Výsledky hľadania: 2110-2128
2110 Prvé prikázanie zakazuje uctievať iných bohov okrem jediného Pána, ktorý sa zjavil svojmu ľudu. Zakazuje poveru a neúctu voči Bohu. Povera je určitým spôsobom zvrátená prepiatosť (excessus) religióznosti; neúcta voči Bohu je nečnosť, ktorá je – pre nedostatok (per defectum) – proti čnosti nábožnosti.
2111 Povera je vybočenie náboženského cítenia a úkonov, ktoré ono ukladá. Môže vplývať aj na kult, ktorý vzdávame pravému Bohu, napríklad keď sa pripisuje takmer magická dôležitosť určitým, ináč oprávneným alebo potrebným praktikám. Pripisovať účinnosť modlitieb alebo sviatostných znakov iba ich materiálnej stránke bez ohľadu na vnútorné dispozície, ktoré vyžadujú, znamená upadnúť do povery.
2112 Prvé prikázanie odsudzuje mnohobožstvo (polyteizmus). Vyžaduje od človeka, aby neveril v iných bohov okrem Boha, (210) aby neuctieval iné božstvá okrem Jediného. Sväté písmo neprestajne pripomína toto odmietnutie modiel zo striebra a zo zlata“, ktoré „sú dielom ľudských rúk“, ktoré „majú ústa, ale „nehovoria, majú oči, a nevidia“. Tieto márne modly robia márnym aj človeka: „im budú podobní ich tvorcovia a všetci, čo v ne veria“ (Ž 115,4-5.8) . Boh, naopak, je „živý Boh“ (Joz 3,10) , ktorý dáva život a zasahuje do dejín.
2113 Modloslužba sa netýka len nepravých pohanských kultov. Zostáva trvalým pokušením pre vieru. (398) Spočíva v zbožšťovaní toho, čo nie je Boh. Modloslužbou je, keď si človek ctí a uctieva (2534) stvorenie namiesto Boha, či už ide o bôžikov, alebo o zlých duchov (napr. satanizmus), o moc, rozkoš, rasu, predkov, štát, peniaze a pod. „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone,“ (2289) hovorí Ježiš (Mt 6,24) . Mnoho mučeníkov zomrelo, (2473) lebo sa neklaňali „Šelme“ a odmietali dokonca predstierať, že ju uctievajú. Modloslužba odmieta jedinú zvrchovanosť Boha; je teda nezlučiteľná so spoločenstvom s Bohom.
2114 Ľudský život sa stáva jednotným v klaňaní sa Jedinému. Prikázanie klaňať sa jedine Pánovi robí človeka jednoduchým a chráni ho pred bezhraničnou roztrieštenosťou. Modloslužba je prevrátenosť náboženského citu, ktorý je človekovi vrodený. Modloslužobníkmi sú tí, čo „pojem o Bohu, silne vtlačený do duše, vzťahujú na čokoľvek iné než na Boha“
2115 Boh môže zjaviť budúcnosť svojim prorokom alebo iným svätým. Ale správny postoj kresťana, čo sa týka budúcnosti, spočíva v tom, že sa s dôverou odovzdáva do rúk Prozreteľnosti a zrieka sa každej nezdravej zvedavosti v tomto ohľade. Nepredvídavosť však môže byť nedostatkom zodpovednosti.
2116 Treba odmietnuť všetky formy veštenia: uchyľovanie sa k satanovi alebo k zlým duchom, vyvolávanie mŕtvych alebo iné praktiky, o ktorých sa mylne predpokladá, že „odhaľujú“ budúcnosť. Používanie horoskopov astrológia, čítanie z ruky, výklad predpovedí alebo osudov, jasnovidectvo a uchyľovanie sa k médiám prejavujú vôľu mať vládu nad časom, nad dejinami a nakoniec nad ľuďmi a zároveň túžbu nakloniť si skryté mocnosti. Sú v protiklade s úctou a rešpektom spojenými s láskyplnou bázňou, ktoré sme povinní mať jedine voči Bohu.
2117 Všetky praktiky mágie alebo čarodejníctva, ktorými si človek chce podmaniť skryté mocnosti, aby ich postavil do svojich služieb a dosiahol nadprirodzenú moc nad blížnym – hoci aj preto, aby mu získal zdravie –, vážne odporujú čnosti nábožnosti. Tieto praktiky sú ešte odsúdeniahodnejšie, keď sú spojené s úmyslom škodiť druhému, alebo keď sa pri nich uchyľuje k zásahu zlých duchov. Aj nosenie amuletov si zasluhuje výčitku. Špiritizmus je často spojený s vešteckými a magickými praktikami. Preto Cirkev upozorňuje veriacich, aby sa ho chránili. Uchyľovanie sa k tzv. tradičným spôsobom liečenia neoprávňuje ani vzývanie zlých mocností, ani zneužívanie dôverčivosti iných.
2118 Prvé Božie prikázanie odsudzuje hlavné hriechy neúcty voči Bohu: pokúšanie Boha slovami alebo skutkami, svätokrádež a svätokupectvo (simóniu).
