Hľadať v Katechizme

Výsledky hľadania: 39-43


39 Keď Cirkev háji schopnosť ľudského rozumu poznať Boha, vyjadruje tým svoju dôveru v možnosť hovoriť o Bohu všetkým ľuďom (851) a so všetkými ľuďmi. Toto presvedčenie je východiskovým bodom jej dialógu s inými náboženstvami, s filozofiou a vedou, ako aj s neveriacimi a ateistami.

40 Keďže naše poznanie Boha je obmedzené, obmedzená je aj naša reč o Bohu. O Bohu môžeme hovoriť, iba vychádzajúc zo stvorení a podľa nášho ľudského obmedzeného spôsobu poznania a myslenia.

41 Všetky stvorenia majú nejakú podobnosť s Bohom a celkom osobitne ju má človek stvorený na Boží obraz a podobu. A tak mnohoraké dokonalosti tvorov (ich pravda, dobrota a krása) (213, 299) odzrkadľujú nekonečnú dokonalosť Boha. Preto môžeme hovoriť o Bohu, vychádzajúc z dokonalostí jeho stvorení, „lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13,5) .

42 Boh presahuje každé stvorenie. (212, 300) Preto neprestajne musíme očisťovať našu ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené, obrazné a nedokonalé, aby sme Boha, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, nezamieňali s našimi ľudskými predstavami. (370) Naše ľudské slová sú vždy neprimerané tajomstvu Boha.

43 Keď takto hovoríme o Bohu, naša reč sa síce vyjadruje ľudským spôsobom, ale v skutočnosti dosahuje samého Boha, hoci ho nemôže vyjadriť v jeho nekonečnej jednoduchosti. Treba si totiž pripomenúť, že „medzi Stvoriteľom a stvorením nemožno zdôrazniť nejakú podobnosť bez toho, že by sa medzi nimi nevidela ešte väčšia nepodobnost“, a že „nemôžeme pochopiť, čím Boh je, (206) ale iba čím nie je a aký vzťah majú k nemu iné bytosti“.