Výsledky hľadania: 441-445
441 Boží syn je titul, ktorý sa v Starom zákone dával anjelom, vyvolenému ľudu, synom Izraela a ich kráľom. V týchto prípadoch znamená adoptívne synovstvo, ktoré vytvára medzi Bohom a jeho tvorom vzťah osobitnej dôvernosti. Keď je prisľúbený Kráľ Mesiáš nazvaný „Božím synom“, neznamená to nutne, podľa slovného zmyslu tých textov, že by bol niečím viac ako človekom. Tí, čo tak označovali Ježiša za Mesiáša Izraela, možno ani nechceli povedaťviac.
442 To však neplatí o Petrovi, keď vyznáva, že Ježiš je „Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16,16) , lebo Ježiš mu slávnostne odpovedá: „Nezjavilo ti to telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (552) (Mt 16,17) . Podobne povie Pavol o svojom obrátení na ceste do Damasku: „Keď sa Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi…“ (Gal 1,15-16) . A „hneď v synagógach ohlasoval Ježiša, že je Božím Synom“ (Sk 9,20) . To bude od začiatku stredobodom apoštolskej viery, ktorú prvý vyznal Peter ako základ Cirkvi. (424)
443 Peter mohol poznať transcendentnú povahu Božieho synovstva Ježiša Mesiáša preto, že ju Ježiš nechal jasne pochopiť. Pred veľradou na otázku svojich žalobcov: „Si teda Boží Syn?“ Ježiš odpovedal: „Vy sami hovoríte, že som“ (Lk 22,70) . Už dávno predtým sa označil za „Syna“, ktorý pozná Otca, líši sa od „sluhov“, ktorých Boh predtým poslal k svojmu národu, a je vyšší aj od anjelov. Rozlišoval svoje synovstvo od synovstva svojich učeníkov, (2786) lebo nikdy nepovedal „náš Otec“, iba keď im prikázal: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš“ (Mt 6,9) . A tento rozdiel aj zdôraznil: „k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi“ (Jn 20,17) .
444 Evanjeliá hovoria, že v dvoch slávnostných chvíľach, (536, 554) pri Kristovom krste a premenení, Otcov hlas označuje Ježiša za „svojho milovaného Syna“. Sám Ježiš sa označuje za „jednorodeného Syna“ Božieho (Jn 3,16) a týmto titulom potvrdzuje svoju večnú predexistenciu. Vyžaduje vieru „v meno jednorodeného Božieho Syna“ (Jn 3,18) . Toto kresťanské vyznanie sa objavuje už v stotníkovom zvolaní pred Ježišom na kríži: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39) . Iba vo veľkonočnom tajomstve môže veriaci dať titulu „Boží Syn“ jeho najplnší význam.
445 Po Ježišovom zmŕtvychvstaní (653) sa jeho Božie synovstvo prejavuje v moci jeho oslávenej ľudskej prirodzenosti: „Podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych je ustanovený v moci ako Boží Syn“ (Rim 1,4) . Apoštoli budú môcť vyznať: „My sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy“ (Jn 1,14) .
