, čo vtedy žili, ani dnešným Židom… (839) Židov neslobodno predstavovať ako Bohom zavrhnutých ani ako prekliatych, ako keby to vyplývalo zo Svätého písma.“
598 Cirkev v autentickom učení (Magisterium) svojej viery a vo svedectve svojich svätých nikdy nezabudla, že „pôvodcami a vykonávateľmi všetkých múk, ktoré [Kristus] vytrpel, boli hriešnici“. Keď sa vezme do úvahy, že naše hriechy zasahujú samého Krista, Cirkev neváha najväčšiu zodpovednosť za Ježišovo umučenie pripísať kresťanom; zodpovednosti, ktorú oni príliš často zvaľovali iba na Židov:
„Treba uznať že túto vinu majú všetci, (1851) ktorí opätovne upadajú do hriechov. Lebo ako je pravda, že naše hriechy pohli Krista Pána, aby podstúpil smrť na kríži, tak zaiste tí, čo sa utápajú v nemravnostiach a zločinoch, ,v sebe znova križujú Božieho Syna a vystavujú ho na posmech‘ (Hebr 6,6) . A tento zločin sa môže javiť o to väčší u nás, ako bol u Židov, lebo oni podľa svedectva Apoštola ,keby… boli poznali, nikdy by neboli ukrižovali Pána slávy‘ (1Kor 2,8) . My však vyznávame, že ho poznáme, a predsa v istom zmysle vzťahujeme na neho svoje násilné ruky, keď ho zapierame skutkami.“
„A ani zlí duchovia ho neukrižovali, ale ty si ho ukrižoval spolu s nimi a križuješ ho znovu, keď nachádzaš rozkoš v nerestiach a hriechoch.“
