Výsledky hľadania: 1790-1794
1790 Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil. Stáva sa však, že morálne svedomie je v nevedomosti a vynáša mylné úsudky o činoch, ktoré človek hodlá vykonať alebo už vykonal.
1791 Túto nevedomosť často možno pričítať osobnej zodpovednosti. Stáva sa to vtedy, „keď sa človek málo stará o hľadanie pravdy a dobra (1704) a keď hriešne návyky postupne takmer úplne zaslepia svedomie“. V týchto prípadoch je človek zodpovedný za zlo, ktoré pácha.
1792 Nepoznanie Krista a jeho evanjelia, (133) zlé príklady iných, otročenie vášňam, nárok na zle pochopenú nezávislosť svedomia, odmietanie autority Cirkvi a jej učenia, nedostatok (chýbanie) obrátenia a lásky môžu byť príčinou vybočení úsudku v morálnom správaní.
1793 Ak je, naopak, nevedomosť neprekonateľná (1860) alebo morálny subjekt nie je zodpovedný za mylný úsudok, zlo, ktorého sa dopustil, sa mu nemôže pričítať. Ale aj tak zostáva zlom, nedostatkom, nezriadenosťou. Preto sa treba usilovať o nápravu omylov morálneho svedomia.
1794 Dobré a čisté svedomie osvecuje pravá viera. Lebo láska vychádza súčasne „z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“ (1Tim 1,5) .
„Čím viac teda prevláda správne svedomie, (1751) tým viac sa jednotlivé osoby a spoločenstvá vzdávajú slepej svojvôle a usilujú sa riadiť objektívnymi normami morálnosti.“
