Výsledky hľadania: 2664-2669
2664 Jedinou cestou kresťanskej modlitby je Kristus. Či je naša modlitba spoločná, alebo osobná, ústna, alebo vnútorná, má prístup k Otcovi len vtedy, ak sa modlíme v Ježišovom „mene“. (2780) Ježišova svätá ľudská prirodzenosť je teda cesta, prostredníctvom ktorej nás Duch Svätý učí modliť sa k Bohu, nášmu Otcovi.
2665 Modlitba Cirkvi, živená Božím slovom a slávením liturgie, nás učí modliť sa k Ježišovi Kristovi. (451) Aj vtedy, keď sa obracia predovšetkým na Otca, vo všetkých liturgických tradíciách obsahuje formy modlitby, ktoré sa obracajú na Krista. Niektoré žalmy, tak ako sú aktualizované v modlitbe Cirkvi, ako aj Nový zákon nám vkladajú do úst a vtláčajú nám do sŕdc tieto vzývania ku Kristovi: Boží Syn, Božie Slovo, Pán, Spasiteľ, Baránok Boží, Kráľ, milovaný Syn, Syn Panny, Dobrý Pastier, náš Život, naše Svetlo, naša Nádej, naše Vzkriesenie, Priateľ ľudí…
2666 Ale meno, ktoré obsahuje všetko, je meno, ktoré Boží Syn dostal pri svojom vtelení: JEŽIŠ. (432) Božie meno je pre ľudské pery nevysloviteľné, ale Božie Slovo, tým, že prijalo našu ľudskú prirodzenosť, nám ho odovzdáva a my ho môžeme vzývať: „Ježiš“, t. j. „YHWH [Jahve] spasí“. Ježišovo meno obsahuje všetko: (435) Boha aj človeka a celú ekonómiu stvorenia a spásy. Modliť sa k „Ježišovi“ znamená vzývať ho, volať k nemu v nás. Jedine jeho meno obsahuje „prítomnosť“, ktorú označuje. Ježiš je Zmŕtvychvstalý, a ktokoľvek vzýva jeho meno, prijíma Božieho Syna, ktorý ho miloval a seba samého vydal za neho.
2667 Toto celkom jednoduché vzývanie pochádzajúce z viery sa v tradícii modlitby na Východe i na Západe rozvinulo vo viacerých formách. Najbežnejšia formulácia, tradovaná duchovnými otcami (2616) na Sinaji, v Sýrii a na vrchu Athos, je vzývanie „Pane, Ježišu Kriste, Boží Syn, zmiluj sa nado mnou hriešnikom!“ Toto vzývanie spája kristologický hymnus z Listu Filipanom (Flp 2,6-11) s prosbou mýtnika a tých, čo prosili o svetlo. Ním sa srdce uvádza do súladu s biedou ľudí a s milosrdenstvom ich Spasiteľa.
2668 Vzývanie Ježišovho svätého mena (435) je najjednoduchšou cestou ustavičnej modlitby. Ak ho pozorné srdce pokorne často opakuje, toto vzývanie sa nerozptyľuje v „mnohovravnosti“, ale zachováva slovo a s vytrvalosťou prináša úrodu. Toto vzývanie je možné „v každom čase“, lebo nie je zamestnaním popri inom, ale je jediným zamestnaním, totiž milovaním Boha, ktorý v Ježišovi Kristovi oživuje a pretvára každú činnosť.
2669 Modlitba Cirkvi (478) si uctieva a oslavuje aj Ježišovo srdce, tak ako vzýva Ježišovo najsvätejšie meno. Klania sa vtelenému Slovu a jeho srdcu, ktoré sa z lásky k ľuďom nechalo prebodnúť za naše hriechy. (1674) Kresťanská modlitba rada koná krížovú cestu v Spasiteľových šľapajach. Jej zastavenia od pretória (miestodržiteľovho paláca) po Golgotu a po hrob označujú cestu Pána Ježiša, ktorý svojím svätým krížom vykúpil svet.