2119 Pokúšanie Boha spočíva v tom, že sa slovom alebo skutkom podrobuje skúške jeho dobrota a jeho všemohúcnosť. (394) Takto aj satan chcel od Ježiša dosiahnuť, aby sa vrhol z chrámu, a tak prinútil Boha zakročiť. Ježiš mu čelí Božím slovom: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha“ (Dt 6,16) . Vyzývavý postoj obsiahnutý v takomto pokúšaní Boha zraňuje úctu a dôveru, ktoré sme povinní mať k nášmu Stvoriteľovi a Pánovi. Zahŕňa vždy pochybovanie o Božej láske a o Božej prozreteľnosti a moci. (2088)
2120 Svätokrádež spočíva v znesväcovaní sviatostí a iných liturgických úkonov, ako aj osôb, predmetov a miest, ktoré sú zasvätené Bohu, alebo v nedôstojnom zaobchádzaní s nimi. Svätokrádež je ťažký hriech, najmä ak sa pácha proti Eucharistii, lebo v tejto sviatosti sa nám podstatne stáva prítomným samo Kristovo telo. (1374)
2121 Svätokupectvo (simónia) sa definuje ako kupovanie alebo predávanie duchovných skutočností. Čarodejníkovi Šimonovi, ktorý si chcel kúpiť duchovnú moc, ktorú videl pôsobiť v apoštoloch, Peter odpovedá: „Tvoje striebro nech je zatratené aj s tebou, pretože si si myslel, že Boží dar možno získať za peniaze“ (Sk 8,20) . Peter sa tým prispôsobil Ježišovým slovám: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (1578) (Mt 10,8) . Je neprípustné privlastniť si duchovné dobrá a správať sa voči nim ako vlastník alebo pán, lebo ich zdrojom je Boh. Možno ich dostať iba ako dar od neho.
2122 „Vysluhovateľ nech nežiada za vysluhovanie sviatostí nič okrem príspevkov určených kompetentnou vrchnosťou, pričom nech vždy dbá o to, aby núdzni neboli pozbavení pomoci sviatosti z dôvodu chudoby.“ Kompetentná vrchnosť určuje tieto „príspevky“ podľa zásady, že kresťanský ľud má prispievať na vydržiavanie služobníkov Cirkvi: „Robotník si zaslúži svoj pokrm“ (Mt 10,10) .
2123 „Mnohí naši súčasníci… vôbec nechápu (29) alebo výslovne odmietajú… toto dôverné a životné spojenie s Bohom, takže ateizmus treba započítať medzi najvážnejšie skutočnosti našich čias.“
2124 Výraz ateizmus označuje veľmi rozmanité javy. Častou formou ateizmu je praktický materializmus, ktorý ohraničuje potreby a ambície človeka len na priestor a čas. Ateistický humanizmus sa mylne domnieva, že človek „si je sám sebe cieľom, jediným tvorcom a správcom svojich dejín“. Iná forma súčasného ateizmu očakáva oslobodenie človeka od ekonomického a sociálneho oslobodenia, ktorému vraj „náboženstvo prekáža svojou povahou, lebo vzbudzuje v človeku nádej na klamlivý budúci život a tým ho odvracia od budovania pozemskej spoločnosti“.
2125 Pretože ateizmus odmieta alebo popiera jestvovanie Boha, je hriechom proti čnosti nábožnosti. (1535) Úmysel a okolnosti môžu značne znížiť zodpovednosť za túto vinu. Na vzniku a rozšírení ateizmu „môžu mať nemalý podiel veriaci, pokiaľ pre zanedbanie výchovy vo viere alebo pre pomýlený výklad učenia, alebo aj pre nedostatky ich náboženského, mravného a spoločenského života treba o nich povedať, že skôr zahaľujú, než odhaľujú pravú tvár Boha a náboženstva“.
2126 Ateizmus sa často zakladá (396) na nesprávnom chápaní ľudskej slobody, ktorá zachádza až do odmietnutia akejkoľvek závislosti od Boha. No „uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má v samom Bohu svoj základ a svoje zavŕšenie“. (154) Cirkev vie „že jej posolstvo je v súlade s najskrytejšími túžbami ľudského srdca“.
2127 Agnosticizmus má viacero foriem. V určitých prípadoch agnostik odmieta popierať Boha, ba naopak, požaduje jestvovanie transcendentnej bytosti, ktorá sa však vraj nemôže zjaviť a o ktorej nikto nemôže nič povedať. V iných prípadoch sa agnostik (36) nevyslovuje o existencii Boha a vyhlasuje, že ju nemožno dokázať, ba ani potvrdiť alebo poprieť.
2128 Agnosticizmus môže niekedy obsahovať určité hľadanie Boha, ale takisto môže predstavovať aj ľahostajnosť, (1036) útek pred poslednou otázkou existencie a lenivosť morálneho svedomia. Agnosticizmus sa príliš často rovná praktickému ateizmu.
