Výsledky hľadania: 587-591
587 Ak Ježišov postoj k Zákonu a jeruzalemskému chrámu mohol byť pre náboženské vrchnosti Izraela príležitosťou „odporovať“, skutočným kameňom úrazu pre ne bola jeho úloha v Božom diele v najvlastnejšom zmysle slova, ktorým je vykúpenie z hriechov.
588 Ježiš pohoršoval farizejov, keď jedol s mýtnikmi a hriešnikmi takisto priateľsky ako s nimi. Proti tým spomedzi nich, „čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali“ (545) (Lk 18,9) , Ježiš povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“ (Lk 5,32) . Ba išiel ešte ďalej a pred farizejmi vyhlásil, že hriech je univerzálny, a preto tí, čo tvrdia, že nepotrebujú spásu, zaslepujú seba samých.
589 Ježiš vyvolal pohoršenie najmä tým, že svoje milosrdné správanie k hriešnikom stotožňoval s postojom samého Boha k nim. Šiel ešte ďalej a dal spoznať, že keď jedáva s hriešnikmi, pripúšťa ich na mesiášsku hostinu. Ježiš však postavil náboženské vrchnosti Izraela pred dilemu najmä tým, že odpúšťal hriechy. Veď či vo svojom zhrození nehovorili správne: „Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?“ (431, 1441) (Mk 2,7) . Keď teda Ježiš odpúšťa hriechy, buď sa rúha, lebo hoci je človek, robí sa rovným Bohu, (432) alebo hovorí pravdu a potom jeho osoba sprítomňuje a zjavuje Božie meno.
590 Jedine božská totožnosť Ježišovej osoby môže oprávniť takúto absolútnu požiadavku: „Kto nie je so mnou, je proti mne“ (Mt 12,30) . Takisto keď hovorí o sebe, že „tu je niekto väčší ako Jonáš… niekto väčší ako Šalamún“ (Mt 12,41-42) , „niekto väčší než chrám“ (Mt 12,6) ; keď vzhľadom na seba pripomína, že Dávid volá Mesiáša svojím Pánom; keď tvrdí: „Prv ako bol Abrahám, Ja som“ (Jn 8,58) a dokonca: „Ja a Otec sme jedno“ (253) (Jn 10,30) .
591 Ježiš vyžadoval od jeruzalemských náboženských predstaviteľov, aby uverili v neho pre skutky jeho Otca, ktoré koná. Ale taký úkon viery mal prejsť cez tajomné odumretie sebe samému pre nové narodenie „zhora“ pod vplyvom Božej milosti. (526) Takáto požiadavka obrátenia zoči-voči takému prekvapujúcemu splneniu prisľúbení umožňuje pochopiť tragický omyl veľrady, keď usúdila, že Ježiš si ako bohorúhač zasluhuje smrť. Jej členovia konali „z nevedomosti“ a súčasne zo „zaslepenosti“ nevery. (574)
