Výsledky hľadania: 2104-2109
2104 „Všetci ľudia… sú povinní hľadať pravdu, (2467) najmä v tom, čo sa týka Boha a jeho Cirkvi, a keď ju poznali, prijať ju a zachovávať.“ Táto povinnosť vyplýva zo samej ľudskej prirodzenosti. Nie je v rozpore s úprimnou úctou voči rozličným náboženstvám, (851) ktoré „nezriedka… odzrkadľujú lúč tej Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí“, ani s požiadavkou lásky, ktorá pobáda kresťanov, aby „láskavo, rozvážne a trpezlivo zaobchádzal[i] s ľuďmi, ktorí žijú v omyle alebo v nevedomosti, čo sa týka viery“.
2105 Povinnosť vzdávať Bohu pravý kult sa týka jednotlivého človeka aj spoločnosti. Je to „tradičné katolícke učenie o morálnej povinnosti jednotlivcov a spoločností voči pravému náboženstvu a jedinej Kristovej Cirkvi“. Keď Cirkev neprestajne evanjelizuje ľudí, (854) pracuje na tom, aby mohli stvárňovať „kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti“, v ktorej žijú. (898) Spoločenskou povinnosťou kresťanov je rešpektovať a prebúdzať v každom človekovi lásku k pravde a k dobru. Táto povinnosť od nich vyžaduje, aby iným dávali poznať kult jediného pravého náboženstva, ktoré pretrváva v katolíckej a apoštolskej Cirkvi. Kresťania sú povolaní, aby sa stali svetlom sveta. Cirkev takto predstavuje Kristovu kráľovskú moc nad celým stvorením a osobitne nad ľudskou spoločnosťou.
2106 V náboženskej oblasti nikto nesmie byť nútený, (160) aby konal proti svojmu svedomiu, ani sa nikomu nesmie brániť, (1782) aby v náležitých hraniciach konal podľa svojho svedomia súkromne alebo verejne, či už sám, alebo v spojení s inými. (1738) Toto právo sa zakladá na samej prirodzenosti ľudskej osoby, ktorej dôstojnosť vedie k tomu, aby slobodne súhlasila s Božou pravdou, ktorá presahuje časný poriadok. Preto toto právo „pretrváva aj u tých, ktorí si neplnia povinnosť hľadať pravdu a prijať ju“.
2107 „Ak sa vzhľadom na osobitnú situáciu niektorých národov dáva v právnom poriadku štátu jednému náboženskému spoločenstvu osobitné občianske uznanie, je potrebné, aby sa zároveň všetkým občanom a náboženským spoločenstvám priznalo právo na slobodu v náboženskej oblasti a aj sa rešpektovalo.“
2108 Právo na náboženskú slobodu (1740) neznamená ani morálnu prípustnosť súhlasiť s omylom, ani predpokladané právo na omyl, ale je to prirodzené právo ľudskej osoby na občiansku slobodu, čiže na slobodu od vonkajšieho nátlaku v náboženskej oblasti zo strany politickej moci, a to v rámci správnych hraníc. Toto prirodzené právo má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom.
2109 Právo na náboženskú slobodu (2244) nemôže byť samo osebe ani neobmedzené, ani obmedzené iba pozitivisticky alebo naturalisticky chápaným verejným poriadkom. „Správne hranice“ vlastné tomuto právu majú byť určené s politickou rozvážnosťou pre každú spoločenskú situáciu podľa požiadaviek spoločného dobra a potvrdené občianskou autoritou (1906) podľa „právnych noriem, ktoré sa zhodujú s objektívnym morálnym poriadkom“.
