Výsledky hľadania: 471-474
471 Apolinár z Laodicey tvrdil, že Slovo v Kristovi nahradilo dušu alebo ducha. Cirkev proti tomuto bludu vyhlásila, že večný Syn prijal aj ľudskú rozumovú dušu. (363)
472 Ľudská duša, ktorú prijal Boží Syn, je obdarená pravým ľudským poznaním. Toto poznanie ako také nemohlo byť samo osebe neobmedzené: realizovalo sa v historických podmienkach svojho jestvovania v priestore a v čase. Preto keď sa Boží Syn stal človekom, mohol prijať, že sa „vzmáhal… v múdrosti, veku a v obľube“ (Lk 2,52) a že sa dokonca musel pýtať na to, čo sa v ľudských podmienkach treba naučiť zo skúsenosti. To zodpovedalo skutočnosti, že sa dobrovoľne uponížil a „vzal si prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7) .
473 Toto skutočne ľudské poznanie Božieho Syna však súčasne vyjadrovalo božský život jeho osoby. „Boží Syn poznal všetko; a skrze neho človek, ktorého si obliekol; nie prirodzenosťou, ale preto, že bol zjednotený so Slovom… Ľudská prirodzenosť, keďže bola zjednotená so Slovom, poznala všetko a prejavovala v sebe tieto božské a vznešené veci.“ (240) Je to predovšetkým dôverné a bezprostredné poznanie, ktoré má vtelený Boží Syn o svojom Otcovi. Syn aj vo svojom ľudskom poznaní prejavoval božskú schopnosť prenikať do tajných myšlienok ľudských sŕdc.
474 Kristus svojím ľudským poznaním, spojeným s božskou Múdrosťou v osobe vteleného Slova, plne poznal večné plány, ktoré prišiel zjaviť. O tom, čo v tomto ohľade pripúšťa, že nevie, na inom mieste vyhlasuje, že nie je jeho poslaním zjaviť to.
