Výsledky hľadania: 249-252
249 Zjavená pravda o Najsvätejšej Trojici bola hneď od začiatku v základoch živej viery Cirkvi najmä prostredníctvom krstu. (683) Nachádza svoje vyjadrenie v pravidle krstnej viery (189) (regula fidei baptismalis), formulovanom v ohlasovaní, v katechéze a v modlitbe Cirkvi. Takéto formulácie sú už v apoštolských spisoch, ako to dosviedča pozdrav prevzatý do eucharistickej liturgie: „Milosť Pána Ježiša Krista a láska Boha [Otca] i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými“ (2Kor 13,13) .
250 Cirkev sa v priebehu prvých storočí snažila jasnejšie formulovať svoju trojičnú vieru, (94) aby prehĺbila svoje chápanie viery a aj aby ju bránila proti bludom, ktoré ju deformovali. To bolo dielo prvých koncilov, ktorým pomáhala teologická práca cirkevných Otcov a ktoré podporoval zmysel pre vieru kresťanského ľudu.
251 Na formulovanie dogmy o Najsvätejšej Trojici musela Cirkev vytvoriť vlastnú terminológiu pomocou pojmov filozofického pôvodu: „podstata“, „osoba“ alebo „hypostáza“, „vzťah“ atď. Tým však nepodriadila vieru ľudskej múdrosti, ale dala nový, nezvyčajný význam týmto termínom, ktoré mali od toho času vyjadrovať aj nevýslovné tajomstvo, (170) ktoré „nekonečne presahuje všetko, čo môžeme ľudským spôsobom pochopiť“.
252 Cirkev používa termín „podstata“ (substantia) – ktorý sa niekedy prekladá aj výrazom „bytnosť“ (essentia) alebo aj výrazom „prirodzenosť“ (natura) – na označenie Božieho bytia v jeho jednote; termín „osoba“ (persona) alebo „hypostáza“ (hypostasis) na označenie Otca, Syna a Ducha Svätého v ich skutočnej vzájomnej odlišnosti a termín „vzťah“ (relatio) na označenie toho, že ich odlišnosť spočíva v ich vzájomnom vzťahu.
