Výsledky hľadania: 1656-1666
1656 V súčasnom svete, ktorý je viere často cudzí, ba až nepriateľský, majú kresťanské rodiny prvoradý význam ako ohniská živej a žiarivej viery. Preto Druhý vatikánsky koncil nazýva rodinu starobylým názvom Ecclesia domestica („domáca cirkev“). (2204) V kruhu rodiny „majú byť rodičia slovom a príkladom prvými hlásateľmi viery pre svoje deti a majú pestovať povolanie vlastné každému z nich a s osobitnou starostlivosťou povolanie duchovné“.
1657 V rodine sa veľmi jasne uplatňuje aj krstné kňazstvo (1268) otca, matky, detí a všetkých členov rodiny „prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“. Rodina je tak prvou školou kresťanského života (2214-2231) a „školou plnšej ľudskosti“. Tu sa človek učí trpezlivosti a radosti z práce, bratskej láske, veľkodušnému a opätovnému odpúšťaniu a najmä uctievaniu Boha modlitbou a obetou svojho života.
1658 Treba ešte spomenúť niektoré osoby, ktoré sú pre konkrétne podmienky, v ktorých musia žiť – a často bez toho, žeby to boli chceli –, osobitne blízke Ježišovmu srdcu, a preto si zasluhujú lásku a pozornú starostlivosť Cirkvi a najmä duchovných pastierov. Je to veľký počet slobodných osôb. Mnohé z nich ostávajú bez ľudskej rodiny, často z dôvodov svojej chudoby. Sú medzi nimi aj takí, čo prežívajú svoju situáciu v duchu blahoslavenstiev a prípadne slúžia Bohu a blížnemu. (2231) Týmto všetkým treba otvoriť dvere rodín, „domácich cirkví“, i dvere veľkej rodiny, ktorou je Cirkev. (2233) „Nik nie je na tomto svete bez rodiny. Cirkev je domovom a rodinou pre všetkých, najmä pre tých, čo sa ,namáhajú a sú preťažení‘ (Mt 1l ,28) .“
1659 Svätý Pavol hovorí: „Muži, milujte svoje manželky, ako aj Kristus miloval Cirkev… Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi“ (Ef 5,25.32) .
1660 Manželskú zmluvu, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou dôverné spoločenstvo života a lásky, ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi. Svojou prirodzenou povahou je zameraná na dobro manželov, ako aj na plodenie a výchovu detí. Manželskú zmluvu medzi pokrstenými Kristus Pán povýšil na hodnosť sviatosti.
1661 Sviatosť manželstva je znakom spojenia Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť milovať sa láskou, akou Kristus miloval svoju Cirkev; takto milosť sviatosti zdokonaľuje ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života.
1662 Manželstvo sa zakladá na súhlase manželov, t. j. na vôli vzájomne a definitívne sa darovať s cieľom žiť podľa zmluvy vernej a plodnej lásky.
1663 Pretože manželstvo zaraďuje manželov do verejného životného stavu v Cirkvi, je potrebné, aby jeho slávenie bolo verejné, v rámci liturgického slávenia, pred kňazom (alebo pred kvalifikovaným svedkom Cirkvi), pred svedkami a zhromaždením veriacich.
1664 Jednota, nerozlučiteľnosť a otvorenosť pre plodnosť sú pre manželstvo podstatné. Polygamia (mnohoženstvo) je nezlučiteľná s jednotou manželstva. Rozvod rozlučuje, čo Boh spojil. Odmietnutie plodnosti zbavuje manželský život jeho „najvzácnejšieho daru“, ktorým je dieťa.
1665 Nové manželstvo rozvedených, kým žije legitímny manželský partner, porušuje Boží plán a zákon, ako ich učil Kristus. Rozvedení, ktorí uzavreli nový zväzok nie sú odlúčení od Cirkvi, ale nemôžu prijímať Eucharistiu. Majú viesť svoj kresťanský život najmä tým, že vychovávajú svoje deti vo viere.
1666 Kresťanská rodina je miesto, kde deti dostávajú prvé ohlasovanie viery. Preto sa rodina právom volá „domáca cirkev“, spoločenstvo milosti a modlitby, škola ľudských čností a kresťanskej lásky.
