Hľadať v Katechizme

Výsledky hľadania: 470, 650


470 Skutočnosť, že v tajomnom zjednotení pri vtelení bola ľudská prirodzenosť „prijatá, nie zničená“ („assumpta, non perempta“), priviedla Cirkev v priebehu storočí k tomu, aby vyznávala plnú skutočnosť tak Kristovej ľudskej duše s jej úkonmi rozumu a vôle, ako aj jeho ľudského tela. Ale pritom zakaždým musela pripomínať, že Kristova ľudská prirodzenosť patrí ako vlastná božskej osobe Božieho Syna, (516) ktorý ju prijal. Všetko, čím Kristus je a čo v ľudskej prirodzenosti robí, patrí „jednému z Trojice“. Teda Boží Syn dáva svojej ľudskej prirodzenosti (626) svoj vlastný spôsob osobného jestvovania v Trojici. Takto Kristus vo svojej duši, ako aj vo svojom tele ľudsky prejavuje božské správanie Trojice:

„Boží Syn… pracoval ľudskými rukami, myslel ľudským rozumom, konal ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom. (2599) Narodený z Márie Panny sa naozaj stal jedným z nás, vo všetkom nám podobný okrem hriechu.“

650 Cirkevní Otcovia rozjímajú o zmŕtvychvstaní, vychádzajúc z Kristovej božskej osoby, (626) ktorá zostala spojená s jeho dušou a s jeho telom oddelenými od seba smrťou: „Vďaka jednote božskej prirodzenosti, rovnako prítomnej v každej z oboch častí človeka, to, čo bolo odlúčené a oddelené, sa opäť zjednocuje a spája. A tak rozdelením spojených častí nastáva smrť, kým spojením oddelených častí zmŕtvychvstanie.“ (1005)